PoviedkaGaelwaen elfský mágKrátky popis:
Elf a elfka, pokušenie dobra a zla, láska a nenávisť...
jednoducho zápletka sama o sebe
Typ: Jednorázovka
Autor: Red4angel
Dátum a čas pridania: 29. 06. 2010 16:34:17
Veková hranica: Bez obmedzenia
Počet prezretí: 123
Tagy: FanFiction, Fiction, Fantasy, romantika, dobrodružné
Kedysi dávno, keď elfovia boli ešte jednotný a uctievali bezmedzne Evu, žil jeden chlapec. Už od detstva mal talent na mágiu. Stal sa z neho učeň Starších. Jeho meno bolo Gaelwaen. Bol to najnadanejší žiak akého za posledných sto rokov mali. Avšak. Chýbala mu ctižiadosť a cieľ, za ktorým by vo svojom učení smeroval. Študoval len preto, aby vedel a to mu ako dôvod stačilo. Robil, čo sa mu prikázalo a preto si ho Starší obľúbili. Zasväcovali ho čoraz viac do čarov mágie. Bol šťastný, mal rodinu a všetci ho rešpektovali a uznávali. Elfovia sa v tomto období začali rozdeľovať na dva tábory. Jedni zostali verní Svetlu a Eve. Tí druhí. Tí nasledovali Shilen a ponorili sa do Tmy.
„Vernosť elfom a Straším alebo nové vedomosti a znalosti?“ pýtal sa sám seba. Bol mladý a neskúsený a preto hľadal pomoc u svojich rodičov.
Matku našiel v chráme ako pripravuje oltár na večernú modlitbu. Po jeho otázke nebola vôbec prekvapená, ako keby to očakávala. Nežne sa usmiala a podišla ku svojmu jedinému synovi.
„Máš na mágiu talent, ide ti najlepšie zo všetkých. Si rozumný a verím, že sa rozhodneš správne. Ak to bude voľba zostať tu, moje srdce bude šťastné. Ak to bude rozhodnutie odísť a pridať sa k tým druhým budem to rešpektovať. Budem ti priať šťastie a veriť, že budeš používať vlastnú hlavu a robiť všetko ako najlepšie vieš,“ riekla mu matka, materinsky ho pohladila po hlave. „Poď pomodli sa som mnou možno posledný krát,“ riekla mu a podišla k oltáru a kľakla si. Začala odriekať modlitbu a on pokorne a bez námietok kľačal vedľa nej a opakoval po nej. Dokončili modlitbu a povedala mu: „Tak a teraz choď za otcom.“ Adarien, tak sa volal jeho matka, všetci rešpektovali a on k nej vzhliadal a obdivoval ju. V duchu poďakoval za jej slová a išiel hľadať otca.
Natrafil na neho po pár minútach, kde inde ako v knižnici zabratého do čítania. „Smiem ťa vyrušiť, otče?“ spýtal sa a potichu k nemu podišiel.
„Len moment, Gaelwaene,“ povedal mu a obzrel sa na elfa za sebou. Pokynul mu, aby ich nechal osamote.
„Áno pane Aniusi,“ uklonil sa a odišiel z knižnice. Anius, jeho otec a predstavený chrámu v Elesmére, bol pre neho vzorom pokory a viery.
„Tuším prečo si prišiel synu, chceš poznať odpoveď na otázku vo svojej mysli. Ale ja ti nemôžem odpovedať. Odpoveď máš vo svojom srdci, ale vedz, že akokoľvek sa rozhodneš podporím ťa. Aj keď nerád ťa nechám napospas svojmu osudu, ale si múdry a verím ti,“ povedal mu a objal ho. Nevedel, čo na to má povedať, len zavrel oči a objal otca.
„Ďakujem ti,“ povedal, zanechal otca jeho práci a vyrazil do lesa k jeho obľúbenej skale neďaleko chrámu. Posadil sa a zavrel oči. Rozmýšľal...
Nastal večer a on už poznal odpoveď. Vybral sa teda domov a prišiel práve včas na večeru. „Mara ‘undóme,“ pozdravil ich a mlčky sa posadil k stolu. Rodičia ticho prikývli a venovali sa ovociu a šalátu so zeleninou. Nabral si a ako je u nich zvykom v tichosti sa najedli. Potom sa svorne usadili do kresiel oproti krbu a venovali sa svojim obľúbeným činnostiam. Otec bol ponorený do knižky a matka ozdobovala svoje šaty. Mlčky sedeli až on sa rozhodol pretrhnúť to ticho.
„Zostanem“ povedal zvýšením hlasom vďaka nervozite akú pociťoval. Nevedel, či sa rozhodol správne alebo nie, ale bola to jeho voľba. Pozrel na rodičov. Otec sa len usmial a prikývol a matka k nemu podišla objala ho a pritiahla si ho k sebe.
„Myslím, že si sa rozhodol správne,“ ticho skoro nečujne mu šepla a pobozkala ho na čelo. Potom sa zasa vrátila k šatám a on odišiel do svojej izby. Veril, že je to správne rozhodnutie. Rešpektoval rodičov a pridal sa na stranu Svetla. Rodičia na neho boli po práve hrdý.
Prešiel rok možno dva a z Gaelwaena sa stal schopný mág. Bol práve vo veku, keď ostatný s mágiou nemali veľa skúseností, ale on sa práve pripravoval na skúšku. Sedel osamote na svojom obľúbenom kameni a rozjímal. Vedel, že tú skúšku spraví. Mal všetky predpoklady, nevedel však čo ho bude čakať. Ako tam tak sedel, oči sa mu zatvorili a on upadol do spánku.
Mal prekrásny sen o elfke tancujúcej na rozkvitnutej lúke. On ako divák skrývajúci sa za stromom ju nečujne sledoval bojac sa čokoľvek povedať, aby sa tento sen náhodou neskončil. Mlčky ju sledoval a keď konečne zastala a upadla do trávy, odhodlal sa vyjsť spoza stromu. No skôr ako k nej došiel sa jeho sen skončil. Prebudil sa. Nevedel kto bolo to nádherné stvorenie. Nevedel či ju ešte niekedy uvidí aj v skutočnosti. Pozrel na oblohu a pomaly s myšlienkami ponorenými do sna vstal. Vydal sa do Elesméry.
Od Rady vedel koho má vyhľadať. Bola to žena menom Rosella. Usmievavá elfka, ktorá v každom okoloidúcom vzbudila radosť jednoduchým pohľadom. Našiel ju pri malom domčeku neďaleko od Stromu.
„Aiya, ctená pani Rosella,“ s úctou jej povedal a jemne sa uklonil. „Chcel by som zložiť skúšku pre mágov.“ Ani nevedel prečo, ale usmiala sa a on tiež.
„Nie som pani, môj mladý mág,“ odvetila mu. „A keď sa chceš stať silnejším musíš získať požehnanie od elfov.“
Zmätene sa na ňu pozrel a ona ako keby vycítila jeho neistotu sa žiarivo usmiala. Bola ako Slnko a on ako tráva tešiaca sa z každého slnečného lúča. Ona vyslala svoj žiarivý paprsok svetla v podobe úsmevu a on sa z neho tešil.
„Čo mám urobiť?“ spýtal sa a s odhodlaním sa započúval. Pozorne, aby mu neuniklo ani jedno slovo elfky.
„Tu máš, ber,“ riekla mu a podala mu nejaký divný symbol. „To je symbol Zeme.“ Začala sa prehrabovať v záhyboch svojej svetlo modrej róby až nakoniec vytiahla papierik a podala mu ho. Pozrel naň. Zatváril sa nechápavo a ona pokračovala. „Vyhľadaj tieto osoby a popros ich o ich symboly. Potrebuješ ešte symbol Vody, Ohňa a Vetra.“
„Áno pani...ehm..slečna,“ so sklopenou tvárou sa pomaly od nej odvrátil a vydal sa na cestu. Keď bol v polovičke cesty smerom k chrámu otočil sa a zakričal: „Namárië tenn.“
Prečítal si papierik.
Učiteľ Greenis, chrám v Elesmére
Slečna Thalia, Strom pri Iris
Bojovník Northwind, pevnosť
Vydal sa teda do chrámu. S pozdravom vstúpil dnu a zrak mu hneď uviazol na sporo odetom elfovi, ktorý ho kedysi v začiatkoch učil.
„Pane, posiela ma za Vami Rosella, aby som od Vás získal symbol vody,“ povedal mu so sklonenou hlavou na vyjadrenie úcty.
„Čakal som na teba Gaelwaene,“ riekol mu svojím typickým piskľavým hlasom. „Pre svojich žiakov potrebujem istú bylinu, ktorú môžeš získať od pavúkov žijúcich v okolí Elesméry. Choď a prines mi päť trsov. To bude stačiť. Ale dávaj si pozor.“
„Áno, hneď som spať.“ S nádejou sa rozbehol von z chrámu z Elesméry. Vedel kde nájsť pavúkov a vedel aj to, čo má robiť. Našiel ich. Boli väčší ako on. Pomaly sa k jednému priblížil a jednoduchým kúzlom ho uspal. Nečujne sa k nemu priblížil a odtrhol trávu z jeho chrbta. „Mám to,“ pomyslel si. Rýchlym behom sa od nich vzdialil a vracal sa do chrámu. Vložil trávu do vačku a veselým behom sa náhlil naspäť.
„Pane mám čo ste chcel,“ povedal mu a podal mu vačok s trávou. Elf ho prijal a pozrel na obsah. Na jeho tvári sa zračil úsmev.
„Tu máš zaslúžiš si ho,“ podal mu symbol Ohňa. „Nech sa ti darí a Eva si tebe stojí.“ Nechal elfa premýšľať nad jeho slovami a on odišiel do iných častí chrámu. Gaelwaen tam len tak stál a neveril, že to je také ľahké. Pozrel na papier a vydal sa k jazeru Iris. Utekal. Veselo behal a skákal trávou. Nechal sa unášať pocitmi. Skoro narazil do elfky, ktorú hľadal.
„Prepáčte slečna Thalia, hľadám Vás a oni som si Vás nevšimol,“ začal a usmial sa. „Posiela ma za Vami slečna Rosella.“
Trocha podráždeným hlasom mu odvrkne: „Potrebujem pár lístkov od dryád žijúcich neďaleko. Bež.“
„Ano s radosťou.“ Rozbehol sa až narazil na dryády. „Aiya zelené dámy, rád by som vás požiadal a pár lístkov.“
„Prameň tvojich vlasov za ne žiadame. Ber alebo nechaj tak.“ Nijako ho to neodradilo, zobral do rúk meč a odrezal si vlasy. Obviazal ich niťou a podal im to. Dryáda si odtrhla pár lístkov z tela a naoplátku mu ich podala. Zobral ich.
„Ďakujem.“ A už ho nebolo. Utekal za Thaliou ako mu len nohy dovoľovali. Podal jej tých pár lístkov a dostal za ne symbol Vody. „Nech sa ti darí elfe a dávaj na seba pozor.“
Zrak mu spočinul na poslednom mene na zozname a na mieste kde ho nájde. Po tele mu prešiel studený vánok a on sa zatriasol. „Uvidíme,“ povedal si sám pre seba a rozbehol sa k pevnosti. Počul o nej zlé povesti a nevedel, čo má očakávať. Northwind sedel pri dverách ako strážca.
„Aiya pane, vyhľadal som Vás na popud Roselly a žiadam Vás o symbol Vetra, pane,“ s nervozitou v hlase predstúpil pred neho.
„No tak to máš problém maličký,“ zaškeril sa. „Ja zasa potrebujem niečo od tých orkov, čo to tu obývajú a nechce sa mi to hľadať. Pri poslednom ich útoku mi z meča ukradli dva drahokamy a chcem ich späť. Získaj ich a máš to, čo chceš, ale dávaj si pozor na život a keď si neveríš môj milý elfík, tak tam ani nechoď.“
„Pôjdem,“ povedal odhodlane aj keď sa tak necítil. Vkročil do pevnosti a pocítil stuchnutý vzduch. Kráčal čoraz hlbšie a hlbšie do pevnosti. Nikoho nevidel ani nepočul. Vedel však, že tu niekto je. Cítil ich pohľady na svojom tele. Tasil meč a pomaly kráčal. Došiel na koniec chodby a pred očami sa mu zjavila prekrásna miestnosť. V Strede miestnosti bolo kreslo a na ňom položené dva drahokamy. Bez rozmyslu sa k nim rozbehol. Chytil ich. „Mám ich, to bolo nič,“ otočil sa na odchod až potom si uvedomil svoju chybu. Uvedomil si prečo nikoho nevidel ani nestretol.
Bola to pasca. Okolo neho sa teraz zjavilo dvadsať ozbrojených a po krvi túžiacich orkov. Jeden bol väčší ako druhý a cerili na neho svoje krivé zuby. Telo ho neposlúchalo a on netušil, čo robiť. Upokojil sa. „Si silnejší,“ preletel mu hlavou ženský hlas. „Ano som.“ Pevne sa postavil a nechal orkov prísť bližšie. Vytvorili okolo neho kruh. „Sústreď sa, pomaly a s rozvahou.“ Začal odriekať kúzlo a orkovia sa rozbehli k nemu. „Neskoro,“ pomyslel si a dokončil kúzlo. Okolo neho sa vytvoril kruh energie a udieral do pribiehajúcich orkov. Tí odletovali od neho preč a utekali. „Vyhral som...“ Pomaly sa skĺzol do kamenného kresla a posadil sa. Mal radosť. Spoza neho sa ozvali rýchle ťažké kroky a on sa len len uhol útoku orka. Zoslabnutý z posledného kúzla sa ledva pozviechal a zasa bol pod zúrivým útokom. Tento krát neuhol a tupá časť sekery ho zasiahla do hlavy. Omdlel.
„Čo sa to deje? Kde som to?“ Bolela ho hlava a on pomaly otvoril oči. Sedel vonku pred chrámom a oproti nemu sedel Northwind.
„Môj milý mladý elfík si nedal pozor a uspokojil sa. Prehral si nad orským veliteľom,“ povedal mu povýšeneckým tónom a kopol do vaku, čo mal vedľa seba. „Ale už si v bezpečí, máš šťastie že som išiel za tebou.“
„Ďakujem vám pane,“ vkradol sa rukou do vačky a hodil mu dva prekrásne jagajúce sa kamienky. „Myslím, že toto vám chýba.“
„To máš pravdu. A tu máš odmenu“ hodil mu symbol, ktorý on ledva chytil. Pozrel sa na symbol Vetra a vložil si ho do vačku k ostatným trom.
„Musím ísť,“ postavil sa na nohy a pomaly kráčal do Elesméry. Bol v poriadku len ho bolela hlava. Počul ako si elf odfrkol a on sa uškrnul.
Dorazil do Elesméry, už bol v poriadku. Vyhladal Rosellu a odovzdal jej všetky štyri symboly. „Tu je to o čo ste ma žiadali.“
„Som rada. Nech sa páči,“ usmiala a podala mu dopis. „Choď do Gludia do chrámu za predstaveným a ukáž mu list.“
Dokázal to. Nevedel, že to bude také ťažké. Zložil svoju prvú životnú skúšku. Získal požehnanie od Roselly a vydal sa do chrámu v Gludiu. S radostným úsmevom podišiel k Mirabell. „Gludio prosím, ctená pani.“ Zavrel oči a keď ich otvoril uvidel múry mesta Gludio. Vošiel do chrámu a podišiel k predstavenému.
„Aiya pane, získal som požehnanie od slečny Roselly,“ povedal a vytiahol dopis, ktorý mu podal. Poklonil sa.
Predstavený si zobral dopis a začítal sa. Usmial sa. Gaelwaen sa zarazil. Je to dobré alebo zlé? Musím ešte niečo spraviť? Bol celý nervózny a v hlave sa mu vynárali rôzne otázky.
„Môj milý elfe,“ riekol a odmlčal sa „všetko sa v poriadku. Teraz ste zložil skúška a podal mu ruku, v ktorej držal pečať mágov. Gratulujem.“ Pri posledných slovách sa Gaelwaenovi znateľne zlepšila nálada a bol šťastný.
„Ďakujem pane,“ zobral pečať a uklonil sa. „Príjemný zvyšok dňa.“ Predstavený sa mierne uklonil. Mávol rukou a otočil sa mu chrbtom. Gaelwaen sa vybral domov a deti pobehujúce okolo neho si ani nevšímal.
„Dávajte si pozor nech sa vám nič nestane,“ povedal im raz za čas a ďalej sa venoval myšlienkam. Pokračoval na svojej ceste. Keď prišiel domov dokázal si len ľahnúť a zaspať.
Mal zasa sen o nej. Tento krát ju pozoroval pri vodopáde. Mala prekrásne biele vlasy, dlhé, dlhšie ako každá iná elfka. Jej ladné krivky priťahovali jeho zrak stále viac a viac. Kto to je? Prečo ju vídavam vo svojich snoch? Trápili ho vlastné otázky. Čakal. Skrytý tak aby ho nevidela Dych sa mu zrýchľoval každou minutou.. Zrazu sa mu stratila z dohľadu. „Zasa,“ pomyslel si a očakával že sa už už prebudí. Nestalo sa však tak. Ona sa len ponorila do vody a teraz ju videl ako pomaly vychádza z vody. Usmial sa.
Posadila sa na breh. Bola od neho len čo by ruku natiahol. Ale bál sa. Nechcel, aby sa sen zasa rozplynul. Česala si vlasy a on ju pozoroval. Zrazu prestala. Rozhliadla sa okolo seba a on sa schoval za strom. Keď sa znova odhodlal vykloniť nebola tam. Zmizla. Vybehol spoza stromu a kým došiel na miesto kde sedela, nevidel nič iné okrem prírody. Posadil sa a sníval svoj sen bez nej ďalej.
Keď sa ráno zobudil, zistil že je šťastný a jeho život nemôže byť lepší. Avšak všetky krásne časy raz skončia. To zlé malo už čoskoro prísť a zmiesť mu všetky sny a radosť v živote...
O pár mesiacov v jeden hviezdny večer sa v Elesmére konala slávnosť na uctenie Evy. Všetci obyvatelia boli v meste a len jeho rodičia boli v chráme. Pripravovali omšu pre bohyňu na nadchádzajúci deň. Temní uctievali Shilen, sestru Evy, ktorá im poskytovala moc temnej mágie a chceli spustošiť chrám pri Elesmére.
V ten večer vtrhli do chrámu. Nachádzali sa v ňom len Gaelwaenovi rodičia, nič netušiaci. Mladý Gaelwaen bol tiež v meste, ale cítil, že sa niečo deje a tak sa tam išiel pozrieť. Uvidel ako temný mučia jeho rodičov a chcel im pomôcť.
„Pustite ich a odíďte,“ skríkol na nich naivne. Nastal boj. Vyhýbal sa kúzlam a snažil sa dostať útočníkov od rodičov. Jeho mágia dopadala na drowov. Nebol však dosť silný. Zajali ho a posadili ho oproti rodičom.
„Ty, nám si sa sám postavil,“ vysmievali sa mu. Bavili sa na ňom. Vydierali ho, že keď sa im nepodriadi na mieste mu rodičov zabijú.
Sklamane ich poslúchol, nevzpieral sa im a doplatil na to. Musel sledovať ako mu ich pred očami mučili. Tí, čo to spravili s ním kedysi študovali a závideli mu jeho moc a postavenie. Nechali ho žiť a keď odchádzali vysmiali sa mu pre jeho naivitu. Rozhodli sa zapáliť aj chrám Evy.
„Poďme, rýchlo preč,“ kričal jeden z nich. Nečakali, že plamene vzbĺknu tak rýchlo a upozornia elfov.
Tí pribehli tak ako im to len ich rýchle nohy dovoľovali. Elfovia začali hasiť oheň a snažili sa pomôcť jeho rodičom. Gaelwaen podišiel k polomŕtvym rodičom. „Prisahám, že sa pomstím,“ povedal nad ich bezvládnymi telami. „Toto nemôže zostať bez trestu. Zaplatia! Musia zaplatiť,“ povedal bez akéhokoľvek rozmýšľania.
Vykradol sa preč, chcel nájsť drowov. Ale na všetko bolo už neskoro. Chrám zhorel do tla. Nemohúcnych, ale živých rodičov odniesli do mesta a starali sa o nich ako to len vedeli.
Gaelwaen drowov chcel nájsť za každú cenu. Blúdil lesom a natrafil na niečo iné. Ducha alebo zjavenie. „Usmial sa na neho alebo to sa mi len zdalo?“ pozrel na to. Bol plný zlosti a nechcel o ničom okrem pomsty počuť. „Zmizni, nechcem nič počuť. Nemám čas na zbytočnosti,“ kričal a utekal lesom. Snažil sa utiecť pred tým. Po pár minútach to vzdal a zastavil. Zjavilo sa to pred ním a usmialo sa, zasa.
„Mladý si na pomstu môj milý elfík,“ pomaly so širokým úsmevom mu vravela „Sám a bez rozmyslu a plánu nič nedokážeš. Choď za Radou a poraď sa s nimi. Chci ich dovolenie. Právo je na tvojej strane. Bež k rodičom potrebujú ťa.“
Nevedel, čo na to povedať.
„Dobre,“ povedal jediné na čo sa zmohol. Otočil sa a vrátil sa k polomŕtvym rodičom. Sedel pri nich až do rána. Boli to ich posledné spoločné chvíle. Zaspával. Bol unavený a sám nevedel, čo si myslieť. Zrazu zacítil ruku matky a svojej hlave. „Mami,“ povedal so slzami v očiach „Všetko bude dobré.
„Ja viem, viem že všetko bude dobré,“ odpovedala mu. „Pozri na otca, má pre teba slová, ktoré by som ti mohla povedať aj ja, ale je to na ňom.“ Pustila mu hlavu a položila si ruky na posteľ.
Otec mu naznačil rukou, aby s nemu podišiel bližšie. Vyzeral hrozne. On však nechcel nevidieť bolesť, ktorú mu drowovia spôsobili. „Synu viem čo cítiš,“ povedal mu otec chrapľavým hlasom. „Ale nemôžeš nasledovať cestu pomsty. Nie je to tvojím osudom. Už raz si zvolil správnu cestu. Musíš to dokázať aj teraz.
So slzami v očiach sledoval a počúval jeho slová, ale v srdci nenašiel pochopenie. Nemyslel na nič iné, do jeho srdca sa vkradla pomsta. Vedel, že by to jeho rodičia nechceli, ale on chcel len toto jediné. Keď opúšťal ich postele, Umreli a on zostal na tomto svete sám. Mal len svoju túžbu po pomste, ale nemal moc na jej vykonanie. Sám nedokázal nič.
Upokojil sa a vyrazil za Radou. Posadil sa pred dvere vedúce do rokovacej siene a čakal. Spríjemňovať si čas čakania precvičovaním jednoduchých kúziel. Konečne sa otvorili dvere a on uvidel prekrásnu elfku. Bola tak očarujúca, že mu to vyrazilo dych. Mala prekrásne dlhé biele vlasy a nežnú tvár. Očarila ho na prvý pohľad. Jej postava sa vznášala vzduchom a jej hlas bol ako ľahký vánok – príjemný a osviežujúci. Videl ju prvý krát a nevedel čo jej povedať. Zdala sa mu povedomá. So sklopeným zrakom prešiel okolo nej. Bál sa jej pozrieť do tváre, aby sa náhodou nerozplynula. Ona keď uvidela jeho reakciu len sa pousmiala a odišla preč zo siene Rady smerom k balkónu.
Predstúpil pred Radu a chcel, aby sa drowom neodpustil ich čin a začalo sa verejne bojovať proti nim.
„Ctená Rada Starších, včera drowovia napadli mojich rodičov. Boli neozbrojení. Boli sami a nebránili sa. Musel som sledovať ich krutosť. Oni prestali byť ako my. Ich duše zatemnila túžba po moci a zradili našu bohyňu. Preto chcem, aby sme sa vydali na cestu, na ktorej by sme sa im postavili,“ povedal a sledoval reakciu Rady.
„Gaelwaen, nie je to také jednoduché ako si myslíš. Sme v ťažkých časoch a naša ctená rasa by sa nemala rozdeliť. Musíme byť jednotný!“ odpovedal m jeden z členov rady.
Elfka nečujne vkĺzla do siene a posadila sa do tieňa, aby nevyrušovala. „Je prekrásna,“ hriešne si Gaelwaen pomyslel a na moment sa mu z hlavy vytratil pocit na pomstu. Zarazil sa a potlačil tieto myšlienky.
„Ale oni o nás už nestoja. Ani my o nich by sme nemali. Napádajú nás a my nič. Moji rodičia umreli a oni si behajú voľne po prírode a páchajú ďalšie zlo,“ povedal trocha rozohnene.
„Vieme o tvojej strate, ale rodičia by to určite pochopili. Myslím, že by nechceli, aby si sa chcel pomstiť. Mrzí nás tvoja strata, ale nemôžeme s tým nič robiť. Kvôli vyšším cieľom nie. Avšak neboj sa na tvoju stratu nezabudneme,“ snažili sa ho upokojiť, ale nepodarilo sa im to.
„Myslíte si, že viete čo cítim. Ale vy to ani len netušíte. Musel som sa pozerať ako sa bavia. Videl som im v očiach radosť. Myslím, že pôjdem vlastnou cestou. Odídem a pomstím sa aj bez vašej pomoci,“ odvrkol im a pobral sa na odchod.
„Stoj,“ povedal Najstarší a postavil sa „nesmieš dopustiť, aby ťa ovládla pomsta. Upokoj sa a keď sa tak stane predstúp ešte raz a teraz choď. Premýšľaj a odpočiň si!“ povedal a prešiel pohľadom po ostatných členoch Rady. Všetci prikývli.
Tá prekrásne elfka sedela obďaleč a smutne sklopila zrak, keď videla ako sa Rada rozhodla. Bola na Gaelwaenovej strane. „Osud má určený,“ pomyslela si a odišla zo Siene.
Prišiel o všetko a tí čo mu to vzali mali platiť. To bol jeho názor, ale neuspel. Sklamane odišiel domov a tam sa sám usadil. Sám v zármutku sa jeho duša uzavrela do seba. On sklamane začal hľadať cestu za pomstou. Avšak blúdil v nevedomosti. Pomaly prepadal panike a preto sa vydal k vodopádom pre pomoc od bohov. Eva ho však nevypočula, pomsta mu zaslepila srdce a ona nemala potrebu pomáhať mu. Zabudol na všetko a nevychádzal z domu. Myslel na zabudnutie a uvažoval nad vlastnou smrťou. Bol zúfalý a každého od seba odháňal.
V jeden večer sa vybral do lesa a len tak si kráčal prírodou. Kráčal dlhé hodiny v zamyslení. Rozhodol na nasledovať cestu pomsty, ale nedokázal by sám poraziť troch z nich. Ako získať moc? Premýšľal nad tou otázkou a prestával veriť, že nájde odpoveď. Náhle sa pred ním zjavil duch, ktorého stretol v tú osudnú noc. Zistil, že to je Shilen. Bohyňa, ktorá mu môže poskytnúť dostatočnú moc na pomstu. Vrátil sa do Elesméry a rozhodol sa pridať sa na jej stranu. Ona vedela, že sa pomstí a tým si ho ešte viac nakloní na svoju stranu. Vedela, že elfovia zavrhnú jeho čin a tým aj neho.
Večer čo večer tajne študoval od Shilen, ale nijako to nedával najavo. Bol pokojný a odhodlaný. Konečne mal cieľ a ani Starší nič netušili. Žil tak ako predtým, nijako sa jeho správanie nezmenilo. Plnil všetko, čo mu elfovia prikázali. Venoval sa svojim povinnostiam tak ako predtým. Jediné v čom sa zmenil bolo to, že sa neusmieval. Poctivo sa učil a to jediné mu poskytoval uspokojenie. Z jeho domu bolo niekedy počuť len jeho hlas. Prepadol učeniu. Venoval sa mu neustále – či už bol deň alebo hlboká noc. Ani si nevšimol, že ho niekto pozoruje. Tá elfka zo siene ho každý večer, keď prechádzala okolo jeho domu pozorne sledovala. Nevidela, čo robí ale vedela si to domyslieť. Za pár mesiacov bol konečne schopný pomstiť sa.
Vykradol sa z Elesméry a zamieril k mestu drowov. Nenávisť mu sužovala srdce a nič iné necítil. Cestou k drowom v lese stretol niekoho koho by tam v živote nečakal. Bola to tá elfka zo siene. Čakala tam na neho.
Jemne sa na neho usmiala a zľahka mu riekla: „Viem kam ideš. Viem, čo chceš. Viem, že to dokážeš. Viem aj to, že keď sa vrátiš stratím ťa. Ale budem čakať. Elen síla lúmenn’ omentielmo.“ Jemne ho pohladila po ruke. On nevedel, čo má povedať. Váhal. Otočil sa za ňou a uvidel, že stojí a na niečo sama čaká. Otvoril ústa, že niečo povie, ale nejako nevedel nájsť odvahu. Po chvíľke ako tam mlčky stáli a on si ju obzeral.
„Vrátim sa...,“ povedal. Pokračoval v ceste aj keď nevedel, čo si má myslieť. Po kratšom pátraní ako dúfal našiel tých troch, čo mu zabili rodičov.
Drowov našiel po pár hodinách na pokraji lesa. Pohrávali sa s malým elfom a bavili sa na ňom ako predtým na jeho rodičoch.
„Tak a teraz zaplatíte za vaše hriechy.“ Nevedel, že ho Shilen sleduje a čaká čo spraví. Zasiala do neho zrniečko a teraz zbierala svoje plody. Tí traja sa proti nemu so smiechom postavili a začal sa boj. Kúzla len tak lietali vzduchom. A ten malý elf? Mal jediné šťastie, že bol mimo boja, ale pozorne to všetko sledoval.
Videl ako elfa kúzla obchádzali alebo narážali mu o jeho Mentálny štít a on sa im trom len vysmial. Tasil svoj meč a niečo zakúzlil. Jeden z temných sa len chytil za hlavu a začal pred ním utekať. Nestihol odbehnúť ani tri metre a už ho zasiahlo vodné kúzlo a on bol na zemi. Gaelwaen sa usmial a pozrel na nich.
„Konečne mám silu, po ktorej som tak túžil. Budete pykať za svoje činy. Nemusíte sa báť živý odtiaľto neodídete,“ povedal im chladne a pokračoval. Druhý dvaja sa pri jeho sile zľakli a to bola ich chyba ani nestihli požiadať o odpustenie a ležali na zemi. Jedného zasiahlo veterné kúzlo a druhého zasa vodné. Ten bližšie k nemu neumrel hneď. Gaelwaen schoval meč a podišiel k nim. Prezrel si ich.
„Rodina bola pre mňa najdôležitejšia vec na svete. Odvtedy som žil len pre pomstu a teraz som dokončil svoje dielo.“ povedal im. Chytil toho jedného, čo prežil pod krkom. „Ani si neviete predstaviť ako som trpel. Nikto nemá ani poňatia a teraz ste zaplatili.“ Odhodil ho od seba a nechal ho žiť a trpieť v bolestiach. „Neprežiješ.....a povedz drowom kto to spravil a že keď ešte raz niekomu ublížite budete za to platiť,“ povedal s zamračeným výrazom v tvári. Hodil mu vreckovku a pozeral po malom svedkovi.
Podišiel k malému elfovi. „Chlapče si v poriadku? Ako sa voláš?“ prihovoril sa mu a zobral ho do náručia.
„Setarion, pane,“ odvetil mu piskľavým hláskom.
„Zoberiem ťa domov,“ znela odpoveď z pokojných úst. Shilen schovaná v stromoch to len s úsmevom pozorovala. Chlapca priniesol k sebe domov. Po ceste lesom zasa natrafil na tú elfku z siene. Ona len pozrela na neho a na chlapca a mlčky kráčala vedľa neho. Došli až k jeho domu a vošli dnu. Zobrala si chlapca a prezrela mu rany.
„Je ti dobre, chlapče?“ spýtala sa ho zatiaľ, čo on sa usadil do pohovky pred kozubom. Bol unavený, ale šťastný ako nikdy predtým. Pomstil sa a to chcel. „Uložím ho do postele,“ ozval sa ženský hlas.
Gaelwaen sa len pousmial a odvetil: „Hore a posledné dvere napravo.“ Pomaly sa mu zatvárali oči a bol rád, že je doma. V posledných okamžikoch vnímania si len uvedomil ako si tá prekrásna elfka k nemu líha a on sa cítil ešte lepšie. V tento večer nemal nijaký sen, len tvrdo spal.
Na nasledujúci deň vstal a prechádzal sa po dome. Po elfke a chlapcovi nevidel ani stopy. Obliekol sa do šiat a vydal sa na prechádzku po Elesmére. Netušil však, že jeho čin už je všetkým známy. Do Elesméry prišiel vyslanec drowov a povedal Rade, čo sa stalo a že Gaelwaen zabil troch z nich. Ten ktorého nechal žiť neumrel hneď, ale až za pár hodín. Stihol prezradiť všetko, čo sa tam stalo. Presne ako to Gaelwaen chcel. Rada si ho predvolala a chcela počuť jeho názor. Predstúpil pred Radu.
„Áno, pomstil som sa, ale mal som na to právo,“ povedal „Robil som to, čo som uznal za správne. Bolo to moje rozhodnutie a pevne si za svojím činom stojím.“
Rada pobúrená jeho správaním a tým, že sa začal učiť temnej mágii. „Už viac nie si medzi elfami vítaný. Odíď si kam chceš. Tu ťa už nechceme vidieť. Zradil si Evu, zradil si nás. Buď rád, že sme ťa nedali popraviť.“ Skôr ako odišiel pristúpil k Stromu a odlomil si vetvičku. Myslel, že sa už nikdy do Elesméry nevráti a tak si zobral niečo, čo mu ju bude pripomínať.
Prišiel domov, kde ho čakala tá elfka a malý chlapec. Rozlúčil sa s nimi a elfka sa k nemu naklonila. Nežne ho pobozkala a cez pery mu riekla svoje meno: „Som Maranwë a budem na teba čakať.“ On si zobral meč a vložil ho po pochvy. Cez šaty si prehodil plášť a nechal ich sledovať jeho kroky.
Odišiel do lesa, kde tretí krát stretol Shilen. „Pod medzi drowov keď ťa elfovia pre tvoje činy odsúdili. Ja ťa naučím všetkému a medzi drowmi získaš postavenie a úctu,“ povedala mu.
„Dobre.“ privolil a pridal sa k drowom, aj keď nikdy nezabudol na elfov. Upadol tak do učenia, že nevenoval pozornosť iným veciam ani vzťahu elfov a drowov. Všetok svoj čas obetoval štúdiu a Shilen ho podporovala a ukájala jeho hlad po nových znalostiach. Na vzduch vychádzal len v noci a to len zriedkakedy. Spomínal na tú elfku a elfa, ktorých zanechal v Elesmére.
Medzi drowmi a elfami bol otvorený konflikt, ale to ho nijako netrápilo nepridal sa k nijakej z dvoch bojujúcich strán. Nezapájal sa do tohto boja. Pomstil sa a to mu stačilo. Mal všetko, čo chcel alebo si to len myslel.
Shilen, ktorá vedela o tom, že si odtrhol vetvičku zo Stromu. Odhlodlala sa k tomu, čo mala v hlave už dlho. „Pomôžem ti vytvoriť zbraň, s ktorou budeš mocnejší ako každý smrteľník,“ riekla mu „bude len na tebe ako ju využiješ.“
On privolil a začal s prípravou na vytvorenie tej zbrane. Trvalo dlho kým len začali. Pracoval dnom i nocou a venoval tomu celé svoje úsilie a vedomosti. S pomocou Shilen ju za mesiac vytvoril. Bol sám prekvapený jej silou, keď ju po prvý krát uchopil do rúk. „Prekrásna a mocná zbraň,“ poznamenal a bez okolkov ju uložil po svojej ruke do látky. Po ukončení všetkých procesov k nemu prišla Shilen a podala mu kryštál farby krvi so slovami. „Odnes zbraň k trpaslíkom, aby ti ju upravili, ale nebude to zadarmo – nikdy nič nerobia zadarmo.“ On sa na ňu nechápavo pozrel, ale urobil čo povedala.
Vydal sa teda k nim aj keď nevedel čo ho čaká. Putoval dlho a sám. Premýšľal nad svojim životom a začal pochybovať o svojich skutkoch. Ale teraz nebol čas na výčitky. Našiel siene trpaslíkov.
Predstúpil pred nich a ukázal zbraň a kryštál. „Ctení trpaslíci, vy čo viete najlepšie zaobchádzať s rudou, prosím vložte do tejto zbrane kryštál. Ja aj keď viem veľa vecí, toto sa nikdy nenaučím,“ povedal s hlbokou úctou a poklonou. Položil im k nohám zbraň spolu s kryštálom. Tí sa na neho zahľadeli a potom pozreli na zbraň. S úctou si prehliadli zbraň tak mocnú, ale pre ich potreby nepoužiteľnú. Ich túžba bola silnejšia, chceli ju.
„Je to prekrásna a dobrá zbraň. Ale... Prečo si myslíš, že len tak ti tú zbraň upravíme? Nemáme potrebu,“ odvetili mu.
„Povedzte si čo žiadate. Ja to prinesiem a vy mi upravíte tú zbraň ako to viete len vy,“ povedal im a oni sa len zasmiali.
„Dobre, keď tak naliehaš. Daj nám čas na rozmýšľanie,“ hlbokým hlasom mu odvetil trpaslík, ktorému nevidel do tváre. Gaelwaen pomaly vyšiel zo sála do zasneženej dediny.
„Je tu prekrásne, ale Elesméra je neporovnateľne krajšia.“
Dlho sa radili až prišli na niečo, čo by nemusel zvládnuť. Zbraň chceli pre seba. Predvolali si ho a odvetili mu: „Choď do Vyhne bohov a prines nám odtiaľ rudu, z ktorej by sme my trpaslíci mohli ukovať prekrásne brnenie.“ On sa len ticho postavil a odišiel. Vo dverách sa však zastavil.
„Prinesiem to, čo žiadate a vy urobíte to o čo som Vás žiadal,“ skríkol im už na odchode z ich sál. Trpaslíci sa len pousmiali a usadili sa pohodlnejšie v kreslách. „Už je skoro naša,“ mysleli si.
Keďže Shilen ho neustále sledovala, vedela čo má robiť. Išla do Vyhní a vyhľadala kováča jediného, ktorý tam ešte bol. Podišla k nemu a on jej nemohol odolať.
Riekla mu: „Daj mu rudu hodnú bohov a ja ti dám, čo si povieš,“ kováč súhlasil. Gaelwaen putoval dva týždne a nakoniec konečne vošiel do Vyhní. Musel bojovať až nakoniec celý vyčerpaný kováča našiel. Na jeho prekvapenie mu kováč bez okolkov a rečí dal mu rudu zlatkavej farby pevnejšiu a tvrdšiu ako zlato.
Bol dlho preč a trpaslíci si mysleli, že sa už nevráti. Nezačali ani s prípravami na kovanie. Keď však on živý a s rudou vošiel do ich sál, prekvapene na neho pozreli a sklonili sa pred jeho mocou. Bohovia boli na jeho strane a oni ich rešpektovali. S úctou zobrali od neho rudu.
„Áno hneď započneme s prácou,“ odvetili mu. „Rozpáľte pece, pripravte nástroja a kladivá, dáme sa do práce.“
Úpravy trvali týždeň, keď boli trpaslíci hotový s vďakou prijal zbraň. Zbraň bola tak prekrásna, že tomu sám nemohol uveriť. Keď už sa Gaelwaen chystal na odchod prišiel za ním jeden z najstarších trpaslíkov a podal mu v čiernej látke zabalený dar. „Prosím prijmite to ako ospravedlnenie. Chceli sme Vás okradnúť a nechať si všetko pre seba. Máte priazeň bohov a tým aj našu. Oblečte si to, keď sa budete vracať domov,“ riekol mu a potom odišiel do temnoty sálu. Gaelwaen nevedel, aký dar dostal a ani to vedieť nechcel. Nebol majetnícky a nikdy netúžil po zlate alebo bohatstve.
Vrátil sa k drowom a zasa sa vrhol do učenia. Nemal nijakú potrebu tu zbraň použiť a ani po tom netúžil. Táto jednoduchá vetvička pretvorená mágiou a silou trpaslíkov sa stala niečím viac. Mala v Gaelweanových rukách spôsobiť smrť elfom, teda takto to aspoň Shilen zamýšľala.
Raz večer sa vybral na prechádzku, ale tento krát nesmeroval k lesu, ale k vodopádu. Bol plný pochybností ako vtedy na ceste k trpaslíkom. Tu sa mu zjavila Eva a poprosila ho o návrat k elfom. Vysvetlila mu, že ho Shilen len využíva pre svoje účely.
„Gaelwaene, elfe, myslíš, že toto by tvoji rodičia chceli? Si využívaný mojou sestrou a slúžiš jej ako bábka. Máš vlastné ciele a v tvojom srdci už nie je pomsta,“ riekla mu. Neveril jej, ale rozhodol sa ísť k elfom a dať im šancu.
Mala pravdu v tom, že v srdci už nemá pomstu. Myslel na tú elfku a malého elfa. Oni boli v jeho srdci aj keď nevedel prečo. Chcel nájsť odpovede. Veril, že mu elfovia odpustili a chcel, aby ho oslobodili od vyhnanstva a nechali ho učiť sa zasa u nich a od Evy. Rozhodol sa žiť v Elesmére spolu s tými, s ktorými sa už rozlúčil. Otvoril dar od trpaslíkov a odel sa do zlatkavej róby z tej najjemnejšej látky a pokrytej zlatkavou rudou, ktorú im vtedy priniesol.
Ráno sa nikým nerušený vydal na cestu do Elesméry. Bdela nad ním Eva a Shilen zúrila. Predstúpil pred Radu a požiadal ich o zrušenie zákazu. Ako prvý krát tak aj tento krát uvidel tú prekrásnu elfku. Tento krát tam bol aj ten chlapec.
„Mara rë, ctená Rada. Teraz po rokoch som si uvedomil svoju chybu. Neľutujem však to čo som vtedy spravil. Spravil by som to zasa. Ľutujem len to, že som musel odísť. Venoval som Elesmére celý svoj život. Žiadam Vás o zrušenie zákazu. Chcem tu dožiť svoj život. Tu, kde som doma. Tu, kde som milovaný a kde ja milujem,“ povedal a pozrel na elfku. Opieral sa a palicu vytvorenú s vetvičky, čo si vtedy zobral.
Rada rozhodovala celú noc a na druhý deň ráno vyniesla rozhodnutie:
„Gaelwaene, pošpinil si našu rasu
a zradil si nás.
Nech o tebe rozhodne Eva,
ale ver že tu ťa nikto nebude oslovovať inak
ako zradca.
Choď k vodopádom,
tam nájdeš svoj osud.“
Keď odchádzali všimli si, čo vytvoril z tej vetvičky. Neveril vlastným očiam, že si niečo také dovolil. Uzatvorili ho v kruhu.
„Gaelwaene, čo si to spravil? Vydaj nám to čo máš v ruke, je to dielo zla. My to musíme zničiť.
On sa im však postavil „Nerobte to,“ riekol im“ nechcem bojovať proti vlastnej rase.“
Načiahli sa po mečoch a začali sa k nemu približovať. On pokojne stál a vyčkával. „Keď napadnete budem sa musieť brániť,“ odvetil im ale už bolo neskoro.
Rozbehli sa k nemu a pár mágov stojacich obďaleč začalo s odriekavaním kúziel. Gaelwaen vyčkával a potom vytvoril okolo seba kruh a nechal ho vyraziť proti útočníkom. Potom ešte raz a zrazu pocítil, že ho niečo spútava. Tím mágom rozmiesteným po sieni sa podarilo zoslať kúzlo, ktoré by ho malo omráčiť. Nemalo až taký efekt. On sa pousmial a silou vôle sa vzoprel ich kúzlu.
„Ako vy na mňa, tak ja na vás. Bez toho aby oni niečo spravili stvrdli ako sochy. Rýchlosť jeho zosielania bola ohromujúca. Pozrel na zbraň v ruke. „Priniesla si mi strasti, ale dala si mi nezmernú moc. Ďakujem ti,“ rada sa postavila a zahľadela sa na to čo zasa spôsobil.
„Máš pár dní, aby nad tebou Eva rozhodla. Vieš kam máš ísť.“ Dokázal im že nikto proti nemu nemá šancu. Nikto z elfov nemienil len tak zahodiť svoj život. Na tomto procese boli aj tí dvaja, čo tu zanechal. Videli, čo sa stalo a mlčky odišli.
Išiel do svojho rodného domu, o ktorom si myslel, že bude spustošený a schátraný, avšak mýlil sa. Ten malý chlapec, ktorého zachránil vtedy pri svojej pomste sa mu o dom staral. Aj keď to nemusel robiť a všetci ho za to nemali radi. Maranwë tam čakala na jeho návrat ako povedala.
Gaelwaen tím bol prekvapený a riekol chlapcovi: „Ty si hodný toho, aby si vedel, čo sa všetko stalo,“ a riekol mu „poviem ti všetko avšak dopraj mi odpočinok.“ Vošiel do izby a zavrel sa tam. Z izby vychádzal len v noci. Keď vyšiel z izby sadol si pred krb a začal elfovi rozprávať. Maranwë mu vždy priniesla jedlo a mlčky sa posadila vedľa neho. Jeho rozprávanie trvalo celé tri noci, cez deň bol zavretý vo svojej izbe a v noci rozprával príbeh svojho života. Nakázal mu, aby po jeho odchode zbraň uschoval na tajné miesto. V štvrtý večer sa však neukázal. Nechal len na posteli veci a dopis. S ním odišla aj elfka. On išiel k vodopádu aj s Maranwë.
Išiel poprosiť Evu o radu. Pristúpil k vode a čakal. Mlčky tam stál až nakoniec zavolal: „Eva, bohyňa moja, čakám čo som mnou zamýšľaš.“
„Gaelwaene, tvoj osud ti vybrala ona,“ Gaelwaen sa obzrie a uvidí Maranwë“ ona je tím, čo musíš nasledovať. Pôjdeš s ňou ona vie kam má ísť,“ ozvalo sa z vodopádov a skončilo to tak zrazu ako sa to ozvalo.
„Áno, pani moja.“
Maranwë k nemu pristúpila a objala ho. „Miluješ ma a ja milujem teba,“ pošepla mu a splynuli v jedno telo. Ich spojenie bolo čoraz silnejšia až ten nádherný pocit nebolo možné nijako odmietať. Gaelwaen sa k nej úplné pripútal a ona si ho doslova získala. Nijako sa tomu ani jeden z nich nebránil. Bolo to prirodzené.
Ráno sa prebudili a vybrali sa na cestu. Ona vedela kam ísť. On ju nebojácne nasledoval, pretože bola jeho osudom.
Setarion nevedel, čo robiť. Keď Gaelwaen nevychádzal večer z izby išiel po ňom pozrieť. On tam však nebol. Veci boli upratané a jeho šaty tam boli uložené. Jeho prekrásna róba, do ktorej sa od návratu do Elesméry rád odieval tam ležala spolu so zbraňou, listom a na jeho prekvapenie tam ležala aj kniha. Elf hľadal Gaelwaena po celom dome, ale po chvíľke to vzdal. Vošiel do izby a podišiel k listu. Začal čítať.
Aiya chlapče,
Odišiel som tam, kde nie je smrť a nikdy sa nevrátim. Rob, čo som ti povedal a ukry zbraň na bezpečnom mieste spolu s mojou robou. Je to tvoja úloha. Stráž to miesto dokiaľ nepríde, ten kto si zaslúži moje vedenie. Poznáš, keď niekto taký príde, verím ti. A teraz choď a neotáčaj sa. Skry moje poklady a nikdy sa nevráť. Verím ti chlapče...
Elen síla lúmenn’ omentielmo
Gaelwaen
P.S. Kniha je tvoja rob s ňou, čo uznáš za vhodné.
Mladý elf si zbalil svoje veci. Zabalil zbraň a róbu a nečujne sa vytratil z Elesméry nikto nevie kam. Prehodil si veci cez chrbát a v ruke niesol knihu. Šiel za svojím poslaním s hlavou hrdo vztýčenou. Len aby splnil posledné želanie mužovi, ktorý mu vtedy zachránil život....
poznámka autora: niečo tomu chýba a to niečo je v mojej hlave a nechce sa tomu ísť na papier
Komentáre
|
