Poviedka

Záchranca lesa

Krátky popis:
Mám z toho divný pocit...niečo tomu isto chýba...niečo čo tomu zachráni bytie

Typ: Jednorázovka
Autor: Red4angel
Dátum a čas pridania: 06. 07. 2010 18:34:09
Veková hranica: Bez obmedzenia
Počet prezretí: 149
Tagy: Fiction, Fantasy, slovenčina

Bola bezoblačná mesačná noc. Tichá a ničím nerušená. Na malej čistinke uprostred lesa pod korunami vysokého stromu sedeli eflovia. Strom vrhal svoj tieň na celú čistinku a koruny stromu ju zakrývali ako mocný ochranca. Elfovia mlčky sedeli, mohla sa zdať že na niekoho čakajú alebo na niečo. Všetci, malí aj starí, tam len sedeli a čakali. Mali zatvorené oči a možno aj spali. Čakali asi no ten správny moment, keď ich niekto preberie k životu.
Nad čistinkou sa zrazu povzniesol tiché a prudký vietor a skadesi spod stromu sa tam zjavila prekrásna ladná postava v plášti a s kapucňou na hlave. Kapucňa aj odev bol tmavý, takmer ju v tieni stromu nebolo ani vidieť. Vlastne ju nikto nevidel lebo všetci spali. Nikto sa ani nepohol, všetci zostali vo svojom bezsennom sede. Postava sa ladne posadila pod stromu začala spievať.
Bolo to prekrásne. Mala nádherný hlas a ten spev okamžite počul každý elf. Všetci do jedného otvorili oči a upreli svoje pohľady na tú jedinú osobu.

Jej prekrásny spev skončil nízkym tónom. Pohľadom hľadala škáru medzi korunami stromu. Chcela vidieť svojimi očami oblohu plnú hviezd. Elfovia ju zrakom nasledovali a každý sa pozeral na to more hviezd. Osoba sediaca na konároch Stromu si stiahla kapucňu a nikto ju ale pohľadom nesledoval. Bola to normálna elfka ako ktorákoľvek iná svojho druhu. Len z nej vyžarovalo niečo čo z ostatných nie. Možno to bol taký pokoj čo z nej bolo cítiť alebo to bola láska, ktorá z nej vyžarovala.
Jediné čím bola na pohlaď výnimočná boli jej vlasy. Odrážal sa od nich mesačný jas aj keď boli tmavej farby. Farba sa však jednoduchým pohľadom zistiť nedala. Pár elfov sklonilo hlavy od hviezd a pozreli sa smerom k nej. Ona ako keby tušila ich pohľady a hneď sa zahalila ešte viac tou kapucňou. Zrazu všetci vnímali len ju. Po pár nádychoch sa postavil starší elf a riekol jej:
„Vitajte pani Naša, čakáme tu na Vás, aby sme sa tu niečomu priučili.“ Elf sa hlboko s nepredvídanou úctou uklonil a posadil sa na svoje miesto.
„Vítam vás tu priatelia moji, deti moje,“ začala svojím zvonivým hlasom. „Dnes vám rozpoviem príbeh o elfovi, ktorý zachránil les pred smrťou,“ pokračovala a následne sa lepšie usadila ako keby jej príbeh mal trvať celú noc. A možno to aj tak malo byť.
„Je to príbeh o elfovi, ktorý odišiel z Elesméry aby zasvätil svoj život práci. Bol to liečiteľ a bylinkár. Zasvätil tomu všetko.“ Hovorila tichým hlasom, takým že už pri prvom slove každý pozorne počúval. Každý kto to začul nechcel prísť o jediné slovo od nej.
„Patril k Starším, keď bol v Elesmére. Vždy bol odetý do zeleného plášťa. Nikto okrem členov Rady nepoznal jeho skutočné meno tak ho všetci volali podľa toho plášťa. *meno*. Raz za čas zavítal vo svojich prechádzkach do Elesméry. Niekedy ste ho mohli vidieť v lese v jej okolí. Narazili ste na neho keď ste to nečakali.“ Elfka rozprávala ďalej a pozorovala pri tom tie prekrásne svetielka na nebi. Na krátky okamih sa odmlčala a potom pokračovala svojím nádherným hlasom ďalej.
„Tento samotár, ako ho všetci často nazývali, pracoval dňom aj nocou. Nezdalo sa, že by niečo tvoril, teda aspoň nikto o jeho práci veľa nevedel. Žil v dobe keď ste si radšej všetko nechali pre seba ako keby sato mala dozvedieť tá druhá strana elfov. Ich tmaví bratia nikdy nechceli svetlým nič dobré. Oba národy boli z jedného avšak tak rozdielne.“ Elfka si siahla rukou pod kapucňu a odmlčala sa. Po chvíli zdalo sa s bolesťou v srdci pokračovala
„Áno, boli sme a ešte stále sme rozdelený na dva národy. Možno sa to raz zmení, možno nie. Sme vo vojne. To je fakt, ale dnes tu kvôli tomu nie sme. Vtedy, keď sme boli neopatrný sa našimi lesmi začala šíriť skaza. Smrť. Bolo to hrozné. Vieme kto za to mohol. Stromy schli, rastliny vädli, listy opadávali na zem...jednoducho naša nočná mora. Po tejto skaze zostali len holé miesta. Bolo to v miestach hraníc z našimi príbuznými, takže asi viete že za tým mali prsty oni.“ Pár elfov sa zamrvilo a poslúchalo ďalej. Elfka to len pokojne prečkala a pokračovala ďalej.
„Tohto nášho elfa samotára dlho nikto nikde nevidel. Nebolo po ňom chýru ani slychu, ako keby sa pod zem prepadol alebo odišiel preč z tohto sveta. Nikto nevedel ako lesu pomôcť. Starší skúšali všetko – modlili sa k Eve, prosili ju o pomoc a skúšali aj kúzla. Už zo zúfalstva chceli poprosiť entov aby zničili časť lesa a oddelili tým nakazený les od toho ešte živého. Práve v tejto chvíli nikým nečakaný sa tu objavil ten elf a spolu s ním prišiel aj dážď.“ Elfka sa odmlčala a pozrela do napätých tvári poslucháčov. Bolo cítiť zaujatie a vzrušenie čo bude ďalej nasledovať.
„Pršalo dva dni a dve noci, dážď ako keby nechcel prestať. Ako dážď prestal liečiteľ sa išiel prejsť po zničenom lese. Chodil po lese dva dni a modlil sa k Eve, aby mu dala znamenie. Nakoniec dorazil k jednému starému stromu. Bol zničený a mŕtvy, ale keď sa mu pozrel bližšie uvidel ako sa dole pri koreňoch čnie malá biela rastlinka s prekrásnym kvetom. Vedel že to nie je náhoda a že to bude liek na otravu stromov. Bol to jediná kvietok, ktorý prežil tú skazu, všetko okolo bolo čierne a mŕtve. Ale nevedel čo s ním.“ Odmlčala sa aby tomu dodala dávku napätia a popravila si pri tom odev.
„Rozhodol sa že vytvorí lektvar, ktorý by im mal pomôcť. Ráno išiel nazbierať rannú rosu a z pár kvietkov Stromu v Elesmére vytvoril to čo tak potrebovali a verili že im pomôže.“ Elfka rukou pohladila korene stromu na ktorom sedela. Elfovia zaregistrovali jej pohyb a vzhliadli k stromu.
„Pracoval tri dni a dve noci. Keď prichádzala tretia noc skončil s prácou a odpočíval do rána. Vtedy sa vydal do lesa a preč z Elesméry, nikto nevedel kam odišiel. Nikto ani nevedel čo s tým chce robiť, zdalo sa že lesu už nič nepomôže. Elfovia boli smutní, že ani posledná možnosť na záchranu lesa nevyšla. Vzdávali sa nádeje a začali myslieť na nekonečnú pomstu, ktorá tak či tak raz príde. Skôr či neskôr.“ Niečo si pre nich nečujne riekla. A po nádychu zasa hneď pokračovala v rozprávaní svojich spomienok alebo čo to pre ňu vlastne bolo.
„Predtým ako odišiel vyskúšal svoj výtvor na malej rastlinke, ktorú našiel v zničenej časti lesa. Podarilo sa to, rastlina ožila. Bol to ako malý zázrak, ale čo s tým teraz. Nemohol len tak chodiť po lese a polievať stromy, na to ho bolo málo. Dostal nápad a preto odišiel.“ Elfovia ju stále pozorovali a hltali každé jej slovo.
„Cez druhú noc po odchode začalo pršať. Pršalo noc aj deň a les sa razom pozbieral zo smrti a ožil. Ale rana, ktorú lesu naši bratia spôsobili sa nikdy celkom nezacelí. Pre niektoré stromy bolo už neskoro. Ale všetci si od toho dňa uvedomili, že pre priateľstvo je už neskoro.“ Elfka dohovorila a zasmiala sa takým zvonivý smiech, že to bolo až neprirodzené. Elfovia sa pobrali do svojich domovov. Možno by ani nechceli ale niečo im hovorilo že už je čas. Možno čas na to ísť konečne niečo robiť.“ Dokončila to tichým hlasom, ale aj tak ho všetci zreteľne počuli. Hlas utíchol a nepokračoval.
Rozprávačka si stiahla kapucňu a pomedzi konáre hľadela na hviezdy. Zasa začala spievať prekrásnu pieseň a pobrala sa do tmy stromu. Preč od čistinky. Lesom sa ozýval len jej spev ktorý sa vzďaľoval až nakoniec stíchol.
Bolo už skoro ráno. Slnko začínalo vysielať svoje mocné lúče a po nikom z prítomných nebolo ani stopy. Ani keby tu neboli. Nastal deň, ale potom nás čakala ďalšia noc príbehov.

Komentáre

V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates