PoviedkaDobrodružstvá mladých čarodejníc1. kapitola - CHILLOUTKrátky popis:
Pokračovanie Umenia mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 09. 07. 2010 12:04:33
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 228
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
Počas druhého júlového víkendu sme sa s Ninou vybrali na perfektný hudobný festival na najzápadnejšom západnom meste celého západu – Brčkovce. CHILLOUT je najvychýrenejší stanový hudobný festival všetkých čias. Boli sme strašne šťastné, keď sme zistili, že sú ešte nejaké lístky na predaj. Rýchlo sme siahli do vreciek a vylovili každá po 30 euríčok. A už sme sa aj so stanom hrnuli do Brčkoviec rýchlobusom, aby sme tam boli čo najskor.
Fesťák začal v piatok večer prvou kapelou – Babbling Parrots (Koktajúce papagáje). Bol to celkom slušný začiatok. Také veselé reggae. Vytancovali sme sa aj s Ninou. Okolo ôsmej začal hlavný program prvého večera – hip-hopová kapelka Palookas (Babráci). Boli to štyria americkí černosi, ktorí nabehli na pódium v megaveľkých gatiach a voľných tričkách v sprievode ôsmych blonďavých tanečníc s prednosťami bavorskej krčmárky v tesných kostýmoch. Okolo každého černocha sa točili a tancovali dve blondínky. Dvaja z nich rapovali, dvaja robili čosi ako vokály. Boli dosť dobrí, čo sa týka hudobnej stránky.
Aj zožali poriadny úspech a niekoľkominútový potlesk a takisto aj vyžiadanie si prídavku (ako to už na dobrých koncertoch býva). Tak sa ešte tesne pred desiatou vrátili na pódium a zahrali ďalšie dve piesne. Po nich nasledovala akási miestna alternatíva skupiny OneRepublic s názvom Monarchy. Na tých sa najviac vybláznila Nina, ktorá OneRebublic (a špeciálne Ryana Teddera) úplne zbožňuje.
Tesne po polnoci sme sa vybrali aj s batožinou do kempu, v ktorom sme si s pomocou dvoch milých chalanov (bratov-dvojčiat) Roba a Dana Modranských postavili stan. Vyzerali fakt úplne rovnako – mohli mať čosi cez dvadsať a boli nahodení v sexi tričkách, ktoré im obopínali svaly (ktoré majú snáď všade). Obaja mali nagélované hnedé krátke vlasy a milé modré oči. Ani jedna z nás by ich nevedela od seba rozoznať, keby boli oblečení rovnako.
Nám však naozaj išlo len o pomoc so stanom. Ja som predsa zasnúbená a Nina sa, myslím, tiež môže považovať za zadanú. Robo s Danom boli zlatí a ponúkli sa, že ak budeme ešte s niečím potrebovať pomôcť, bez váhania na nich máme zavolať. Mali totiž stan dosť blízko pri nás. Odobrali sa preč a my sme s Ninčou zaľahli do teplých spacákov. Spali sme ako zabité. Napokon, cestovanie samo o sebe je dosť únavnou činnosťou, a keď sa k nemu priráta ešte niekoľkohodinové skákanie a tancovanie na hlučnom koncerte... človek nevládze byť neustále pri plnom vedomí.
NINA
Zobudil ma zvuk budíka (už niekoľko rokov tá istá melódia – obohratá pieseň Apologize od OneRepublic). Neochotne som otvorila oči a vypla zvonenie. Pozrela som spýtavo na Mari. Obe sme sa tvárili rovnako nadšene zo skorého vstávania. Nechceli sme však zmeškať program najvychýrenejšieho festivalu, preto sme sa prinútili vyteperiť sa von zo stanu a odkradnúť sa k jazierku, pri ktorom sme si umyli zuby a osviežili ospaté tváre. Potom sme sa v neprakticky malom stane prezliekli a dali sa do poriadku najviac, ako to šlo.
Keď sme znovu vyšli zo stanu, zakývali nám bratia Modranskí, s ktorými sme sa zoznámili večer predtým. Vybrali sa k nám a spýtali sa, či máme niečo na raňajky. Odvetili sme, že sme sa chystali obzrieť si festivalový bufet a nakúpiť tam nejaké jedlo. Hneď nám to vyhovorili a pozvali nás na svoje ranné posedeníčko – ponúkli nás chlebom, rožkami, syrom, paštekami, paprikou. Všetko, čo sme chceli, sme mali k dispozícii. Boli strašne milí.
Potom sa spýtali, čo máme v pláne. Odvetila som:
"Chceli sme ísť pozrieť priehradu. Vraj je neďaleko... a možno sa aj vykúpať," spýtavo som pozrela na Marínu.
"Jasné,"prisvedčila hneď.
"Super, môžeme sa pridať?" opýtal sa jeden z nich (nedajú sa rozoznať).
"Okey, tak my si ideme vziať nejaké veci, dobre? Počkáte nás tu?"
Prikývli a my s Marčou sme sa vrátili do stanu. Tam sme si zbalili plavky (neuvažovali sme o tom, kde sa do nich prezlečieme) a opäť sa stretli s chalanmi. S nimi sme sa vybrali k priehrade Nasýtená, ktorá je najznámejšou a najfrekventovanejšie navštevovanou lokalitou na západe.
Priehrada bola obrovská a už v takých skorých ranných hodinách totálne preplnená. Usadili sme sa na brehu na deke, ktorú sme si doniesli, a sledovali ostatných. Ešte nebolo tak teplo, aby som mala odvahu vkročiť do vody. S Marínou sme sa teda po chvíli odobrali do najbližšej reštiky, kde sme chceli využiť toalety ako changing rooms. V plavkách sme sa potom opäť dostavili za bratmi, ktorí sa medzičasom tiež stihli zbaviť väčšej časti svojich odevov. Vyvaľovali sa na našej deke so slnečnými okuliarmi a zhovárali sa. Keď nás zbadali, vstali a zložili si okuliare.
"Tak, už ste tu? Vyskúšame vodu?" spýtal sa jeden z nich.
Druhý sa už rozbehol k vode a ošpliechal nás. Bola prekvapivo dosť teplá. Nasledovali sme teda Dana a všetci sa o chvíľu kúpali. Zo svojej tašky, ktorá ležala na deke, som začula zvoniť svoj mobil. Vyšla som teda z vody a vylovila z tašky zvoniaci telefón. Volal mi Martin.
"Ahoj!" pozdravila som ho veselo a držala mobil čo najďalej od mokrých vlasov.
"Radka si kreslí," oznámil potichu.
"Takže máš čas zavolať mi?"
"Hej, presne tak. A hneď to využívam, pretože... Človek nikdy nevie, čo sa pritrafí do cesty. To dievča je neúnavné! Kde si?"
"V Brčkovciach na CHILLOUT-e,"odvetila som. "Práve sa kúpeme."
"Si vo vode?"
"Nie, vyliezla som z nej kvôli tebe von! Pokazil si mi pekný čas... Balia nás tu takí dvaja bratia, ktorí nie sú celkom na zahodenie!"
"Balia?" ozvalo sa pobavene z druhej strany.
"Zdá sa ti to až také neuveriteľné?" ohradila som sa trochu urazene.
"Nie, nie, vôbec nie. Vyznelo to tak?"
"Nemusíš tajiť, že žiarliš," provokovala som ho. "Ja to dávno viem."
"Ja žiarlim? Na to si ako prišla, hmm?"
"Pretože ťa poznám a viem, ako veľmi by si chcel byť so mnou!"
"Naozaj? Hmm, nechaj ma premýšľať..."
"Dobre, ty premýšľaj a ja sa zatiaľ budem venovať Robovi... či Danovi... dokelu, nedajú sa rozoznať, sú úplne rovnakí!"
"Rovnakí? Tss, a to si si už jedného z nich aj vyvolila? No pekne!"
"Povedala som, že neviem, ktorý je ktorý! Ale keďže jeden z nich viac inklinuje k Maríne, musím sa uspokojiť s tým druhým."
"Tak ty takto... Vieš čo, Nina, myslel som si, že si slušnejšie dievča. Nečakal som, že sa zapletieš s prvým, ktorý ti príde pod ruku."
Zasmiala som sa. "Nemám náhodou ja väčší dôvod žiarliť?"
"A na koho?"
Normálne som videla, ako sa Maťo obzerá okolo seba. "Predsa na malú Radku! Stále si s ňou a mne voláš akurát tak neskoro v noci alebo... skoro ráno, ako teraz."
"Nie je až tak skoro," opravil ma. "Bolo už predsa pol deviatej..."
"Fajn, ale..."
"Nie, nemusíš žiarliť. Radka je moja dcéra, s tou ťa podvádzať nebudem! Ale čo ty a Denis?"
"Dano! Alebo Robo... ja fakt neviem!" zúfalo mi prechádzal zrak z jedného na druhého a nevedela som, ktorý je Dano a ktorý Robo. Našťastie, Maťo nemohol vidieť môj zúfalý bezmocný pohľad.
"Som rád, že na mňa myslíš vo dne v noci," podotkol Maťo pobavene. "Asi budem musieť skončiť, Radka sa blíži aj so svojím výtvarným dielom."
"Vidíš, zas nám to kazí niekto na tvojej strane! Žiadny Robo, Dano ani Denis, ktorého si si vymyslel," prehodila som žartovne.
"Ninka, musím sa venovať svojej dcére, prepáč. No teš sa na to, čo mám pre teba pripravené v auguste!"
"Čo také?" zaujímala som sa.
"To sa dozvieš v najlepšom čase."
"Čiže na poslednú chvíľu?"
"Presne tak," odvetil a zložil.
Odložila som mobil späť do tašky a opäť vbehla do vody za Marčou a dvojičkami.
MARÍNA
Dano a Robo nás sprevádzali celý deň. Dopoludnia sme sa bláznili na priehrade, obedovali sme v pizzerke a poobede sme sa vybrali na obrovskú lúku, ktorá bola zaprataná najrôznejšími atrakciami. Okrem kolotočov nechýbalo ani mini-3D-kino či fotoshop. Vyskúšali sme hrozitánsky vyzerajúcu horskú dráhu a odfotili sme sa pri hviezdnej bráne (mali tam pripravené scény z rôznych známych seriálov).
Od piatej začala ďalšia séria koncertov. Ako prví vystupovali Predators, ktorí všetkým pripomínali Iron Maiden. Boli dosť dobrí pre priaznivcov metalu, pre mňa nič moc. Teda, uznávam muzikantskú kvalitu, ale nebol to môj štýl. Chalani však vyzerali ako v siedmom nebi (aspoň Robo, ktorý popritom venoval všetku svoju pozornosť Nine a vysvetľoval jej, čo sa mu na tej hudbe tak páči – a Nina, niekdajšia fanúšička metalu, so zanietením počúvala). Pri mne stál Dano a popíjal pivo z plechovky. Obaja sme vlastne len nehybne stáli – veľmi nás to nechytalo. Na naše šťastie sa potom na pódiu objavili OutLouds, super babenky z Kalifornie, ktoré to tam riadne roztočili. Hrajú taký jemnejší rock – prijateľnejší pre moje uši. Poriadne sme sa s Danom vytancovali.
Cez prestávku, kým sa na pódiu pripravovali a nazvučovali anglickí Death Eaters (zrejme fanúšikovia Harryho Pottera, hehe), sme si s Ninčou šli čosi zajesť. Dali sme si mastné zlatisté hranolky a nezdravú tatársku omáčku, no bolo nám to jedno. Hlavne, že sa zasýtime. Prečítala som si esemesku od Lea o tom, že na mňa myslí, a prezvonila som ho. Hneď na to sme sa vrátili medzi burácajúci dav (DE už začali). Nina si to tam viditeľne spolu s Robom užívala – viem, že má rada kapelu Die Happy a toto bol zrejme rovnaký štýl. Speváčka spievala naozaj úžasne tým svojím chrapľákom, to sa musí uznať. A mali perfektného bubeníka, ktorý mi pripomínal Lea. Odfotila som ho, aby som mu to mohla neskôr ukázať.
Dano, ktorý bol stále pri mne, pil už svoje tretie pivo. Ja som sa napila svojej vody, aby som tam od smädu náhodou neodpadla (organizátori neustále zdôrazňovali, aby sme dodržiavali pitný režim), a spýtala sa ho, či sa baví.
"Jasne, ty nie?" odvetil s úškrnom.
"Ani veľmi nie," priznala som.
"Chceš sa ísť prejsť?" zakričal, pretože sme sa takmer vôbec nepočuli kvôli tomu neskutočnému hluku, ktorý Death Eaters spôsobovali svojimi hudobnými nástrojmi.
Pokrčila som plecami. "Môžeme. Ale ďalší budú Muse – tých si nenechám ujsť." Všetci sme považovali za zázrak (aj organizátori fesťáku), že sa im podarilo zohnať a dotiahnuť sem Muse – pre nás priam legendu.
"Tak to ani ja," odvetil, chytil ma za ruku a ťahal ma pomedzi skákajúcich, vrieskajúcich a jašiacich sa ľudí čo najďalej od pódia. Zatiahol ma k svojmu stanu. "Dáš si niečo?"
"Čo napríklad?"
"Nejaký chľasť? Cigu? Čo ja viem, čo máš rada?"
"Z tohto nič, vďaka."
"Okey, fajn. Nepôjdeme dnu?"
"Do stanu?" zarazene som naňho pozrela.
Zasmial sa. "Neboj sa, nemám v pláne znásilniť ťa. Môžem ťa naučiť hrať poker, ak chceš."
"Poker?" zaujato som sa spýtala. "To znie dobre."
"Tak poď," kývol hlavou a odostrel mi vchod do stanu. Vošla som a on za mnou. Bolo to tam väčšie, než sa zvonku zdalo.
"Použili ste nejaké kúzlo na vnútorné zväčšenie?"
"Hej, inak by sme sa sem nevmestili. Vieš, Robo všade so sebou ťahá milión objemných a nepotrebných veci."
"Jasné, chápem. Odkiaľ vlastne ste?"
Z batoha vytiahol balíček kariet a rozdával nám ich, pričom vravel: "Z Klzkých Ľadov, a ty?"
"Odtiaľ? Vážne? Nepoznáš náhodou Martina Skalického?"
"Nič mi to nehovorí," pokrútil hlavou, "prečo? Bude ti vadiť, ak si zapálim?"
"V stane? Ak ma chceš zadusiť, urob to," usmiala som sa.
Zdvihol ruky na znak rezignácie. "Podvoľujem sa. A kto je to ten Martin?"
"Ninin... známy."
"Aha. Nepoznám ho. A vy ste odkiaľ, slečny?"
"Oficiálne z Vílieho mesta, ale v podstate z Dúhového Raja. Teda, tam sme strávili väčšinu roka. Obe tam študujeme."
"A čo študujete?"
"Nina tanec, ja herectvo."
"Takže prudké umelkyne, čo?"
"No, tak nejako," odvetila som a vzala do rúk karty. "Tak, ako sa to hrá?"
Dano sa zasmial a všetko mi začal vysvetľovať. V ten večer som pochopila, že nie som na kartové hry. Dano bol však neúnavný a vysvetľoval mi pravidlá pokru stále dokola, až sme sa zabudli a museli sme utekať rýchlosťou blesku, aby sme stihli začiatok koncertu Muse. Ale ten beh stál za to. Bola to pecka.
NINA
V sobotu večer sme zažili najväčšiu a najlepšiu šou celého CHILLOUT-u. Až z Anglicka sa k nám unúvali úžasní Muse (obľúbila som si ich najmä vďaka Martinovi). Bolo to fakt úžasné. Len tí poskakujúci a spievajúci ľudia naokolo mňa mi prekážali, pretože som poriadne nepočula Matthewov spev. No aj tak to bol nezabudnuteľný zážitok, ktorý nám môžu všetci závidieť (haha).
Do stanu sme sa dostali okolo štvrtej nadránom, pretože po Muse ešte nasledovalo zopár domácich kapiel. Nechceli sme nič zmeškať ani vynechať; povedali sme si, že spánok budeme môcť dohnať počas budúceho týždňa. A Dano s Robom boli strašne zlatí – už som sa ich naučila rozoznávať. Vedela som, že Dano je stále s Marínou, takže logicky ten, čo trávil čas pri mne, musel byť Robo.
Keď Muse opustili pódium, všetci sme im strašne dlho tlieskali a žiadali sme si ich návrat. S úsmevom sa teda znovu vyšplhali pred nás a zahrali ešte jeden vypaľovák. Povedala som si, že Martina niekedy musím dostať na ich koncert – on ich predsa úplne zbožňuje. Neprejde deň, aby si niečo od nich nevypočul. Možno by nielen on mohol prekvapiť mňa, ale aj ja jeho.
Rozlúčili sme sa s Danom a Robom, pretože mali v pláne odísť veľmi skoro ráno. Nenapadlo nám ani vymeniť si čísla, čo ma mrzelo, keď som si to uvedomila. Boli super a myslím, že by sme si s nimi mali čo povedať aj niekedy inokedy. No čo už. V nedeľu sa na hlavnom stagei odohral rozlúčkový koncert a vypočuli sme si spoločnú pieseň všetkých domácich kapiel.
Domov sme sa viezli rýchlobusom. Dorazili sme do Vílieho mesta asi o štvrtej poobede. Na zastávku prišiel Marču počkať jej snúbenec Leo, s ktorým sa objímali tak dlho, až mi to bolo trápne a nevedela som, kam sa pozerať a čo robiť. Keď sa však konečne od seba vzdialili, aspoň som Leovi zakývala.
"Jeej, aj ty si tu? Ja som si ťa nevšimol," priznal a pohľadom sa mi ospravedlňoval za ten romantický výstup, ktorého som bola práve svedkom.
"Pohoda. Nechce sa ti odviesť domov aj mňa?" požiadala som ho a upriamila zrak na jeho autíčko.
"Nasadaj," zavelil a držiac Marču za ruku, vybral sa k autu.
A tak som sa pohodlne dostala až pred svoj panelák. Je veľmi výhodné mať kamoša s autom, nie?
Komentáre
to som mala
normálne že hotový plán a rozpis na každú kapču:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 20:16:07
|
Čítam,
čítam. :-) Rozbieha sa to pokojne, prázdninovo. Fakt som hrozne zvedavá, čo si im nachystala! :-P
Pridal(a): Bruja, 29. 09. 2011 06:59:44
|
|
|
