PoviedkaDobrodružstvá mladých čarodejníc2. kapitola - Lesy, lúky, chata... romantika a katastrofaKrátky popis:
Pokračovanie Umenia mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 15. 07. 2010 09:46:50
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 83
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
Museli sme si s Leom dopriať aj počas leta nejaké súkromné chvíľky. Leo teda objednal a zarezervoval chatu len pre nás dvoch. Jeho autom sme sa vybrali do dedinky Čerešňové, ktorá sa nachádza na severe krajiny medzi vysočinami a horami, ktorými sa pýši náš miništátik. Je tam chladnejšie než hocikde inde, takže sme sa obaja tešili, že aspoň na pár dní vypadneme z toho sparného teplého dusného počasia, ktoré nás všetkých mučí.
Dorazili sme tam v piatok večer, tesne pred západom slnka. Vyložili sme si veci v chate, ktorá má jedno poschodie (plus prízemie, samozrejme) a zmestilo by sa do nej aj desať ľudí. Izby sa nachádzali na poschodí, takže sme potom zliezli dole a rozmýšľali, čo podnikneme, kým je ešte aké-také svetlo. Vyšli sme von z chaty a zistili, že nablízku je obrovská húpačka – drevená latka upevnená povrazmi, ktoré siahali až k vrcholu mocných zelených bukov. Nestáli sme na rovnom teréne, ale les sa zvažoval z kopca pod dosť ostrým uhlom. Neodolala som a rozbehla sa k tej húpačke. Tá ma zabavila na niekoľko desiatok minút, zatiaľ čo Leo ma dychtivo fotil a dokumentoval všetko, čo bolo okolo nás.
Potom sme sa vrátili do chaty a dlho do noci sa rozprávali v "obývačke". Nebola tam telka, nebolo tam žiadne rádio. Len prírodné ticho a my dvaja. A odkiaľsi sa ozývali jelene, ktoré majú zrejme ruju alebo čo. Leo tvrdil, že tá začína až v septembri, ale... No neviem, proste sa tam ozývali čudesné zvuky a ich ozvena sa niesla celým údolím až k nám.
Na druhý deň som sa prinútila vstať skôr než Leo a nachystala som nám obom raňajky. Povedali sme si, že nebudeme plytvať časom sedením v chate. Vybrali sme sa teda na brutálnu túru, ktorá ma skoro zabila. A to sa považujem za celkom zdatnú a skúsenú turistku. Leo mal však stále akúsi záhadnú potrebu odbočovať z lesných chodníčkov. Vraj to bude zaujímavejšie a dobrodružnejšie. Tak mi neostávalo nič iné ako ho nasledovať, samozrejme. Keď už sme sa predierali húštinou, cez ktorú ani nebolo vidieť, zastavila som ho.
"Leo, tadiaľto fakt nemôžeme ísť! Vráťme sa na chodník a..."
"A čo? Nepáči sa ti tu? Cítim sa ako Indiana Jones!"
Zasmiala som sa, no potom som vážnym hlasom pokračovala: "Je čas obeda a ja som hladná."
Obzrel sa a povedal: "Fajn, tak sa najedz. Ja počkám."
"To nemyslíš vážne! Ja idem späť."
"Snáď ma tu nechceš opustiť," zvolal za mnou naoko pohoršene, keď som sa mu otočila chrbtom a drala sa naspäť.
"Tak poď za mnou!"
Počula som, ako vykročil, a spokojne som sa usmiala. Vyšli sme spomedzi hustých stromov a usadili sa na skalke, ktorá bola v tieni iba vďaka obrovskému nadýchanému mraku, čo zakrýval slnku výhľad na nás.
"Vyzerá to na dážď, čo povieš?" spýtal sa a vzal si odo mňa svoj obed – chlieb, ktorý som mu nachystala ešte ráno.
"Uvidíme. Pršiplášte som nevzala," žmurkla som naňho a tiež som z batoha vytiahla svoj potravinový prídel.
"Kam myslíš, že vedie tamtá cestička?" Ukázal na skaliská oproti, prežúvajúc.
"Netuším," odvetila som. "A ani to nechcem vedieť."
"Prečo? Mohlo by to byť super... Poďme sa tam pozrieť!"
"Ani nápad," povedala som rozhodne. "Na to ani nepomysli. Nebudem sa niekam štverať len preto, aby si ty zistil, kam to vedie."
"Prečo? Toto je nuda. Len chodíme po lese. Ale vyliezť na skalu... to už ti privodí nejaký ten adrenalín!"
"Ja nemám záujem o tvoj adrenalín, Leo," odsekla som. "Choď, kam chceš, ale mňa tam neťahaj."
"Ale no tak, Mari..."
"Čo je? Nepros ma! Nepôjdem a hotovo."
"Ty si poriadne tvrdohlavá," podotkol a uprel na skaly oproti túžobný pohľad.
"Ja viem," povedala som, spokojná so svojím výkonom. Takže sa nikam nejde – misia bola úspešná! "A práve preto ma tak veľmi ľúbiš!"
Pozrel na mňa. "Hmm... no, keď sa nad tým zamyslím..."
Udrela som ho do ramena. "Radšej buď ticho a jedz!"
"Fajn, vzdávam sa!" zdvihol ruky a stíchol.
Potom sme sa ďalej predierali tou odpornou húštinou, keďže Leo povedal, že "ak neuvidím tie skaly, pôjdeme tadeto a bodka". Nasledovala som ho teda bez námietok, pretože som sa nechcela hádať kvôli takej blbosti. Na tú skalu by ma nedostal, no aspoň na húštinu ma prehovoril. Čo už, vzťah je predsa o kompromisoch.
Keď sme vyšli z lesa, ocitli sme sa na veľkej lúke. Rástli na nej rôzne kvety a bylinky. O tie sme sa však nezaujímali. Leo vytiahol z batoha frisbee a na to ma ani nemusel dlho prehovárať. Lietajúci tanier je super vec na odreagovanie a zašportovanie. Hádzať si ho vo dvojici je síce možno trošku nudné, ale nám to stačilo. A keď už sme sa nabehali až-až (fúkal vietor a obloha sa pomaly zaťahovala), ľahli sme si vedľa seba do trávy a sledovali nebo. Tak sme tam preležali takmer celé popoludnie. Zrazu mi na tvár dopadla kvapka.
"Mám pocit, že začína pršať," povedala som a sadla som si.
"Ale to nič nie je," odvetil Leo a ani sa nepohol.
"Nechcem zmoknúť. Vráťme sa radšej do chaty."
"Fakt sa už chceš vrátiť? Mne je tu perfektne."
"Nechcem zmoknúť," zopakovala som. "Poďme, prosím ťa."
"No dobre," prisvedčil a vstal. Vzal batoh a viedol ma naspäť.
Zákon schválnosti však skutočne platí – takmer vždy sa nám stane to, po čom najmenej túžime a čomu sa zo všetkých síl snažíme vyhnúť. Rozpršalo sa, keď sme boli uprostred lesa. Nemali sme pršiplášte, kapucne, bundy – nič. Len tričká s krátkym rukávom, trojštvrťové nohavice a turistické topánky. Spočiatku sme bežali, no keď sa zem pod nami začala meniť na šmykľavé blato, vzdali sme to. Na každom kroku sa nám šmýkalo tak, že keby sme nemali oporu toho druhého, došli by sme do chaty poriadne zablatení. Keď sme však už boli tak blízko, že sme chatu videli, rozbehli sme sa.
Mne sa opäť šmyklo a Leo si to tentoraz nevšimol včas, aby ma zachytil. Keby som len tak spadla, nič by sa nestalo. Lenže mne sa, samozrejme, musela noha neviemako pokrútiť a... jednoducho, nevládala som vstať. Zakričala som teda na Lea, ktorý sa otočil a bežal ku mne.
"Čo je? Nemôžeš chodiť?"
"Neviem. Bolí ma členok..."
"Hádam si si ho nevyvrtla! No nič, to zistíme potom." Zohol sa ku mne a vzal ma do náručia. Keby nebolo také hrozné počasie a keby ma nezabíjala tá bolesť z pádu, cítila by som sa ako nevesta, ktorú prenáša ženích cez prah domu (občas mi napadnú také strelené veci, no a čo?). Držala som Lea okolo krku a snažila sa nevydávať žiadne zvuky bolesti. No aj tak mi občas ušlo nejaké to "au-au-au". Leo ma položil na botník, ktorý stál v predsieni chaty. Zhodil zo seba batoh a vyzul mi topánku, aby mi skontroloval nohu. Trochu mi členkom pohýbal, vďaka čomu sme zistili, že vyvrtnutý nie je.
"Vďaka Bohu," neodpustila som si hlboký výdych. Veľmi sa mi uľavilo. No povedzte, čo by to bol za super víkend, keby som polovicu musela stráviť cestou do a z nemocnice?
"Pre istotu ťa ale odnesiem hore, dobre?"
Prikývla som a vďačne naňho pozrela. Leo vstal a naklonil sa ku mne. V tej chvíli som totálne zabudla na bolesť; objala som ho okolo krku, pritiahla k sebe a pobozkala. Bol to dosť dlhý bozk aj na naše pomery. Leo mi pozrel do očí a s trochu zrýchleným dychom povedal: "Mari, ja už nevládzem čakať..."
Čakať na čo?, prebleslo mi mysľou. Neviem, prečo je to tak, ale stáva sa mi, že v takých "vážnych" situáciách mi nedopne, o čom ten druhý hovorí. Možno mi Leo stál na kábli. "Fajn," odvetila som trochu zmätená.
Znovu ma pobozkal a mne doplo: Aha, na
to... No dobre teda. Ja tiež nemám potrebu vyčkávať až do súdneho dňa. Dovolila som mu teda vziať ma do náručia. Vyniesol ma hore po schodoch a uložil do veľkej postele. Vôbec sa odo mňa neodtrhol. Ani najmenej nám neprekážalo, že sme totálne mokrí a po celodennej túre.
Nina by ma za to zabila. Dobre to viem. V tej chvíli som síce na Ninu vôbec nemyslela, ale... Mám k tomu asi takýto postoj: Ninča má svoje ideály, fajn. Ja ich do istej miery zdieľam. Ale len po určitú hranicu. A naozaj nemusím Lea nechať čakať naveky – chodíme predsa spolu dosť dlho na to, aby... Jednoducho, povedala som si, že prišiel ten správny čas.
A keď mi Leo vyzliekol tričko, vôbec som sa necítila tak nepríjemne, ako kedysi pri Rudovi Hronskom – pretože Leo na mňa nemusí používať žiadne kúzla ani čarovné vône alebo neviemaké výmysly.
Stojím si však za tým, čo Nina tvrdí: Čakať sa oplatí. Viac to potom stojí za to. Verte mi.
NINA
Kým si moja Marína užívala chatu so svojím drahým snúbencom, ja som trpela na chate so spolužiakmi. Pôvodne som sa na ňu tešila, keďže som so svojimi spolužiakmi vďaka Martinovej súťaži trávila čoraz menej času. Myslela som si, že to bude super akcia, na ktorej sa všetci vzájomne podelíme o zážitky a úspechy, no... vykľula sa z toho obyčajná ožran-párty, čo som v podstate mohla aj čakať.
Chata, ktorú sme od piatku večer do nedele dopoludnia obsadili, sa volala Ostrovid a nachádzala sa nad dedinou Vlečné, ktorá je známa lyžiarskymi vlekmi. Bolo to veľmi pekné prostredie, v okolí chaty sa rozprestierali ihličnaté stromy (od spolužiaka Arnieho som sa dozvedela aj ich presné názvy – damarovník južný, araukária andská, tuja riasnatá, sekvoja vždyzelená a borievka obyčajná). Celkom blízko sme mali aj jazero, ktoré miestni nazývajú Temné, pretože má nezvyčajnú tmavomodrú farbu.
V prvý večer sme sa nezdržiavali v chate, ale vyšli sme von a prvé ohnisko, na ktoré sme natrafili, sme zapálili. Posadali sme si do kruhu, opekali všelijaké dobroty, hrali na gitare, spievali. Bolo to fajn, až pokiaľ sa niektorí nezačali vytrácať. Vždy sa vrátili v "zaujímavejšej" nálade, niektorí už neprišli vôbec. Keď som už mala dosť tých pijanských piesní a preskakujúcich hlasov svojich spolužiakov, vstala som a vybrala sa späť do chaty.
Prešla som rýchlym krokom okolo izby, z ktorej vychádzali čudesné zvuky (nechcem radšej ani vedieť, čo tam kto s kým robil) a vybehla po schodoch do svojej izby. Sadla som si na posteľ a vytiahla denník (áno, stále ma baví písať si ho – teším sa na to, ako ho o nejakých 10 rokov odkiaľsi vyhrabem a budem sa smiať na tom, čo som si písala). Naškriabala som zopár slov (nechcelo sa mi rozpisovať o svojich nie veľmi príjemných dojmoch z chaty) a len čo som ho zavrela, ktosi zaklopal na dvere. Zvolala som, nech vojde. Vstúpila spolužiačka Zina.
"Ani teba to tam už nebavilo?" spýtala som sa jej.
Pokrútila hlavou, zavrela dvere a zvalila sa na posteľ vedľa mňa. "Dúfala som, že to bude iné."
"Aj ja," priznala som. "Čo už."
"Nevieš, čo budeme robiť zajtra? Najradšej by som odtiaľto vypadla už teraz."
"Neopúšťaj ma!" zvolala som zúfalo a zasmiala som sa. "Chalani určite čosi vymysleli. Ako ich poznám, budú chcieť očumovať baby pri jazere alebo čosi také..."
"To je dosť pravdepobodné," uznala Zina. "Už aby sme boli doma."
"Nebude to až také strašné," povedala som s nádejou. "Snáď..."
"Uvidíme," žmurkla na mňa a posadila sa. "No, rozprávaj mi čosi o tej tvojej súťaži!"
"Čo by si chcela počuť? Veď vieš, ako to dopadlo," snažila som sa zahovoriť.
"To je fuk, že ste nevyhrali. A určite to bolo nespravodlivé."
"Tak to určite nie! Nezaslúžili sme si víťazstvo. Keby si videla našich súperov... Tí si to zaslúžili viac než ktokoľvek."
"Vážne? Mňa by porazilo, keby som sa vzdala nacvičovania muzikálu kvôli súťaži, ktorú by som ani nevyhrala."
"Neporazilo by ťa. Stálo to za to."
"Heeej?" významne na mňa pozrela. "A prečo?"
Odvrátila som zrak. Chcela som čosi povedať, no začal mi zvoniť mobil.
"Kto ti volá teraz v noci?"
No, kto asi?, pomyslela som si. Kto iný ako...
"Ahoj, Maťo!"
Zina na mňa upierala zvedavé veľké oči. Ja som len pokrčila plecami a slabo prikývla. Zina zadržiavala smiech.
Asi po minúte povedal, že je na smrť unavený a ide spať. Rozlúčili sme sa a zložila som.
"Takže Maťo?" Zina sa naplno rozosmiala. "Netušila som, že ste sa tak zblížili!"
Udrela som ju vankúšom. "Veď je to prirodzené! Boli sme spolu strašne často. Vlastne, každý deň."
"Nejde o to... Ale ste si takí blízki, že ti telefonuje... v noci?!"
"Nemá kedy inokedy," povedala som. "Ale nechajme to tak. Radšej mi ty porozprávaj, ako dopadol muzikál. Mala som vtedy skúšky, nemohla som sa naň ísť ani pozrieť."
Našťastie, Zina sa s radosťou chytila mojej otázky a začala mi kvetnato opisovať, ako vyzeralo V čase vytia a ako kto tancoval. "Najlepší bol Arnie! Šmyklo sa mu a spadol, a pritom si nikto nevšimol, že spravil chybu. V duchu som mu tlieskala. Vždy som vedela, že je dobrý, ale že sa až tak prekoná... Vieš, mňa by totálne vyviedlo z miery, keby som spravila akúkoľvek maličkú chybičku. A on tam spadol a zahral to tak, že... no, proste wow! Bolo to super." A pokračovala a hovorila mi o každom jednom spolužiakovi a spolužiačke. A nakoniec aj o sebe.
"Vidím, že ste to zvládli úplne perfektne," uznala som. "To je super. Budúci rok už sa z toho nevyvlečiem a budem vám tam robiť spoločnosť."
"Všetci sa na to tešíme! Spoliehame sa na to, že máš nové skúsenosti a podelíš sa o ne..."
"Neviem, či sa to bude dať využiť v skupinovom tanci," namietla som.
"To je fuk. Máš skúsenosti s publikom."
"Iba minimálne."
"Každopádne, Arnie je super."
"Zase spomínaš Arnieho?" pozorne som si prezrela jej tvár. "Prečo?" A začala som sa usmievať.
Tentoraz sa ona sama udrela vankúšom a opäť si ľahla. Odhodila som vankúš a pozerala na ňu. Zina však hľadela na strop a škerila sa.
"Čo je?"
"Ja neviem... šibe mi z neho! Som ako malé päťročné dieťa. Radujem sa z takých blbostí, ktoré robí... Som v siedmom nebi, keď sa na mňa usmeje alebo keď mi otvorí dvere..."
"Takže tebe sa zapáčil?"
Bezradne pokrčila plecami. "Som šialená."
"Ale veď na tom nie je nič zlé! A čo on? Nejako sa prejavil? Okrem úsmevov a otvárania dverí?"
"Ani veľmi nie. Neviem. Keď si niekedy prisadol ku mne, utiekla som."
"Ty si hrozná, Zina! Možno ti už dávno chcel povedať..."
"Pochybujem. Veď sa na mňa pozri. A naňho. Jeho zaujíma úplne iná kategória báb."
Pozrela som na ňu s nadvihnutým obočím. "A čo je on, model storočia? Navyše, ty si krásna! Tak sa prestaň podceňovať..."
"On je úžasný a ja..."
"Nezveličuj, prosím ťa. Je to úplne normálny chalan a ty si super baba. Musel si to všimnúť. A ak nie, jeho chyba."
Zina sa zasmiala. "Radšej nech si to všimne čím skôr, pretože..."
"Pretože čo?"
"Roztavím sa!"
Neubránila som sa smiechu. "Len sa upokoj a čakaj. Trpezlivosť ruže prináša."
"Vidíš, a čo ty a Skalický? Prečo sa o ňom nechceš baviť?"
Odvrátila som zrak. "Nemám čo povedať."
"Vážne? Mne sa zdá, že tiež ti nie je ukradnutý."
"No, nie je," priznala som. "Ale je ďaleko a..."
"Ďaleko? Veď býva v Dúhovom Raji!"
"Nie, nebýva. Odsťahoval sa."
"Vážne? Ale aj tak, v septembri ho máš v škole."
"On už nebude ďalej učiť."
"Čože? Prečo?"
"Vypršala mu zmluva."
"Tak nech si ju predĺži!"
"On nechce. To je jedno, nechaj to tak."
Zina na mňa chvíľu hľadela, no potom to vzdala. "No dobre teda. Ale uvidíte sa cez leto?"
Váhavo som na ňu uprela zrak a červenajúc sa prikývla.
"A kde?"
"Neviem. Stále mi vraví, že pre mňa chystá nejaké prekvapko. Začínam mať z toho strach."
"Fíha, Nina, zdá sa mi, že ste sa dostali ďalej, než som si vôbec myslela!"
"Ale nie."
"Nie? Neverím ti. No nič... Nebudem ťa ďalej otravovať. Pôjdem spať."
"A kde máš izbu?"
"Na treťom poschodí... s ďalšími piatimi babami."
"Nechceš sa presťahovať sem? Mám tu voľnú posteľ a som tu sama," navrhla som.
Zina nadšene prikývla. "Bežím si po veci!"
A tak som aspoň nebola sama. Na druhý deň sme naozaj boli všetci nútení ísť k Temnému jazeru a zaplávať si v ňom. Napriek niektorým nepríjemným pohľadom mojich spolužiakov som si to užila a ignorovala všetkých chlapov naokolo. A všimla som si, že Zinu sprevádzal Arnie, čo ma potešilo. Večer mi vyrozprávala snáď každé slovo, ktoré vyšlo z jeho úst. Neobdaril ju síce žiadnymi zúfalými vyznaniami o svojej neutíchajúcej láske, ale Zina sa z toho aj tak veľmi tešila. Arnie je fajn chalan a som rada, že práve on zamestnáva jej myseľ. Mohla si vybrať aj horšieho. Oveľa horšieho.
V nedeľu dopoludnia sme sa vybrali naspäť. Nebolo to až také hrozné, ako som si v piatok myslela, že bude. Ale na ďalší týždeň sa teším viac – mám v pláne ponavštevovať všetkých starých kamošov, ktorých som nevidela už hádam aj štvrť roka. Som zvedavá na všetky novinky, ktoré sa dozviem pri svojich návštevách.
Komentáre
:)
asi ani neviem, ako reagovať:D:D
Pridal(a): Georgiana, 30. 09. 2011 20:16:26
|
:-)
Júúú, tak Mari sa na to odhodlala... Páni, Nina ju určite sprdne. :D :D Nech, bolo to Marino rozhodnutie. Áno, čakať sa veru oplatí... Idem rýchlo čítať pokračko.
Pridal(a): Bruja, 29. 09. 2011 07:02:23
|
|
|
