PoviedkaLetná poviedková súťaž10. kapitola - KoniecKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 17. 07. 2010 18:55:49
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 172
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Umieram. Od včerajších večerných správ je to isté. Spravil som totiž najväčšiu a poslednú chybu svojho života. Navaril som trpkú kašu, z ktorej ochutná každý tvor tejto planéty.
Ráno som sa zobudil po nejakom dramatickom sne. Už si nespomínam, čo sa v ňom odohrávalo. Viem len, že som sa cítil sebaisto a to sa mne často nestáva.
Pri rannej hygiene sa radšej nikdy nepozerám do zrkadla. Narodil som sa s absolútne odpudivým ksichtom a v dospelosti sa to nezmenilo. Dospelosť! Nemám pocit, že som dospel. Myslím si, že je to vlastne zbytočné. Načo strácať ilúzie mladosti?
Bývam v malom, zatuchnutom byte s papierovými stenami, kde počujem každé susedovo kýchnutie. Občas ma doháňa k šialenstvu, že nemám sennú nádchu. Pomsta by bola tak sladká.
Nepripúšťam si to, ale chýba mi akákoľvek blízka duša. Rodičia mi volajú denne, no ich kontrolné otázky mi práve najlepšie nepadnú. Ženy môj „prirodzený šarm“ neoslovuje, kolegovia ma považujú za šaša, ktorý je dobrý akurát tak na ponižovanie. Nepriebojný, poddajný, nerozhodný. Život je nádherný!
Cestou do práce som sa zase potešil zdraviu prospievajúcemu smogu. Veľkomesto ponúka toľko rozptýlení. Vrieskajúci sopliaci, nevrlí predavači, uponáhľaní biznismeni, nefungujúce semafory a prázdne peňaženky.
„Hej!“ zreval na mňa šéf, keď som sa konečne usadil vo svojej kancelárskej bunke. Oddelením pre kontrolu archivácie údajov preletel potláčaný smiech a ja som sa neisto všuchol do obrovskej miestnosti.
„Toto sú tvoje úlohy,“ vyhlásil, hodiac na stôl poloprázdny fascikel. “Skontroluješ údaje firmy na výrobu bicyklov a podáš mi presnú správu.“ Prikývol som a ďakujúc som odcúval.
Zbežne som si spis prezrel. Pustil som sa do práce. Čísla o výrobe, vývoze a predaji sa zhodovali, takže v tom nebol žiadny problém.
Obedovať chodíme do blízkej reštaurácie. Dnes sme boli takmer jediní zákazníci, iba v rohu miestnosti popíjal čaj postarší vychudnutý pán s plešinou uprostred hlavy.
Chytil som si miesto pri vešiakoch. Aspoň ony mi robili spoločnosť, keďže spolupracovníci sa zmohli len na pár posmešných poznámok z diaľky.
Po niekoľkých minútach odišli a s vychudnutým pánom sme zostali sami. Pozoroval ma, akoby som bol niečím neobyčajným. Zrazu sedel oproti mne.
„Pán Greg Ebner?“ spýtal sa hlbokým hlasom.
“Kto ste a čo si želáte?“ pokúsil som sa o drsný tón. Nezabral.
„Moje meno je Arnold Webmeyer. Som nesmierne rád, že som Vás tu zastihol. Firma, v ktorej pracujem, prekonáva jednu malú ťažkosť, preto by sme uvítali pomoc od odborníka, akým ste Vy.“ Sebavedomie mi stúplo na hranicu znesiteľnosti.
„Ako si moju pomoc predstavujete?“
„ Chceli by sme zmeniť spôsob archivácie, ale nevieme, ako sa dostať ku starším údajom.“ „Tomu nerozumiem. Každá organizácia predsa pozná svoje kódové číslo,“ zamrmlal som. Webmeyer sa naklonil ponad stôl a zašepkal: „Vaša rada bude bohato odmenená.“ Pohľadom som zachytil zväzok bankoviek v jeho pravom vrecku a sťažka som preglgol.
Počas môjho monológu o vstupe do archivácie si robil poznámky a na jeho konci vložil peniaze pod moju ruku. Kývol hlavou a odišiel.
Ledva som sa odvážil vstúpiť do riaditeľovej kancelárie. Cítil som sa špinavý a ruky som si umýval výhovorkou, že malé podvody sa predsa dejú na celom svete.
Takto som presviedčal svoje svedomie ďalšie tri dni. Až včera som zistil, aký obrovský omyl som bol schopný urobiť.
Ležal som na pohovke a prepínal som televízne stanice. Náhle ma zaujal oznam: „O chvíľu dôležitá správa!“ Vyčkávajúc reklamu, negniavil moju myseľ žiadny pocit ťažoby. Zvrat nastal, keď sa na obrazovke zjavila Webmeyerova tvár.
„Tento muž,“ povedala hlásateľka, „oznámil pred chvíľou všetkým televíziám, že o štrnásť hodín aktivuje atómovú bombu, ktorá zničí celú Zem. Ako odôvodnenie predkladá svoje presvedčenie, že ľudia si za zlobu, čo neustále páchajú, nezaslúžia žiť. Nikto netuší, kde sa muž ukrýva. Preto žiadame občanov, ak o ňom majú akékoľvek informácie, aby ich poskytli polícii.“ Smutne som zavrel oči. Určite použil moje znalosti o vstupe do archivácie na ukradnutie tej zbrane. Tak teda toto bol môj osud!
Stojím pri kuchynskej linke a do starého školského zošita píšem svoj príbeh. Spoveď muža, ktorý zapríčiní zánik planéty. Nech po mne ostane nejaké posolstvo.
Ktovie, možno sa nájde hrdina, čo nás v poslednej sekunde zachráni. Alebo všetci spoločne umrieme. Nebude to fascinujúci záver ľudstva? Ľutujem jedine, že som neprečítal ani jednu verneovku. Tak by sa mi na druhý svet odchádzalo oveľa ľahšie.
Myslite si pokojne, že som cynik a hlupák. Vy však nechápete, že v hodine blížiacej sa smrti strach neexistuje. Jednoducho viem, že čo sa má stať, sa aj stane.
Bože! Skoro som zabudol! O chvíľu sú tu mama s otcom. Chcú, aby sme sa spoločne modlili. Idem si zo zásuvky vybrať spevník.
Komentáre
Re: Veru nech žije!
Mala by si písať viac! V tom je to skryté tajomstvo :)
Pridal(a): Yaonee, 26. 08. 2010 16:25:30
|
Veru nech žije!
Ďakujem za radu, som milo prekvapená, kto každý číta poviedky v tejto súťaži- myslím tým, že ma prekvapila snaha o dobre mienenú odbornú radu, čo si veľmi cením. Áno, ako autor tápem v jazierku vlastnej originality a znalosti remesla. Dobrá správa- už píšem menej...:)
Pridal(a): 178.40.46.241
|
Nech žije americký filmový priemysel!
Nebyť toho katastrofického scenára, po ktorom tak rád siaha Hollywood, ak chce predbehnúť Japoncov v ničení svojich známych a priveľmi preľudnených miest, možno by som ti to pasívne rozpoloženie hlavného hrdinu aj uverila.
I keď hra s jeho charakterom vykazovala známky povrchného dotknutia sa nejakej tej oblasti potrebnej na vyformovanie postavy, aby teda nejaký ten epický hrdina vôbec vzniknúť mohol, lenže práca sa práve v tomto bode skončila.
Vieš... taká charakteristika je vecou rovnako dôležitou ako napríklad obyčajný opis prostredia či dialógy. Už len preto, že (Mistrík):
a) ide o výstižný opis, v ktorom sa vymenúvajú nielen príznačné (typické) telesné vlastnosti človeka, ale i jeho povahové vlastnosti, záujmy, schopnosti, prípadne jeho názory a citové založenie;
b) vyskytuje sa predovšetkým v umeleckom štýle, v epike, kde sa viaže na postavu umeleckého diela;
c)tradične sa rozlišuje ch. vonkajšia (opis telesných vlastností) a vnútorná (opis povahových a duševných vlastností); objektívna (autor nezainteresovane vymenúva vlastnosti) a subjektívna (autor cez vlastnosti, napr. ich výberom, akcentovaním, atď., postavu aj hodnotí); priama (priame vymenúvanie vlastností) a nepriama ( vlastnosti postavy vyplývajú z jej konania). Vonkajšia ch. je často priama, vnútorná ch. zase častejšie nepriama;
V súčasnej literatúre sa využíva najmä nepriama ch., čiže celkový obraz postavy je rozložený v celom diele, spisovateľ ho odkrýva a dotvára postupne a na základne vystupovania a konania postavy v rozmanitých situáciách čitateľ získava „údaje“ o pôvode, sociálnom zaradení a morálno-vôľových vlastnostiach postavy. Popri opisnom slohovom postupe sa pri tom môžu využívať aj prvky výkladu (úvaha) a rozprávania. Pri nepriamej ch. sa na individualizáciu postavy využívajú aj jazykové prostriedky, najmä v priamej reči, príp. aj v nevlastnej priamej a polopriamej reči. O charaktere postavy tu hovorí spôsob reči, využívanie lexikálnych a syntaktických prvkov.
Aj tak držím palce. Hlavne pri tvorbe ďalších diel :)
Pridal(a): Yaonee, 03. 08. 2010 10:39:41
|
|
|
