PoviedkaLetná poviedková súťaž11. kapitola - Dáme ti juKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 19. 07. 2010 17:40:08
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 549
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Odišla som. Nazvať môj odchod útekom je ale asi priliehavejšie. A poctivejšie k sebe. Už ma to pomaly charakterizuje ako najvýraznejšia črta mojej osobnosti. No čo, pomyslím si, aspoň majú všetci z môjho okolia v rukách poznávací kľúč. Uľahčuje im to prácu pri klebetách.
Ale čo to hovorím...pri hĺbkových analýzach ako svoju činnosť nazývajú.
Keď som na programe ja, jednoducho začnú debatu zvolaním:
-Čo poviete na to, že Patrícia zase dala výpoveď... rozviedla sa... presťahovala.....?-
Všetci hneď vedia o ktorej Patrícii je reč. Samozrejme, že niečo, čo sa vymyká bežnému chodu a čo narúša predstavu zaužívaného konania je vždy vďačnou témou. Ľudom síce ako denná potrava viac vyhovujú hororom podfarbené správy z novín a televízie, no dobre padne poklebetiť si aj o outsideroch.
„Žiadam o okamžité ukončenie pracovného vzťahu pre nezabezpečenie adekvátnych pracovných podmienok z Vašej strany.“- napísala som na biely list papiera a poslala ho prvou triedou na adresu firmy, v ktorej som pracovala.
Práca zdravotnej asistentky na úseku prevencie sa mi zo začiatku páčila a rýchlo som sa zapracovala, no častejšie sme vedno s lekárom na našich klientov čakali, ako ich vyšetrovali. Pritom sme mali vždy hárky plné mien. Klienti si to neraz rozmysleli a buď nezavolali vôbec, alebo zavolali do sídla firmy. V oboch prípadoch sa ale k nám do ordinácie tieto informácie nedostali a keďže som bola platená úkolovo, odišla som. Aby bol obraz úplný, spomeniem ešte chatrné hygienické podmienky. Na mieste, kde sa vyžaduje zvýšená hygiena, chýbalo mydlo, čistý uterák a toaletný papier a za môjho dvojmesačného pôsobenia tu nikto neupratoval...teda okrem mňa.
Odišla som, zavrela za sebou dvere, vydýchla si úľavou.
No po výdychu vždy nasleduje nádych.
S nádychom som do seba nasala obavy a pochybnosti- mojich najčastejších sprievodcov na ceste životom. A už mám plnú hlavu prečo a možno a čo keby a snáď.
Prečo som to riešila tak zbrklo?
Možno sa to dalo urobiť aj inak.
Čo keby som sa o celej situácii s niekým poradila?
Snáď som mohla počkať, porozprávať sa s vedením firmy...
Potrasiem hlavou.
Netúžim v nej mať práve takéto myšlienky.
Idem po ulici, nechávam za sebou červenú budovu pošty i moje dvojmesačné úsilie a potriasam hlavou. Asi je na mňa čudný pohľad, pomyslím si.
Hneď sa mi dvihne nálada. Rada trošku provokujem a tak k potriasaniu pridám aj tajomný prihlúply úsmev, aby som vzbudila dojem, že som blázon.
Tentoraz sa ale nikto nechytá. Ľudia sa so sklonenými hlavami náhlia do roboty a z roboty, vlečú nákupy, kričia na deti a na psov, cez mobily rozoberajú svoje problémy, počúvajú empétrojky a nejaká žena, ktorá zase uteká, i keď vlastne pomaly kráča- aký fyzikálny paradox- ich nezaujíma.
Zastanem. Zamyslím sa.
Kam sa teraz budem náhliť ja, na koho kričať, komu niečo tárať do mobilu?
Roboty som sa vzdala, nákupy vláčiť nebudem mať za čo, deti mi odrástli, kričať na ne už nemá zmysel, aj keď si nemyslím, že niekedy mal, psa nemám, priateľov som stratila...
Aspoň že si môžem ako ostatní zapchať uši slúchadlami, odľahne mi čiastočne.
No i napriek zapchaným ušiam sa mi v nich ozýva otcov výrok:
„Pred sebou neutečieš.“
Vždy som to brala len ako frázu, ale keď som po každej výpovedi a po každom ukončení manželstva či priateľstva, v novom byte a s novým účesom zakopla opäť len a len o seba a začalo mi všetko to opustené chýbať a to nové vadiť, už mi to ako fráza nepripadá.
Takže dobre, práve som si pripustila, že utekám pred sebou.
A keďže na tejto poslednej- dvanástej- adrese sa už chcem usadiť a v ďalšej práci, ktorú si nájdem zostať, musím prísť na to, čo je na mne tak neprijateľné. Musím na to prísť, aby aj nejaký eventuálny partnerský vzťah v budúcnosti nedopadol ako všetky predošlé, teda zbesilým útekom a spŕškou nevhodne volených ubližujúcich slov na rozlúčku.
-Čo tu stojíte ako soľný stĺp, zaspali ste, či čo?- zrúkne na mňa červenolíci korpulentný pán s notebookom v aktovke.
Prepáčte, pán úspešný. Rozmýšľam. Niekedy to treba, ak o tom neviete. - chcem odvrknúť, ale radšej si svoj sarkazmus odpustím, lebo nechcem riskovať, že ma tou napchanou aktovkou ovalí po hlave. Takže sa len nasprostasto usmejem a uvoľním mu cestu.
Pán hodí rukou a ide si po svojom.
Utekám a utekám – nadväzujem na prerušenú niť svojich myšlienok a trochu mi príde smiešne, že si robím svoju vlastnú hĺbkovú analýzu, pričom ma rýpanie sa v komkoľvek, teda i v sebe, vždy nadhadzovalo na stoličke.
Teraz ale nesedím na žiadnej stoličke a nadhadzovať ma nemôže, zasmejem sa sama pre seba.
Pre istotu ani nestojím a tak už nikomu nezavadziam.
Rezko kráčam po chodníku, nech sa mi lepšie robí tá činnosť, ktorú občas treba.
Sama na sebe sa presvedčujem, že myslenie naozaj bolí.
Viem pred čím, respektíve kým utekám, no neviem v ústrety čomu.
To by som ale mala vedieť.
Neviem sa prispôsobovať, vadí mi obmedzovanie, som priveľmi náročná na seba i svoje okolie, chýba mi vytrvalosť. Pri prvých problémoch, či skôr už pri prvých náznakoch niečoho, z čoho by sa mohol, ale i nemusel vykľuť problém, beriem nohy na plecia.
Chcem robiť len to, čo naozaj chcem.
Všetko ostatné, teda príkazy, nariadenia, očakávania....ignorujem. Preto sa mi vždy so železnou pravidelnosťou podarí úspešne dopadnúť tam, kde som vôbec dopadnúť nechcela.
Ono to bolí stále padať na hubu.
Myslím na svoje slabé stránky, pričom paradoxne niektoré z nich považujem súčasne aj za svoje silné stránky a pomaly sa dostávam k jadru toho, po čom najviac túžim, čo je pre mňa bytostne najdôležitejšie, v ústrety čomu teda s najväčšou pravdepodobnosťou utekám.
Sloboda!
Mám to. Najviac zo všetkého chcem byť slobodná.
S úľavou vydýchnem všetok vzduch zo svojich pľúc, keďže som na to konečne prišla a môžem si oddýchnuť od myslenia. No vzápätí premýšľam nad tým ako to urobiť, aby som presadzovaním svojej slobody nebrala slobodu iným.
Pretože to je asi kameňom úrazu i príčinou môjho postavenia outsidera.
-Dáme ti ju.- začujem spoza chrbta rozhodný hlas.
-Čo prosím?- zajachcem, zaskočená predstavou, že niekto mi číta myšlienky.
Či nebodaj som po celý čas svojej rezkej chôdze hovorila nahlas a vôbec o tom nevedela?
-Chceš slobodu, dostaneš slobodu.- začujem ten hlas znovu.
Obzerám sa, točím okolo vlastnej osi.
Hľadám zdroj slov, ktoré vibrujú v rovnakej vlnovej dĺžke s mojou najvnútornejšou túžbou.
-Kde si? Nevidím ťa.-
-To je dobre. Vždy je pre ľudí milosrdnejšie, keď ma len počujú. Nie som krásny.- odpovedá Hlas a pri posledných slovách sa nepríjemne zarehoce.
Výraz „nie som krásny“ je asi len veľmi miernym pomenovaním toho, ako naozaj vyzerá a mne pri tej myšlienke prebehne mráz po chrbte.
Hlas sa asi tiež zamyslel, lebo nastalo ticho.
-Kde si?- začínam sa opäť obzerať.
-Zaujala si ma. Vždy, keď niekoho oslovím, aby som mu splnil, to po čom najviac túži, každého zaujíma len to, kto som, s kým majú do činenia a ty si sa ma na to neopýtala ani pri svojej druhej otázke.- začujem ho z opačnej svetovej strany.
Polichotí mi jeho uznanie a i keď som presne túto otázku už-už mala na jazyku, rozhodnem sa tváriť sa, že to pre mňa nie je podstatné a že na také hlúposti sa zo zásady nepýtam.
Rada som iná. O outsideroch je to známa vec. Navonok svojím vyčlenením zo spoločnosti ostatných iba trpia, no vo vnútri ich to trápi a súčasne i teší...
Takže ak mi Hlas nepovie sám kto vlastne je, nedozviem sa to.
Nepriznám sa mu predsa, že umieram zvedavosťou.
-Viem o každej jednej túžbe ukrytej v komkoľvek na svete. A keď niekto tak zapracuje na tom, aby si v sebe upratal ako ty, ponúknem mu jej splnenie.- povie Hlas a pokračuje:
-Príď dnes presne o polnoci na strechu svojho domu. Budem ťa čakať.-
-Nezvyknem chodiť po nociach a už vôbec nie brázdiť strechy- namietam akože ľahkým tónom.
Chcem v tom tóne aj pokračovať, no zrazu si uvedomím, že ak si vie prečítať v ľuďoch ich túžby, vie si v nich prečítať asi všetko. Aj to, že mám strach z tmy, z toho množstva definovateľného- prepadov, nočných motýľov, vrážd, znásilnení...i nedefinovateľného- prízrakov, duchov a neviem čoho.. čo mi v tme hrozí.
Svet v noci žije iným životom, ktorý neveľmi túžim spoznať.
-Príď. Pomôžem ti. Získaš slobodu. Oslobodím ťa od všetkých pochybností i obáv.- povie Hlas a načisto sa stratí.
Mozog mi pracuje na plné obrátky. Zrovnávam si v hlave čo viem. Je tu niekto, kto o mne, o nás všetkých možno všetko vie. Niekto, kto „vyvoleným“ plní ich tajné túžby.
Ten niekto vyzerá asi odpudivo a práve mi navrhol polnočné rande na streche trinásťposchodového domu.
No, aspoň že nie na cintoríne, pomyslím si.
Pri predstave ako sa štverám po hromozvode, lebo neviem ako inak sa tam môžem dostať, keďže dvierka na strechu nad mojím bytom bývajú zamknuté, mi ale príde nevoľno.
Možno v sebe živím okrem strachu z tmy a strachu z ľudí aj strach z výšky, o čom som doteraz nevedela...
Asi je naozaj načase s tým všetkým niečo urobiť, uvažujem.
Ako v omámení prídem domov. Dávam si dlhú horúcu sprchu, pričom si drapľavou masážnou kefou znovu a znovu prechádzam po celom tele. Zastaví ma až bolesť. Potom si uvarím kávu do svojho obľúbeného atypicky vyzerajúceho hrnčeka a sadám si s ňou na balkón. Zadívam sa na rozkvitnuté muškáty, pohľadom pohladím svoj nádherný krík levandule obsypaný tmavofialovými kvetmi. Neskôr si doprajem pôžitok z dávno rozčítanej knihy, ktorú som pre jej zložitý štýl stále odkladala, no dnes, keď som konečne dospela k jej záveru, dáva mi jej pointa množstvo energie.
Snažím sa robiť čokoľvek, len aby som sa v myšlienkach nemusela vracať k zážitku na ulici.
Aj tak sa vraciam.
Viem si dať sprchu, kávu, radosť z kvetov, kníh...
Viem si dať dosť, ale Hlas mi chce a vie dať omnoho, omnoho viac.
A tak už opäť mám v hlave všetky obrazy z nášho stretnutia.
Deň sa medzitým pomaly končí, vonku sa už stmieva.
Vo mne sa to bije. Na jednej strane bojiska sa týči strach, na strane druhej ku mne naťahuje svoje ruky pokušenie.
Mám riskovať? Nebude to nebezpečné? Čo keď je Hlas nejaký démon, čo ma oberie o dušu? A čo ak je to len nejaký úchyl, ktorý si ma vybral za svoju ďalšiu obeť???
Je tu aj technická stránka celej transakcie. Som schopná sa na tú strechu dostať? Nie som veľmi športový typ...
Otázky, otázky...
O ďalšiu hodinu stále ešte sedím na balkóne s vyloženými nohami.
O ďalšie dve ma chlad noci z balkóna zaženie do bytu.
To už je skoro polnoc.
Zrazu si spomeniem na jednu štúdiu, ktorú robili v Amerike.
Pýtali sa umierajúcich ľudí, čo by vo svojom živote urobili inak a čo by neurobili vôbec, keby dostali dar vrátiť čas. Odpovede boli rôzne, ale v jednej sa zhodli úplne všetci.
Každý jeden človek na smrteľnej posteli ľutoval, že vo svojom živote viac neriskoval.
Všetkým bolo ľúto za premárnenými príležitosťami.
A už je všetko jasné. Som rozhodnutá.
Nechcem si pri umieraní vyčítať, že som nevyužila svoju šancu.
Aj keby som mala umrieť dnes.
Bleskurýchle som vychystaná. Rifle, tričko, ľahká bunda, tenisky a látková čelenka, aby mi pri výstupe nezavadzali vlasy. Odhodlane opúšťam byt, no ešte raz prebehnem pohľadom po každej jeho stene, po každom kúte a po všetkých veciach, ktoré mi v ňom robia spoločnosť. Zaplavia ma rôzne spomienky, je mi zrazu smutno, akoby som naozaj išla v ústrety smrti.
Nebuď sentimentálna, napomeniem samu seba.
Teš sa, budeš obdarovaná, dodávam si guráž.
Najprv idem skúsiť, či dvierka na strechu náhodou nezabudli zamknúť. Ako inak, v tomto sa od ostatných ľudí nelíšim. Všetci hľadáme ľahšie cestičky, vychodené, vyskúšané. Všetci sa chceme niekam dostať rôznymi skratkami a zjednodušeniami. Bez vynaloženia námahy.
Len aby to veľmi nebolelo...
Veľmi ma prekvapí chlad hromozvodu na dotyk, keď už viem, že inak ako po ňom sa do cieľa nedostanem. Ešte viac som však zaskočená mojou neviem akým záhadným spôsobom nadobudnutou obratnosťou. Vôbec to nie je pre mňa ťažké. Mám pocit, akoby som lozila po stenách domov pravidelne. Dolu sa radšej nepozerám a už o pár minút sa posledným vyšvihnutím ocitám na streche.
Moje oči si už trochu privykli na tmu a tak nimi skúmam priestor pred sebou. Strecha je rozľahlá a v pravidelných intervaloch sú na nej rozmiestnené nejaké malé domčeky.
Keď k prvému z nich dorazím, vidím, že sú to strojovne výťahov. Náš veľký dom s množstvom vchodov a s ešte väčším množstvom obyvateľov, stojaci na terase s obchodnými priestormi, pod ktorými sú garáže je strechou spojený do jedného ohromného celku.
Nemôžem inak, ale páči sa mi tu. Som vysoko.
Vysoko nad svojimi obavami i pochybnosťami. Vysoko nad všetkým.
Svet a trápenia v ňom sa zmenšili, scvrkli z pohľadu vtáčej perspektívy.
Pomyslím si, že nechápem, prečo som si sem už dávno nezačala chodiť po dávky dobrých pocitov, keď sa mi niečo mäkké a hebké obtrie o nohu. Odskočím s úľakom a očami hľadám to čudo. Som presvedčená, že to bol potkan. Potkany mám neveľmi v obľube...
Dobré pocity sú nenávratne preč. Ako sa tak rozhliadam, užasnutá spozorujem, že potkanov či čo to vlastne je, je plná strecha. Strasie ma hnusom. Z každej strany ma pozorujú svojimi prenikavými očami, ktoré im v tme svetielkujú. Pretieram si dlaňami rúk oči, prižmurujem ich, zaostrujem, aby som lepšie videla.
Na potkany majú priveľké oči, pomyslím si.
A prihrubé chlpaté chvosty.
Celé sú nejaké priveľké!
Ticho zaskučím od hrôzy a keď znovu zacítim dotyk jednej z tých oblúd na nohe, odskočím tak, že zabalansujem na samom okraji strechy a len-len že nespadnem.
-Som rád, že si prišla.- privíta ma Hlas a mňa preľaknutú do špiku kostí aspoň trochu upokojuje, že tu medzi neznámymi zvermi je niekto, s kým som sa už stretla, hoci len raz v živote. Opäť sa mi neukázal, len ho počujem a tak tichý hlások vo mne ma varuje pred prílišnou dôverčivosťou a nabáda k ostražitosti.
-Hej, prišla. Čo pre mňa máte?- pýtam sa akože ledabolo a dodám netrpezlivým hlasom:
-Nemienim tu stráviť celú noc. Dajte mi moju slobodu a pôjdem. Zajtra musím....-
-Nič ti tu nehrozí.- preruší ma uprostred vety Hlas, ktorý okamžite prekukol môj maskovací manéver.
-Poď, ukážem ti naše spoločenstvo.-
Chcem sa opýtať prečo si myslí, že ma budú zaujímať nejaké chlpaté obludy, ale zahryznem si do jazyka, lebo neviem, či nemá na mysli niečo iné a idem teda za ním.
S úžasom si uvedomujem, že potkany sú vlastne....mačičky.
Uf. Mačičky práve nie. Sú dosť predimenzované...
Obrovská čierna mačka, najskôr to bude kocúr, pomyslím si v mihu, sa mi predstavuje ako Šéf a ďalšia len o kúsok menšia sa ma ujíma. Pýta sa ma na to i ono.
Začínam sa cítiť ako na pracovnom pohovore.
Menšej mačke priraďujem funkciu personalistu a trochu sa pri tejto myšlienke pousmejem. Vôbec sa nepozastavujem nad tým, že rozumiem ich reči.
Dlho sa rozprávame. Oboznamujem sa s ich svetom a dozvedám sa veľa o ich predstavách, o ich spôsobe života, o ich vnímaní okolia a o hrách, ktoré hrajú s človekom.
S mačkami som doteraz nemala takmer žiadne skúsenosti. Viem, že existujú, že sú to v podstate šelmy, ktoré sa živia lovom, ale ako sa priplietli ľuďom do cesty a nasťahovali do ich príbytkov, ktoré očisťovali od hlodavcov, ľudia si ich obľúbili a urobili si z nich domáce zvieratá.
Rozmaznávané, kŕmené, opatrované, ľúbené, zbožňované...
Mačky som mala na háku, ako sa hovorí. Automaticky som totiž prevzala zo svojho okolia, kde mačky nikto nechoval, veľmi rozšírené presvedčenie o ich falošnosti a vypočítavosti. Omnoho bližšie mi boli psy. Veď sa hovorí, že pes je najlepší priateľ človeka, ale že pes je hlavne poslušný sluha a že práve pre túto svoju výraznú črtu sa tak hojne vyskytuje v domácnostiach by som si nikdy neuvedomila, nebyť tejto mačacej prednášky.
Vraj ľudia, tvory úplne na vrchole, si takto upevňujú svoje postavenie.
Potrebujú sluhov, ktorí na slovo plnia ich rozkazy.
„Pracovný pohovor“ pomaly končí a ja stále ešte neviem o akú pozíciu a v akej firme sa to uchádzam. Som mierne povedané zmätená. Tiež rozmýšľam nad Hlasom. Kto to je? Ako vyzerá? Ukáže sa mi? Prečo robí mačkám sprostredkovateľa?
Ešte neviem, že sa to nikdy nedozviem...
-Z vášho rozprávania som pochopila, že ste nanajvýš slobodné zvieratá. Čo má ale vaša sloboda spoločné so slobodou pre mňa?- pýtam sa, aby sme sa niekam pohli a pokračujem:
-Uvedomujem si aj to, že som sa vo vás mýlila, že ste hrdé, dôstojné a v žiadnom prípade nie falošné či vypočítavé, že naozaj robíte len, to čo chcete a ku všetkému ostatnému, čo by snáď od vás bolo vyžadované či očakávané, vás nič ani nikto neprinúti...-
-No a? Ešte ti to nedochádza?- položí mi otázku Hlas.
-Čo prosím.- zajachcem, použijúc presne tie isté slová z nášho prvého stretnutia, presne ten istý výraz na tvári a prežívajúc presne to isté prekvapenie i ohromenie.
-Snáď ma nepremeníte na mačku!-
Nastane hlboké ticho. Dokonca začujem aj šum krídiel nočného motýľa, ktorý letí neďaleko. Napriek mojej antipatii voči akémukoľvek hmyzu nočný motýľ v túto chvíľu nemá šancu vyvolať vo mne odpor, ba dokonca, ako si vzápätí s hrôzou uvedomím, dostávam na neho chuť.
-Preboha!- kričím celá spotená.
-Vy ste už s tým procesom začali?-
Mačacia pospolitosť na mňa hľadí očami, v ktorých sa zrkadlí múdrosť vekov.
Čítam v nich nekonečnú lásku, dobrosrdečnosť, ale i prísnosť a odhodlanie.
Hlavne to odhodlanie, pochopím konečne vážnosť situácie.
-Chceš slobodu.- prehovorí konečne Hlas a pokračuje:
-Dáme ti ju, no najprv sa musíš priučiť jej pravidlám. Potrebuješ poznať spôsob ako byť slobodná a súčasne svojou slobodou ostatných neutlačovať, ale naopak, ich tiež oslobodzovať.-
-Niečo ako „ži a nechaj žiť“- pritaká Šéf.
-Áno, to všetko platí, po tomto všetkom prahnem, toto je cieľ môjho života, ale....ja nechcem byť mačka. – vyhŕknem a rýchlo ospravedlňujúcim tónom dodávam:
- Ste krásne, nič v zlom, ale naozaj sa v ľudskej koži cítim dobre.-
-Necítiš!- zaznie jednohlasne zo všetkých strán.
To sa ma už chytá panika, pretože i počas našej konverzácie sa mi zdá, že proces premeny pokračuje a ja naozaj netúžim z tejto strechy zliezť po štyroch a novonadobudnutým chvostom si vyrovnávať balans.
-Pustite ma. To nie je fér robiť z ľudí mačky.-
Kričím ako zmyslom zbavená a v podobnom duchu utekám, potkýnam sa, padám, vstávam, hádžem rukami...
Ale keď opadne moje prvotné zdesenie a zistím, že ma nikto neprenasleduje a že mačky ostali pokojne sedieť na svojich miestach, na dôvažok keď si uvedomím humornú stránku mojej poslednej vety a po rýchlej kontrole svojich rúk, ktorými si prehmatám celé telo, viem, že ešte stále som človek, so stiahnutým chvostom sa vraciam späť.
/Nie, nemám chvost, aj o tom som sa už presvedčila. To sa len tak zvykne hovoriť./
-Neplaš sa. Sme ochotní prijať kompromisné riešenie.- povie mierne Hlas.
-Aké???- stojím s otvorenými ústami a pokúšam sa dostať tlkot svojho srdca do normy.
-Keďže si tak veľmi ceníš svoju podobu a lipneš na niečom tak málo vznešenom a majestátnom, čo pre nás je, samozrejme, krajne nepochopiteľné, nechaj si ju.-
-Som slobodná, prepúšťate ma z vašej „starostlivosti“?- opýtam sa a hneď po vyslovení svojej otázky sa začnem smiať ako pomätená.
Smiech mi nadúva pľúca a plecia sa mi natriasajú od toľkého náporu. Chytám sa za brucho. Telo sa mi prelamuje napoly. Práve ich prosím o milosť, aby som sa mohla vrátiť domov, kde na mňa v žiadnom prípade sloboda nečaká, či aspoň doteraz nečakala.
Neprišla som náhodou sem, náhodou k týmto mačkám ...po ňu?
Čo to je vlastne tá sloboda?
To, čo som doteraz poznala ňou nebolo, ale to, čo mi práve ponúkajú ako na podnose a slobodou nazývajú mi naháňa strach, doslova ježí chlpy.
Smejem sa, zvíjam sa od smiechu ležiac už na zemi, hoci sa mi už vôbec smiať nechce,
ale bojím sa prestať, pretože si myslím, že záchvat smiechu vystrieda záchvat plaču.
Nechcem plakať pred mačkami.
Výraz na ich tvárach sa nemení. Vážnym pohľadom ma pozorujú. Nič viac. Nerozprávajú sa medzi sebou. Čakajú, kým ma rozporuplné emócie prejdú.
Nejako sa prinútim vstať, oprášim sa, tričko spôsobne zasuniem do nohavíc, uhladím si vlasy za uši čo najelegantnejším pohybom a opýtam sa:
-V čom spočíva ten kompromis?-
-Vyzeráš ako človek, myslíš už ale ako mačka.- dozvedám sa novinu.
-Máš dušu mačky.- povie s dôrazom na každé písmeno tejto šialenej vety Hlas.
Bola by som nanovo prepadla záchvatu kŕčovitého smiechu alebo skôr tomu plaču, ktorý mi hrozil. Možno by som zobrala nohy na plecia a bez jediného obzretia skočila zo strechy.
Keby...Keby ich tvrdenie nebola pravda.
Práve som na streche domu priamo nad bytom, v ktorom bývam prešla metamorfózou svojej duše. Áno, odvtedy mám dušu mačky.
Dnes môžem povedať, že som za tento dar nesmierne vďačná.
Naozaj sa cítim slobodnejšie. Neobrali ma o dušu, ktorá by mi chýbala.
Moja nová, mačacia duša sa prejavuje ľudskejšie ako tá pôvodná.
A to je naozaj hodné zamyslenia.
Môj život prestal byť prešpikovaný jedným útekom za druhým. Utekám zriedkavejšie.
Som tolerantnejšia k sebe i k druhým . Učím sa vytrvalosti, som cieľavedomá.
Popri tom si udržiavam svoju autonómiu, bedlivo strážim svoje osobné hranice.
Som hrdá, no viem byť i láskavá, menej ubližujem a menej si nechávam ubližovať.
Veľa vecí som prehodnotila a veľa vecí, ktoré ma predtým trápili, už neriešim.
Myslím, že som na dobrej ceste.
Vyzerám i prezentujem sa ako žena. Mám i mnohé ženské slabosti. Patrím teda k ľuďom.
Trochu ma ale ľaká moja občasná takmer neovládnuteľná chuť odhrýzť hlavu lúčnej kobylke, alebo si z mačacej misky zajesť iné dobroty, či pospať si na najvyššej poličke vo svojej skrini.
Neraz s vďakou poškrabkám hromozvod na našom dome a keď si niekedy s niečím neviem rady vyleziem po ňom na strechu, kde sa poradím so spoločenstvom mačiek.
Mačky totiž vedia.
Komentáre
...
Ospravedlňujem sa vopred za krátkosť môjho príspevku i za jeho obsah, ale táto súťažná práca ma, bohužiaľ, vôbec nezaujala. Dočítala som ju síce do konca, vzhľadom na to, že nemám rada nedokončené veci, no čím bližšie som bola k danému rozuzleniu, tým viac ma obsah nebavil.
Dialógy - úplne rovnaké, bez ohľadu na to, kto hovoril (o ich formálnej stránke nehovoriac).
Opisy - veľmi zdĺhavé, nadbytočné/prebytočné, nefunkčné/ak by sa v budúcnosti skresali, text by bol lepšie priehľadný, zdynamizoval by sa a ponúkol by čitateľovi priestor pre tvorbu pozoruhodných asociácií, potrebných preto, aby sa čitateľ dokázal vžiť s danými postavami, ich prostredím a osudom, ktorý mu autor nadelil... a takto by sme mohli pokojne pokračovať ďalej :(
Talent máš :) Len sa musí trošku popracovať na tvorivom procese, ktorý formuje text a necháva ho svojským spôsobom dýchať.
Pridal(a): Yaonee, 03. 08. 2010 10:52:21
|
Moja obľúbená autorka
Veľmi pekný a pútavý príbeh,ktorý srší originalitou.Krásna a bohatá slovná zásoba,dúfam,že autorka ešte napíše veľa podobných.
Pridal(a): 78.141.80.41
|
|
|
