PoviedkaLetná poviedková súťaž12. kapitola - Piaty elementKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 19. 07. 2010 18:00:05
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 308
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Sedela som pri okrúhlom červenom stole, ktorý sa nachádzal presne v strede jedálne. Sama. Nevadilo mi, že nikto neprejavil záujem zoznámiť sa so mnou (okrem Bena, bledého, vychrtlého chalana) keď už chodím do tejto školy približne dva týždne, ale sedieť tu sama? Sama? Cítila som sa úplne odvrhnutá od spoločnosti. Možno sa už dozvedeli o tom, koľko nepriateľov som si vytvorila v minulej škole a preto sa mi radšej vyhýbajú.
Porozhliadla som sa po celej tejto obrovskej miestnosti plnej adolescentov, ktorý si hľadajú zmysel ich úbohých životov. Môj pohľad upútala skupinka štyroch deciek, ktorí uprene pozerali na mňa. Akoby ma chceli zabiť pohľadom. Hlavne jeden z nich. S modrými očami, ktoré mu žiarili cez celú jedáleň a vôbec nevyzeral na stredoškoláka. Skôr by som mu tipovala najmenej dvadsaťtri rokov.
„Všetko monitoruješ?“ ozval sa Ben a vtedy som si všimla, že si prisadol oproti mne. S Benom sme si boli podobní. Obaja sme boli outsideri. To je asi tak všetko. Bol vysoký, tenký ako špendlík, hnedé vlasy, modré oči, strašne bledý a pravdepodobne mal anorexiu.
Pozrela som na svoj zeleninový šalát a zamrmlala som: „Ako vždy.“ Znovu som sa pozrela smerom na tú skupinku ľudí, ktorí na mňa zazerali. Ale už nezazerali. Vôbec tam neboli. Zdrhli zbabelci!
Naspäť som sa otočila na Bena, ktorý na mňa hľadel. Asi ako tá skupinka pred chvíľou. „Chceš ma zhypnotizovať?“ opýtala som sa ho so zdvihnutým obočím. Ben sa len zasmial a pokrútil hlavou. Lenže potom sa znovu na mňa pozrel tak... divne.
„Čo je?!“ vyhŕkla som, keď som to už nevydržala.
„Dobre,“ nadýchol sa Ben. „počula si o tej party, ktorá sa dnes koná u Colina?“ opýtal sa s radosťou v hlase. A keď si všimol, ako na neho pozerám, ďalej pokračoval: „Tak Colin ma na ňu pozval a povedal, že môžeš prísť aj ty.“
Znovu som zdvihla obočie. „Party?“
„Áno,“ zatiahol. „veď vieš. Party, sranda.“
Len tak som na neho hľadela so zdvihnutým obočím. Ben sa pozrel na svoj podnos s jedlom a niečo si zamrmlal. Niečo v zmysle ‚alebo nevieš‘. Potom zdvihol pohľad. „Tak čo, pôjdeš na ňu?“ nenechal sa odbiť.
„Jasné, že na ňu pôjdem. Drogy a chľast. To je moje!“ povedala som ironicky. Akoby si Ben neuvedomoval, že môj otec je policajt.
„Dobre. Ale keby si zajtra nemala čo robiť, predsa len je piatok a viem, že sa budeš určite nudiť, napísal som ti tú adresu.“ Vytiahol zo svojho hnedého batohu biely papierik. Ani som sa na ten papier nepozrela, pretože mňa zaujalo čosi iné. Alebo skôr, niekto iný. Vysoký chalan s krásnymi zelenými očami a čiernymi kučeravými vlasmi. A ten chalan, smeroval ku mne.
Tohto chalana som videla síce skoro každý deň okrem víkendov, ale takto zblízka som ho ešte nemala šancu vidieť. Vedela som o ňom len to, že je v maturitnom ročníku, že sa volá William a je veľmi divný.
„Tak ja idem.“ prerušil ma Ben. Okamžite som na neho pozrela, vzala som si ten papierik, ktorý ešte stále ležal na stole a dala ho do vrecka nohavíc. „Prajem ti...príjemný deň.“ Dodal a odišiel z jedálne. Vtedy sa oproti mne posadil William. Chlapec, ktorý patril do tej čudnej skupinky ľudí, ktorý na mňa pozerali. Alebo to bola nejaká sekta.
„Ty si Taylor, však?“ opýtal sa. Zisťoval si aj on niečo o mne rovnako ako som si aj ja zisťovala niečo o ňom? Napadlo mi.
Len som prikývla a až vtedy som si všimla ostatných ako znovu stoja pri tom ich posvätnom stole a sledujú nás.
„Prišiel som...“
„...ma ukradnúť?“ tipovala som. Pustila som svoju vidličku z rúk a odsunula som celý podnos. Dnes som vôbec nemala chuť niečo jesť.
William sa usmial. „Vlastne som sa prišiel s tebou zoznámiť.“ Skúmavo som si ho prezrela. „Som Will.“ Povedal a podal mi ruku. Chvíľu som na ňu hľadela a potom som mu aj ja podala tú svoju. „Taylor.“ Odvetila som.
„Vieš Taylor,“ znovu sa usmial. „všimol som si, že si taká sama, keď nerátame toho chudáčika Bena, ktorý sa občas točí okolo teba.“
„Ja viem.“ Zahryzla som si do pery. „Šedé myšky sú teraz in!“
„Vieš o tej party, čo je dnes u Colina?“ opýtal sa. Prekrútila som očami. Čo ma každý s tou party? „Mohla by si tam prísť?“ dodal tichším hlasom.
„Nie,“ pokrútila som hlavou. „ja nie som ten typ, čo chodí po večierkoch.“
„Nevadí,“ vyhŕkol. „my tiež nie sme taký typ.“ Hneď mi došlo, že hovorí za celú svoju sektu. Niečo na mňa plánovali.
Will sa postavil zo stoličky a pomaly cúval naspäť k stolu, kde ho čakali jeho ostatní členovia. „Takže, vidíme sa tam.“ Dodal a odišiel preč.
Vidíme sa tam? Vidíme sa tam? Nedokázala som to dostať z hlavy. Ako sa tam môžeme vidieť, keď som ani nesúhlasila, že tam idem!
Hľadela som na dvere, ktorými pred malou chvíľkou odišiel Will. Rýchlo som si pozbierala svoje veci a odišla som preč zo školy. Bolo mi jedno, že ma čakajú ešte dve ďalšie hodiny. A aj to, aký problém z toho budem mať.
„Oci?“ zvolala som prekvapene, keď som zbadala otca za sporákom ako niečo varí. Ale prekvapenie pre mňa bolo to, že je tak skoro doma. Vždy chodieval domov až neskoro. Niekedy aj po polnoci. „Čo ty tu robíš?“ opýtala som sa ho a prišla som ku nemu bližšie, aby som si všimla, čo to varí.
„Ty si už doma?“ obzrel sa ponad plece.
„Áno škola mi už skončila.“ Zaklamala som.
„A ako bolo?“
„Výborne!“ zahlásila som. „Zbila som prváka a potom som mu ukradla desiatu!“
„Som na teba pyšný.“ Pobozkal ma na líce a ďalej sa venoval mäsu, ktoré piekol na panvici.
Odišla som do svojej izby a plánovala som ju neopustiť. A za žiadnych okolností nepôjdem na tú šialenú party. Nikto ma tam nedostane!! Nikto!
Otvorila som dvere na verandu a chcela som ich aj rýchlo zavrieť. „Tak oci ja idem.“ povedala som a rýchlo som chcela za sebou zavrieť dvere aby ma nemohol dobehnúť a vypytovať sa, kde to idem.
„Počať, počkať,“ zastavil ma. Pomaly som sa otáčala a všimla som si otca ležať na gauči v obývačke. „kam sa chystáš?“ opýtal sa.
„No vieš. Dnes je nejaká party a ja tam samozrejme nesmiem chýbať.“ Zasmiala som sa hystericky.
„Kde je tá party?“ pýtal sa ďalej.
„Oci,“ pozrela som sa na neho s nevinnými očami. „veď si mi do mobilu minulý týždeň niečo dal.“ Usmiala som sa a ukázala som mu mobil.
Otec sa zatváril prekvapene. Pravdepodobne netušil, že som to videla, ako mi do mobilu dáva nejaké zaradenie, aby ma mohol vystopovať. „Zabav sa.“ Znovu sa venoval telke. Pokrútila som hlavou a hnala som sa na party.
Dom bol plný ľudí, ktorých som vôbec nepoznala. Dokonca by som povedala, že len málo ľudí bolo zo školy. A popravde som nemala ani šajnu, kto je Colin.
„Tak ty si prišla!“ ozvalo sa mi za chrbtom. Otočila som sa a tam stál Ben. V ruke držal červený plastový pohár.
„Áno.“ Vyhŕkla som a rýchle som odišla preč. Pobrala som sa do odľahlého kúta obývačky, kde som dúfala, že nájdem pokoj. Načo som sem vlastne išla? Vŕtalo mi hlavou.
„Ahoj.“ Pozdravil ma známy hlas. Obrátila som hlavu doľava a zbadala som Willa.
„Áno, som tu.“
„Chcem ti niečo ukázať.“ Povedal a zrazu držal v ruke biely žiariaci kameň. Bezmyšlienkovite som sa ho dotkla a vtedy tá žiara z neho opadla.
„Čo sa stalo?“ pýtala som sa. Bála som sa, že som mu ten kameň zničila.
„Nič.“ Usmial sa. „Môžeš ma na chvíľu ospravedlniť?“
„Jasné.“ Odvetila som, ale Will tam už nebol.
„Taylor?“ opýtal sa dievčenský hlas, lenže keď som sa obrátila, niečo ma silno ovalilo po hlave.
Prebudila som sa na šplechnutie vody. A potom som bola mokrá. Už neskôr som si uvedomila, že nato aby ma prebrali použili vedro s vodou. Bola som zviazaná na stoličke v tmavej miestnosti, kde na mňa svietilo ostré svetlo a to rovno do očí! Takže moje šance na to, aby som videla boli nulové.
„Kto si?“ prehovorila som zachrípnutým hlasom.
„Chcela si povedať kto sme.“ Zasmial sa dievčenský hlas. „Ja som zem.“
„Ja som oheň.“ Začula som známy hlas a tak známy, že by som povedala, že to je Will.
„Ja som vzduch.“ Prehovoril znovu dievčenský hlas ale iný ako predtým.
„A ja som voda. Ty si ľad.“ Povedal iný mužský hlas.
„Robíte si zo mňa srandu?“ opýtala som sa. Potom sa svetlo vyplo a znovu na mňa vyšplechli vodu. Až sa stolička so mnou prevalila dozadu. Asi sekundu po tom sa nad mojou hlavou ozval ten istý mužský hlas ako naposledy. „Teraz nám už veríš?“
„Čo vám mám veriť?“ hovorila som s vyrazeným dychom.
Svetlo sa rozsvietilo a niekto mi pomohol posadiť sa, samozrejme aj s celou stoličkou. Všimla som si, že to bol Will. Až som sa vyľakala, aký červený a horúci bol. Akoby...horel. A keď som už znovu sedela zviazaná na tej stoličke, všimla som si, že predo mnou stoja všetci tí, čo na obede na mňa pozerali.
„Si jednou z nás.“ povedalo dievča s čokoládovohnedými vlasmi a očami rovnakej farby. „Buď pôjdeš s nami, alebo umrieš.“ Usmial sa na mňa chlapec s blond vlasmi a modrými očami. Hneď pri jeho pohľade som vedela, že by ma najradšej zabil.
„Ja nie som jednou z vás!“ precedila som pomedzi zuby a každého z nich som si dôkladne prezrela.
„Ale si,“ opravil ma Will. „dnes si sa dotkla toho bieleho kameňa. Kameň si vždy vyberá svojho majiteľa sám. A ten kameň si vybral teba. Jeho sila prešla na teba. Už ju len musíš použiť a tvoja sila bude stála. Nebudeš mať na výber. Budeš sa musieť pridať k nám.“
„Nie som jednou z vás!“ zopakovala som a pre mojimi očami sa ten modrooký zabijak začal meniť na tekutinu, ktorá na mňa v sekunde vyšplechla a ja som si začala uvedomovať, že títo štyria ľudia predo mnou, naozaj nie sú len taký obyčajní ľudia. Našťastie teraz som ostala sedieť a neprevalila som sa dozadu.
„Will.“ Povedalo hnedovlasé dievča a Will okamžite vyrazil ku mne. Asi dva metre odo mňa sa zastavil. Celý červený, od hlavy až po končeky vlasov. Vystrel ruku dlaňou ku mne a z nej vyletelo niekoľko plameňov. Inštinktívne som sa chcela chrániť, ale keďže som mala ruky zviazane a nohy tiež, len som pohodila hlavou na ľavú stranu, pevne zavrela oči a dúfala som, že sa mi nič nestane. Avšak moje telo zaplavil chlad. Namiesto čakaného tepla tam bola chlad. Nie taký chlad, akoby som mala zamrznúť, ale príjemný chlad.
Pomaly som otvárala oči a všimla som si moje rameno. Nebolo pôvodnej krásnej opálenej farby, ale bolo neuveriteľne modrobiele. Akoby som zamrzla. Oni mali pravdu! Bola som...ľad.
Otočila som sa naspäť k Willovi, ktorý ešte stále na mňa vypúšťal plamene z jeho dlane. Avšak nič som necítila. Prekvapene som pozrela Willovi do tváre a on hneď spustil ruku.
„Tak,“ usmial sa na mňa, ale ja som mu úsmev nedokázala opätovať. „už si naša.“ Dodal.
Čo mi to spravili?! Vŕtalo mi v hlave. „Nie som jednou z vás!“ zvrieskla som po tretí krát. Hnedovlasé dievča prišlo ku mne a celou silou ma tresla, až som upadla do bezvedomia.
Pomaly som otvárala oči. Cítila som, že ležím na zemi. Môj pohľad spočinul na mojej modrej ruke. Okamžite som sa postavila zo zeme a všimla som si, že je tu veľa regálov na ktoré svieti modré svetlo. Lenže na mňa žiadne modré svetlo nesvietilo. To JA som bola modrá!!!
Ach nie. Myslela som si, že to čo sa tu udialo bol všetko môj sen! Ja som skutočne ľad.
Podišla som k veľkým železným dverám na konci tejto dlhej miestnosti. Začala som na nich búchať ako o dušu. Nechcela som tu byť. To modré svetlo mi liezlo na nervy.
„Pomoc!“ zvrieskla som a začala som silnejšie búchať na dvere.
„Už si zmenila názor?“ opýtal sa mužský hlas. Pravdepodobne to bol ten modrooký zabijak.
„Nie! Nikdy vám nebudem pomáhať zabíjať ľudí!“ kričala som ďalej.
„Zabíjať ľudí?“ ozval sa Willov hlas. „My nezabíjame ľudí. My ich zachraňujeme.“ Vysvetlil.
Niečo na tom bude. Možno naozaj oni zachraňujú tých ľudí, o ktorých sa ustavične píše v novinách a pritom nevedia, kto to urobil. Áno. A ja som mohla byť jednou z nich. Mohla som pomáhať nevinným ako Batman. A keby nás nejaký človek zazrel, hneď by sme boli na titulke novín a hovorilo by sa o nás. A boli by sme slávni superhrdinovia. Áno. Želám si takýto život. Aby som mohla pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú.
Pomaly som položila ruku na železné dvere do ktorých som už medzičasom prestala trieskať. Chlad zo mňa pomaly prechádzal na dvere až kým celé neboli zamrznuté. Kopla som do nich a ony sa rozpadli. Akoby to neboli železné dvere, ale sklenené. Keď som sa pozrela pred seba, stáli tam štyria ľudia s nadprirodzenými schopnosťami. Oheň, Voda, Vzduch, Zem. A ja budem tá piata. Ľad.
Komentáre
Veľa štylistických chýb (časté opakovanie slov - hlavne som). Infantilný dej čerpajúci z Twilightu (obraz osamelej školáčky v jedálni a štyroch čudákov). A pointa príbehu - piaty element, teda ľad. Veď to je voda v tuhom skupenstve. Takže postavené na nelogickej pointe.
Inak celkom čitateľný text, síce bez hlavy a päty, ale čitateľný.
Pridal(a): Trian, 31. 08. 2010 19:47:18
|
celkom zaujimave
hoci neviem, ci to omracenie a zviazanie bolo potrebne, ovladaju predsa elementy, ak by jej chceli zabranit v uteku, nemali by najmensi problem, takze toto mi tam prislo trochu prehnane
ale napad sa mi pacil :)
Pridal(a): Alice Cullen, 04. 08. 2010 14:32:44
|
ach jaj...
Gramatika - kameň úrazu. Predpokladám, že z nepozornosti, keďže niekedy sa do tej správnej formy trafíš a to niekoľkokrát po sebe :)
Opisy a dialógy - tie sú vo veľkej časti nemastné-neslané, pretože sa veľmi sústreďuješ na striedanie reči postáv s opisnými replikami rozprávača a na striedanie reči postáv s vnútornou rečou rozprávača, čo pri epickom dialógu prináša istý typ retardácie. A ak nie je koncept práce dobre premyslený, tieto dva typy epických dialógov pridávajú textu na hutnosti, komplikujú dej, miestami ho brzdia a v istých momentoch sú úplne nefunkčné.
Ak by si sa však venovala vnútornej charakteristike postavy v hlbšom slova zmysle a jej malý fantastický svet bol stredobodom pozornosti, od ktorej by sa následne dej odvíjal, tieto dva typy dialógov by dokázali s textom úžasné zázraky. Vsadilo sa však na akciu a vtedy veľmi pomôže dialóg, ktorý sa orientuje iba na striedanie reči postáv, čím graduje formu i obsah :)
O jednoliatosti postáv nehovoriac...
ps: Scénka s mobilom a sledovacím zariadením - inšpirácia á la TV seriál Veronica Marsová???
Pridal(a): Yaonee, 03. 08. 2010 11:04:53
|
|
|
