HLAVNÉ MENU

Prihlásenie

Poviedka

Dobrodružstvá mladých čarodejníc

3. kapitola - Rodinné záležitosti a záležitosti s dávnymi priateľmi

Krátky popis:
Pokračovanie Umenia mladých čarodejníc..:)

Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 23. 07. 2010 08:01:33
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 91
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor

Kapitoly tejto série

• 1 (CHILLOUT)
• 2 (Lesy, lúky, chata... romantika a katastrofa)
• 3 (Rodinné záležitosti a záležitosti s dávnymi priateľmi)
• 4 (Narodky)
• 5 (Czy mówisz po polsku? Ar kalbate lietuviškai? Vai jūs runājat latviski? Kas te räägite eesti keelt?)
• 6 (Lietadlom?! To nemyslíš vážne!)
• 7 (Brigáda – aj my musíme pracovať)
• 8 (Žeby koniec??)

---




MARÍNA


Plán nasledujúceho týždňa:


V piatok o 12:30 – obed s Leom u nás doma.
V sobotu o 19:00 – večera s Leom uňho doma.


Tak vyzeral zápis v mojom diári. Musím priznať, že som bola z toho v dosť veľkom strese. Hlavne z tej večere v jeho obrovskej rezidencii (teda, v rezidencii jeho rodičov). Najprv sme však absolvovali milý obedík u nás s mojou maminou. Tá Leovi navrhla, aby jej tykal, čo ma veľmi potešilo – znamenalo to z jej strany uznanie a priateľský prejav.
Keď som však v sobotu stála pred Leovým domom, neubránila som sa nervozite. Obliekla som si krátke večerné šaty sivomodrej farby s bielou mašľou, aby som nevyzerala ako totálny sedliak. Predsa len, jeho rodičia sú fakt dosť prachatí. Dvere mi otvorila Leova sestra Vanesa a so širokým úsmevom ma pozvala dnu.
Tiež mala na sebe šaty – oranžové s kvetinovým vzorom. Pochválila môj vzhľad a zaviedla ma do jedálne. Pri stole sedel Leo a vybral sa ku mne. Usmial sa a pobozkal ma.
"Zdá sa mi to, alebo si celá roztrasená?" zašepkal a uškrnul sa.
Pokrčila som plecami, no nič som nestihla povedať. Jeho rodičia práve vošli do jedálne a vítali ma s rovnako širokými úsmevmi ako Vanesa.
"Marína, vyzeráš úžasne!" zvolala pani Kamenská a podišla ku mne s roztvoreným náručím. Slabučko ma objala a akože-pobozkala na obe líca. Neznášam tieto formálne zvítania. Leov otec v obleku urobil to isté.
"Sadneme si k stolu?" opýtal sa s umelým úsmevom a odsunul svojej žene stoličku.
Leo sa tiež priblížil ku mne a usadil ma. Bolo to dosť nezvyčajné, pretože bežne takéto veci nerobieva. No páčilo sa mi to.
Spočiatku sme sa rozprávali o typických blbostiach – o tom, ako som dokončila ročník, ako prebehlo naše zasnúbenie, ako sa darí pánovi Kamenskému v práci (je to veľmi úspešný podnikateľ a politik) a tak ďalej. Keď nám slúžka (normálna slúžka – to som ešte nezažila!) doniesla predjedlo, začala v jedálni hrať akási klasická hudba. Pobavene som pozrela na Lea, ktorý mi opätoval úškrn.
Potom pani Kamenská začala rozprávať o Vanese, o jej maturite, o jej budúcej výške. A potom sa konečne dostala k svojmu synovi.
"Leonard, ešte stále sa venuješ tomu hokeju?"
"Hokejbalu, mami. A áno," odvetil, ani neodtrhol zrak z predjedla.
"Čo myslíš, Marína, dokedy ho to bude baviť? Dúfam, že keď sa vezmete, spacifikuješ tieto jeho nevhodné záľuby."
Odložila som chlebíček natretý krabiou pomazánkou a povedala som: "Nevhodné záľuby? Leo šport miluje a v tíme je jedným z najlepších hráčov. Určite mu nebudem brániť hrať, keď bude chcieť." Venovala som mu pohľad, ktorý mal povedať: Ty si im nič nepovedal?! Leo ho však zrejme nepochopil.
"A práve preto si beriem teba," odvetil a pohladil ma po ruke. Sedeli sme oproti sebe.
"Ale no tak," pani Kamenská sa šokovane zasmiala, "to nemyslíš vážne. Je treba, aby konečne vyrástol a začal sa venovať poriadnemu štúdiu."
"Mami, ale..." začal Leo. "Chcel som vám to povedať už dlhšie, ale nechal som to na túto večeru. Pre všetkých mám novinky."
"Prosím? O čom to hovoríš?" zamračil sa pán Kamenský.
Všetci prestali jesť a pozerali na Lea. Aj Vanesa sa zatvárila znepokojene.
"Každý z vás sa dnes dozvie niečo, čo doteraz nevedel," pokračoval Leo a pozrel na mňa. Takže aj ja sa mám dozvedieť niečo nové?, premýšľala som. "V prvom rade, mami, oci, skončil som so školou. Aj tak ste nechceli, aby som študoval hru na bicie."
"Skončil si? To je úžasné! Aspoň budeš konečne môcť nastúpiť na poriadnu univerzitu a študovať právo alebo..."
"Nie, mami," Leo pokrútil hlavou. "Nechaj ma to dopovedať. Končím so školou nadobro."
"Čo tým chceš povedať? Rok som vyhadzoval peniaze za nič?!"
"Oci..."
"Nie, Leo, toto sa nerobí! Platím ti školu, a ty ju aj dokončíš! Alebo si urobíš ďalšiu, mne je to jedno. Ale neskončíš."
Pozrela som na Vanesu, ktorá začudovane hľadela na Lea. "Prosím vás, nehádajte sa zase. Máme hosťa."
Na chvíľu zraky všetkých spočinuli na mne, no po chvíli na mňa opäť zabudli. "Čo si o sebe myslíš, Leo? Že ťa budem živiť naveky? S tým sa rozlúč! Buď budeš robiť niečo poriadne, alebo..."
"Alebo čo?"
"Alebo ťa vydedím!"
Leo mu znechutene pozrel do očí. "Akoby mi na tom záležalo! Kašlem na tvoje peniaze. Navyše, pol roka ma tu nik z vás neuvidí."
Táto správa prekvapila aj mňa – čo to má znamenať? Akého pol roka?
"Bráško, ty sa niekam zberáš?" spýtala sa Vanesa zmierlivým tónom a pokúsila sa o úsmev. Akoby sa len medzi sebou priateľsky zhovárali.
"Áno, Van, idem preč. Musím odtiaľto vypadnúť, lebo by som tu nevydržal. Presne som vedel, aké budú vaše reakcie. Vedel som to, preto som zavolal Marínu, aby som sa im vyhol! No vidím, že to nemalo zmysel."
"Kam odchádzaš, Leo?" spýtala som sa a ja som tentoraz zabudla, že som na návšteve.
"Zlato," natiahol ku mne ruku cez stôl a chytil ma, "dostal som úžasnú ponuku. Poznáš tím Flaming angels, však? Už som ti o nich rozprával."
"Hej, ale... oni majú sídlo v Škótsku, nie?"
"Presnejšie v meste Dumfries," odvetil Leo s úsmevom. "Ponúkli mi počiatočný kontrakt na pol roka. Vraj ma chcú vyskúšať, možno aj vyškoliť. Nie je to úžasné?"
"Wow," vydýchla som a nezmohla sa na žiadnu mimiku. "Od kedy?"
"Od septembra do februára. Pozvali ma tam na celú zápasovú sezónu! Považujú ma zrejme za fakt dobrého, keď ma tam zavolali. Je to najlepší tím na celých ostrovoch."
"A ty... tam chceš fakt ísť?"
Zovrel mi ruku silnejšie. "Mám nechať plávať svoju životnú šancu? To nemôžem. Jasné, že pôjdem. Musím to využiť. A ty pôjdeš so mnou."
"Čože?"
"Leo, o čom to stále hovoríš? Vysvetlíš nám to láskavo?" ozvala sa pani Kamenská, no Leo odo mňa neodtrhol pohľad.
"Áno, sľúbili mi byt. Trojizbový. Bude dosť veľký pre nás oboch. Vieš si to predstaviť? Mám aj letenky..."
"Čo máš?" vytrhla som si ruku. "Zbláznil si sa?!"
"Prečo? Láska, predstav si nás dvoch v Škótsku, ďaleko odtiaľto! Vieš, aké to bude úžasné?"
"Ako by som mohla odtiaľto len tak odísť? Mám predsa školu!"
"Škola sa dá prerušiť. Neboj sa, všetko nám vychádza. Nič nám nestojí v ceste."
Zamračila som sa a vstala som. "Leo, čo si chceš týmto dokázať? Postavíš ma pred hotovú vec akoby... akoby som nemala nárok povedať ti, čo chcem a čo nechcem!"
"Mari, tak som to vôbec nemyslel," povedal a tiež vstal. "Dobre vieš, že chcem byť s tebou. A chcem ísť aj tam, je to fakt obrovská príležitosť. Pochop to!"
"Ja to chápem. Ale spraviť toto... to si nemal, Leo! Nemáš právo za mňa rozhodovať. Prečo si sa ma ani len neopýtal? Spraviť mi takýto šok... to je fakt od teba veľmi milé!" Neuvedomovala som si to, no zvyšovala som hlas.
"Vážne sa hneváš? Myslel som si, že sa budeš tešiť! Marína, prečo ma nevieš pochopiť?"
Otočila som sa mu chrbtom a kráčala som z jedálne preč. "Leo, čo si o sebe myslíš? Chcel si ma tam vziať ako príručnú batožinu alebo čo? Mám snáď právo neísť, nie? Čo si dokazuješ? Nemôžeš o mne rozhodovať, už nežijeme v stredoveku, kedy muži rozhodovali o ženách!"
Leo kráčal za mnou, no nedovolila som mu dobehnúť ma. "Mari, netušil som, že zareaguješ takto. Fakt som to nemyslel zle. Nechaj si to prejsť hlavou a..."
"Nie, Leo. Ty si nechaj prejsť hlavou to všetko, čo sa tu dnes večer stalo. Možno prídeš na to, že si spravil totálnu debilinu a ospravedlníš sa mi!" Vzala som si kabelku zo stolíka na chodbe a otvorila som dvere. "Dobrú noc!" zvolala som nabrúsene dovnútra a zabuchla za sebou.
Rýchlym krokom som prišla domov. Vybehla som po schodoch ako pretekárka na súťaži a tresla som nielen dverami do bytu, ale aj dverami svojej izby. Po chvíli za mnou prišla mamina.
"Čo sa stalo, Marína? Prečo tak trieskaš? A prečo si doma tak skoro?"
Stála som pri okne a hľadela na tmavú ulicu. "Nechcem o tom hovoriť," povedala som čo najpokojnejšie. Hoci som bola poriadne nazúrená, nechcela som si to vylievať na mame.
"Niečo s Leom?"
"Nie, s Mikulášom Kopernikom!" skríkla som a obrátila sa k nej. Prekvapene nadvihla obočie.
"Prečo na mňa kričíš, Marína?" spýtala sa tým svojím prísnym, ale stále láskavým hlasom.
"Prepáč," zúfalo som na ňu pozrela. "Som strašne naštvaná."
Mamina vošla do izby a za ruku ma odviedla k malému gauču, ktorý stojí oproti mojej posteli. Sadli sme si naň.
"Tak vrav, čo sa stalo?"
Nevydržala som a všetko som jej vyrozprávala. "No povedz, mal na to právo?"
"Ani to najmenšie," uznala mama.
"Tak čo mám teraz robiť?"
"Uvažuješ o tom, že by si s ním išla?"
"Ja neviem!" zvolala som bezradne, no vzápätí som stíšila hlas: "Prepáč, už nebudem kričať. Naštvalo ma, že mi nič predtým nepovedal. Ale keď si predstavím, že by som niekam vypadla... Mohlo by to byť celkom fajn, nie?"
"Pozri, ak to naozaj chceš, nebudem ti brániť. Máš vlastný rozum a si dospelá. Môžeš prerušiť školu, ale upozorňujem ťa, že často sa stáva, že sa na to potom decká vykašlú a nedokončia štúdium. Nechcem, aby to bol aj tvoj prípad."
"Nebude, neboj sa. Napokon, zatiaľ nikam nejdem. Určite nie, kým sa mi Leo neospravedlní za to nepríjemné prekvapko."
Mama prikývla. "Tak je to správne. Naozaj máš právo byť naňho naštvaná."
"Dobre. Aj budem. S radosťou. Teraz to fakt pokašľal. Išla som tam s tým, že mu budem oporou, keď bude rodine oznamovať, že sa rozhodol nechať školu a venovať sa hokejbalu. Kto by čakal, že aj ja budem odtiaľ odchádzať šokovaná? A hladná..." dodala som, premáhajúc smiech, keď mi zaškvŕkalo v žalúdku. "Dostali sme sa len k predjedlu..."
"Chúďa moje," mama ma pohladila po chrbte. "Spravím ti niečo na večeru, dobre? Na čo máš chuť?"
"Ravioli asi nemáme, však?"
"To ťa čakalo u nich?"
Prikývla som s úškrnom. Hnev ma neprechádzal, ale nálada sa zlepšovala vďaka maminmu komickému výrazu v tvári.
"Tss, snobi," zamrmlala. "Urobím nám chlebíčky, dobre?"
"Jasné," odvetila som. "Ja zatiaľ zo seba zhodím tieto šaty a dám si na seba dačo pohodlné a normálne."
Mama sa z kuchyne zasmiala. A mne sa na tvári tiež objavil úsmev. Leo ma poriadne naštval, to stále platí. Ale nenechám si pokaziť celý večer. Aspoň nebudem musieť absolvovať všetky tie snobské chody so snobskými aperitívmi a strieborným riadom. To aj tak nie je pre mňa. Budem len (ne)trpezlivo čakať, kedy mi zazvoní telefón a na displeji sa zjaví Leovo meno. A potom si (ne)trpezlivo vypočujem jeho ospravedlnenie a po dlhom naliehaní asi poviem čosi ako: Fajn, čo už s tebou. Ale nech sa podusí. Tak to predsa má byť, nie? Nech ma dobýja, keď ma chce.
A chlebíčky mojej mamy boli super.



NINA


Už som spomínala, že mám v pláne ísť pozrieť svojich starých kamošov. Nepodarí sa mi byť so všetkými, ale aspoň s niektorými som chcela zaspomínať na "staré dobré časy". Počas každej návštevy mi prišla esemeska od Martina – neviem, či to robil naschvál alebo čo... ale bolo fakt veľmi "príjemné" každému vysvetľovať, kto to je, prečo sa s ním bavím, prečo mi píše esemesky, prečo má vôbec moje číslo, a čo mi vlastne píše... No, jednoducho, super.
Najmä moja Brooke s tehotenským bruškom sa najviac vypytovala. Nevidela som ju celé mesiace. Vedela som, že s Teddym čakajú bábo, no netušila som, že ono rastie tak rýchlo. Zdalo sa mi, že by z nej mohlo každú chvíľu vyliezť. No upokojovala ma, že termín má až o mesiac.
Sedela som v ich obývačke na fialovom gauči. Ich byt sa mi veľmi páči – najmä obývačka s žiarivobielymi stenami, tmavofialovým nábytkom a ružovo-oranžovo-fialkovou kvetinovou výzdobou. Na televízore majú zopár dekoračných sošiek vyrezávaných z dreva. Jednoduché a príjemné.
"Malá Eliška sa už veľmi teší na svoju krstnú maminu," povedala Brooke, pohladiac sa po brušku.
"Na krstnú maminu?" prekvapene som pozrela najprv na Brooke, potom na Teddyho.
"Na teba," prikývol on.
"To vážne?"
"Iba ak chceš," dodal.
"Jasné, že chcem!" zvolala som úplne nadšene. Toľkú česť som nečakala!
Po návšteve u Brooke a Teddyho som sa vybrala k súrodencom Valašským. Aďa, svojho dosť dobrého kamoša, som tiež už veľmi dlho nevidela. A Lunu a Vojta, jeho súrodencov, som tiež chcela stretnúť.
Privítali ma veselo a ponúkli ma palacinkami, na ktorých práve Luna pracovala. Jednu som si dala; bola úžasná – až tak, že som sa musela premáhať, aby som ich nezjedla viac. No nemohla som, lebo som sa chystala na ďalšie návštevy a poznám štedrosť svojich priateľov.
Keď sme si vymenili najhorúcejšie novinky a naplánovali nejakú spoločnú akciu, ktorá zrejme pre nedostatok času aj tak nevyjde (Luna pracuje ako zubárka na čarodejníckej klinike, Vojto pracuje ako geodet, Aďo pracuje v Dúhovom Raji takmer celé prázdniny a ja mám tiež dosť veľa iných plánov), šla som "o dům dál". A tak som postupne obišla všetkých svojich priateľov, ktorí pre mňa znamenali celý svet, kým som chodila na strednú. Vtedy bolo všetko super, všetci sme mali kopu voľného času a mohli sme sa stretať hocikedy a hocikde. Lenže väčšina z nich už vyštudovala vysokú a ja stále vekovo zaostávam. Nemajú čas takmer na nič, sú vyčerpaní z práce, a ja zo školy. A každý sme niekde úplne inde – je prakticky nemožné stretnúť sa v tom istom čase na tom istom mieste so všetkými. Škoda.
Zakotvila som u sestry Johany a jej manžela Vila, kde som narazila na svojho brata Tomáša a jeho snúbenicu Chloe. Keď sme pokecali o všetkých rodinných i nerodinných záležitostiach, rozlúčila som sa s nimi a vybrala som sa pešo domov cez horu.
Bola som svedkom nádherného západu slnka, kým som sedela na najvyššom z troch kopcov, ktoré obkolesujú Vílie mesto – na Vílovci. Potom som sa vybrala z neho dole a šla som domov cez lúku, les a ďalšiu lúku. A zrazu mi (zase) začal zvoniť mobil. Samozrejme, Maťo.
"Zdá sa mi, že máš oveľa viac času, než sa tváriš," povedala som mu namiesto pozdravu.
"Aj ja ťa rád počujem," odvetil Maťo.
"Sťažuješ sa, že Radka ti nedá ani jedinú voľnú chvíľu, ale dnes si ma vyrušoval na každej návšteve, ktorú som absolvovala."
"To vážne? Prepáč."
"Netvár sa ako neviniatko. Robil si to naschvál!"
"A čo si myslíš, že ťa na diaľku tajne sledujem?"
"Nie, ale... ozývaš sa mi akosi podozrivo často. Čo si vyviedol?"
"Nič som nevyviedol!" zvolal naoko pobúreným hlasom, akože: Z čoho ma to obviňujete, slečna? "Čo si to o mne namýšľaš, Nina, hmm?"
"O tebe si radšej nenamýšľam vôbec nič. Si samé prekvapenie."
"To teda som. A môžeš sa tešiť na to, ktoré mám pre teba pripravené v auguste."
"Môžeš mi to už konečne prezradiť?" požiadala som ho. Strašne mi lezie na nervy, že to svoje prekvapenie spomína pri každom našom telefonáte, ale nikdy mi nechce povedať nič viac.
"Nie. Chápeš snáď význam slova prekvapenie, či nie?"
"Áno, ale..."
"Tak sa nevypytuj. Všetko sa dozvieš, neboj sa. Trpezlivosť ruže prináša."
"Stavím sa, že to bude zase nejaká blbosť," podotkla som v snahe vyprovokovať ho.
"Mysli si, čo chceš. Ja sa zase stavím, že nebudeš ani najmenej sklamaná."
"Fajn, uvidíme."
"Hej, presne tak," zasmial sa. "Čo vlastne robíš? Už môžeš volať?"
"Môžem. Kráčam tmavým lesom..."
"Lesom? Veď je takmer noc!"
"No a? Bojíš sa o mňa?" spýtala som sa vyzývavo.
Maťo sa len krátko zasmial.
"Čo je? Môžeš to pokojne priznať. Ja sa ti nebudem vysmievať."
"Mám priznať, že sa o teba bojím? Prečo by som to robil? Vieš sa o seba postarať."
"To je pravda," uznala som. "A kde máš ty Radku, že mi voláš?"
"Zmena témy? Fajn. Radka je v posteli."
"Tak skoro?"
"Skoro? Je to predsa malé dievčatko, ona nežúruje dlho do noci ako ty."
"Ja žúrujem? A to si kde nabral?"
"Hmm, no čo ja viem, čo robíš po nociach?"
"Spím?" vravela som pobaveným hlasom.
"Naozaj?" spýtal sa prísne.
"Naozaj, pán profesor."
"Nie, nie. Nie, tak ma nevolaj. Už nikdy."
"Dobre, pán profesor. Ale nie, prepáč. Viem, že už nie si profesor."
"Nie som. Ale rozprával som sa so starostom Klzkých Ľadov a len tak som spomenul, že by sme tu mohli otvoriť nejakú tanečnú školu, prípadne aspoň krátky kurz, ktorý by mi priniesol nejaké peniaze..."
"A čo povedal?"
"Najprv nevyzeral nadšene. No prehováral som ho tak dlho, až povedal, že pouvažuje. Pamätáš si na tú sálu, v ktorej sme cvičili, kým sme boli tu? Požiadal som ho, aby mi ju prenajal. Teda, prenajal ju Tesárovcom, keďže ja momentálne nemám stály príjem. Ale mohlo by to byť super."
"Myslíš, že tam budeš mať dosť ľudí?"
"Ktohovie... Je to predsa len dedina, takže tomu nedávam radšej veľké šance. Ani si nerobím prílišné nádeje. No potrebujem peniaze a... tanec je to, čo viem."
"Možno si mal ostať v Dúhovom Raji, tam by si si prácu našiel oveľa ľahšie a rýchlejšie. Je to veľkomesto plné pracovných miest..."
"O Dúhovom Raji už vôbec neuvažujem. Nechcem Radku ťahať na také miesto."
"Máš tam predsa úžasný dom! Bolo by jej v ňom super. A keby si chcel, mohli by tam bývať aj Tesárovci."
Na chvíľu sa odmlčal – akoby o tom premýšľal.
"Čo povieš? Nebolo by to super, keby sme mohli obaja bývať tam aspoň počas školského roka? Nebol by si na opačnom konci krajiny..."
"Nina, ja neviem. Len teraz som sa odsťahoval..."
"Ale dom po rodičoch si nepredal, alebo áno?"
"Nie. Necítim sa na to. Neviem si predstaviť, že by tam žili iní ľudia. Cudzí ľudia..."
"Porozprávaj sa o tom s Tesárovcami. Možno budú radi."
"Nechcem Radku vytrhnúť z prostredia, v ktorom žije..."
"Ešte predsa ani nechodí do školy. Myslím, že by to zvládla. Nechcem ťa do niečoho nútiť, ale..."
"Porozmýšľam o tom," sľúbil. "Chcel by som byť pri tebe bližšie, ale..."
"Jasné, chápem. To je v pohode, Radka je na prvom mieste."
"Nie je to tak... Nechcem si vás zoraďovať na nejakom rebríčku."
"Maťo, naozaj je to v pohode," zopakovala som. "Rozumiem tomu. V prvom rade musíš myslieť na jej dobro."
"Áno," uznal napokon.
"Dobre, nechaj si to teda prejsť hlavou. Bol to len nápad."
"Je to fajn nápad."
Usmiala som sa. "Počuj, už je tu naozaj tma. A počujem akési čudné zvuky. Možno by som mala položiť, aby ma neprezradilo telefonovanie," hovorila som čo najtichšie. Samozrejme, žiadne čudné zvuky som nepočula – chcela som len, aby konečne priznal, že sa o mňa bojí. No čo, aj my ženy občas potrebujeme trošku pohladiť ego.
"Naozaj? Čo sa tam deje? Vidíš niečo? Nejaké zviera?"
"Nevidím nič, je tu tma ako v hrobke. Ale akoby sa čosi za mnou zakrádalo... možno vlk alebo diviak..."
"Neboj sa. Len pokojne kráčaj ďalej a neobzeraj sa."
"Možno by som sa mala pozrieť a... ubrániť sa, nie?"
"Nie! Kráčaj ďalej. Bez obzerania. Ešte sa vyplašíš..."
"A vyplaším aj to zviera!"
"Nie, Nina, nerob hlúposti..."
Odmlčala som sa a zadržiavala smiech. Počula som v Maťovom hlase obavy a to sa mi zdalo nielen smiešne, ale aj strašne milé.
"Nina?" spýtal sa, keďže som nič nevravela.
Takmer som vybuchla do smiechu. Nezmohla som sa na slovo.
"Nič tam nie je, však?" dovtípil sa po chvíľočke. "Strieľaš si zo mňa, že?"
Už som viac smiechu nemusela brániť.
"Ty si potvora!"
"Prepáč," vravela som, smejúc sa, "ale si taký zlatý, keď máš o mňa strach. To znamená, že ti na mne záleží."
"Ach, Nina, kedy vyrastieš?"
"Hádam si sa len neurazil, že som ťa dostala!" zvolala som provokačne.
"Si ty vôbec v nejakom lese? Viem si predstaviť, že sedíš doma a dobre sa na mne zabávaš!"
"Som v lese, naozaj," odvetila som úprimne. "A ďakujem, že si mi počas prechádzania ním robil spoločnosť. Aspoň som sa nebála."
"Ja sa vzdávam," povedal a zhlboka sa nadýchol. "Uvidíme sa v auguste."
"Chceš už položiť? Ale čo zvyšok cesty? Ešte nie som doma. S kým sa budem zhovárať?"
"Zavolaj Maríne, pre mňa za mňa."
"Zrazu sa tváriš strašne ľahostajne, čo? Ty... necitlivec!" (vážne – to som fakt povedala také slovo?!)
Maťo sa len zasmial a zložil.
Odložila som mobil a kráčala ďalej mlčky. Vdychovala som čerstvú letnú vôňu lesa a snažila sa nemyslieť na tmu, ktorou kráčam. Keď som vyšla von, prešla som cez lúkopole a ocitla som sa na betónovom chodníku, ktorý ma doviedol až ku vchodu do môjho paneláku. Vyviezla som sa výťahom na svoje poschodie a vpadla do bytu. Mamina išla na návštevu k akejsi kamarátke, takže som mala byt pre seba.
Aspoň som si spravila pohodlie – uvelebila sa na gauči, zapla telku a prepínala programy, až kým som nenašla nejaký normálny film. Pri ňom som zaspala. Predsa len, od rána do večera navštevovať starých známych (a potom ešte absolvovať s Martinom rozhovor "o ničom") je celkom unavujúce.



« Predošlá kapitola (Lesy, lúky, chata... romantika a katastrofa)

Nasledujúca kapitola » (Narodky)




Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.






Komentáre

Meno:	38.107.179.208
Nadpis:
Text:
Autorizácia:	Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.




prekvapenie sa dozvieš v šiestej kapči:):) Bruja intrigánka:D:D som rada, že sa ti to páči, ale stále mi to nejde do hlavy:):) no dobre, musím sa nad to už nejako preniesť asi..:D:D Pridal(a): Georgiana, 29. 09. 2011 09:16:20

Aké prekvapenie... ... pre ňu chystá? Určite niečo romantické, ale podá to takým štýlom, že to nebude patetické ani prehnane sladké. Myslím si ja. :-) Inak byť na Marčinom mieste, podám si Lea medzi štyrmi očami. :D :D Tvárila by som sa, že "my ideme do Škótska? Ale čo... No to je skvelé, to je ale prekvapenie..." Ha, a potom by som si ho podala. :D Verím, že sa na neho nahnevala, ja tiež neznášam, keď mi priateľ príliš organizuje čas. Len keby naňho tak nevybehla a podržala ho pred rodičmi, mala by o tromf viac a chlapec by sa potom cítil horšie (prehovorila Bruja intrigánka). :D Teším, teším na pokračko a dúfam, že sa konečne dozviem, aké je to prekvapenie! Pridal(a): Bruja, 29. 09. 2011 09:11:01