PoviedkaLetná poviedková súťaž15. kapitola - Strach, krv a strata silyKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 27. 07. 2010 09:43:23
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 192
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
„Nemali by sme do toho ísť.“ povedala Zoe a ďalej si listovala v starej knihe, ktorej stránky boli tak tenké, že by sa pri väčšom tlaku rozpradli na prach.
„Už s tým prestaň!“ podráždene vykríkol Matty a behom sekundy sa postavil zo stoličky. „Preberali sme to už asi stokrát!“
Zoe jeho teatrálny výstup neprekvapil a pokračovala v čítaní knihy, no jedným okom ho sledovala. Matty si zaboril prsty do svojích krátkych tmavohnedých vlasov a úzke pery mal silno zovreté. Nervózne si podupkával nohou a Zoe vedela, že hlavou mu výri veľa myšlienok. Bol to síce jej najlepší kamarát, no tieto prudké zmeny nálad a výbuchy hnevu na ňom neznášala. A prečo boli stále spolu? Lebo Zoe vedela, že pod tým hrubým obranným pancierom, bez ktorého nevychádzal sa skrýval človek plný nehy a porozumenie. Ich nekonečne dlhé rozhovory, jeho opora, pochopenie a zmysel pre humor ju v tom len utužovali. Jeho hnedé oči sa stretli so Zoenými a on skrotol. Jeho chudá postava sa uvoľnila a otočil sa k nej.
„Počuj,“ zašepkal, lebo si uvedomil, že jeho predchádzajúce správanie bolo v knižnici nevhodné. Oprel sa rukami o stôl a pokračoval: „Od kedy sme našli tú knihu, obaja vieme, že tie nadprirodzené veci existujú. Vedeli sme to stále, ale teraz máme aj dôkaz.“ Tie slová povedal ticho, ale dôrazne a popri tom zapichol prstom do starej knihy. Opatrne sa obzrel a uistil sa, že sú sami. Od kedy sa rozhodli vybrať sa strastiplnú cestu za magickými predmetmi, zadné krídlo Birminghamskej knižnice sa stalo ich druhým domovom. Mali tu všetko, čo potrebovali. Od histórie Anglicka, cez bájky a povesti, až po rozprávky. A hlavne-boli tu sami. Tri obrovské regály kníh, tiahnuce až po strop knižnice, im poskytovali požadované súkromie a okrúhli stôl pri okne bol permanentne zaplnený knihami. Výnimočne tam dnes bola len jedna jediná a pri nej sedela Zoe. Nájdenie knihy im dalo zabrat, no na druhú stranu ich to naplnilo do ďalších, tak povediac, objavov. Mattyho hlas odtrhol Zoeín pohľad od vzoru na koberci podlahy.
„Viem, že sa bojíš. Že teraz to je niečo iné, ako doposiaľ, ale tá skrinka je tu! V Anglicku! Predstav si, že by si vlastnila moc skrinky. Nepotrebovala by si potom nič iné, bola by si skoro ako nesmrtelná.“ Pri tej predstave sa Matty usmial a odhalil jeho biele zuby, ktoré boli vedľa seba usporiadané ako malé kukuričky.
„Bude to nebezpečné.“ vytrhla ho z predstáv. „Nemáme ani najmenšiu predstavu do čoho ideme a slová básničky tiež nie sú žiadna výhra. Okrem toho ani jeden z nás nevie, akú moc skrinka ukrýva.“ vzdychal si. „Bude to nebezpečné.“ zopakovala.
Matty len mávol rukov. „To hovoríš stále a zatiaľ sme živí a zdraví.“
„O tom zdraví, by som pomlčala.“ Protirečila mu Zoe a najprv ukázala na svoju ruku, ktorá bola od ramena až po zápästie zasypaná modrinamí a potom na Mattyho obočie, na ktorom nebolo ťažké nájsť ešte štichy po ihle.
„Nevravela si, že jazvy sú sexi?“ zasmial sa a bruško prsta si jemne priložil na boľavé obočie a cez okno sa zahľadel na veľkú ozdobnú fontánu, ktorá stála pred vstupom do knižnice. Cez modrú oblohu sa pretiahol závoj noci a Matty počul len žblnkanie vody, čo nasvedčovalo tomu, že fontána je ešte stále v prevádzke.
„Mali by sme už ísť. Zajtra nás čaká tažký deň.“ preťala ticho svojim hlasom Zoe. Za vrzgotu stoličky sa postavila a opatrne zatvorila knihu. Letmo ju dlaňou pohladila po koženom obale a vložila do tašky.
Spolu vykročili zo západného krídla a kráčali dlhou chodbou. Po oboch stranách na nich z obrazov hľadeli známi spisovatelia. „Charles Dickens, Agatha Christie, James Joyce,...“ opakovala si Zoe ich mená, aj keď ich vedela naspamäť. Drevená podlaha bola už prehnitá a strašidelné vŕzganie parkiet zjemňoval červený koberec, ktorý sa tiahol celou chodbou. Na konci sa rozprestierala kruhová sála. Zoe zdvyhla svoj zrak, aby sa cez strešné okno zapozerala na hviezdy, no tie sa schovali pred svetlami veľkomesta. Sála vyzerala ponuro, od kedy väčšinu regálov odniesli do ostatných krídel knižnice. Ostalo ich tu len pár a svojim obsahom kníh boli pre Zoe nezaujímavé.
Matty zamieril k vstupnej bráne, vedľa ktorej mala svoj pult knihovníčka. Zoe pristúpila k zrkadlu, ktoré bolo zavesené na stene a plnými perami sa usmiala na svoj obraz. Rovné čierne vlasy dokonale rámovali jej jemne hnedú pleť. Jej modré oči svietili radosťou, žiadostivosťou, túžbou po neznámom, po poznaní. Nie darmo sa hovorí, že oči sú oknom do duše, lebo Zoe taká bola. Silná. nebojácna, sebavedomá. Napravila si sukňu, uhladila tričko a jemne našpúlila pery. Mala sa rada, veď čo si bude klamať. Nebyť tých modrín po celom jej tele, bola by dokonalá. Tak ako Matty. Obaja boli očarujúci. Veľa ľudí im už povedalo, že by boli pekný pár, ale oni poznali svoje zlozvyky, povahy...nebolo by to ono. Takto im to vyhovovalo.
Zamierila za Mattym, ktorý práve flirtoval s postaršou knihovníčkou. Jej tvár zaplnila červeň a očividne bola v rozpakoch. „Že vy ste boli u kaderníčky?“ usmial sa na ňu a Zoe prevrátila očami. Vlasy pani Thomasovej-krátke, suché a kučeravé, vyzerali hocijak, len nie ako od kaderníčky. Bola to ona, ktorá navrhla, že mať knihovníčku na svojej strane môže byť osožné a vyplatilo sa. Dostali sa aj ku knihám, ktoré boli pre obyčajných čitateľov, kvôli svojmu obsahu a veku, zakázané.
„Zvyšuješ si sebavedomie?“ podpichla ho Zoe, keď vychádzali z knižnice.
Matty sa zasmial. „Tá chuderka to potrebuje ako soľ. Doprial by som jej nejakého utiahnutého chlapíka, s ktorým by mohla zdieľať lásku ku knihám.“
Zoe prikývla a jedným hlbokým nádychom nasala molekuly teplého, letného vzduchu do svojich pľúc.
„Poď sem.“ povedal Matty, objal ju okolo pliec a spolu zamierili k čiernej bráne, ktorá s vysokým plotom oddeľovala areál knižnice od okolitého sveta.
Obaja kráčali mlčky, nepotrebovali sa neustále rozprávať, čas od času si dopriali len voľné plynutie myšlienok a po toľkých rokoch “spolužitia“ to ani jednému nepripadalo divné.
„Ráno.“ povedala Zoe, keď sa mohutná brána za nimi zavrela. Matty len prikývol a bez pozdravu zamieril opačným smerom, aký bol ten Zoein.
Osem rokov. To bola doba, ktorú sa poznali. Obaja pochádzali z malého mesta pri Londýne, ale ich minulosť bola nepodstatná. Teraz boli tu, v Birminghame, kde študovali prvý rok na univerzite a aj keď boli prázdniny, oni tu zostali. Každý na svojom internáte. Na leto mali pláne, tajné plány. Zoe zastala pred desaťposchodovou budovou, ktorú bolo nemožné si nevšimnúť, keďže hýrila pastelovými farbami rôzneho druhu. Vo víťahu stlačila čislo Päť a víťahom sa rozľahla príjemná melódia, keď sa dvere otvorili na piatom poschodí. Okrem Zoe na internáte zostalo ešte pár ľudí, ale to ju nezaujímalo.
Hodila sa na posteľ a natiahla si celé telo. Izba bola zariadená jednoducho, tak ako aj iné internáty. Dve postele, dva stoly, dve skrine a jeden obraz s pochmúrnou tématikou. Ale mala to tu rada. Bolo to niečo iné, nové, po čom už dlho túžila a splnilo sa jej to, keď vypadla z malého mesta, kde každý vedel všetko o každom. Ona potrebovala možnosti a nové šance do života.
Tak, ako aj po iné večery, vytiahla z kabelky starú knihu a otvorila ju na, pre ňu už známej strane. Kniha bola napísané ručne, čiernym atramentom. Aj keď nie všetko bolo čitatelné, ale strana, ktorá začínala slovným spojením „Skrinka všetkého“ bola v poriadku a jej text pokračoval básničkou.
Hlboko, v tom hustom lese, kde ľudom život brali,
kde vodopád cez vysoké stromy sa valí.
A keď narazíš na jaskyňu s písmenom F
ver, že na dobrom si mieste-Horsteff.
Odhalil si miesto, čo pred očami skryté malo byť,
keď raz vojdeš, niet úniku sa skryť.
Hlas neznámi ťa osloví
a klamať mu nesmieš, musíš byť uprimný.
Strach, krv a svoju silu mu dáš,
a keď jeho tri úlohy zdoláš,
odmena nekonečne veľká bude tvoja
a ty sa môžeš vrátiť späť do pokoja.
No pamätaj. Prvý nikdy nevyhrá.
Zoe a tak isto aj Matty vedeli tých pár strof naspamäť. Tá básnička nebola zložitá a odhaľovala svojú celú podstatu, no posledné štyri verše naháňali Zoe strach. „Strach, krv a svoju silu...“ zašepkala. A znovu. A znovu. Potrebovala sa pripraviť na zajtrajšiu výpravu, lebo vedela, že Matty sa do toho pustí strmhlav, ako obvikle. Ona bola stále za tú inteligentnú a Matty za toho silného a odvážneho, ale teraz sklamala. Zúfalo si vzdychla a snažila sa vypudiť básničku zo svojej mysle. Bolo dôležité, aby zaspala a načerpala energiu. Chvíľu mala pohľad zapichnutý na bielom strope, no následne sa jej viečka pod ťarchou únavy zatvorili.
Bolo niečo po siedmej hodine, keď Zoe prišla na železničnú stanicu. Mattyho si všimla už z diaľky. Možno kvôli jeho výške alebo kvôli tomu, že bol neprehľadnuteľný. Modré riflové kraťasy, čierne obtiahnuté tielko, ktoré na jeho chudej postave vyzeralo trochu smiešne, na očiach mal okuliare s bielym rámom a vlasy mal nagelované tým správnym smerom. Proste frajer. Na chrbte mal malý ruksak, tak ako Zoe. Už viackrát sa presvedčili o tom, že čím menej batožiny, tým rýchlejši a obratnejší útek.
„Zase neskoro!“ vyštekol na ňu.
„Ako keby si si už nezvykol.“ odfrkla mu a kráčala ďalej. Vedela, že Matty je na ráno stále podráždený a nechcela to ešte viac zhoršovať.
„Musí mať stále dokonalé vlasy. Celá musí byť perfektná! Mne to je jendo, keby chodila všade na čas!“ počula za sebou jeho hundranie, ale kusla si do jazyka.
Sedeli už v kupé, keď Matty konečne pokojným hlasom prehovoril k Zoe.
„Šťastný odev, ako stále?“ prikývla. Čierne kraťasy a červené tričko bez rukávov nosila na ich výpravy permanentne. Bolo to športové, pohodlné a cítila sa v tom dobre. A nevolalo by sa to štastný odev, keby im neprinášal šťastie. Obaja mali na nohách obutú pevnú, značkovú obuv. Vyvrtnutý členok bolo to posledné, čo by potrebovali.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa a prenikavo jej pozrel do očí, akoby v nich hľadal pravdivú odpoveď.
„Neodpoviem, nechcem znova rozrušiť tvoju citlivú dušu.“
Matty sa zasmial. „Ani táto odpoveď ma veľmi nepotešila. Stále tie posledné verše?“ Zoe jemne prikývla. Hanbila sa za svoje zlyhanie.
„Nevadí. Zvládneme to, ako stále.“ upokojil ju. Zoe len neprítomne hľadela von z okna a sledovala, ako sa krajina rýchlo mení.
„Zoe rýchlo!“ Matty ňou triasol, akoby šlo o život. „Musíme vystúpiť, inak sa vlak pohne!“
Zaspali. Ale našťastie na poslednú chvíľu vyskočili už z rozbiehajúceho sa vlaku. Silné slnečne lúče im svietili do očí, takže až po chvíli si mohli poriadne prehliadnuť miesto, kde vystúpili. Po oboch stranách koľají sa rozprestieral les a Zoe nechápala, prečo niekto postavil zastávku na tomto mieste, keď najbližšie domy boli vzdialené aj niekoľko míľ.
Matty prstom ukázal na miesto, odkiaľ začínal úzsky chodník a obaja sa vybrali tým smerom. Bolo viditeľné, že cesta sa už veľmi dlho nepoužívala. Vypukle korene stromov im znemožnovali chôdzu a silné konáre im šľahali do tváre a zanechávali na nich pamiatku v podobe tenkých červených čiar. Čím výššie a hlbšie do lesa kráčali, tým sa cesta viac a viac zužovala. Akonáhle prešli popri nejakom mieste, konáre stromov sa rozložili do ich najväčšej dĺžky a zakryli miesto, odkiaľ prišli, takže cesta späť bola takmer nemožná. Museli, a oni chceli, pokračovať ďalej. Z ďiaľky začuli jemné žblnkotanie vody. Vedeli, že už sú blízko. Zrazu Zoe narazila do Mattyho, ktorý náhle zastal.
„Čo sa deje? Prečo stojíš?“
„Tu sa cesta končí.“ vzdychol si. „Musíme sa predrať lesom.“ dokončil a prekročil hrubý kmeň, ktorý mu bránil pokračovať ďalej. Hukot vody sa stále viac a viac bribližoval, no Zoe si ani neodhadovala typnúť, ako dlho kráčajú. V lese bola tma, keďže široké listy bránili slnku dopadnuť na zem a aspoň trochu im uľahčiť cestu.
„Konečne voda!“ radostne vykríkla Zoe a rozbehla sa k malému jazierku obklopenému bielymi kameňmi. Voda z vodopádu dopadala na jej pokožku a príjemne ju chladila. Vodopád bol dlhý par metrov. Možno šesť. Voda, ktorá sa hromadila v jazierku následne pomaly odtekala pomedzi stromy a vytvárala menší potok. Zoe natiahla ruku k hladine, no ani sa jej bruško prsta nedotklo vody a Matty na ňu zavolal. Bol očividne veľmi rozrušený.
„Zoe! Zoe!“ vykrikoval a rukov ju nabádal, aby sa poponáhľala.
„Čo je?“ zamumlala a ešte raz sa túžobne pozrela na lákavú hladinu jazera. Prišla k Mattymu a až teraz si uvedomila, že on sa nepohol z miesta, odkedy uvideli jazero. Pohľad mal zapichnutý na vodopáde a úškrn na tvári naznačoval, že prišiel na niečo, čo Zoe uniklo.
„Čo ti to pripomína?“ povedal a mikol hlavou k vodpádu. Zoe sa zahľadela na kamene, ktoré si do teraz nevšimla. Boli usporiadané zvláštne. Len po ľavej strane vodopádu, od jeho začiatku až po samí koniec a dva ďalšie rady kameňov vstupovali do dráhy vodopádu a tvorili prekážku vode.
„A keď narazíš na jaskyňu s písmenom F, ver, že na dobrom si mieste-Horsteff.“ odrecitovali obaja naraz.
„Takže za tým vodopádom?“ Matty prikývol. Aby sa dostali za vodopád, museli najprv prejsť jazierkom, takže si obaja dali dolu tričká, Matty si vložil do vrecka nožík a vošli do vody. Mal pravdu, za vodopádom sa nachádzala jaskyňa, ale bola veľmi malá. Čo sa dĺžky týka, dosahovala asi len štyri metre. Zoe vyšla z vody a postupne začala ochytávať každý kameň na konci jaskyne, no nič sa nestalo.
„Čo tu chcete?!“ ozval sa silný dunivý hlas a Matty rýchlo skočil pred Zoe.
„Čo tu chcete?!“ ozvalo sa znova.
„Skrinku.“ prehovoril Matty a bol rád, že sa jeho hlas uprostred slova nezlomil.
„Skrinku?“ ozvalo sa jaskyňou. Matty so Zoe si vymenili pohľady a obaja začali recitovať podstivo naučenú básničku.
„Hmm.“ zadunelo. „Takže viete, čo vás tu čaká?“
„Strach, krv a strata sily.“ zašepkal Matty tak, že to počula len Zoe. Tá urobila krok vpred a povedala. „Tri úlohy.“
Nastalo ticho.
„Strach!“ ozvalo sa jaskyňou ako ozvena. „Z tohto miesta nie je úniku, pokiaľ neodpoviete na moju prvú otázku. Strach. Aké by boli vaše posledné slová, keby som vám povedal, že tu dnes zomriete. Čo sa kľudne môže stať. Strach. Strach zo smrti. Čo môžu deti, ktoré ešte ani poriadne nezačali žiť, vedieť o smrti. Strach. Začnite, počúvam vás, ale dobre si rozmyslite, čo poviete. Máte len jendu šancu.“
Matty vedľa Zoe sa nepokojne zamrvil.
„Vieš, že ti verím Zoe, ale ja tu zomrieť nechcem, mali by sme vypadnúť!“
„Odtiaľ nie je úniku!“ zadunelo jaskyňou a zopár obrovských balvanov sa uvoľnilo zo stropu a dopadli na začiatok jaskyne. Na únik tam zastalo len málo miesta.
„Dobre si rozmysli, čo spraviš chlapče!“ ozvalo sa.
„Musíme mu niečo povedať. A už nerob žiadne hlúposti, nechcem tu zastať!“ okríkla ho Zoe. „Ty si nad smrťou nikdy neuvažoval?“
„Nie, nemal som na to dôvod.“ hrdo povedal Matty. „Som mladý, úspešný, načo sa trápiť smrťou.“ Zoe neveriacky pokrútila hlavou. Vedela, že to zostalo už len na nej. Klamať nemalo zmysel, ten hlas by ju odhalil, nebola dobrá klamárka. Kvapka potu jej stiekla po líci a Zoe si ju rýchlo bruškom prsta zotrela. Toto už nebola hra, na aké boli zvyknutí, tu išlo o život a ona si to uvedomovala.
„O smrti náhodou viem veľa.“ ozval sa Zoeín hlas po jaskyni a Matty na ňu vypleštil oči. „Povedal si, čo môžu deti, ktorých život práve žačal vedieť o smrti. Mýlil si sa. V ten deň, keď zomrela moja mamka som pocítila smrť. Smrť si nezobrala mňa, ale bola tak blízko mňa, akoby bola mojou súčasťou. Cítila som ju v každej časti môjho tela a čím viac som na ňu chcela zabudnúť, tým viac tu bola a dávala to na javo. Nevedela som spať, jesť, čisto rozmýšľať. Bolo to ešte horšie ako zomrieť. Keď človek zomrie, jeho utrpenie skončí a jeho duša odíde preč, na miesto, ktoré si ani nedokážeme predstaviť, ale byť tu a vnímať svet okolo. Každý deň k nám chodili známy a hovorili nám naučené frázy typu: Úprimnú sústrasť, Sme s vami, Bude to dobré. Ku koncu som už ani nemala síl plakať a ľudia ma začali očierňovať, že som mamku nemala rada, keďže neplačem, ale moje slzy akoby vyschli. Smrť si nezobrala len osobu, ktorú som milovala najviac na svete, ale aj niečo zo mňa. Z mojho otca. Z môjho brata. Z každého z nás a ani jeden z nás potom nezostal tým istým človekom. Nedokázali sme sa na svet dívať rovnako, lebo sme vedeli, že smrť môže hocikedy prísť a zobrať si jedného z nás. Áno, som mladá, ale o smrti a živote toho viem viac, akoby som chcela. A keď mám odpovedať úprimne na tvoju otázku, tak nie, smrti sa nebojím, lebo tým skončí moje utrpenie. Keby som si mala vybrať spôsob, akým zomriem, nech je to takto. Tu s mojim najlepším kamarátom, pri zdolávaní našich bláznivých nápadov.“ povedala Zoe, chytila Mattyho ruku a usmiala sa na neho. Matty ju silno objal a ona sa v jeho náručí uvoľnila. Obaja zabudli na tajomný hlas, ktorý ich oboch mohol zabiť, ale v tejto chvíli im to bolo úplne jendo.
„Prekvapilo si ma dievča. Tvoja výpoveď bola čistá a úprimná a ja ti verím. Prešli ste mojou skúškou. Teraz môžete odísť, alebo pokračovať ďalej. Obaja musíte priložiť svoju krv na skalu. Je to skúška vašej odvahy. Zbabelý človek si nezaslúži získať skrinku.“
Matty rýchlo vybral z vrecka svoj nožík a silno zovrel jeho čepeľ vo svojej dlani. Krátko sa nadýchol a prudkým pohybom potiahol nožíkom nadol. Ticho zasyčal, keď sa ostrá čepeľ nožíka zaryla do jeho tenkej pokožky. Celé to urobil tak rýchlo, že Zoe ani nemala možnosť zastaviť ho. Zo zavretej dlane mu začala kvapkať krv. Aby nebolo neskoro, rýchlo priložil svoju dlaň na skalu a nechal tam trochu krvi.
„A teraz ty.“ povedal Zoe a poranenú dlaň si priložil na kraťasy, aby trochu zastavil krvácanie.
„Neuraz sa, ale ja to neurobím.“ povedala a cúvla o jeden krok. Videla, ako sa Mattyho tvár zmenila. „Toto už nie je hra Matty a ty to vieš! Poďme radšej domov a vykašlime sa na nejakú skrinku. Som rada, že sme odpovedali na tú prvú otázku, nechcem riskovať, či zvládneme aj ďalšie. Pozri sa na tie skaly,“ povedala a ukázala na vchod do jaskyne. „už teraz je polka vchodu zaterasená! A ten hlas! Odkiaľ vychádza? Je to tu aj na mňa veľmi strašidelné. Prosím, poďme preč.“ dokončila Zoe, no Mattyho výraz sa po jej slovách vôbec nezmenil a pomalým krokom k nej zamieril. Zoe inštinktívne cúvla.
„Teraz nie je čas, hrať sa na hrdinov. Neurob žiadnu hlúposť Matty, ktorú by si potom mohol ľutovať.“
„Ja to chcem Zoe a veľmi. Ďakujem ti, že si zodpovedala tú prvú otázku, ale ja teraz neodídem! Sme tak strašne blízko, nič hrozné sa už nemôže stať.“ povedal a zas sa k nej priblížil.
„Ja svoju krv na tú skalu nepriložím.“ sebavedomo prehovorila Zoe a pritisla sa k stene jaskyne, aby bola od Mattyho čo najďalej.
„Ale urobíš to!“ vykríkol. „Či sa ti to páči, alebo nie. Neprišli sme tu kvôli tomu, aby sme to vzdali.“ zakričal a jednou rukou silno zovrel Zoeine zápästie. Držal ho tak pevne, že nemala šancu sa vzpierať, pokiaľ si ho nechcela zlomiť. Pár dlhými krokmi ju dotiahol ku koncu jaskyne. Zoe len mlčky sledovala zúfalí čín jej kamaráta. Matty natiahol ruku k nožíku a čepeľ priložil na jej bruško prsta.
„Prosím, nerob to.“ zašepkala so slzami v očiach. Jeho stisk náhle zoslabol. Vystrašene pozrel na Zoe a pustil ju. Rýchlo od nej odskočil, ponoril si tvár do rúk a spadol na zem. „Neviem, čo to do mňa vošlo, prepáč mi to Zoe, nedokázal by som ti ublížiť, akoby som to nebol ja. Prosím prepač. PREPÁČ!“ zavzlikal. „Po tvojich slovách o smrti a našom kamarátstve, toto bolo najväčšia hluposť, ktorú som kedy v živote urobil. Nechcem ťa stratiť, prosím odpusť mi to. Nebol som to ja! Ver mi!“
„Sila skrinky láka každého.“ ozval sa už známi hlas v jaskyni. „Musíte mať silné puto, keď mu dokázal odolať.“ Zoe pochopila, že to naozaj nebol Matty, ale že moc skrinky sa zmocnila jeho tela a zatemnila mu myseľ. Podišla k nemu a kľakla si vedľa jeho, v klbku poskladaného, tela.
„Nič sa nestalo, Matty. Poď, vstaň. To si nebol ty, ja ti verím. Ty by si mi nikdy neublížil.“ povedala a ťahala ho smerom nahor za ruku. „A neublížim ani ja tebe.“ dodala a nožíkom si obratne rozťala bruško prsta a tých pár kvapiek priložila na skalu.
„Skrinka je vaša!“ ozvalo sa jaskyňou a stena jaskyne sa začala pomaly rozpadávať. Najpr uvideli malú dierku, ktorá sa behom pár sekúnd zväčšovala, až bola dostatočne veľká pre telo človeka. Objavili ďalšiu miestnosť, s malou železnou skrinkou uprostred. Matty vbehol dnu a nepočul posledné slová, ktoré sa rozľahli miestnosťou. „No pamätaj...prvý nikdy nevyhrá!“
„Matty!“ zakričala Zoe, no ten sa už naťahoval za skrinkou. Zrazu sa v jaskyni zableslo a Mattyho telo padlo k zemi a bez najmenšieho pohybu zostalo ležať.
„NIEEE!!“ zvrieskla Zoe a rozbehla sa k nemu. „No tak Matty, preber sa! Toto mi nemôžeš urobiť!“ kričala a triasla jeho ramenami, no on nereagoval. „Prečo si nerozmýšľal!“ zavzlikala. „Prečo si tak bažil po moci? Ale toto nie je koniec. Preber sa. Vstávaj! Hádam ma tu teraz nenecháš.“
Zoe sa rázne postavila a vybehla z miestnosti. „Čo si mu urobil??“ zakričala. „Vráť mi späť môjho priateľa a kľudne si nechaj tú sprostú skrinku! Ja ju nechcem! Ja chcem len Mattyyho!“
„Najprv musíš niečo nechcieť, aby si to dostala.“
„Nemám čas na tvoje slovné hračky! Čo si mu urobil?“ Zoein hlas sa ozýval v jaskyne silnejšie, ako ten tajomný.
„Nič som mu neurobil. Nie je mŕtvy. Len zaplatil daň za skrinku...svojou vlastnou energiou. A skrinka teraz patrí tomu, kto si ju naozaj zaslúži, tebe.“
„Nie je mŕtvy?“ spýtala sa Zoe a rukou si pretrela očí plné sĺz.
„Nie. Je len v bezvedomí. Zober skrinku a utekaj, ešte ťa niečo čaká.“ zadunel hlas a Zoe prešli zimomriavky po tele.
„Čo ma čaká? V básni sa nič ďalšie nepíše. Splnili sme všetko, čo si chcel.“
„Toto nie je o mne. Skrinka nemá len jedného strážcu, ale teraz už choď dievča. Choď! Inak zažiješ peklo na zemi.“
Zoe to netrebalo hovoriť dvakrát. Bez rozmyslu chytila Mattyho telo okolo ramien a ako najrýchješie vedela, sa ho snažila odtiahnuť čo najbližšie k vodopádu. Bol strašne ťažký a Zoe sa od námahy vyrosili kvapky potu na čele. Nohy sa jej pod pieskom v jaskynu šmýkali, ale ona nepustila jeho telo na zem. Ťahala ho meter po metry až ku vodopádu. Potom rýchlo zobrala skrinku, vložila si ju pod pozuchu a opatrne vošla do vody. Pomaly vtiahla Mattyho do vody, chytila ho okolo ramien a podplávali vodopád. Skrinku zvierala tak tuho, že sa jej hrany zarezávali stále hlbšie a hlbšie do koži na ramene a od neustále odrážania od dna jazera dostávala do nôh kŕče, ale vedela, že to musí zvládnuť. Mattyho telo sa vo vode jemne nadnášalo, čo uľahčilo Zoe jeho prenos. Keď boli pri brehu, hodila skrinku na zem a vyštverala sa na breh, zatiaľ čo jednou rukou držala Mattyho pevne za rameno.
„Prosím Matty preber sa. Ja už nevládzem! Nedokážem vytiahnuť tvoje telo von z vody. A aj keby, sama sa bez tvojej pomoci odtiaľ nedostanem.“ do očí sa jej nahrnuli slzy a ona sa rozplakala. Neplakala dlho, len pár sekúnd. Potrebovala to zo seba dať von.
„Prepáč mi to. Asi ti po dnešnom dni zostane pár nepekných modrín na tele.“ povedala, keď po neúspešnom pokuse vytiahnuť Mattyho telo z vody, jeho hlava prudko narazila na kameň. Vodu zaplavila červeň krvi, ktorá sa postupne rozptýlila vo vode. Zoeine telo sa začalo prudko triasť. Nevládala. Nemala toľko síl. Vytiahne jeho telo z vody a potom čo? Nemá šancu dostať sa von z lesa a Mattyho tu nenechá! To nepripadalo do úvahy. Zhlboka sa nadýchla a pozbierala svoje posledné sily. Uchopila Mattyho pod ramená a ťahala. Ruky sa jej v kŕčoch triasli od únavy, pred očami sa jej rozlievala tma, ale nepustila ho. Mattyho telo sa kĺzalo smerom nahor po bielych kameňoch, až dopadlo na pevnú zem. Zoe si ľahla vedľa neho a prudko dýchala. Dýchala a plakala. Stále silnejšie a silnejšie. Ale neboli to slzy smútku, alebo beznádeje. Boli to slzy vyčerpania. Nemohla si len tak ľahnúť a zaspať, a preto plakala.
„Nechcela som.“ zamumlala, keď sa pozrela na Mattyho spánok, z ktorého ešte stále tiekla krv. Až teraz si uvedomila, že sa zotmelo. Všade bola tma, len jas z hviezd a mesiaca sa odrážal na hladine jazera. Zoe išla priložiť svoje tričko k Mattyho spánku, keď sa náhle lesom ozval strašný škrekot. Nebol to normálny zvuk, ako keď sa papagáje hašteria o potravu, alebo keď sa opice snažia odohnať nepriateľa. Bol to nechutný, nadľudský škrekot, plný hnevu, násilia a utrpenia zároveň. Zoe naskočili zimomriavky po celom tele. Schytila Mattyho a snažila sa ho odtiahnuť aspoň do lesa, aby neboli na očiach, ale nedokázala to. Oči mala zapichnuté k tmavému miestu na druhej strane jazera. Nič sa nedialo, škrekot utíchol.
„Matty! Matty!“ šepkala Zoe a triasla jeho telom. Nič.
Zrazu sa z tmy vynorili oči. Pár krvavo červených očí. Neboli ľudské. Mali tvar gule, ako dva malé reflektory. Sledovali ich z opačnej strany jazera. Zoe sa snažila vykríknuť, no z jej krku vyšiel len tichý ston. A ďalší pár očí! A ďalší! Akoby ich sledovala celá svorka krvilačných beštií, ktoré sa chcú na nich vrhnúť a obhrýzať ich telá až do špiku kostí. Musela niečo urobiť! Nešlo tu len o ňu, v hre bol aj Mattyho život. Neostávalo nič iné. Jej pohľad spočinul na malej skrinke a ona ju otvorila.
Lúč svetla, ktorý z nej vyletel smeroval až k oblohe a jej žiara bola taká silná, že mesiac a všetky hviezdy na oblohe náhle zmizli a Zoe mala pocit, že je ráno. Trvalo to len pár sekúnd a lúč zmizol v skrinke tak rýchlo, ako sa tam objavil. A opäť nastala tma. Bolo to všetko ako predtým, no s tým rozdielom, že krvavé oči zmizli. Aspoň zatiaľ. Zoe sa naklonila nad otvorenú skrinku, ktorá vyzerala prázdna a náhle sa jej zmocnil pocit prázdna a ona padla na zem vedľa Mattyho tela.
„Nezachránim nás.“ pomyslela si, keď jej telo narazilo na tvrdú zem a ona stratila vedomie.
Silný tlak na chrbte ju prinútil otvoriť oči. Tma, všade len tma. Pod rukou cítila Mattyho nehybné telo. Zase to jazero. Zoe sa hodila na chrbát a snažila sa potlačiť tú neznesiteľnú bolesť. Akoby jej dýku vrážali na miesto, medzi lopatkami. Jej telo sa začalo pomaly zdvýhať zo zeme, ale ruky jej voľne vyseli pri tele. Keď pozrela dolu, nohy sa jej vznášali asi meter nad zemou. Ostrá bolesť v chrbte náhle prestala a ju naplnil počit štastia. Jemne sa špičkami nôh dotla zeme. Cítila sa ľahká, ako pierko. Akoby mala krídla. Otočila hlavu ako najviac vedela a pozrela sa na svoj chrbát. Z miesta medzi lopatkami jej vyrástli krídla. Krídla čierne ako perie havrana. Keby sa ich nebola dotkla vlastnou rukou, v tme by si ich ani nevšimla. Nikdy nič podobné nedržala v ruke. Rada by to pripísala látke ako satén, hodváb, ale nič sa nepodobalo tak príjemnému dotyku, aký práve zažívala. Boli hladé a ľahké ako siete pavučiny. Mala krídla. Jedno mohlo byť dlhé ako ona sama. Odrazila sa od zeme a ostala sa vzášať. Cítila príjemné výrenie vzduchu, ktorý prechádzal cez jej krídla. JEJ KRÍDLA. Ale čo ľudia? Ona nemôže mať krídla, nie je žiaden anjel. Pri tej myšlienke spadla na zem a chrbát mala znova ako obyčajný človek.
„Ovládam to svojou mysľou.“ usmiala sa, no jej úsmev zmrzol ako voda v mrazničke, keď medzi stromami znova zazrela tie krvilačné páry očí.
Oni odletia preč! Pomyslela si a po jemnom šteklení na chrbte sa opäť mohla dotknúť páru svojich krídel.
„Ideme domov.“ povedala, usmiala sa na Mattyho a zdvyhla jeho telo, akoby to bol len balíček vreckoviek, ktoré musí odniesť. Odrazila sa od zeme a jemne nasala molekuly vzduchu, ktorý prúdil okolo nej. Boli v bezpeči.
Matty náhle otvoril oči a na čele sa mu vyrosili studené kvapky potu.
„Čo sa stalo?“ rýchlo sa spýtal a pozrel na Zoe, ktorá sedela za stolom v knižnice. Tá sa postavila, prišla k nemu a pohladkala ho po vlasoch.
„Všetko je v poriadku. Len si zaspal a mal si zlý sen. Kľudne spi ďalej, potrebuješ energiu. Zajtra ideme hľadať Skrinku všetkého, musíš byť silný.“
Matty len nemo prikývol a znova zavrel oči.
Komentáre
:)
Neuverila som postavám - ich výzoru, ich konaniu, ich slovnému prejavu, ich vnútornej i vonkajšej charakteristike. Na svoj vek boli veľmi detské, hravé, sebecké, dychtivé po niečom, pričom to niečo ich zaujímalo iba povrchne alebo iba preto, že jednoducho museli dačo plodné robiť, aby sa vôbec príbeh mohol začať rozprávať. A to začalo po istom čase prekážať, miestami nudiť, keďže práve oné postavy tvorili hybný bod celej rozpravy a tá sa na ich "lajdáckom" (ospravedlňujem sa za ten pojem, na iný som si nedokázala spomenúť, i preto je v úvodzovkách) vyobrazení, na ich nedotiahnutej charakteristike, aj odzrkadlila.
A pri tom sa tradične rozlišuje hneď niekoľko zaujímavých typov:
- vonkajšia (opis telesných vlastností) a vnútorná (opis povahových a duševných vlastností);
- objektívna (autor nezainteresovane vymenúva vlastnosti) a subjektívna (autor cez vlastnosti, napr. ich výberom, akcentovaním, atď., postavu aj hodnotí);
- priama (priame vymenúvanie vlastností) a nepriama ( vlastnosti postavy vyplývajú z jej konania)/ich zručnou kombináciou dokáže dej nádherne ožiť!
Na kráse príbehu nepridalo ani svojské rúško "tajomna", ktoré chcelo byť v rozprávaní prítomné od začiatku a ak by sa dalo, tak aj po jeho koniec, a to aj napriek tomu, že isté zvraty sa dali vopred domyslieť :(
Zapáčila sa mi však postava rozprávača - snažila sa udržať istý druh napätia, aj napriek tomu, že sa autorská reč nevyužila v plnej svojej kráske a sem-tam jej plynulosť narušili početné gramatické chybičky/dialógy, priama reč :) Vďaka nej sa nakoniec dokázal čitateľ pohrúžiť do čítania a zdolať text až po je koniec... aj keď si z neho nedoniesol to, čo mu bolo na začiatku sľubované.
Aj tak držím palce pri ďalšom kreatívnom tvorení!!!
Pridal(a): Yaonee, 26. 08. 2010 16:49:43
|
|
|
