PoviedkaDobrodružstvá mladých čarodejníc4. kapitola - NarodkyKrátky popis:
Pokračovanie Umenia mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 29. 07. 2010 17:09:35
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 89
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
Od začiatku prázdnin som tajne úporne uvažovala nad tým, akú originálnu oslavu pripravím Nine na jej dvadsiate narodky. Nič mi neschádzalo na um a už som začala byť zúfalá. Sedela som na posteli a rozmýšľala s hlavou zaborenou v dlaniach, keď mi začal zvoniť mobil. Na displeji sa zjavilo Leovo meno, čomu som sa celkom potešila – konečne sa mi chystá ospravedlniť? No bola som sklamaná. Ani len to nespomenul. Hneď sa ma pýtal, čo plánujem na piatok, na Ninčine narodeniny. Priznala som, že nemám nič.
Povedal, že má voľný dom – jeho rodinka sa vraj chystá na dovolenku k moru. Vraj môžme byť uňho. Spýtala som sa, prečo nejde s nimi. Odvetil len: "Vieš, máme tu teraz takú... hustejšiu atmosféru." Keďže som nemala veľmi na výber, súhlasila som – Leov dom je predsa dosť veľký a dá sa v ňom robiť všeličo – majú megaLCDčko, na ktorom môžeme pozerať nejaký film alebo pustiť si nejaký dvd-koncert, majú dosť veľké miestnosti na tancovanie, kopu gaučov, na ktorých sa môžme vyvaľovať – jednoducho, dokonalé miesto.
V piatok som teda Ninu zavolala na prechádzku. Už dlho sme sa neprechádzali po našom meste spoločne vo dvojici – zaspomínali sme si na dávne stredoškolské časy. Keď sme kráčali popri Leovom dome, zabočila som k nemu.
"Nehneváš sa naňho náhodou?" spýtala sa Nina.
Prikývla som. "Poď a uvidíš."
Nina zrejme vytušila, že som ani tentoraz nezabudla na jej sviatok, hoci sa odo mňa zatiaľ nedočkala žiadneho daru. Nasledovala ma a napriek tušeniu sa tvárila prekvapene, keď jej zopár pozvaných ľudí (moja mama, jej rodinka, niekoľko kamošov zo strednej a z jej partie) zakričalo "Všetko najlepšie!"
Všetci jej zaradom začali gratulovať, ja som si počkala. To najlepšie na koniec, nie? Snažila som sa neželať jej nič gýčové a otrepané, čo už miliónkrát počula. Objali sme sa a podala som jej môj dar – špeci náhrdelník vyrobený len pre ňu. Povedala, že sa jej veľmi páči.
Keď už sa neupriamovala pozornosť všetkých len na oslávenkyňu, usadili sme sa v jedálni pri dlhokánskom stole a kecali a kecali. Každý s každým o všetkom. A popritom vyjedali čipsy, slané tyčinky, jednohubky a rôzne iné blbosti.
Poznáte to, keď máte veľmi silný pocit, že vás niekto zozadu sleduje alebo stojí za vami? Presne to sa mi dialo. Najskôr som to ignorovala, no keď už sa to nedalo vydržať, obzrela som sa. Stál pri mne Leo.
"Máš chvíľku?" spýtal sa.
"Podľa toho, na čo."
"Na krátky pokec."
Usmiala som sa na svojich okolosediacich a vstala som. Leo vykročil preč z jedálne. Kráčal hore po schodoch a zaviedol ma do svojej izby.
"Sadni si," požiadal ma a ukázal na gauč pod oknom. Na moje prekvapenie si nesadol vedľa mňa, ale na stoličku pri stole na opačnom konci miestnosti.
"Čo je, Leo?" spýtala som sa, keď už bolo to ticho neznesiteľné.
"Prepáč mi to. Prosím," dostal zo seba a zase sa odmlčal.
"To je všetko?" spýtala som sa a vstala som.
"Áno. Teda, nie... asi. Povedz mi, čo mám spraviť. Cítim sa ako debil."
"Urobil si blbosť, Leo," potvrdila som mu jeho domnienku. "Správal si sa ako debil."
"Fajn. Uznávam. Mal som to s tebou prebrať..."
"Mal si sa ma opýtať," dodala som.
"Hej, mal som. Fakt ma to mrzí. Ale nechcem to teraz medzi nami pokašľať. Nie takto, Mari. Okey? Daj mi šancu."
"Rozprávam sa s tebou. Predpokladám, že už som ti tú šancu dala," pokúsila som sa o úsmev a znovu si sadla.
Rozžiarili sa mu oči. "Pozri... nemyslel som to zle. Chcel som ťa prekvapiť. Myslel som, že ťa to poteší. Nenapadlo mi, že to naruší tvoje plány. Bolo to odo mňa asi dosť sebecké, že? Vôbec som si to neuvedomil. Fakt vôbec. Bol som ako vygumovaný. Mrzí ma to, dobre?"
"Fajn."
"Takže mi odpúšťaš?"
"Asi nemám na výber," odvetila som, hoci ma bavilo hnevať sa naňho.
"Pôjdeš teda so mnou?" spýtal sa nadšene a vykročil ku mne.
"Počkať, počkať," zarazila som ho. "Nič také som nepovedala."
Zastal uprostred izby a šokovane na mňa hľadel. "Čože?"
"Leo... Nezdá sa ti to ako úplne absurdný nápad?"
"Nie," rozrušene pokrútil hlavou, "zdá sa mi to ako úžasný nápad. Mari, máme zaplatené letenky na 1. septembra. Máme zaplatený nájom za ten byt v Dumfries. Všetko je vybavené."
"Už som ti povedala, že nemôžem len tak odísť. Nie, Leo. To nejde."
"Čo ti stojí v ceste? Nechceš byť so mnou?"
"O to tu nejde," namietla som.
"A o čo teda? Ľúbim ťa a chcem, aby si odišla so mnou!"
"Leo, je to strašne sebecké. Uvedom si, čo mi tu hovoríš. Ty chceš, ty, ty, ty..."
Pohoršene sa na mňa zahľadel. "Naozaj si myslíš, že som sebec? Keby som bol sebec, nenapadlo by mi volať ťa! Nenapadlo by mi vybavovať to všetko pre teba! Vykašľal by som sa na to a vypadol odtiaľto preč, preč od teba. Ale to som ja neurobil, Mari. Pretože nechcem uprednostniť hokejbal pred tebou, ale..."
"Ale ani mňa pred hokejbalom," dopovedala som, keďže on opäť stratil reč.
"Hej," uznal a sadol si znovu na stoličku. Pozeral do zeme a zrejme bol sám prekvapený tým, čo som ho donútila priznať.
"Možno to odo mňa vyznie sebecky," pripustila som, "ale skús sa zamyslieť nad tým, pred čo si ma postavil. Pred hotovú vec. To sa nerobí, Leo."
Mlčal a stále čumel na koberec.
"Leo, rozmysli si to všetko. Nechcem ti brániť v odchode, nechcem ti stáť v ceste. Ale rozmysli si poriadne, či ma tam chceš naozaj ťahať."
"Ty si uvažovala o tom, že by si šla?" spýtal sa, keď už som stála vo dverách a chcela ho nechať samého.
Pozrela som naňho a slabo som prikývla. "Na chvíľu áno. Ale je to bláznivý nápad. Totálne bláznivý. Najskôr sa ty rozhodni, čo chceš, a potom..." Váhavo som pozrela na snubný prsteň, ktorý už mesiac zdobí moju ruku. S ťažkým srdcom som si ho stiahla a podala ho Leovi. "Potom mi daj vedieť."
"Marína, ty sa so mnou rozchádzaš?" opýtal sa, šokovane hľadiac na prsteň.
"Nie, Leo," pokrútila som hlavou. "Nerozchádzam. Chcem byť s tebou, ale nie za cenu toho, že sa vzdáš všetkého, na čom ti záleží. Pokojne odíď na pol roka do Škótska sám; nenahnevám sa. Ale mám pocit, že si strašne nerozhodný a nevieš, čo chceš. Nechaj si nejaký čas pre seba, porozmýšľaj o všetkom a... potom sa mi ozvi."
"Prečo to robíš?"
"Pretože potrebuješ byť sám. Máš teraz čas, kým sú vaši na tej dovolenke. Tvoj odchod do Škótska nebude znamenať náš rozchod, ak to nebudeš chcieť. Ale ten prsteň mi daj až vtedy, keď si budeš istý. Myslím, že nemáš istotu v ničom, Leo. Prepáč." Vyšla som z jeho izby a zavrela za sebou dvere. Zišla som dole po schodoch a prišla som do jedálne v najlepšej chvíli – prinášali Nine tortu. Sfúkla dvadsať sviečok na tri pokusy a potom ju rozkrájala. Ušlo sa každému.
Keď mi Ninča podávala tanierik s kúskom torty, spýtala sa, kde je Leo.
"Vo svojej izbe," odvetila som. "Asi už nepríde."
"Stalo sa medzi vami niečo?" spýtala sa a zatvárila sa znepokojene.
"Všetko ti porozprávam budúci týždeň. Počas nášho stopovacieho dobrodružstva budeme mať kopu času na rozhovory. Teraz si uži svoj večer," odvetila som.
Vtom zazvonil zvonček. Usmiala som sa na Ninu a zašepkala som jej:
"Teraz prichádza tvoj najväčší darček odo mňa." Odložila som tanier na stôl a vybrala sa otvoriť dvere príchodziemu.
Cítila som na chrbte Ninčin spýtavý pohľad. Podišla som k vstupným dverám a otvorila Martinovi Skalickému.
"Čau, Marína," pozdravil s úsmevom. "Som taký rád, že som našiel tento dom... Myslel som, že to nikdy nenájdem. Všetky domy sú tu rovnaké..."
Prikývla som a pozvala ho dnu.
"Kde je Nina?" spýtal sa.
Ukázala som na jedáleň.
"Vďaka, že ste ma sem pozvali," povedal a vybral sa za oslávenkyňou.
Usmiala som sa – aspoň Nina bude mať príjemný večer s príjemným prekvapením. Vrátila som sa k torte a pustila sa do nej. Bola fakt dobrá, to som musela uznať. Kuchárka v dome Kamenských je prosto úžasná.
Potom som sa pridala ku kamošom zo strednej s pohárom martini a spoločne sme zaspomínali na dávne vtipné zážitky. Leo sa tam celý večer neukázal, až pred polnocou.
Nina s Martinom sa odkradli na terasu, na ktorej sa vykecávali niekoľko hodín. Aspoň ona bola spokojná.
Všetci okrem oslávenkyne a jej Darčeka sme sa usadili v obývačke a pozreli si najnovší kinohit o čarodejníckom prútiku, ktorý sa vybral na vandrovku. Ku koncu filmu sa v obývačke objavili aj Nina s Martinom, držiac sa za ruky. Usadili sa nehlučne na gauči a dopozerali to s nami, hoci nemali ani tušenia, o čom tá animovaná rozprávková komédia je.
Cítila som, ako ku mne Ninča vysiela ďakovné pohľady. Žmurkla som na ňu a zaškerila som sa.
Po filme sa už niektoré decká začali lúčiť, aj členovia mojej a Ninčinej rodiny. Nakoniec sme tam ostali štyria – Nina, Martin, Leo a ja. Podujala som sa, že všetko upracem. Martin sa rozhodol, že mi pomôže, zatiaľ čo Nina kamsi odviedla Lea. Neviem, čo spolu riešili, no keď sa vrátili, bolo už všetko upratané a všetci sme mali na tvárach úsmevy. Martin sa potom s nami rozlúčil a povedal, že musí byť ráno v Klzkých Ľadoch. Odcválal na svojom motorovom tátošovi a my s Ninou sme tiež Lea opustili.
Spolu sme kráčali domov, boli asi tri hodiny nadránom. Nina mi ďakovala a ďakovala a vravela, ako veľmi sa teší na budúci týždeň. Máme totiž spolu v pláne ísť stopom niekam na sever – najradšej by sme sa dostali do Fínska, ale to je asi dosť nepravdepodobné. Za týždeň sa nám to zrejme nepodarí. Ale určite aj tak zažijeme kopu srandy a konečne si užijeme spoločný čas. Konečne jej budem môcť všetko porozprávať (a aj ona mne, samozrejme). A teším sa, ako ochutnám poľské, litovské, lotyšské a estónske národné jedlo. Aspoň si oddýchnem od tých záležitostí s Leom. A možno na ne aj zabudnem (ale to pochybujem, keďže mám v pláne všetky ich do detailov s Ninou rozobrať a poradiť sa s ňou).
NINA
Na moje dvadsiate narodky v predposledný júlový deň mi Marína pripravila najúžasnejšiu oslavu, akú som kedy zažila. Nerada som centrom pozornosti, ale toto stálo za to. Bolo to úžasné.
Najskôr ma zavolala len tak von, prejsť sa. V jednej chvíli som sa zľakla, že na moje narodky totálne zabudla. Ale potom, keď zabočila k Leovmu domu, pochopila som. Vnútorne som sa pripravila na to, že sa budem zrejme tváriť prekvapene a natešene, a to sa mi (viac-menej) snáď aj podarilo.
Pri jedálenskom stole sme si mohli vychutnať typické dobroty, bez ktorých sa nezaobíde žiadna dobrá párty – sladkosti, slanosti, koktejly. Všimla som si, že Leo s Marínou sa kamsi odkradli, no neprekážalo mi to. Vedela som, že si musia niečo medzi sebou vyriešiť, tak som to nechala tak. Venovala som sa všetkým svojim drahým, ktorých Marča s Leom pozvali.
Okolo deviatej mi decká priniesli tortu – celú z čokolády (čokoládové cesto, čokoládový krém, čokoládová poleva). S námahou som po troch pokusoch sfúkla všetkých dvadsať sviečok a potom som sa pustila do krájania. Mám rada ostré nože – je to akási moja psychopatická úchylka. A práve keď som podávala tanierik s kúskom čokoládového zázraku Maríne, ktosi zazvonil. Marča šla otvoriť a všetci sme rozmýšľali, kto môže meškať na oslavu dve hodiny. Keď sa vo dverách zjavil Maťo, neverila som vlastným očiam. Odložila som tortu, nôž som dosť nebezpečne odhodila a rozbehla som sa k nemu. Bežne to nerobievam, bežne sa nesprávam tak spontánne a už vôbec nie na "verejnosti", no bola som taká prekvapená, že som mu padla rovno do náručia.
Zasmial sa a jemne ma objal. "Aj ja ťa rád vidím," povedal mi do ucha a odtiahol sa odo mňa, neisto sa rozhliadajúc po všetkých prítomných. Uvedomila som si, že nikoho nepozná. Predstavila som ho teda všetkým a tí, ktorí mali záujem, prišli sa zoznámiť aj osobne. Keď už bolo po formálnych i neformálnych prvotných trápnych chvíľkach, Maťo ma chytil za ruku a odtiahol na terasu. Cestou ešte stihol zo stola vziať dva poháre koňaku.
S neveriackym pohľadom som si od neho vzala pohár.
"Mrzí ma, že nemám žiadny dar. Chcel som ti kúpiť kvety, ale všetky obchody už sú zavreté. Ospravedlňujem sa, no skôr sa mi nedalo prísť."
"Ako to, že si vôbec tu?" dostala som zo seba.
"Priateľ tvojej kamarátky si odniekiaľ zohnal moje číslo a spýtal sa, či viem o tvojich narodeninách. Nič som netušil, preto ma sem pozval. Volal mi dnes poobede."
"Leo?" Moje prekvapenie bolo ešte väčšie.
"Hej, to bude on. Toto je jeho dom, však? Pekné sídlo."
"Skoro ako to tvoje v Dúhovom Raji," podotkla som.
Pousmial sa. "Tak, pripijeme si?"
Prikývla som a zdvihla pohár do výšky brady. "Na čo?"
"Na teba, samozrejme. Toto je predsa tvoj večer."
Štrngli sme pohármi a napili sa koňaku.
"Akú si mal cestu?" opýtala som sa, odložiac pohár na plážový stolík, ktorý stál uprostred terasy.
"Fajn," odvetil. "Ale budem sa musieť ešte v noci vrátiť. Radka vraj bezo mňa neprežije."
Zasmiala som sa. "Zdá sa mi, že sa snaží vynahradiť si všetky tie roky, ktoré s tebou nestrávila."
"Hej, asi je to tak. Som zvedavý, ako prežije druhý augustový týždeň."
"Prečo?"
"Teda... ale nie, pre nič. To je fuk. Tak, ako sa máš?"
"Nezahováraj! Ja ťa mám navštíviť počas druhého augustového týždňa! Máš v pláne niekam odísť?"
"Nie, neboj sa. Všetko sa dozvieš, ako som ti povedal už mnohokrát."
"Martin, už ma nezastavíš. Dnes zistím, čo máš v pláne – skôr ťa odtiaľto..." Chcela som povedať nepustím, no Maťo mi v tom zabránil. Bozkom. Ako vždy. "Prečo to vždy spravíš? Keď budem hovoriť o niečom, čo sa ti nebude chcieť počúvať, jednoducho ma pobozkáš? Takto riešiš problémy?"
Pokrútil hlavou. "Nie vždy. Ale pri tebe to... zázračne funguje."
Vyčítavo som naňho pozrela, no neubránila som sa úškrnu.
"Nechaj sa prekvapiť, dobre? Čakaj do deviateho augusta. To je všetko, čo od teba chcem."
"Naozaj všetko?" provokačne som nadvihla obočie.
"Hmm, no... keď sa zamyslím... ešte možno čosi..." Znovu sa nado mňa sklonil a pobozkal ma. Bežne netrávim toľko času bozkávaním – fakt nie! – ale pri Maťovi je to také... iné. Také sladké a... (nechcem byť príliš sentimentálna, ale asi sa mi to v tomto prípade nepodarí) nežné? No dobre, stačí. Nechcem sa totálne rozplynúť pri spomienke na ten bozk.
"Som veľmi rada, že si tu," povedala som tichým hlasom, keď sa (konečne!) odo mňa odtrhol.
"Vážne?" zatváril sa neveriacky. "To sa mi nechce veriť."
"Neprovokuj, dobre? Obsah toho pohára," ukázala som na koňak na stole, "môže pokojne skončiť v tvojej tvári!"
"Vyhrážaš sa mi?"
"Presne tak."
"Fajn," rezignoval a prekrížil si ruky na hrudi, "tak konečne rozprávaj."
"Čo chceš počuť?"
"Všetko."
Najprv som sa zdráhala, no potom zo mňa vytiahol takmer všetko – všetky moje doterajšie letné zážitky, všetky moje myšlienky a úvahy. Má asi nejaký zvláštny dar počúvania. Ani na sekundu som nemala pocit, že by ho moje rozprávanie nebavilo. Možno je len dobrý herec, a možno... možno ho to naozaj zaujímalo. Možno ho naozaj zaujímam ja. Áno, ťažko sa tomu verí. Žeby Nina Lieskovská natoľko zaujala nejakého muža, že je ochotný kvôli jednému večeru s ňou precestovať neviemkoľkostoviek kilometrov? Dosť pochybné a nepravdepodobné. No Maťo to zrejme fakt urobil.
Strávili sme na tej terase niekoľko hodín (asi dve a pol, čo v podstate nie je až tak veľa; niekoľko vzbudzuje v mojej mysli dojem 5 a viac). Čosi pred polnocou sme sa spamätali a ruka v ruke sa vrátili medzi ostatných. Pozerali akúsi kreslenú rozprávku. Sadli sme si na gauč vedľa seba a dopozerali ju s nimi, no ja som sa na ňu vôbec nesústredila. Len som si užívala Maťovu blízkosť (no, a zas som sentimentálna), jeho vôňu a dotyk jeho ruky.
Postupne sa všetci začali rozchádzať. Upratovanie ostalo na Maríne. Pôvodne som jej chcela pomôcť, ale Martin povedal: "Máš predsa narodeniny, urobím to namiesto teba." Ja som teda odtiahla Lea nabok a spýtala som sa ho, či je v poriadku. Zdal sa mi dosť sklesnutý, chodil so zvesenou hlavou a mal prázdny pohľad.
"Nie, nie som," priznal, "ale Marína ti o tom určite všetko porozpráva."
"Čože? Stalo sa niečo medzi vami dvomi? Teda, nechcem príliš vyzvedať, ale..."
"To je fuk. Mám pocit, že ma už nemá rada."
Tá myšlienka mi prišla taká absurdná, že som sa na chvíľu rozosmiala. No Leo ostal vážny, ba akoby ešte viac zosmutnel. Stíchla som teda a spýtala som sa:
"Prečo si myslíš niečo také?"
"Pretože so mnou nechce odísť, všetko mi len vyčíta a... Ja jej prosto nerozumiem, vieš?"
"Uvedom si, že je to všetko strašne narýchlo. Ty si o odchode do Škótska uvažoval niekoľko dní, možno aj týždňov, a ju si postavil pred hotovú vec a chceš hneď počuť jasné áno, pobežím s tebou aj na kraj sveta. To je trochu naivné, Leo. Marína sa nerozhoduje zbrklo. A to je múdre. Vždy si všetko nechá prejsť hlavou. Možno najskôr nereaguje príliš pozitívne, ale... Ona si to všetko premyslí a dá ti správnu odpoveď."
"Vrátila mi prsteň, Nina," povedal zoslabnutým hlasom a sklonil hlavu ešte viac.
"Prosím?"
"Vrátila mi ho. Povedala, že keď budem vedieť, čo chcem, môžem sa jej ozvať."
Zamračila som sa. "Ak to aj urobila, určite to nemyslela tak zle, ako to mohlo v tej chvíli vyznieť. Leo, som si stopercentne istá, že ťa miluje. Poznám ju, ver mi. Je len zmätená a má strach."
"Z čoho má strach? Že ju opustím? Alebo o čo ide? Fakt sa v tom nevyznám."
"Má strach z budúcnosti. Celkovo je toho na ňu dosť veľa. Ešte sme len skončili prvák a ty už si ju požiadal o ruku. Vieš si predstaviť, ako na ňu budú všetci tlačiť a žiadať od nej termín svadby? A vieš si predstaviť, že by ste sa vzali napríklad už o rok alebo ešte skôr? Pochop, ani ona sama presne nevie, čo chce. Ale ja viem, že chce byť s tebou."
"Si si istá? Mňa poriadne zmiatlo to, čo mi dnes povedala."
"Som si na betón istá," vyhlásila som rozhodne a potľapkala ho po pleci. "A teba hádam nerozhádže takáto blbosť! Si predsa nejaký chlap, nie?"
Neisto na mňa pozrel a trochu mu myklo kútikmi úst.
"Nedaj na sebe znať neistotu, jasné? Mám Marínu rada, ale v tomto som na tvojej strane. Nie v tom, čo si spravil s tým Škótskom, ale v tom, že ste si obaja rovnako neistí, nielen ty."
"Neviem, či ma to má povzbudiť, ale... funguje to." Usmial sa.
"To som rada. A teraz... vráťme sa k nim. Hlavu hore!"
Prikývol a spoločne sme sa pridali k Maríne a Martinovi, ktorí už stihli všetko upratať s pomocou niekoľkých Leových slúžok. S Maťom som sa takmer nerozlúčila, len sme si povedali, že sa čoskoro uvidíme a dali sme si letmý bozk. A potom som sa vybrala domov s Marčou.
Absolvovala som jednoznačne svoju najlepšiu a najsuper narodeninovú oslavu. A to len vďaka Maríne.
Komentáre
Skvelý darček :)
Čakala som, či to Marča spraví. A tešila som sa spolu s Ninou.
Idem skúsiť rýchlo prečítať ďalšiu kapitolku, že či si to Marína a Leo vysvetlia. A dúfam, že tam bude aj Maťko!
Pridal(a): Bruja, 04. 10. 2011 11:28:23
|
|
|
