PoviedkaLetná poviedková súťaž17. kapitola - Smrť, alebo niečo podobnéKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 02. 08. 2010 19:03:38
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 259
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Hmm. Mala by som napísať list na rozlúčku? Alebo poslať našim aspoň SMS-ku, že ich mám rada? Samovrahovia to zvyknú robiť. Problém je v tom, že ja nad samovraždou neuvažujem. Napriek tomu viem, že dnes v noci zomriem.
Tak to už proste je. Keď si vás raz vyberú, niet cesty späť, niet inej možnosti. Nemôžete sa pred nimi schovať a policajti by vám ochrankára nepridelili. Prečo? Jednoducho preto, že by vám neverili a vlastne by to ani nemalo význam. V dnešnom svete už len málo ľudí verí na upírov a ešte menej vie, že skutočne aj existujú. Radím vám, ak nejakého stretnete, neurobte tú chybu, že sa s ním dáte do reči a radšej utekajte kade ľahšie. A už vôbec mu nezachraňujte život, ako som to urobila ja. Vtedy som ešte netušila, že je to najväčšia hlúposť v mojom živote.
Keď som Willa videla prvýkrát, ležal celý od krvi v jednej bočnej uličke a takmer už ani nedýchal. Ako mi neskôr povedal, vystopoval ho jeden lovec. Ten somár ale nebol veľmi dôsledný, keď ho celkom nedorazil. V tej chvíli som však nemala ako vedieť, čo je Will zač.
„Pomôž mi,“ zašepkal takmer nepočuteľne a ja som v momente vyťahovala mobil a volala záchranku. Bola som vystrašená, nohy sa mi triasli a srdce búšilo ako na poplach, akoby o chvíľu mali tí istí útočníci napadnúť aj mňa. Netušila som, že je to obyčajný pud sebazáchovy, to jediné, čo vás pred upírmi varuje a pomôže vám vyhnúť sa im.
Záchranári mi dovolili sadnúť si do sanitky, keď som im navykladala nejaké somariny o tom, že ten chlapec je môj priateľ a poranili ho nejakí šialenci čo nás napadli. Hovorila som to tak nepresvedčivo, že by som neuverila sama sebe, ale zdalo sa, že oni s tým problém nemali. A tak sa spustil sled situácií, ktorý viedol k jedinému momentu – ku koncu môjho krátkeho života.
Keď sa totiž nejaký človek dozvie pravdu, má len dve možnosti, buď sa stať jedným z nich, alebo zomrieť. Ja som však bola vždy pevne rozhodnutá, že nechcem byť žiadnou príšerou. Nikdy som neobľubovala upírske príbehy ani nič podobné a nad nadšeným snením svojich kamarátok o tom, ako by chceli stretnúť nejakého Edwarda, alebo ako sa volal, som len prevracala oči a myslela si o tom svoje.
Slnko už zapadalo a ja som stála pred svojím šatníkom rozmýšľajúc, čo si oblečiem. Iróniou osudu je to práve rok, čo som Willa v tej uličke našla. Keby som vtedy vedela čo všetko môj počin spôsobí, nechala by som ho tam a šla si pekne po svojom. Nakoniec som si vybrala krvavočervené tričko s nápisom Looking for a Vampire, ktoré som dostala kedysi dávno od sestry, ale nikdy ho na sebe nemala. Pripadalo mi vtedy hlúpe, ale v tejto situácii úplne dokonalé. Áno, rada provokujem, aj keď sa pozerám smrti do očí.
Čo by ste robili, keby ste vedeli, že pred sebou máte posledný deň života? Niektorí by si možno chceli splniť dávny sen, skočiť bungee alebo minúť všetky peniaze v najlepšej reštaurácii. Ja som netúžila po ničom z toho. Proste som ho prežila ako všetky ostatné. Robila som veci, čo mám rada a čo ma bavia, akoby sa nič nedialo. Aj teraz som sedela na svojej posteli a čítala si obľúbenú knižku. Z rádia znela tichá hudba a ja som mala pocit, že prežívam normálny večer. Bolo to, akoby Will nikdy neexistoval, a to ma trochu upokojovalo.
„Ty si tu čítaš? Nikdy ma neprestaneš prekvapovať,“ ozval sa z kúta izby tichý sladký hlas. Mala som pocit akoby som si do úst strčila lyžičku plnú medu a zapila to horúcou čokoládou. Samé o sebe sú príjemné, no z ich kombinácie vám príde zle.
„Ale áno, prestanem. Už dnes v noci,“ odpovedala som nezaujato a ani neodtrhla oči od knižky. Cítila som sa zvláštne pokojne, a to mi dodávalo voči nemu výhodu. Vždy ho tešilo viac, keď boli jeho obete vydesené a prosili o milosť. Nie, takú radosť mu neurobím.
„Máš zvláštny zmysel pre humor,“ prehodil pobavene, keď si všimol nápis na mojom tričku.
„Mám aj svetlé chvíľky,“ odsekla som a ďalej naoko čítala. V skutočnosti som striehla na každý jeho pohyb. Proste pud sebazáchovy.
„Vedela si, že dnes prídem.“ Nebola to otázka.
„Na upíra si dosť ľahko čitateľný.“ Zachechtal sa a podišiel ku mne. Schválne sa pohyboval pomaly ako mačka chystajúca sa na útok. Zobral mi knižku z rúk a hodil ju do náprotivného rohu.
„Akurát v tom najlepšom,“ zašomrala som podráždene a zdvihla sa z postele. Nechcela som, aby ma pritlačil k stene. Prešla som do kuchyne a naliala si do pohára čaj.
„Vždy som vedel, že si iná.“
„A predsa pre mňa chystáš rovnaký osud ako pre všetkých ostatných,“ odsekla som chladne a neprítomne si ho prešla pohľadom. Vyzeral skvele, koniec koncov ako vždy. Už od prvej chvíle ma vedel očariť a celkom opantať moje zmysly, takže som si niekedy ani neuvedomovala čo robím. Áno, takí oni dokážu byť. Okúzľujúci, zvodní, nádherní, neodolateľní. Dalo by sa o tom dlho hovoriť. U mňa však kúzlo opadlo, keď som sa dozvedela čo je zač. Najprv som si síce myslela, že si zo mňa strieľa, potom mi to však dokázal dosť nepríjemným spôsobom. Nerada na to spomínam.
„Zaujímavé. Vieš, prečo som tu a predsa nemáš strach. Väčšina z tých čo som zabil sa triasla ako osika a s plačom prosila o milosť. Tí zvyšní sa hlúpo pokúsili zabiť mňa, samozrejme bezúspešne. Ty si však prvá, čo sa vôbec nebojí. Čím to je?“ Jeho hlas bol príjemný asi ako jedovatý had, ktorý sa vám ovíja okolo nohy.
„Nebojím sa smrti a už vôbec sa nebojím teba,“ odvetila som, sama prekvapená tým, ako pokojne a zároveň pohŕdavo to vyznelo. Vedela som, že to čo hovorím je aj pravda a vedela som, že ho to naštve.
Zachechtal sa a vošiel si rukou do vlasov. Kedysi sa mi to gesto páčilo, teraz to so mnou už ani len nepohlo.
„Ty mi nemôžeš nikdy spraviť radosť, však?“
„Chcel by si, aby som začala hystericky kričať: Ach, nie, pán upír, nezabíjajte ma. Som ešte taká mladá. Pre lásku Božiu, nerobte to,“ pobavene som sa zasmiala nad tým ako to vyznelo. „Nie, myslím, že nemôžem.“
Chvíľu sme len tak mlčali a pozorovali jeden druhého. Pohľad mu stvrdol. Už nevyzeral byť tak v pohode ako keď prišiel.
„Vieš, Will, je mi ťa ľúto. Zrejme si nebol vo svojom ľudskom živote príliš šťastný, keď si teraz tak veľmi potrebuješ dokazovať, aký si úžasný a mocný. Na zabíjaní nie je nič úžasné. Nechcela by som byť ako ty.“ Do tých pár viet som vložila všetko znechutenie a pohŕdanie, ktoré sa vo mne nahromadilo. Každou ďalšou sekundou sa moje sebaovládanie rozpadalo ako domček z karát a jeho prítomnosť vo mne podnecovala hnev a nenávisť. V tej chvíli som nechápala ako sa mi kedysi mohol páčiť a priťahovať ma.
Podľa výrazu jeho tváre som tušila, že som zaťala do živého. No nedokázala som sa viac tváriť, že je všetko v poriadku, potrebovala som to zo seba dostať. Koniec koncov, aj tak umriem. Nemám teda čo stratiť.
„Vybrala som si smrť už vo chvíli, keď som pred rokom zdvihla telefón a zavolala záchranku. Mala som ťa tam radšej nechať. Aj smrť je totiž lepšia ako život s tebou.“ V tom momente som stála pritlačená k stene. Pohár mi vypadol z ruky a rozbil sa. Ani som nepostrehla, že by sa pohol a predsa ma držal pod krkom a priškrteným hlasom mi šepkal do ucha.
„Sklapni, keď o tom nič nevieš! Nedokážeš si ani predstaviť, čím som si prechádzal, keď som bol človekom. Toto sa stalo mojím vykúpením a každá smrť, ktorú spôsobím je pre mňa len zadosťučinením za všetko, čo som si musel vytrpieť.“ Pustil ma a ja som zalapala po dychu. Škrtil vás už niekto? Že nie? Buďte radi.
„Tak potom na čo čakáš?“ spýtala som sa vyzývavo a s vypätím síl sa postavila.
„Ty si výnimočná. Rád si vychutnám túto jedinečnú chvíľu. Nemám sa kam ponáhľať. Môžeme tu spoločne stráviť kľudne aj celú noc.“
„Pochybujem, že to vydržíš,“ odsekla som sarkasticky a škaredo na neho zazrela. Zase bol spokojný sám so sebou a sebavedome sa uškŕňal. Mala som sto chutí vytĺcť mu ten úsmev z tváre.
Zaťala som zuby a päste a snažila sa upokojiť. Párkrát som sa zhlboka nadýchla a vyčistila si hlavu. Pohľad mi padol na črepy, čo zostali po pohári. Nemôžem ich tam nechať. Chcela som, aby si naši mysleli, že som ušla z domu, alebo proste nevysvetliteľne zmizla. Slabá nádej, že možno ešte žijem bude pre nich lepšou útechou, ako vedieť, že ma navždy stratili. Pri tej myšlienke sa mi do očí tisli slzy, ale potlačila som ich. Nechcela som pred Willom plakať. Nahrávalo by mu to do kariet.
Handrou som utrela zvyšky čaju a opatrne som začala zbierať črepiny. Will len sedel a zamyslene ma pozoroval. Vyzeral ako socha, na ktorú zabudli. Znervózňovalo ma, že to predlžuje. Chcel ma len zdeptať a vyvolať vo mne zúfalstvo. Neznášala som ho za to ešte viac.
Zdvihla som hlavu a zahľadela sa na neho. Bol krásny, no bolo mi to jedno. Pri ňom som pochopila, že vonkajšia krása nie je taká dôležitá, ako som bola kedysi presvedčená.
„Žerie ťa, že z teba nemám strach, však,“ prehodila som uštipačne. On sa len pousmial a trochu nadvihol obočie.
„Nemôžem povedať, že by som bol z toho nadšený, no...“ spravil prudký pohyb a vzápätí kľačal pri mne na zemi. Bolo to tak nečakané, že som sa splašene mykla. „...nemôžem ani tvrdiť, že je to celkom pravda.“ Keby namyslenosť kvitla, tak Will by v tej chvíli nemal páru.
„Nefandi si, to bol len reflex,“ odsekla som. Vtom som si uvedomila, že som podvedome zaťala päsť, v ktorej som držala črepy a tie ma poriadne dorezali. Musela som ich rýchlo hodiť do umývadla. Z dlane mi z niekoľkých rán pomaly tiekla teplá krv. Zanadávala som a chcela si ruku umyť pod prúdom vody, no Will mi v tom zabránil. Pozrela som mu do tváre. V očiach mal zvláštnu iskru, vyzeral ako zhypnotizovaný. Pomaly sa naklonil a krv oblizol. Zatvárila som sa znechutene.
„Čo to robíš?“ Pokúsila som sa vytrhnúť si ruku, no jeho zovretie bolo príliš silné.
„Čo myslíš?“ Hlas mal slabý a nabitý emóciami. „Mala si pravdu. Nevydržím to. Si až príliš lahodná.“ Znovu mi oblizol dlaň a ja som si uvedomila, že krv mi už netečie a ranky sa trochu stiahli, no nezahojili sa úplne.
Celé telo mi zmeravelo. Vedela som, že táto chvíľa príde, bola som zmierená so smrťou, no predsa ešte nejaká časť môjho ja kričala, aby som sa tomu vzoprela.
„Uvoľni sa trochu,“ zašepkal mi do ucha a odhrnul mi vlasy. Oboma rukami ma zozadu objal okolo pása, aby som si to nemohla rozmyslieť a pokúsiť sa o útek. Bolo to tu. Môj koniec sa blížil. Keď som si to naplno uvedomila, všetok strach a napätie zo mňa opadli. Vedela som, že robím správnu vec. Ak by som tu teraz nestála a pokúšala sa pred ním skrývať, zabil by moju rodinu len aby mi dokázal, že sa nezastaví pred ničím.
Tajomstvá sú nebezpečné. Niekedy je lepšie nepokúšať sa ich odhaľovať a ponechať radšej na fantázii, nech spriada vlákna svojich poloprávd a historiek. Ach, sladká nevedomosť.
Zavrela som oči a pocítila dotyk Willových pier na svojom krku. Bolo to takmer opojné. Rozmýšľala som, či sú to nejaké jeho triky, alebo proste len moje pocity. Zastonala som, keď mi tesákmi prebodol kožu a začal zo mňa pomalými dúškami vysávať život. S každou ďalšou sekundou sa mi myseľ zahmlievala a skutočnosť sa rozplývala do snov. Netrvalo dlho a všetko zahalila tma.
Cítila som sa ľahká ako pierko a zároveň neuveriteľne hmotná. Uvedomovala som si každý sval vo svojom tele, takmer až každú bunku, čo sa mi zdalo nemožné.
Ležala som na niečom mäkkom. Všade bolo ticho. Nechcelo sa mi ani pohnúť, túžila som len spať. Nakoniec som sa predsa len prinútila otvoriť oči. Chvíľu trvalo, kým si zvykli na tmu, ktorá ma zahaľovala.
Nado mnou sa skláňala nádherná bytosť. Mala jemné črty tváre, husté vlnité čierne vlasy a na perách jej žiaril triumfálny úsmev. Vyzerala ako anjel. Jeden krásny moment som si myslela, že som v nebi. Potom som však spoznala toho, čo sa nado mnou skláňal.
„Will?“ zašepkala som prekvapene.
„Vitaj v novom živote, baby!“
Komentáre
...
Celkom fajn, ale EHM má pravdu. Navyše ten záver sa dal predvídať. ale inak fajn.
Pridal(a): 213.151.217.145
|
hmm
mne to nepride ako lovestory, ved ona ho predsa neznasala a ak som to pochopila spravne, tak ju premenil, len aby jej urobil napriek, celkom sa mi ten koniec pacil, necakala som ho
Pridal(a): Alice Cullen, 04. 08. 2010 14:16:52
|
ehm...
Nie, moderné upírske love story nemajú svoju budúcnosť ani v knižnej podobe :( Už len preto, že nie sú ničím zaujímavé... (prepáč mi to)
Pridal(a): Yaonee, 03. 08. 2010 11:29:31
|
|
|
