PoviedkaDobrodružstvá mladých čarodejníc5. kapitola - Czy mówisz po polsku? Ar kalbate lietuviškai? Vai jūs runājat latviski? Kas te räägite eesti keelt?Krátky popis:
Pokračovanie Umenia mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 05. 08. 2010 10:27:14
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 81
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
PONDELOK (Czy mówisz po polsku?):
Ako som už spomínala, s Ninou sme mali na pláne počas prvého augustového týždňa dostať sa stopom niekam na sever Európy. Nečakali sme zázrak a nedúfali sme, že sa objavíme vo Fínsku, hoci to bolo naším najhlavnejším cieľom.
Vyrazili sme v pondelok veľmi veľmi veľmi skoro ráno. Vstávala som asi o pol tretej. Zbalila som nejaké oblečenie a jedlo, ani som sa s mamou nerozlúčila. Stretli sme sa na námestí a rýchlobusom sa odviezli do najbližšieho veľkého mesta, v ktorom sme mali aspoň akú-takú nádej, že chytíme nejaký stop.
Na naše počudovanie sme trafili akurát najväčšiu premávku kamiónov a zastal nám hneď prvý. Nasadli sme teda k bradatému chlapíkovi, ktorý sa nám predstavil ako "Fero, čo býva hentam za humnami". V pozitívnom zmysle slova to bol poriadny sedliak... Ale bola s ním sranda. Púšťal nám nejaké staré ľudové vykopávky, spievajúc si ich texty o Janíčkovi, Aničke, vojne a všelijakých ďalších globálnych problémoch. A rozprával nám príhody... Veľa príhod.
"Viete, ja bežne taktok nezastavujem cudzím ľudém. Ale vy ste mi prichodili také sympatické, tak si vravím, reku, prečo ne. A neľutujem, slečinky. Vy né ste také pipky, jak by sa mohlo zdať na prvý pohled. Nevravím, že vyzeráte jak pipky, to né. Ale je švanda s vami."
Vážne – slovo švanda?! To asi fakt nie, ľudia...
"Tutok mám na pláne prísť, do Varšavy. Je to fpohode pre vás? Tam mám náklad vysadiť a spiechať domov naspátek. Čo povíte?"
Prikývli sme a snažili sme sa nesmiať na jeho vyjadrovaní. Teda, netvrdím, že moje vyjadrovanie je dokonalé, ale... No, bolo to dosť vtipné, to sa musí uznať. Súhlasili sme teda s Varšavou celé vďačné, že sme sa vďaka jednému stopu dostali tak ďaleko. V hlavnom meste Poľska sme sa rozlúčili s Ferom a šli si po svojom. Už sa stmievalo, tak sme rýchlo našli nejaký penzión, v ktorom sme sa ubytovali.
Navečerali sme sa (dali sme si typický poľský dezert – sernik – tvarohový zákusok posypaný kakaom) a konečne sme si vychutnali chvíľu ticha. Konečne sme boli na pevnej zemi, neotriasali sme sa a mohli sme oddychovať. V jednej chvíli na mňa Nina spýtavo pozrela a čakala, čo poviem.
"Čo je?" spýtala som sa, trochu nervózna z toho jej pohľadu.
"Čo má znamenať to s Leom?"
"Prosím?" Nechcelo sa mi veriť, že má taký vyčítavý hlas!
"Prečo si mu dala prsteň? Zbláznila si sa?"
"Nina, ja..."
"Počúvaj, Mari, toto bola strašná blbosť a ty to vieš."
"Nina! Môžem prehovoriť?? Najskôr sa ma niečo spýtaš a potom mi nedáš priestor odpovedať."
"Okej, sorry. Počúvam."
"Vrátila som mu ho, ale odkiaľ to vieš? Povedal ti to, však? No, čo už. Očividne to potreboval s niekým prebrať viac než ja. Dala som mu ho späť, pretože mám pocit, že sa ešte musí sám rozhodnúť, či je to to, čo naozaj chce."
"O čom by mal rozmýšľať? Ste pre seba ako stvorení, Marína! Ak to ty nevidíš, tak vedz, že to vidia všetci naokolo vrátane mňa a Lea."
"To je možné. No stále z neho ide pocit neistoty. Chápeš, čo odo mňa chce? Mám s ním na pol roka len tak odísť. To je predsa absurdné!"
"A v tom vidíš neistotu? Zobuď sa! Keby si nebol istý, nevolal by ťa tam. Nebudem ti radiť ohľadom tohto, pretože v tom sa musíš rozhodnúť sama. Ale nemyslím si, že bolo správne..."
"Nikto sa ťa nepýtal na názor," odvrkla som nepríjemnejšie, než som pôvodne zamýšľala. Aby však Nina stíchla (pretože som sa o tom fakt netúžila baviť), ľahla som si na posteľ a otočila sa jej chrbtom. Zhasla som lampičku, ktorá svietila na malom stolíku pri mojej posteli, a zavrela som oči.
UTOROK (stále Czy mówisz po polsku?):
Nevstávala som síce o pol tretej, ale aj tak som nemala pocit úplného a dostatočne dlhého spánku. Nina sa však rozhodla tváriť, že sa včera večer neodohrala žiadna výmena názorov, čo mi vyhovovalo. Zjedli sme raňajky, ktoré boli v rámci penziónovej obsluhy (šišky s marmeládou), a v blízkom obchodíku sme si nakúpili niekoľko suvenírov. To je predsa hlavná cestovateľská zásada – fotky a suveníry, nie? Aspoň pre mňa určite.
Ja som si z Poľska odniesla dva keramické hrnčeky a Ninča ozdobný kúsok sliezskeho krištáľu.
Aj v ten deň sme mali šťastie a stopli sme kamión, ktorý nám sľúbil odvoz až na poľsko-litovskú hranicu. Teda, šofér nám ho sľubil, nie ten kamión.
Šofér nebol taký vtipný ani prívetivý ako Fero, ale asi to bolo najmä tým, že bol Poliak. Volal sa Czesław a veľa toho s nami neprehovoril. Pustil si akúsi poľskú muzičku a fajčil jednu cigaretu za druhou. My s Ninou sme sa však aspoň mohli nerušene porozprávať.
Kecali sme o oslave Ninčiných narodiek a o tom, čo robila po celý čas s Martinom na Leovom balkóne.
Cestovanie takéhoto rázu sa niekomu môže zdať zbytočné, keďže sme celé dni presedeli v kamiónoch a z krajiny sme nevideli takmer nič. Ale už som spomenula, že naším cieľom bolo Fínsko. A keďže sme mali na celý výlet len týždeň, nechceli sme sa zdržovať nejakým Poľskom či inou krajinou. Teraz je nám jasné, že to bola chyba, a že keby sme zmýšľali realistickejšie, mohli sme si poriadne užiť Poľsko i Litvu, keby sme chceli. Teraz s tým už však nič nenarobíme.
Tesne pred západom slnka sme dorazili mesta Lazdijai, ktoré stojí asi 10 kilometrov od hraníc. Ubytovali sme sa v ďalšom lacnom penzióne, v ktorom nás pohostili jedlom kibinai, čo bol závin z lístkového cesta plnený mäsom. Chutilo to celkom obstojne.
Zaspali sme asi až o jednej v noci, lebo sme zase nedokázali v pravom čase zastaviť náš pokec. Keď sa s Ninou raz dostaneme do toho správneho "švungu", nejde to tak ľahko zastaviť. Dokonca sme prišli až do spomínacieho štádia, v ktorom sme sa navzájom prekrikovali a menovali si rôzne spoločné zážitky od detstva cez strednú až po prvý rok na výške a spomínali a smiali sa a... Bolo to super.
STREDA (Ar kalbate lietuviškai?):
Vďaka veľmi milému chlapíkovi na úžasnom jaguárovi (Jaguar XK140 – model z rokov 1954–1957), ktorý sa nám predstavil ako Bronius, sme prešli celou Litvou za niekoľko hodín. Ten jaguár bol perfektný a Nina si ho nadšene fotila zvonku i zvnútra. Išiel tak rýchlo, ako sa len dalo, čo nám značne pomohlo, lebo sme mali aspoň čas obzrieť si litovsko-lotyšské hraničné mestečko menom Eleja.
Prešli sme sa po dlhokánskej promenáde, obzreli si obchodíky (kúpili sme si len tak pre srandu typické lotyšské ľanové odevy), najedli sa v reštike (ja som si dala piragi – závin z lístkového cesta plnený slaninou, Ninča svojho obľúbeného lososa) a už večer nasadli do kamióna nočnému brázdičovi ciest, ktorý sa volal Ludis. Ešte pred svitaním sme dorazili do Rigy, kde sme si pozreli a odfotili romantický východ slnka.
Rozlúčili sme s Ludisom a vybrali sa stopovať ďalej.
NINA
ŠTVRTOK (Vai jūs runājat latviski?):
Počas štvrtka sme sa viezli hneď niekoľkými autami a ani jedno z nich nebol kamión. Z Rigy do mesta Cēsis, ktoré leží na rieke Gauja, nás dopravila pani, ktorá sa dosť ponáhľala do práce. Vraj cestuje na služobku a už mešká (bolo len päť hodín ráno!).
S Marínou sme sa prešli pri spomínanej rieke a zastavili ďalšie autíčko. Šofér (Vilis) nás zadarmo (museli sme mu zaspievať nejakú národnú pieseň – zaspievali sme mu tú známu o Orave) odviezol až do Valgy, hraničného mesta. Tak sme sa bezpečne dostali až do Estónska, kde sme napokon aj zakotvili.
PIATOK (Kas te räägite eesti keelt?):
Aspoň jeden oddychový dník. Vyspali sme sa poriadne (rozlepila som oči až o pol desiatej) a prešli sa po meste. Povedali sme si, že ako cieľ nám namiesto nereálneho Fínska postačí aj druhé najväčšie mesto Estónska, Tartu, v ktorom nájdeme aj letisko, z ktorého sa rýchlo dostaneme domov. Z Valgy do Tartu to je nejakých 50 míľ (80,46347 km), čo nie je ďaleko (oproti tomu, čo sme prekonali za posledné štyri dni). Rozhodli sme sa teda pobudnúť vo Valge až do sobotného rána.
Išli sme sa teda už dopoludnia prejsť a ako prvú pamiatku sme navštívili mestskú halu. Spravili sme pri nej niekoľko desiatok vážnych i bláznivých fotiek a vybrali sa ďalej. Obzreli sme si aj historickú pamiatku – Kostol sv. Jána, ktorý bol postavený v rokoch 1787–1816. Navrhol ho architekt Christoph Haberland. Tento kostol zaujímal mňa oveľa viac než Marču, lebo ja som blázon do histórie. Dávne to boli časy, kedy som ju chcela ísť študovať...
Po návšteve kostola sme si uvedomili, že sme hladné. Zakotvili sme teda v reštike s názvom Sinine Kristall (Modrý krištáľ /jeden z typických suvenírov/). Vyberali sme si v jedálnom lístku z údených rýb, údeného mäsa, diviny, bravčového, kuracieho, baranieho, z polievok a dezertov. Skončili sme asi takto:
Marína: baltický sleď (vyprážany s prílohou)
Ja: hrachová polievka so slaninou (bez slaniny a cibule)
Obe: puding z ražného chleba a zázvorové keksy
Najedli sme sa celkom dosť, hoci to boli netypické jedlá pre naše žalúdky. Po obede sme sa išli zase prejsť (vychodiť prijaté kalórie, haha). Došli sme až k mestskej knižnici, pri ktorej stálo jazierko. Marča sa zastavila pri ňom a usadila sa do trávy, ja som pekne pochodovala ďalej a vo svojom živle vstúpila do knižnice. Milujem knihy a miesta, na ktorých sa ich vyskytuje veľa. Prechádzala som prstami po jednotlivých knihách, starých i nových, a obdivovala ich krásne väzby a... Jednoducho, to bola pre mňa najkrajšia chvíľa celého nášho stop-tripu (okrem rozhovorov s Marínou, samozrejme). Keby som mohla, čosi by som si odniesla aj odtiaľ. Ale keďže neovládam estónčinu, aj tak by to bolo totálne useless.
Avšak potom sme sa predsa len vybrali do suvenírového obchodu a kúpili viacero vecičiek. Marča si kúpila už vyššie spomenutý modrý krištáľ a zopár tradičných figúrok. Ja som nechcela po nej opakovať, tak som kúpila krásnu (i keď zrejme ostane nevyužitá) šperkovnicu z dreva, ktorú som sa rozhodla darovať mamine, a dva kamenné svietniky (vyzerali ako z osemnásteho storočia, jéééj). A obe sme si odniesli fľašu likéru Vana, ktorému sme jednoducho neodolali.
A hor sa naspäť do penzióniku, v ktorom sme prespali.
SOBOTA (stále Kas te räägite eesti keelt?):
Vstali sme opäť veľmi skoro, aby sme stihli vlak, ktorý odchádzal z valgovskej železničnej stanice o ôsmej. S nabalenými batožiskami na chrbtoch sme museli, samozrejme, nakoniec utekať, pretože jedna kúpeľňa je pre dve baby očividne málo.
Usadili sme sa však na pohodlných sedadlách a obzerali si Estónsko aspoň z okien. A modlili sa, aby sa nám podarilo kúpiť nejaký last minute let domov. Bolo nám jasné, že zaň poriadne zacvakáme, ale predsa... Ku koncu prázdnin sa chystáme na nejakú tú brigádu, takže... Snáď sa našim rodinným príslušníkom vráti tento vklad do nás.
V šťastí a zdraví sa nám podarilo doraziť domov; letenky boli dokonca lacnejšie, než sme čakali. A hoci sme sa nedostali do Fínska a skutočne sme viac sedeli v aute než spoznávali krajiny, bol to super čas, ktorý stál za to.
Komentáre
hej,
uznávam, táto nebola vôbec dôležitá a vlastne nič sa v nej nestalo:D:D
Pridal(a): Georgiana, 04. 10. 2011 13:50:23
|
Odvážne baby.
Ja by som asi radšej išla autobusom ako stopom. :D
Povinná jazda, táto kapitola. Na môj vkus možno zbytočne dlhá (LEBO SA NEVIEM DOČKAŤ NASLEDUJÚCEJ!!!). Ale v poho. :-)
Pridal(a): Bruja, 04. 10. 2011 11:37:00
|
:)
Naozaj zasnem, kde beries tieto skvele napady...tesim sa na pokracovanie :)..Je to skvele...
Pridal(a): 85.135.175.124
|
|
|
