PoviedkaLetná poviedková súťaž18. kapitola - Ohnivý klenotKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 05. 08. 2010 11:05:15
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 356
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Aj ten najchladnejší ľad sa raz rozpustí,
aj ten najhorúcejší oheň raz zhasne.
Chcem byť svetlo v tme
Chcem byť roh, ktorý ťa prebudí
Chcem byť štít, ktorý ťa ochráni
V malej dedinke rozprestierajúcej sa v údolí Ellesmér zúrila búrka. Hladina vody sa nebezpečne dvíhala. Ticho narušil blesk, ktorý preťal oblohu. Nikto však ani netušil, že v tejto chvíli sa svet zmení. Matka pri pôrode zomrela. Nešťastný otec ostal na malé dieťatko sám. Chlapec začal plakať. „Čo si s tebou počnem?“ povedal otec. ,,Sám nemám dosť jedla.“ V tej chvíli niekto silno zabúchal na dvere. Otec si privinul dieťa bližšie a zvolal: „Vstúp dobrý človek“ Dvere sa pomaly otvárali a niekto vstúpil. Za ním vial čierny plášť a dnu priniesol závan snehu. Bol opásaný mečom a štítom. Prehovoril hlbokým hlasom: „ Buď pozdravený Avalban. Prichádzam s Ellesméru na kráľov príkaz. Vieš kto som?“ Avalban len vystrašene pokrútil hlavou a snažil sa upokojiť plačúce dieťa. „Prichádzam z najvyššej veže hradu kde sídli kráľ. Môj meč a štít ho chránia“ povedal a kolísavým krokom pristúpil bližšie. Vo svetle sviečok si Avalban všimol zvláštny znak na meči toho muža. Znepokojene sa naň pozrel a spýtal sa: ,,Dobrý človek. Čo ti môžem ponúknuť? Nemám čo jesť. Zima prichádza cez steny môjho domu. Som len chudobný človek, ktorý si poctivo zarábal na živobytie tvrdou prácou. Nuž aj prácu som stratil a treba sa mi tuto o syna postarať. Nemám ani peniaze na slušný pohreb mojej ženy.“ ,,Avalban. Ty si múdry muž. Ctím si ťa a tvojho syna ešte väčšmi. Neprišiel som k tebe hľadať pomoc a ani ju nepýtam. To ja som ti prišiel ponúknuť moju pomoc a pomoc kráľa“ povedal muž a krátkou rukou ukázal na svoj meč. „Prišiel som ti ponúknuť moju ochranu. Ochranu, ktorá je dôležitá hlavne pre tvojho syna.“ Avalban sa pozrel z malého chlapčeka na muža, ktorý stále sedel pred ním. „Kto vlastne ste? Nepoznám vás. A prečo práve nám ponúka kráľ pomoc?“ spýtal sa Avalban a odhodlane sa pozrel do mužovej tváre. Muž sa len usmial a širokým gestom zo seba zhodil plášť. „Moje meno je Elros a mojím poslaním je chrániť tvojho syna. Veštkyňa vyriekla o tvojom synovi proroctvo. Nebude mať pokojný život a už teraz ho chcú zabiť. Ako som povedal. Mojím poslaním je chrániť ho a pomáhať mu pretože tvoj syn je naša budúcnosť“ zvolal Elros. Položil ruku na meč a pozrel sa na dvere. „Ako vieš, že to proroctvo je práve o mojom synovi?“ opýtal sa Avalban. „Kráľ je dosť múdry na to, aby vedel o kom je to proroctvo“ odvetil Elros chladným hlasom a zamračil sa na neho akoby ho Avalban nesmierne urazil. „Prečo si tá veštkyňa vybrala práve môjho syna? Mohla si vybrať iného chlapca z tejto dediny“ nariekal Avalban. „Proroctvo si nevyberá Avalban. Tvoj syn nemal šťastie. Proroctvo to takto chcelo. Tvoj syn je pre nás veľmi dôležitý. V hrade má svoje poslanie. My ti ponúkame pomoc. Kým tvoj syn nebude pripravený bojovať“ povedal Elros. Avalban začal krútiť hlavou a nariekal viac. „Nikto tu nehovoril o boji. Môj syn nemôže bojovať. Nie, nie to nedovolím.“ Elros sa zatváril pobavene a prstom si obkrúcal koziu briadku. „Tvoj syn je naša jediná šanca. Vyrastie z neho učený bojovník a každý ho bude poznať. Bude z neho legenda“ povedal a hrdo vypäl hruď. ,,Správna rada tak rozhodla a vieš, že také rozhodnutia treba počúvať.“ Avalban sa zhrozil. Nedovolí len tak niekomu aby odviedol jeho syna do hradu. On je jeho otec a bude sa o neho starať. „Nedovolím vám aby ste môjho syna odviedli. Doma mu bude najlepšie.“ „Jeho domov je teraz v hrade Avalban a kráľ urobí všetko aby sa tvoj syn cítil dobre“ povedal Elros zvýšením hlasom. Avalban začal kričať: „Povedal som vám, že môj syn nebude bývať v nijakom hrade. Nikdy by nevedel, čo je to žiť skromne. Nikdy by nevedel, že to čo má si treba vážiť.“ „Avalban. Treba myslieť aj na ľud, čo žije v tejto dedine. Treba myslieť aj na hrôzy, ktoré čakajú tohto chlapca ak nebude mať ochranu. Musí sa veľa učiť. Musí byť pripravený...“ začal hovoriť Elros no Avalban ho nenechal dohovoriť. ,,Musí byť pripravený na čo?“ vyštekol Avalban a už nemal ten príjemný hlas. „Musí byť pripravený na to, že ho zabijú v bitke?“ „Nie, zle si to pochopil. Musí byť pripravený brániť sa. Musíš si byť vedomí, že mi ho navždy chrániť nebudeme. A raz príde čas keď sa tvoj syn bude musieť postaviť pred svojho nepriateľa bez toho aby sa mu triasli kolená“ hovoril Elros. Avalban sa pozrel do neznáma akoby premýšľal. Prešla krátka chvíľa keď vyhlásil: „Môj syn je to najlepšie, čo som mohol dostať v mojom živote.“ Elros sa zamračil. „Hovoríš ako keby sme ti ho mali ukradnúť. Nikto tu nepovedal, že do hradu nemôžeš ísť bývať aj ty.“ „Ja a ísť bývať do hradu? Odrazu žiť niekde v blahobyte a farmu nechať len tak?“ Chvíľu bolo tichu. Avalban hlboko vydýchol a opýtal sa: ,,Aké poslanie si mal na mysli? Stále tomu nerozumiem.“ Elros sa zatváril zmätene. ,,O poslaní tvojho syna kráľ veľmi nehovorí. No snáď by som mohol...“ začal Elros. ,,No tak dobre poviem ti to. Máš právo vedieť to. V hradných žalároch sa nachádza niečo veľmi cenné. Niečo, čo treba chrániť ako oko v hlave. Vajce. No nie obyčajné.“ Avalban sa spýtavo pozrel na Elrosa. Nechápal čo s tým má jeho syn spoločné. „A čo sa nachádza v tom vajci?“ spýtal sa opatrne Avalban. O niečom takom už počul a nebolo to bezpečné chovať len tak doma. Na Elrosovú tvár vystúpili kropaje potu. Vytiahol vreckovku a nervózne si s ňou začal prechádzať po tvári. Nakoniec sa rozhovoril: „To čo sa ukrýva vo vajci má veľkú cenu. Vyliahne sa až keď pocíti okolo seba bezpečie. No keď pocíti nebezpečie vzbĺkne a znova sa narodí z popola. Má jeden veľký dar. Jeho slzy liečia. Jeho meno je fénix no podľa legiend sa nazýva aj...“ „...Ohnivý klenot,“ zašepkal Avalban. Nevedel o týchto tvoroch veľa. No podľa legiend to boli sami hrdinovia. Slzy fénixa. Počul o nich veľa. Liečitelia a bylinkári ich používajú na liečenie pacientov. No používajú sa len vo veľkých mestách. Privážajú ich elfovia. Avalban stále nechápal čo chcú od jeho syna. „A čo teda chcete od môjho syna?“ opýtal sa Avalban. Ťažko zakryl strach, ktorý mu bolo vidieť na tvári. Elros sa oprel o stenu a vzdýchol. Dlho bol ticho a premýšľal. Akoby hľadal tu správnu odpoveď. Nakoniec povedal: „Tvoj syn je strážca. Má strážiť „ohnivý klenot“. Keď fénix pocíti ochranu tvojho syna vyliahne sa.“ Avalban sa vystrašene pozeral na Elrosa akoby mu povedal niečo čo je nemožné. Začal sa prechádzať po domčeku a cestou odkopával kamienky, ktoré boli po zemi. Avalban žil skromne. Mal zo ženou malý domček na konci dediny. Ich jediný majetok bola malá farma učupená za domčekom. Avalbana mal každý v dedine rád. Dlho premýšľal o budúcnosti svojho syna. Chcel mu našporiť nejaké peniaze a poslať ho na školu. Avalban nechcel aby jeho syn bol do konca života farmár ako on. Musí sa vydať do sveta. Keď bude mať školu bude mať aj lepšiu prácu. No teraz si príde rytier z hradu a povie mu, že jeho syn bude bojovať a jeho prácou bude starať sa o nejakého fénixa. „Takže strážca“ šepol Avalban a pozrel na syna. Vyzeral bezbrane. „Keď bude starší zoberieme ho k žalárom. Hneď ako sa dotkne fénixa stane sa z neho strážca. No zatiaľ bude bývať v hrade“ dodal Elros. Jeho slová hučali v Avalbanovej hlave ako zvon. Predstavil si svojho syna pri fénixovi. Usmieval sa. Chodil po hrade a každý ho zdravil. Možno to tak bude pre neho najlepšie. „Dospel som k názoru, že hrad bude preňho najbezpečnejšie miesto v celej dedine. No kým vyrastie a vezmete ho za fénixom chcem aby ostal tu. Budem ho strážiť a starať sa oňho ako budem vedieť. Budem mu dávať svoje vedomosti a učiť ho“ povedal nakoniec Avalban. Elros sa usmial a prikývol. ,,Tak dobre. Je to dohodnuté. Kráľ si aj myslel, že niečo podobne povieš. Takže ja sa poberiem naspäť do hradu. Poviem kráľovi, čo sa stalo tvojej žene. Hradná pani bude každý deň navštevovať tvojho syna. Som veľmi rád, že si sa takto rozhodol. Ai ingrum atra vana (nech ťa šťastie sprevádza).“ Elros si zapol sponu na plášti a tichým krokom sa vydal k dverám. Tie sa otvorili a dnu prišiel ďalší závan snehu. Avalban sa za ním pozrel. Usmial sa na syna a povedal: „A tak sa zo syna farmára stal strážca „ohnivého klenota“. Nech teba, syn môj šťastie sprevádza. Budeš ho potrebovať viac než ja.“
Komentáre
Môj názor:
Žiaden dej, podpriemerná štylistika. Poviedka obsahuje kvantum nelogických odkazov (Kráľ býva v hrade na dedine? Dieťa, chce niekto zavraždiť a na jeho ochranu sa podujme strážca, ktorý vzápätí po otcovom rozhodnutí odchádza? Syn farmára má ísť študovať? Štúdium v tej dobe... ehm).
Keby sa text vyčistil a upravil, mohol by slúžiť ako úvod do dlhšieho literárneho útvaru. Ale toto poviedka nie je.
Pridal(a): Trian, 31. 08. 2010 16:37:36
|
...
Hoc príbeh vykazoval isté svojské napätie a sľuboval zvrat, ktorý tu možno nebol, od toho, aby čitateľa oslovil, ho delila práve jeho forma!
Konkrétne odseky/odsek, aj keď mi to mnohí neuveria, je takpovediac najmenšia nadvetná kontextová jednotka, ktorá je formálne vyznačená začiatkom a koncom. Vyjadruje sa v nej jeden motív alebo motivický celok, takže aj práve preto má svoju obsahovú a formálnu stránku.
Základným problémom štylistiky odseku je to, ako sa obsahovo-tematické členenie prehovoru na motívy premieta do členenia textu na jednotlivé odseky. Pretože práve v tomto členení sa môže prejaviť jednak individuálny zámer podávateľa a jednak je členenie podmienené štýlovým, resp. aj žánrovým zaradením konkrétneho jazykového prejavu.
Ak sa jednoducho členenie textu odignoruje, stráca sa nielen dôležitosť tematického celku (nehovoriac o iných závažných faktoroch), ale aj samotná priehľadnosť, čím text pôsobí hutne, neucelene, zliato, a práve touto masou odrádza.
Iba málo čitateľov si povie:
"Čert to ber, cítim tu niečo zaujímavé..."
Mnohí skôr pokrútia hlavou a text neprávom odsúdia k zabudnutiu.
Touto neprítomnosťou členenia textu do jednotlivých odsekov utrpela aj priama reč, konkrétne štruktúra epického dialógu, jej najdôležitejšie časti - striedanie replík /postavy/rozprávača/opisu/vnútorný monológ, čo na strane druhej zmarilo bravúrny výstup prítomných postáv. Jednoducho sa do úzadia zatlačila ich vonkajšia i vnútorná charakteristika, ich dôležitosť, osudovosť, miesto v príbehu, a tým sa vlastne samotné dielo stalo málo hodnotným, keďže fiktívny zvrat odvíjajúci sa od pointy a rovina rozprávania nie sú zložky, na ktorých by sa dalo postaviť práve pozitívne hodnotenie celej tejto celkom dobrej myšlienky :(
Pridal(a): Yaonee, 26. 08. 2010 17:03:48
|
|
|
