PoviedkaDobrodružstvá mladých čarodejníc6. kapitola - Lietadlom?! To nemyslíš vážne!Krátky popis:
Pokračovanie Umenia mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 12. 08. 2010 10:40:49
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 64
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
Ďalšie prekvapenie. Nemám nič proti nim, len keby sa objavili v správnom čase...
V nedeľu večer mi mamina oznámila: "Pobaľ sa, zajtra letíme do Španielska."
"Čože?" šokovaná som zo seba dostala.
"Noo, nezdržuj a začni sa baliť, lebo sa poriadne nevyspíš."
"To myslíš vážne?"
"Smrteľne!" žmurkla na mňa. "Vybavila som to dnes poobede, chytili sme perfektný last minute. Netešíš sa?"
Premohla som sa k úsmevu. "Jasné, ale... Je to tak narýchlo!"
"Chcela som ťa prekvapiť! Len my dve, celý týždeň v Španielsku... To bude super!"
Prikývla som a mechanicky si začala baliť veci. Najdôležitejšie potreby – plavky, plavky, plavky, uterák, opaľovací krém, slnečné okuliare. A tak ďalej, až kým nebol môj turistický batoh napchatý odspodu až po vrch. Spýtavo som pozrela na maminu. Tá mi so žiarivým úsmevom venovala pobavené žmurknutie a dodala:
"Vstávame o šiestej, okej? Musíme stihnúť lietadlo o desiatej. Ak o pol siedmej vyrazíme, o pol deviatej sme v Letúňovej." Letúňová je mesto, v ktorom sa nachádza asi pätnásť letísk – najväčšie mesto v krajine.
"Kto nás tam odvezie?"
Vtedy sa mamina zatvárila čo najnevinnejšie a opatrne povedala: "Leo."
Zhrozene som na ňu pozrela, ani som sa nezmohla na námietky. Však sa s ním nemusím počas cesty rozprávať... Sadneme si s maminou na zadné sedadlá a budeme kecať my dve, bez Lea. To by sme mohli zvládnuť.
"A teraz rýchlo do postele, nech ťa zas ráno nemusím budiť plná paniky, jasné?"
"Jasná vec."
Musela ma budiť, no nie plná paniky. Vstala som (na jej povel) asi 6:10, pretože môj budík zázrakom opäť zabudol zvoniť. Rýchlo som sa obliekla, naraňajkovala a bežali sme dole, kde nás čakal Leo. Sadli sme do auta a... Nuž, z cesty si fakt veľa nepamätám. Ale bolo to fajn. Leo si pustil nejakú svoju muzičku, a ja som sa vykecávala s maminou o tom, čo budeme v Španielsku robiť.
Vysadil nás na letisku, na ktorom sme prešli kontrolou a ocitli sa v zóne, kam sa dostanú len ľudia s letenkami. Lietadlo ani nemeškalo, ani nemalo žiadny problém, takže sme vyštartovali načas.
Keď sme vyšli z letiska v Barcelone, napadlo mi spýtať sa, kde vlastne budeme nasledujúci týždeň žiť. Mamina odvetila:
"Predsa v hoteli!"
"A v akom?"
"V hoteli Omm."
Skoro mi vypadli oči. Päťhviezdičkový hotel??!! Moja mama vykradla banku, alebo čo? "Kde si na to vzala? Šetrila si od môjho narodenia, či...?"
"Nič sa nestrachuj. Vôbec to nerieš, dobre? Užívaj si výlet."
Do hotela sme sa dopravili asi po pol hodine chôdze. Hotel vyzeral úžasne zvonku aj zvnútra. Nechcelo sa mi veriť, že budem týždeň bývať na takom drahom a luxusnom mieste! Bolo to však perfektné.
Môj týždeň v skratke vyzeral asi takto: utorok–štvrtok – cez deň kúpanie v mori, ochutnávanie španielskych špecialít, nočné párty na pláži; piatok – návšteva Madridu; sobota – chodenie po pamiatkach v Barcelone; nedeľa – odlet domov.
A v predĺženej forme to bolo asi takto:
V utorok ráno som sa prebudila v nesmierne veľkej a nesmierne pohodlnej posteli. Dala som si rýchlu sprchu vo vykachličkovanej lesknúcej sa kúpeľni a prešla do maminej izby. Tá už sedela pred zrkadlom a dávala si nejaký špeciálny mejkap. V plážových šatách sme opustili hotel a hľadali si príjemné miestečko pod slnečníkom na pláži.
Keď sme to miestečko našli, okamžite sme si ho obsadili a vychutnávali teplo rannej Barcelony. Na obed sme sa vrátili do hotela, kde nám ponúkli špeciálne menu pre hostí – studenú zeleninovú polievku gazpacho a tortilly. A zadarmo nám dali fľašu kvalitného drahého vína. Potom sme sa znovu vrátili na pláž.
V jednej chvíli sa pri nás zastavil akýsi Španiel, ktorý nám podal letáčik. Bola to vlastne pozvánka na nočnú párty na tej pláži, ktorá mala začať o polnoci. Mamina to rázne odmietla, no ja som si povedala: A prečo nie?
Večer som teda hodila na seba ešte krátky pletený svetrík a odkráčala som zo svojej hotelovej izby napriek maminým varovaniam. Napokon, vôbec to nedopadlo až tak zle, ako v maminom katastrofickom scenári.
Našla som tam toho chalana z popoludnia. Predstavil sa mi ako José a rozhodol sa sprevádzať ma počas celej párty. Vedel výborne po anglicky, až som sa ja v niektorých chvíľach hanbila. Bol však strašne zlatý a milý. A hrozne dobre vyzeral. Predstavte si opáleného chalana s dokonale vyšportovaným telom, nagélovanými čiernymi vlasmi a hravými hnedými očami. Proste úžasné.
Venoval sa mi aj na ďalšej nočnej párty a mne to vôbec nebolo nepríjemné. Pili sme strašne veľa chutných drinkov (od klasických sex on the beach cez mojito po typickú španielsku sangriu), tancovali pri ohnisku za vášnivých španielskych rytmov a užívali si prítomnú chvíľu. Smiali sme sa na každej blbosti, hovorili o najnepodstatnejších veciach a nepoznali sme ani priezvisko či vek toho druhého. Bol to len José a ja som bola len Mari.
Vo štvrtok mama ostala v hoteli, pretože sa cítila na slnku zle. Povedala, že to teplo by už nezniesla. Rozhodla sa teda využiť bazén v hoteli. Mňa však poslala na pláž. A tam ma našiel José. S úsmevom sa usadil vedľa mňa a milo na mňa hľadel.
Pozval ma na prechádzku po pláži. Neodmietla som, lebo samotnej sa mi tam nechcelo vysedávať. Kráčali sme popri mori a pripadala som si ako v nejakom trápnom americkom romantickom filme. Obľúbila som si Josého, ale nestalo sa mi to, čo sa stáva v tých filmoch – určite som sa doňho bláznivo nezaľúbila. Povedal mi však, že by chcel mať na mňa nejakú pamiatku – zopár šibnutých fotiek. Súhlasila som.
Jeho foťák bol nakoniec naplnený našimi spoločnými fotkami až na prasknutie – Josému sa podarilo nahovoriť ma na veci, na ktoré by ma nik iný nikdy nenahovoril. Tvárili sme sa ako pár, ktorý potrebuje čo najrýchlejšie súkromie; ako deti, ktoré sa nevinne hrajú; ako turisti, ktorí nevedia ani slovo po španielsky; ako najromantickejšie zaláskovaná dvojica. Na jednej fotke mi dokonca dal bozk na ústa, na čo som sa od neho prekvapene odtrhla, no on to stihol cvaknúť. A na ďalšej sa zas po mne začal tak liepňať, až som mu nechtiac (reflex) vylepila. Ostala mu na líci červená stopa po mojej ruke, na čom som sa úprimne zabávala, len čo sa mi ospravedlnil za ten výstup.
Keby tie fotky videl Leo, možno by sa nahneval a prestal mi veriť. Niektoré naozaj vyzerali "bujne", ale nič z toho, čo by ste si z nich mohli domyslieť, sa nestalo. José mal jednoducho záľubu vo fotení sa s dievčatami, to je všetko. Nič si ku mne inak nedovoľoval, takže som mu nič nezazlievala.
Na nočnej párty zo štvrtka na piatok sme sa museli rozlúčiť, pretože pláž už som nemala v pláne navštíviť. Piatkový deň sme s mamou plánovali venovať spoznávaniu Madridu a sobotu Barcelone, takže som Josému poďakovala za všetky pekné chvíle. Na rozlúčku mi daroval jednu z našich spoločných fotiek – tú, na ktorej ma bozkával. Trošku som nadvihla obočie, no on ospravedlňujúco povedal po anglicky:
"Je najkrajšia zo všetkých. Dúfam, že ti nespôsobí problémy. Mne sa však páči najviac, preto som ju vybral pre teba." Dal mi letmú pusu na líce a odkráčal odo mňa k zabávajúcemu sa davu.
Ja som sa s fotkou v ruke vrátila do hotela a zaľahla.
V Madride sme kráčali popri mnohých pamiatkach, pri ktorých sme sa aj zvečnili. Najskôr to bolo Casa Gallardo (Pôvabný dom) – nádherná štvorposchodová historická budova; ďalej sme navštívili (aj zvnútra) Basílica Pontificia de San Miguel – barokový rímskokatolícky kostol, Katedrálu sv. Barbary, postavenú v rokoch 1750-1758; boli sme v Museo del Prado (umelecké zbierky španielskych panovníkov); videli sme baziliku (nepamätám si presný názov), mestský dom (Casa de la Villa), rad sôch na Plaza de Oriente, nádhernú bránu Puerte de Alcalá na Námestí nezávislosti, kráľovský palác El Pardo, milión ďalších chrámov, budovy ministerstiev, nemocnice, Viktóriin oblúk, pamätník Miguela de Cervantesa, ...
Strávili sme tam nádherný deň plný dokumentácie a fotenia, snahy zapamätať si všetky informácie a vnemy. Najedli sme sa v lacnej reštike, v ktorej sme si dali paellu – pikantnú zmes z rôznych druhov mäsa a zeleniny, a večer sme sa metrom odviezli naspäť do Barcelony. Úplne vyčerpané sme sa zavreli v izbách a hodili sa ho postelí.
V piatok sme zas obehali všetky (takmer všetky) zaujímavosti Barcelony: katedrálu sv. Eulálie, Víťazný oblúk, palác, vežu Torre Agbar (hoci v noci je omnoho krajšia než cez deň, pretože je vysvietená namodro a načerveno), park, sochu Krištofa Kolumba, nemocnicu sv. Pavla, mozaiku Joana Miróa (skloňuje sa jeho meno vôbec??), národné múzeum a v neposlednom rade tri najkrajšie stavby (podla mňa) Antoni Gaudího – Casa Vicens (vysoká budova tehlovej farby pokrytá štvorčekmi sivo-zelenej a bielej farby), Casa Milà (vyzerá ako zvlnená) a Sagrada Familia (to snáď ani netreba opisovať).
Bol to super deň, hoci tiež vyčerpávajúci. No podarilo sa nám ochutnať ďalšie zo španielskych jedál – tapas (jednohubky), pan con tomate (opečený kúsok bagety potretý cesnakom a paradajkou, zaliaty olivovým olejom) a crepés (placky s jemne pripáleným povrchom plnené kuracím mäsom). A neodpustili sme si ani španielske pivo – Estrellu.
Na nedeľu sme sa tešili zo všetkého najmenej. Opäť len cestovanie. No prežili sme to a v zdraví dorazili domov. Leo nás odviezol aj späť z letiska, za čo sme boli nesmierne vďačné. Zo slušnosti sa spýtal, ako sme sa mali, no nedarovali sme mu nejakú prudko obšírnu odpoveď. Pre mňa bolo stále dosť nepríjemné byť v jeho spoločnosti a tváriť sa, že sa medzi nami nič negatívne nestalo. Neviem posúdiť, ako sa cítil on, no vyzeral maximálne v pohode. Až sa mi tomu nechce veriť.
Najhoršie je, že v pondelok (16.8.) bude mať meniny. Ja som schopná odignorovať ich, ale asi sa to naozaj nepatrí. No, však čosi vymyslím. Aj tak už mám tú zábavnú časť prázdnin za sebou. Teraz nasledujú posledné dva týždne – čas brigády a zarábania. Musím to nejako prežiť, aby som si z čoho mala zaplatiť aspoň časť školného a ostatných dôležitých vecí.
Tak som sa dohodla s mojou mamou – do polovice augusta si môžem robiť, čo len chcem, ale potom musím bezpodmienečne pracovať. Dvojtýždňová práca síce veľa peňazí neprinesie, ale bude to aspoň čosi. A Nina má so svojou mamou takú istú dohodu. Nebudeme však brigádovať spoločne, ale každá inde. Napokon, Nina teraz išla na svoj posledný (skutočný) prázdninový týždeň za Martinom. A ten pre ňu chystal nejaké prekvapko. Tak som veľmi zvedavá, s akými novinkami sa od neho vráti do Vílieho mesta.
Ja som si však povedala, že kým mám ešte trochu času, sadnem za počítač a napíšem niečo vám. Slová mi pre dnešok zrejme dochádzajú, takže sa lúčim. Marína out.
NINA
Len čo som vo veľmi skorých ranných hodinách docestovala do Klzkých Ľadov, čakal ma na stanici Martin. Vystúpila som z vlaku a vybrala sa k nemu, šokovane si prezerajúc batoh, ktorý mal na chrbte.
"Niekam sa chystáš?" spýtala som sa ho a nechala som ho krátko ma pobozkať.
"Áno, niekam sa chystáme," odvetil so širokým úsmevom a obrátil sa k vlaku, ktorý práve dorazil na stanicu a zastal pred nami. "Spomínal som ti už, že moji rodičia vlastnili malú chatku v Anglicku?"
Otvorila som ústa, že čosi poviem, keď mi do ruky strčil dva papieriky – lístok na vlak do Letúňovej a letenku do Londýna. Ústa som nezavrela, len som civela na tie papiere a nezmohla sa na jediné slovíčko.
Chytil ma za ruku a ťahal do vlaku. "Tak poď, lebo nám ujde!"
Bezmyšlienkovito som ho nasledovala a snažila sa spracovať informácie. Môj mozgový procesor však stále len vypisoval Čakajte, prosím. Spracovávam dáta. Sadli sme si do prázdneho kupé. Maťo sa na mňa stále usmieval a držal ma za ruku.
"Tak, čo na to povieš?"
Obrátila som letenku v ruke a celú si ju pozorne prezrela, akoby som čakala, že na nej objavím nejaký znak falzifikátu. Čas letu: 11:30.
"My ideme do Anglicka?" dostala som zo seba po päťminútovej tichej pauze, ktorú mi Maťo nechal na predýchanie.
"Hej," radostne prikývol. "Dúfam, že to nie je také nepríjemné prekvapko, ako sa tváriš."
Neprítomne som sa usmiala. "Nie, ja len... WOW. Fakt ideme do Anglicka? Predstavovala som si týždeň v Klzkých Ľadoch, týždeň s Radkou a Tesárovcami..."
"A miesto toho budeš mať na krku len mňa," zasmial sa Maťo.
Do lietadla sme vstúpili asi 11:15 a usadili sa vedľa seba. Maťo pri okne, ja vedľa neho. A vedľa mňa mladý chalan s okuliarmi v károvanej košeli. Vytiahol si nejakú anglickú beletriu a začítal sa až tak, že zaspal. A spal celú cestu.
Z Londýna sme sa taxíkom dopravili až k Maťovmu domčeku – v podstate to vôbec nebola chata. Ale fakt že vôbec. Bol to normálny dom na normálnej ulici. Vošli sme priamo do izby, v ktorej boli rôzne skrine plné kníh a filmových dvd-čiek. Pokračovali sme na mini-chodbičku (rozmer – 1 meter štvorcový), odkiaľ sme vyšli po úzkych anglických schodoch na ďalšiu plôšku (1 meter štvorcový) a tam sa rozdelili. Dve izby, za ktoré som bola vďačná.
Izba nebola malá, aspoň na anglické pomery. Asi tak 2,5 x 2,5 metra. Skriňa na oblečenie (hneď som ju zapratala), posteľ a nočný stolík. Zbehla som (alebo skôr – pomaličky zostúpila) po schodoch a ocitla sa (po prechode z malej plôšky) v jedálňo-obývačke. Bol tam okrúhly stôl, pri ňom stoličky, pri jednej stene gauč a pri druhej (oproti gauču) telka. A odtiaľ prechod do kuchynky, ktorou ste museli prejsť, ak ste sa chceli dostať do kúpeľne. Tá tiež nebola maličká, aspoň na anglické pomery. Za to kuchyňou by dvaja naraz len ťažko prešli – boli tam totiž dve kuchynské linky oproti sebe a medzi nimi necelý meter priestoru. Super, že máte dve umývadlá, ale kde zmizol základný životný priestor, ktorý treba každému žijúcemu indivíduu s vlastnou osobnosťou?
Aspoňže z jedálňo-obývačky viedli dvere von, na dvor. Ten tiež nebol extra veľký, ale dalo sa. Bolo tam niekoľko záhradných stoličiek a trochu trávy. O tú sa očividne nikto nestaral, takže vyrastala do dosť veľkej výšky v dosť neupravených tvaroch. Neprekážalo mi to.
"Tak, a čo tu budeme teraz robiť?" spýtala som sa Maťa, rozhliadajúc sa po anglických oblakoch – máte pocit, že každú chvíľočku na vás spadnú. Sú krásne, ale plné vody, čo nie je pri každom pohľade na oblohu príjemné zistenie.
"Tu, v tomto dome, nestrávime veľa času," odvetil. "Máš rada historické pamiatky?"
Ak si všimol, ako mi zažiarili oči, nemusela som ani odpovedať. Pre istotu som však odvetila: "Zbožňujem ich!"
"Tak ti chcem poukazovať všetky svoje obľúbené miesta. Súhlasíš?"
Radostne som prikývla, na čo nám obom zaškvŕkalo v žalúdkoch.
"Hladná?" pousmial sa. "Mali by sme teda zájsť na nákup a priniesť si sem nejaké zásoby."
Vybrali sme sa do obchodu autom, ktoré stálo pred domom. Netušila som, že tiež patrilo Maťovej rodine. Povedal, že tam chodieva každé leto – oddýchnuť si od všetkého a všetkých. Raz za mesiac tam vraj príde upratovačka a poutiera prach a udrží dom ako-tak v normálnom stave. O trávnik na dvore sa však starať nemusí.
Nakúpili sme si pečivo (bagety), jogurty, ovocie, zeleninu, nejaké mäso, ryby, dostatočné zásoby pitnej vody, a vrátili sme sa "domov" (asi to miesto budem nazývať v najbližších dňoch svojím domovom). Večer sme strávili pri telke a ujedali z anglických čipsov (podarilo sa nám nájsť dokonca aj také, ktoré neboli ochutené octom – v Anglicku hotový zázrak!).
Na druhý deň ma Maťo s úsmevom prišiel zobudiť o ôsmej. Hodinový posun mi spôsobil slabú bolesť hlavy, no Maťo mi pomohol nejakou tabletkou. Nasadli sme do auta (len čo sme sa naraňajkovali a zbalili bagety na cestu) a vybrali sa...
"Kam vlastne ideme?" zaujímala som sa.
"Začneme mojím najobľúbenejším miestom. Warwick Castle."
Hoci cesta bola dlhá, stálo to za to. Hrad bol úplne nádherný. Nachádzajú sa v ňom veľmi presvedčivé (t.j. ako živé) voskové figuríny niekdajších obyvateľov hradu. A tak sme mali možnosť uzrieť pravú tvár mnohých známych aj neznámych majiteľov. Medzi nimi bol napríklad aj Henrich VIII. a jeho šesť žien, dokonca tam bola aj posteľ, v ktorej spával. A nádvorie a dvor... neuveriteľne obrovský pozemok. Voľne tam behajú pávy a iné neškodné zvieratá, proste krása. Cítila som sa ako vo sne. V dávno vysnívanom splnenom sne.
Večer sme opäť skončili pri telke, pozerajúc nejakú bezduchú (ale milú) romantickú komédiu. Po celý čas som si vravela, že Maťo pri nej trpí oveľa viac než ja, tak som ju so škodoradosťou dopozerala. Aj s ním.
V stredu Maťo zavelil: "More." A tak sme sa autom dopravili až k English Channel (La Manche), v ktorom sme sa síce nekúpali, ale aspoň sme si pozreli nádherný horizont a urobili niekoľko romantických fotiek, na ktorých sme vyzerali ako manželia-turisti.
Návšteva "mora" netrvala dlho, pretože sme sa domov vrátili už okolo tretej. A to sme stihli ísť aj na obed medzičasom. Rozmýšľali sme, čo ešte vymyslíme. Vybrali sme sa teda na nákupy. A tak som si z Anglicka okrem úžasných zážitkov (a jedného vtipného momentu, ku ktorému sa čochvíľa dostanem) odnášala aj tri tričká, jedny nohavice a dvoje topánky. Maťo ma vyzbrojený trpezlivosťou sprevádzal a snažil sa všetko zaplatiť (keďže ja som pri sebe nemala ani libru, pretože som o výlete do Anglicka nemala ani najmenšie tušenie; ale myslím si, že aj keby som mala so sebou milión, nedovolil by mi platiť).
Vo štvrtok sme zavítali do Greenwichu, kde ma viac než nultý poludník fascinoval obrovitánsky park plný vzácnych stromov ako sú cédre a podobne. Boli tam stromy z 15. storočia aj staršie, s hrubými kmeňmi i obyčajné. Jednoducho krása. Navrhla som piknik. Maťo len pokrčil plecami a hodil sa na zem pri najbližšom strome.
Bol to perfektný výlet, na ktorý mám opäť asi šesťdesiat digitálnych spomienok. Pýtala som sa Maťa, ako podľa neho zvláda Radka odlúčenie. Vtedy sa vyplašil a hneď jej zavolal (neberúc ohľad na predražené sumy medzinárodných hovorov). Vyzeral spokojne, len čo zložil. Usmial sa a pokračovali sme v rozhovore.
V piatok sme absolvovali výlet do Windsoru, občasné sídlo kráľovskej rodiny. Bolo tam krásne, ale tie bezpečnostné opatrenia mi pripomínali letisko. Keď sme sa vrátili domov, vykašľali sme sa na telku a vzdali to. Zatvorili sme sa vo svojich izbách a venovali sa spánku. Predsa len, každodenné niekoľkohodinové cestovanie človeka dosť vyčerpá.
A čakala nás sobota. Najlepší a najvtipnejší deň. Maťo chcel navštíviť Leeds Castle – vraj jeden z najkrajších zámkov v Anglicku. Aspoň podľa jeho vkusu.
Kým sme sa dopracovali k zámku, museli sme prejsť dlhokánskym parkom, v ktorom rástli najrôznejšie tropické, subtropické i exotické rastliny a stromy. Bosými nohami sme kráčali po jemnej chladnej tráve a obdivovali zámok na jazere. Priamo v zámku toho nebolo až tak veľa na pozeranie, ale okolo... Je to úžasné miesto, priam stvorené pre zaľúbencov.
Všimli sme si tabuľku s nápisom "Labyrinth" a rozhodli sme sa, že sa tam pôjdeme pozrieť. Trvalo nám síce dlho, kým sme ho našli, ale podarilo sa. Každý sme vošli iným vchodom a blúdili osamote. Zvonku nevyzeralo príliš veľké, ale keď som sa ocitla v ňom a nevedela nájsť cestu von, nebolo mi všetko jedno. Na niektorých miestach mi v ceste stáli hlboké mláky plné špinavej dažďovej vody, na iných zas slepé uličky. Po asi pätnástich minútach blúdenia som šťastlivo vyšla von s víťazným úsmevom na tvári a sadla si na lavičku blízko bludiska, čakajúc na Maťa.
Až vtedy som si všimla, že uprostred bludiska je akýsi kopček, na ktorom stoja všetci víťazi, ktorí sa dostanú do stredu – medzi nimi aj Maťo, ktorý mi kýval. Víťazný úsmev z mojej tváre zmizol a zahanbila som sa. Bola som šťastná, že som našla východ, pričom som vôbec nesplnila svoju "bludiskovú misiu". Čo už. Maťo sa ku mne vrátil a tváril sa, že som o nič neprišla.
Vrátili sme sa domov so smiechom. Maťo mi rozprával nejaký vtip, ktorý mi vôbec neostal v pamäti. Len čo sa za nami zavreli dvere, vrhli sme sa na seba ako zmyslov zbavení. Netuším, čo to do mňa vošlo, ani čo to vošlo doňho. Bolo to úplne nečakané a neplánované, pre mňa priam šokujúce. Neprestali sme sa bozkávať, no aj tak sa nám nejako (ktovie, ako?) podarilo vybehnúť nahor po schodoch a zamieriť do mojej izby. Keď som dopadla na posteľ, spamätala som sa (aspoň v rámci svojich vtedajších možností) a začala som sa strašne smiať. Priam rehotať. Neviem vysvetliť, čo mi v tej chvíli prišlo smiešne.
Maťo sa však zarazene na mňa pozrel a prestal sa hýbať. Akoby zamrzol. To vyvovalo u mňa ďalší záchvat smiechu.
"Prepáč, ale..." vravela som v snahe zastaviť smiech (neúspešne), "toto nemôžem." A zas ma premohol výbuch smiechu.
Videla som, že Maťovi sa môj smiech zdá zvláštny, ale komický. Trhalo mu kútikmi úst. Postupne sa prestal kontrolovať a aj on sa začal smiať. Zvalil sa vedľa mňa na posteľ a bez akéhokoľvek dotýkania sa sme tam len ležali a smiali sa. Netuším, koľko času prešlo, ale keď ma začalo od smiechu bolieť brucho, pomaly som sa posadila a pozrela naňho, krútiac hlavou.
"Šibe nám?"
"Asi hej," prisvedčil a tiež sa posadil.
Smiech utíchol a už sme na seba pozerali len s jemnými úsmevmi.
"Prepáč, ale..." zopakovala som slová spred niekoľkých minút (alebo hodín?). "Toto naozaj nemôžem urobiť."
Chápavo prikývol. "Jasné, rozumiem. Asi by som mal ísť do svojej izby." Zdvihol sa a už bol pri dverách.
"Počkaj!" zastavila som ho. "Hneváš sa na mňa kvôli tomu?"
Vrátil sa ku mne, krátko ma pobozkal a pohladil po vlasoch. "Nie. Bola by to chyba, keby sme to urobili teraz. Chcem, aby to takto ostalo medzi nami ešte dlho."
"Vážne?" neveriacky som vykríkla. Ak Maťo počul úľavu v mojom hlase, mohol sa pokojne aj uraziť.
"Vážne. Myslím, že takto to má svoje čaro."
Usmiala som sa naňho. "Ďakujem," povedala som, akoby mi spravil nejakú láskavosť.
Viem, že to môže znieť zvláštne, keď chlap povie žene, že "ešte dlho" sa s ňou nechce vyspať. Viem, že v tejto dobe je to skôr naopak. Možno si poviete, že som staromódna. Ale je mi to jedno. Podľa mňa musí byť krásne, keď má žena v živote len jedného muža. A po tom túžim aj ja, nech už to znie hocijako... trápne, fádne, nudne, neuveriteľne alebo akokoľvek.
Maťo mi zaželal dobrú noc a nechal ma samu. S radostným úsmevom som zbehla do kúpeľne, dala si sprchu, v pyžame vybehla hore a uložila sa do postele. S radostným úsmevom som aj zaspávala a nechápavo si stále premietala tú chvíľu, kedy povedal, že "takto to má svoje čaro". Nikdy som neverila (ani vo svojich najodvážnejších predstavách a snoch), že nájdem takéhoto muža. A predsa... Skoro ako zázrak.
Nedeľa patrila cestovaniu. Bol to fajn deň, kedy sme sa rozlúčili v Letúňovej. Úprimne som Maťovi poďakovala za dokonalý týždeň, za všetky spoločné chvíle a výlety, za všetko. Myslím, že som ešte nikdy nebola do nikoho tak zaľúbená ako do neho po tom týždni.
Netušíme, kedy sa najbližšie uvidíme. No sme rozhodnutí ostať v kontakte a nejako doriešiť stretávanie sa. Chceme sa vídať, to je jasné. Chceme sa spoznávať a stretávať. Neviem, ako často to pôjde, ale... Anglicko mi pomohlo v tom, že som nadobudla pokoj v našom vzťahu. Nech už bude akokoľvek, môžem Maťovi veriť a on mne tiež, čo je dôležitý základ. A to ostatné sa vyrieši časom. Veď ho máme celú kopu.
Komentáre
|
|
