PoviedkaLetná poviedková súťaž19. kapitola - Kvapky minulostiKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 15. 08. 2010 09:49:56
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 318
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
V hostinci bola tma a smrad. Všade sa váľali prázdne fľaše a tie šťastlivejšie sa ešte počas zábavy stihli poroztrieskať o všetky možné povrchy, od stien, stolov, stoličiek, až po oči, zuby, lícne kosti a temená dutých hláv. Črepiny sa občas zaleskli v svetle jednej sviece, ktorá sa márne snažila zastaviť príboj temnoty a niekto by si bol myslel, že sa to na zemi ligoce dáky poklad.
Avšak chlap ležiaci v rohu miestnosti vedel svoje. Nebude sa nijako klamať. Na čo? Tvár mal mastnú a upotenú, plnú havraních vlasov, ktoré sa mu pozlepovali do chuchvalcov a teraz len tak viseli ako odsúdenci za krádež mrkvy. Jediné, čo mu z očí bolo vidno, boli tmavé škvrny, manifestácie únavy, zúfalstva, depresie a absolútneho konca. Jeho pokožka mala farbu ako ošťatý sneh, na ktorom začínal schnúť a černieť aj nejaký ten irelevantný fľak krvi.
Trocha ho bolela hlava, ale nemohol si byť istý. Takmer ani nezaregistroval, keď vyrazili dvere. Niekto niečo skríkol, niekto iný mu zase odpovedal. Mal v úmysle pozdraviť ich rukou, ale jediné, čoho dosiahol bol vznik ďalších tých krásne sa trblietajúcich črepov na zemi, keď mu prázdna fľaša vyskočila z ruky. Čosi ho schmatlo, asi to museli byť tí, čo prišli a šľahli ním o stenu. Bolo to celkom fajn, pretože sa chcel už konečne pohnúť z tejto diery, teda až na to, že pocítil, ako mu niečo stieklo za golier. Pravdepodobne krv. Ale nemohol si byť istý. Vedel, že čochvíľa sa mu roztočí hlava.
Á, teraz je to tu. Mykli ním cez celú krčmu.
„Je mi..“ grgol si raz, dvakrát a potom celý svoj obzor, vrátane všetkých naokolo, vymaľoval svojimi raňajkami. Alebo to bola večera? Nemohol si byť istý.
A potom bach! A hurá, starý kamarát bezvedomie!
*
Bola zima. V žalúdku mu zlovestne zaškŕkalo. Otvoril ústa, aby sa nadýchol a čosi mu do nich odporne vpadlo. Bolo to klzké, dlhé... dočerta, však to sú moje vlasy, povedal si a vypľul ich. Trocha zdvihol hlavu. A hneď to oľutoval. Všetko sa mu zvírilo dohromady, svet prestal existovať, nahradil ho kolotoč šialenstva a zase ho naplo. Mykol hlavou, pretože si nechcel ogrcať vlasy, ale zistil, že je prikovaný ku stene a vlastne, predstavil si samého seba, už to je aj tak koniec - koncov jedno. A tak to všetko zo seba pustil von. V posledných várkach sa rinula už len žlč a niečo žltočervené, čo ani nechcel vedieť, že čo to je.
Zaspomínal. Naposledy si vybavoval, ako sa trmácal do akejsi diery.. Privrel silene viečka a dal sa do spomínania intenzívnejšie.
A hneď to oľutoval! Hlava sa mu zase roztočila a znova vyvrátil žalúdok. Bohovia, toto je ale hanba, pomyslel si. Ako ďaleko to ešte môže zájsť? Vzkypel v ňom hnev. Šialený hnev, pod ktorým sa kedysi triasli štítové hradby a ľudia utekali na všetky strany.
A teraz je prikovaný k stene a ten hnev mu je na riť, pošepkával mu v hlave cudzí hlas.
Pokýval besne hlavou, ale akurát si oplieskal strapce vlasov o ksicht. „Hej!“ zreval. No, aspoň toto ešte ostalo ako vždy. Hlas mal stále burácajúci a plný sily. Hlas, ktorý reval, keď ťal do šíkov Severanov. Ktorý vrieskal ako ranený medveď, keď ich v lese obkľúčili a ten hlas, ktorým volal na víťazstvo, keď nabodával na kopije hlavy tých divochov. Hlas, ktorým zvolával stráže v poslednej obrane na Arwantských poliach. A len tak nedávno volal v kráľovskom paláci : „Sláva kráľovi Torbenovi Prvému! Nech žije kráľovná Luciana!“
A čo teraz? Ani nevie, kde je a váľa sa vo vlastných zvratkoch. Jeden Severan, ktorého raz zajali, taký starý dedo, vravel, že Bohovia majú zmysel pre humor. Jemu však skôr pripadalo, že Bohovia sú pekní hajzli.
„Héj!“ zrúkol tak, že sa mu roztriaslo celé zorné pole. Alebo ho to len chytila ďalšia alkoholická triaška? Sám nevedel.
No, zrazu sa otvorili dvere, tresli sebou o stenu a stádo ťažkých čižiem zabuchotalo dole akýmisi schodmi. Stále bol príliš mimo, aby mohol zaregistrovať, čo sa to vlastne deje.
„Už sa prebral!“
„Von s ním!“
„Nemali by sme ho aspoň niečím umyť?“
„Hovno! Nič! Rovno na šibenicu!“
„A vieme vôbec, kto to je?“
„Je to on! Som si tým istý! Tak ho už boha zoberte preč!“
Putá na jeho rukách cvakli a on pocítil ako mu ruky bezvládne klesli k zemi a vzduch mu zavíril v prázdnej dlani.
„Kto? Čo..?“ vysúkal zo seba.
„Drž hubu!“ zachrapčalo mu čosi pri uchu. Zdvihli ho ťažké ruky a začali ho vliecť preč. Udieral prstami na nohách o porozrývanú kamennú podlahu toho žalára, snažil sa aj postaviť na vlastné nohy, ale dosiahol len to, že si vyvalil jeden z nechtov. Vlastná lepkavá krv mu zaliala topánku a on zvreskol od bolesti. No, človek jeho postavenia by sa mal trocha zahanbiť, keďže za svoj plodný život schytal oveľa horšie poranenia, ale tak to bolo vtedy a toto je teraz tu.
Dostal palicou cez ústa. „Drž hubu!“ Nemuseli ho dvakrát pobádať, aj tak už stratil vedomie.
*
Bolo to úbohé. Patetické malé mestečko, s trápnou palisádovou hradbou a splaškami všade naokolo. Krysy sa tu zbiehali za každým malým deckom a hladne cerili naň zubiská. Bezdomovci sa v podstate nedali odlíšiť od „normálnych“ občanov, pretože všetci vyzerali rovnako katastrofálne. Na námestí, pri blyštiacej sa šibenici, sa zišli takmer všetci. Ženy, deti, starci, chlapi, psi.. jednoducho celé osadenstvo. Veď jasné, prečo aj nie?, pomyslela si. Takáto zábava vždycky nadchne dav. Na rozdiel od divadla je vstup zadarmo a tu ešte aj tečie krv. Skutočná krv.
A k tomu ešte aj pršalo. Vzdychla si, stiahla kapucňu hlbšie do tváre a chvíľu pozorovala kvalitu ošatenia. Nový plášť ju v Tiradane vyšiel cenovo ako dva biele žrebce. Obchodník ju ubezpečoval, že je to z prvotriednej kože, ktorá je samozrejme nepremokavá a zadržiava rovnako chlad aj teplo. No, s tým druhým si nebola dvakrát istá, ale bolo jasné, že jej ohnivo červené vlasy ostali suché.
Začala premýšľať nad tým, že sa vráti do hlavného mesta a toho obchodníka si pekne vyklepe, keď tu zrazu banda chlapov vysotila dvere z radnice a vyvliekli ho von. Znova si vzdychla, ale nebol to výron iritácie, únavy alebo niečoho negatívneho. Jej bledú tvár zaliala radosť, neopísateľná blaženosť, že on nakoniec skončil takto. Bolo to ohromujúce, čo dokáže z chlapov spraviť chľast. A ako rýchlo! Sú z nich trosky, zatiaľ, čo sa tiene ich slávy ešte ani nepominuli.
Mala chuť sa smiať, výskať od vzrušenia a pridať sa tak k tejto zberbe, ktorá sa nevie dočkať až odvisne.
Ale mala pred sebou prácu. A pre ňu bola vždy práca na prvom mieste, veď aký iný zmysel by to potom bolo byť žoldnierom?
Pravdepodobne bol v bezvedomí alebo už vôbec nevládal. Vliekli ho za lakte, nohami rozrýval blato a jeho čierne vlasy mu viseli dolu. Sranda, pomyslela si. Nepredal svoju uniformu. Ešte stále ju mal na sebe. Pravda, už zažila aj lepšie časy. A ešte aj za predpokladu, že tie potrhané handry sa dajú nazývať uniformu Čierneho pluku Jeho Veličenstva. No plášť nemal. Možno mu ho strhli. Je to jedno.
Privliekli ho k šibenici a ona sa predrala cez všetkých rozjarených zvedavcov až samotnému nástroju večného odpočinku.
*
„Hore sa!“ zrúkol ktosi a mykol k ním dopredu. Čiernymi čižmami vrazil do dákeho dreva a takmer si vymlátil zuby, keď sa ksichtom napred zvalil na zem. Vlastne nie na zem, ale na schody. Schody kam?, hútal.
Povedali mu, aby šiel hore a tak šiel. Chcel im spraviť napriek a sadnúť si do toho mäkkého blata, ale nemyslel si, že je to najlepší nápad nasierať týchto chlapíkov. Noha pred nohu, pekne pomaly, hore sa. Vyšiel.
A hore sa znova rozpleštil. Kdesi sa ozvalo niečo ako.. smiech? Kto sa to tu, dopekla, smeje?, napadalo ho a rozhliadol sa okolo. Jediné, čo však videl boli sivé šmuhy a divné tvary, z ktorých sa mu krútila hlava a znova ho naplo. Tentoraz si povedal, že je predsa nejaký chlap a tak ogrcal len jedného z tých, čo ho priniesli.
„Hajzel jeden!“ počul. Palica zletela dolu. Plesk!
Keď sa znova spamätal, tak už zase stál a čosi ho okolo krku pálilo. Čo to je? No, ženská náruč to asi nebude, usúdil.
A potom si to uvedomil. Zaostril sa mu pohľad a s hrôzou videl, ako taká ufúľaná špina potiahla pákou a jemu sa stratila zem pod nohami.
S prázdnymi, ohňom blčiacimi, pľúcami si uvedomil, že ho obesili.
*
Hlasno zahvízdala a v tom sa zo doteraz zavretých okien dvoch domov ozvali spúšte kuší. Šípy preleteli vzduchom, opísali krásnu čiaru a rozpitvali všetko naokolo. Mierili však hlavne na strážcov, ale aj zopár príliš zvedavých sedliakov sa sklátilo do blata. Zakliala, keď uvidela, že už trepe nohami v prázdnom vzduchu a fučí od bolesti. Dvoma statnými krokmi, za ktoré by sa nehanbil ani ten Jednooký elf, pribehla k šibenici a tasenou šabľou presekla povraz.
Nevšímala si besné výkriky ľudí, v ktorých sa zračil hnev, panika a strach zároveň. Taký dav je ako stádo. A keď niekto utne vodcu, v tomto prípade šibenicu, lebo to bolo to, čo ich momentálne spájalo, tak nastane chaos. Keby nemala teraz všetko premočené studenou dažďovou vodou, nebola to ona teraz tu a neboleli ju ruky od pevného zvierania rukoväte, tak by si to celé celkom užívala. No, čas na užívanie skončil. Teraz musí konať.
Zvalil sa dole. A bol ticho. Znova zahrešila, skočila za ním, zadrbala si nový, nádherný plášť blatom a dala sa do oživovania.
*
Otvoril oči. Bol v suchu! Zázrak. Zaúpel, zhlboka sa nadýchol a posadil sa. Ukrutánsky ho zase rozbolela hlava a myslel si, že už nič iné v živote nezažije, no bolo to lepšie ako minule..
Udalosti, na ktoré si naposledy pamätal mu zavírili v hlave. Obesili ho? Ale veď žije? Čo to bol nejaký poondiaty žart?!
„Vidím, že už si hore.“ zaznel ľubozvučný ženský hlas. Takmer sršal od pobavenosti.
Obzrel sa za jeho zdrojom. V malej miestnosti, v ktorej bolo mimochodom útulne, s ním na stoličke sedela jedna žena. Bojovníčka podľa typu ošatenia. Ale zase.. môže to byť len ďalšia bohatá čúža, ktorá si hrá na niečo a myslí si, že je dôležitá. Takých už v živote stretol..
„Kto.. si?“ dostal zo svojho zachrípnutého hrdla.
Ohnivo vlasá žena si odfrkla a potriasla hlavou. „Nehorázne. Ty si ma nepamätáš!? Nespomínaš si, čo si mi spravil!?“
Zmätene roztvoril oči. Ako si mohol boha pamätať všetky kurvy, ktoré kedy využil?
Odkašľal si. „Ehm, nie.“
Prebodla ho zelenými očami. „Dva roky dozadu. Stroganské pole. Stále nič?“
Trocha sa zamyslel. Bitka na Stroganskom poli, keď Torben Prvý porazil rebelov. Bolo to v časoch, keď ešte toho smrada mal rád. Zvraštil obočie. Však ja mu vyrvem srdce z tela a hodím ho krkavcom!
Ale na žiadnu ženskú si nespomínal. Žeby ju znásilnil v rabovaní, čo prišlo, keď dobyli mesto? Ťažko povedať. A tak pokrútil hlavou. Vyprskla hnevom.
„Nepamätáš sa?! Nie?! NIE?!! Zosmiešnil si ma pred celým mestom. Miesto toho, aby si ma zabil si ma zranenú vliekol pri svojom koni a núkal svojim chlapom! Zabudol si?!!“
Jaj táto!, povedal si. Ale teda za tie posledné dva roky veľmi neopeknela. Ironicky sa usmial. „Keladi! Ty žiješ??“
„A čo si si myslel, Vatrián? Že keď si sa ty s tým tvojim trhanom hral na vojnu, tak som sa pridávala k vám? Zbláznil si sa?“ A zasmiala sa. Vatriána to neskutočne naštvalo. Hral na vojnu?? Tá štetka! Celý svet sa kúpal v krvi, všetko hynulo strašným spôsobom a táto ženská to nazve „hranie na vojnu“?!
„Nik sa tu nehral na vojnu! Keby sme tých Severanov nezničili..“
Keladi rozhodila rukami s prehnane ustráchanou grimasou. „Ahá! Tak to by sme všetci pošli, no nie?,“ opäť sa z hrdla zasmiala. „a ty tomu veríš? Si až taký naivný?“
Už bol radšej ticho. „A z teba je teraz žoldnier?“
Usmiala sa lepšie ako štetka, ktorej hodí zlatku. „Trocha toho a trocha tamtoho. Darí sa mi. Niečo, čo nemôžem povedať o tebe. Pozri sa, kam ťa tá tvoja oddanosť dostala.. Je z teba prach - obyčajný ožran.“
Vatriánovi zacvakala pera, nadvihol zježené obočie a zvreskol na ňu tak, až mu sliny vyleteli z úst. „Čo sa staráš!! Veď počkaj, ja si ho nájdem! Ja si ho nájdem a zaplatí mi to!“
Keladi si hodvábnou rukavicou utrela koleno, pokývala hlavou na jednu stranu a odvetila : „To by sa ešte dalo zariadiť. Je to pekný sviniar, ten tvoj kráľ, dokonca aj keď ste vyhrali vojnu, tak vás rozpustil. „Kráľ Torben Prvý Šľachetný“! Takto ho volajú teraz tie zástupy chudákov po celej Ríši. Ale vie robiť politiku. To sa mu musí nechať. Ale to nás privádza k tebe. A k tomu, čo si mi v Stroge spôsobil.“
Vatrián už toho mal plné zuby. Ak ho chce zabiť, tak do toho!
„Tak, ak sa chceš za niečo odplatiť, tak prosím. Pokojne! Rieš si svoje posraté komplexy! Mne na tom ani za mak nezáleží! Je mi úplne jedno, čo so mnou spravíš!“
Nastalo ticho. Chvíľu sa na neho pozerala. A potom prehovorila. „Nie, Vatrián. Svoje zadosťučinenie som si užila, keď ťa ožratého vliekli k tej šibenici. Ver mi, bola to radosť vidieť.“
„Tak, čo chceš?!“ vyštekol na ňu. „Myslíš si, že sa teraz poseriem, keď si ma stiahla z tej slučky? Čo chceš?“
Pukla si prsty na pravej ruke a vstala zo stoličky. „Zhoď tú špinu zo seba. Máš tu aj vaňu s vodou, mydlo, britvu.. všetko, čo potrebuješ. A obleč si tamto,“ ukázala na kopu šiat na stole oproti. „a potom sa porozprávame.“
Odišla preč. Vatrián si vzdychol. Má sa na smrť pripraviť do toho najlepšieho? A zhíkol, keď uvidel tie šaty, ktoré mu tu nechala.
*
Dvere do malého sálu sa kopnutím rozleteli a čižmy, ktoré Keladi pred niekoľkými dňami zháňala po Tiradane zaduneli po dlážke. Vzhliadla mu do tváre. A v duchu ju zamrazilo. Neskutočné, čo dokáže spraviť trocha prostriedkov s človekom.
Vatrián mal oholenú tvár. Preč bolo to nerovnomerné strnisko aj mastné fúzy. Krk sa blyšťal čistotou. Čakala, že aspoň raz sa pri holení poreže, ale nič z toho. Vlasy mal umyté a učesané. V strede hlavy rozdelené na dva pramene, ktoré mu povievali okolo uší a spadali na líca. Vzadu, keď mierne mykol hlavou, videla čierny cop. Oči mal stále podliate krvou, pokožku stále popolavú, ale to sa časom spraví. Jeho tmavé, takmer čierne oči boli však plné sily, odhodlania a nekonečnej, hlbokej temnoty a neznáma. Tvár bola presne taká ako predtým. Možno tam bola aj nejaká známka nových skúseností, ale tá sa stratila za dychtivosťou a túžbou sa napraviť.
Na hrudi sa mu vypínali strieborné cvočky, ktoré spájali čiernu košeľu s dlhými, rozpustenými rukávmi, čo boli na zápästiach stiahnuté striebornými chráničmi. Opasok bol veľký, trocha mu nesedel, ale keď si predstavila všetky tie zbrane, ktoré naň bude môcť zavesiť, tak jej až stiahlo hrdlo. A čižmy. Nádherné, z drahej kože, ktorá bola počiernená a pretkaná malými striebornými žilkami. Avšak, a toto dobre vedela, to čo tešilo Vatriána najviac, bol ten plášť. Po koleno dlhý, na jedno rameno, čisto čierny a mierne zvlnený. Teplý, húževnatý a predsa ľahký. Keladi vedela, že tento plášť nemá takmer žiadnu praktickú vlastnosť, ale vyzerá teda bohovsky dobre!
Bol to zase on. Kapitán Vatrián Werther z Čierneho pluku.
Vyškeril sa od ucha k uchu a rozpažil ruky. „No, ako vyzerám?“
Keladi sa usmiala. „Ako ten najhorší páv tesne pred zabíjačkou.“
Vatrián sa zasmial. Bol ako vymenený. Všetka jeho zloba, zatrpknutosť a nenávisť vyprchala preč. A to všetko len trocha šiat a čistoty.
„Prisadni si. Určite si hladný.“
„Ako vlk.“ Sadol si vedľa nej a nabral si plný tanier. Vyzeral síce ako pán, lepšie než samotný kráľ, ale stále žral ako sviňa. Keď do seba napchal už posledné sústo a odtisol tanier preč, vyvalil sa do dreveného kresla a nadvihol obočie. „Takže?“
Keladi si postrapatila ohnivé vlasy a potom sa naklonila bližšie k nemu.
„Tvoj Čierny pluk bol nepremožiteľný. Bol fantastický! Všetci pred ním utekali ako sliepky pred líškou. A tie brnenia! No, krása. Jednoducho krása.“
Ale strašne mi lezie do riti, pomyslel si bývalý kapitán. Čo môže chcieť?
„A jeho.. využitie a hodnotu si všimli viacerí. Takto, kráľ Talerán z Ostfalu, si ťa chce najať.“
„Kráľ Talerán? Ten si ale polepšil! Naposledy, čo som o ňom počul, tak bol ešte len generál.“
„Hej, no, ty si toho veľa nepočul. Keď si sa nalieval chľastom, tak sa udiali zaujímavé veci vo svete. No, ako som hovorila, chce si ťa najať.“
„Na čo? Čo si myslí, že som nejaký žoldnier?“
Keladi sa pekne usmiala a prešla mu hebkým prstom po oholenej tvári. „Nie, chce znova vytvoriť Čierny pluk. Popravde, väčšina veteránov je už u neho. Ale chýba im kapitán.“
Vatrián vypleštil oči. „Čože? A načo mu ten pluk bude... Aha. Je mi to jasné. Nemyslíš si, že je trocha priskoro na ďalšiu vojnu?“
Keladi sa zasmiala. „No, nemusíš mi hneď dať vedieť. Poď, niečo ti chcem ukázať.“ Vzala Vatriána za ruku do spálne.
*
Keladi si vzdychla, utrela z čela pot, ktorý jej kvapkal do očí a vstala z postele. Vatrián niečo zamručal a pretočil sa na druhý bok. Chvíľu sa len tak na neho pozerala. Premýšľala. Vrátili sa k nej jej slová. „Darí sa mi.“ povedala mu. Nikdy to nemohlo byť horšie. Nielenže zachraňovala ľudí, ktorých nenávidela, ale navyše mu ešte robila aj štetku. Mala ho podrezať ako prasa. Alebo nechať obesiť. Mala mu vyrvať srdce z tela a zosmiešniť ho pred celým mestom, tak ako to urobil on jej.
Unavene si vzdychla. Ale nie. A prečo to nespravila? Pretože peniaze sú stále peniaze.
Prešla opäť do jedálne, nechala si priniesť atrament, brko a dáky papier a dala sa do písania.
„Splnila som, čo ste odo mňa chceli. Prídem s ním do mesiaca, čo bude trvať cesta. Je plne oddaný vašej veci. Žiadne problémy.“
Odovzdala krátku správu sluhovi a ľahla si na lakte na stôl. Pred jej tvárou horela malá svieca. Jej plameň ju priťahoval. Čo sa to so mnou stalo?, pomyslela si.
Komentáre
Pár drobných štylistických chýb, ale inak veľmi dobrá poviedka :) Hlavne ten jazyk a niektoré opisy sa mi páčili.
Pridal(a): Trian, 31. 08. 2010 20:17:24
|
*palec hore na entú*
Rozhodla som sa… že ti trošku pospamujem i tu :) Vieš, že sa na svoj komentár, ktorý som ti po prvýkrát prihrala, poriadne nepamätám :D
Takže som si ho musela vyhrabať z madnessu XD A stále si za ním stojím!!!
“Minulý týždeň som sa ulakomila na Pohrobka (Štefan Konkol)… a dospela som k názoru, že ak jeho knihu dokážu vyzdvihnúť do nebies (bez ohľadu na to, že on a Červenák si skáču vzájomne do vlasov), tak potom tvoju zbierku krátkych poviedok (ak by si ju raz vydal), by museli poctiť prívlastkom “Slovenský Tolkien” (ja si srandu nerobím!).
Tým som chcela povedať iba toľko: zase raz si sa zlepšil :)"
Pridal(a): Yaonee, 26. 08. 2010 17:12:56
|
|
|
