PoviedkaLetná poviedková súťaž22. kapitola - V krkuKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 15. 08. 2010 10:07:01
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 169
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Viete, všetko to začalo asi pred týždňom, keď som sa pohádal s manželkou. Pociťoval som potrebu fyzicky sa s ňou zblížiť, ale ona najprv namietala, a potom zase vravela, že môžem, ale keď dokončím to, čo mám, tak ma zaživa zje.
„Kľudne sa do mňa urob, Spidy, ale neviem, či ti to bude stáť za to. Som totiž odhodlaná zaživa ohlodať tvoje telo a vychutnávať si každú vibráciu tvojich hlasíviek, ktorú počas toho budú vydávať. Svet je odporné miesto a ty sa o jeho odpornosti môžeš na vlastnej koži presvedčiť. Ale na druhej strane si aspoň pred smrťou trochu užiješ.“
„Si šialená mrcha!“
Tie jej úchylné návrhy som už jednoducho nemohol akceptovať. Čo najskôr som si zbalil všetky veci, ktoré som potreboval: zubnú kefku, očné kvapky, osem topánok, porno DVD, nejaké hudobné CD a podobné hlody potrebné ku každodennému prežitiu v džungli.
Tresol som dvermi a za jej pokrikovania som sa vydal do sveta, hľadať si partnerku, ktorá mi dá to, čo potrebujem a nebude ma chcieť zožrať.
Kto mohol tušiť, že to skončí takto?
Streda
Zobudil som sa v stredu ráno v kúte rodinného domu, ktorý sa nachádzal na konci sveta. Celý včerajšok som hľadal vhodný domček na ubytovanie. Pavúk sa predsa musí najprv ubytovať, postaviť si príjemnú pavučinku, a až potom zháňať partnerku. Hľadal som celý deň, ale nedarilo sa mi nájsť žiaden, ktorý by ako – tak vyhovoval mojím požiadavkám. Musel som dôjsť až na koniec sveta, aby som narazil na dva krásne domčeky. Jeden zelený a jeden žltý. Bola už tma a tak som si vybral ten žltý, zdal sa mi akýsi žiarivejší. Po stene som vyliezol na strechu, kadiaľ som sa cez strešné okno dostal do kúpeľne. Hoci bola noc a všetci mali dávno spať, nebolo to tak. Nejaký ľudský chlapík s bradou si práve holil hlavu.
Ľudia sú divní.
Skryl som sa pod kopu špinavých vecí, ktorá bola na zemi vedľa vane a počkal som, kým si chlapík doholí hlavu, aby som spolu s ním mohol opustiť kúpeľňu.
Po chvíli sa mi to podarilo. Sledoval som chlapíka, ako kráča smerom k svojej izbe a berie so sebou aj mačku, ktorá sa v tomto dome zrejme zvykne túlať. Chytil ju za chvost a prehodil si ju cez plece. Jej mňaučanie mi trhalo oči, ale chlapíkovi to nerobilo absolútne nič. Bude to zrejme podobná nátura, ako moja bývalá. Zatriasol som sa.
„Tomáš! Čo jej zase robíš? Nechaj ju!“ ozvalo sa z izby, ktorá bola presne oproti chlapíkovej.
Ten hlas! Okamžite som sa doň zamiloval.
„Nič jej nerobím!“ povedal chlapík – Tomáš a zabuchol za sebou dvere.
„Kokot...“ zaznelo ľúbezným hlasom.
Ihneď som za ním bežal. Izba v ktorej bývala majiteľka nádherného hlasu bola plná neporiadku. Na zemi bolo oblečenie, špendlíky, farby, papiere, fľaše a kopa iných harabúrd. Rýchlo som prebehol celú izbu, snažiac sa byť nenápadný a trielil som do jedného z rohov v miestnosti. Nehybne a bez akýchkoľvek myšlienok som v ňom stál a čakal kým majiteľka nádherného hlasu nevypne krabicu, v ktorej sa prechádzajú ľudia, a nepôjde spať. Stalo sa tak asi tri hodiny po mojom príchode. Ešte chvíľu som sedel. Potom som si začal robiť pavučinku. Keď bola hotová, zvalil som sa do nej a - ani neviem ako - som zaspal.
Ráno som netrpezlivo čakal, čo sa bude diať. Majiteľka nádherného hlasu sa práve zobúdzala a ja som sa z celých síl modlil, aby ma nevidela a nezničila mi môj domček, ako majú ľudia vo zvyku. Postavila sa, ponaťahovala sa a odkráčala preč. Počul som zvuk jej krokov na schodoch.
Zrejme sa išla najesť.
No. Aj ja by som sa rád naraňajkoval, ale nikde žiadna mucha. To nič. Dnešok ešte vydržím.
Tak som celý deň nič nerobil, len držal a váľal sa v pavučinke a občas pozoroval mačku, ako sa hrá. Keď sa zotmelo, prišla majiteľka ľúbezného hlasu a - zjavne celá vyčerpaná – sa zvalila na posteľ. Hodinu sa ani nepohla. Nemohol som od nej odtrhnúť oči. Potom začala čosi mumľať a ja som znovu začul ten jej ľúbezný hlások. Pocítil som potrebu ísť za ním. Byť k nemu čo najbližšie. Rýchlo som zliezol po stene dole, prebehol som celú miestnosť a vyliezol som na posteľ. Bol som zadychčaný, a tak som si trochu oddýchol. Slečna sa prevalila a ja som musel odskočiť. Nič sa mi nestalo, vďakabohu. Slečna znovu niečo zamumlala a ja som sa dostal do tranzu. Vyštveral som sa jej na líce, odkiaľ som jej skočil do úst.
Irónia, napadlo mi. Utekám pred zožraním a nakoniec sám skáčem do jamy levovej.
Zasmial som sa a vyrazil som hľadať hlasívky. Netrvalo to dlho. Vlastne som ich našiel hneď. Nevydávali žiaden zvuk.
Ale začnú.
Nerobil som si obrovskú pavučinu, urobil som si len malé lehátko a pohodlne som sa doň ponoril. Zaspal som.
Štvrtok
Zobudilo ma hrmenie ľúbezného hlásku a vibrácie, aké som doteraz nemal možnosť zažiť. Vstal som dezorientovaný, vyplašený a chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, kde vlastne som. Prvá myšlienka, ktorá mi preletela hlavou bola: Musím zdrhnúť!
Kam by si zdrhal?
Uff. Fakt. Kam by som zdrhal?
V hlave sa mi odohrával klasický schizofrenický rozhovor, určite to všetci poznáte. Ale pomohlo mi to ukľudniť sa. Predýchal som to a započúval som sa do zvuku, ktorý vydávali hlasívky. Páčilo sa mi to. Všetko, aj tie vibrácie. Bolo to neskutočne krásne. Takto zblízka sa nedalo rozumieť, čo presne ten krásny hlas hovorí, ale to vôbec nevadilo. Prechádzal mnou a bolo to lepšie ako sex so všetkými pavučicami sveta. Niet nad nádherný zvuk.
Ležal som si vo svojej minipavučinke a rozjímal som. Všetko sa triaslo. Potom bolo ticho. Slečna asi nepociťovala potrebu rozprávať...
CHRRRRUP! CHRUP! CHRRIP! CHRUPPP!
Od strachu som sa posral. Toto neboli tie príjemné zvuky, na ktoré som bol zvyknutý z hlasíviek. Toto znelo ako drvič odpadkov. Tentoraz okolie nevibrovalo, ale triaslo sa ako pri zemetrasení.
A to najhoršie ešte len prichádzalo.
Okolo sa prehnala lavína. Len tak – tak som stihol uskočiť. Bol som vystresovaný ako ešte nikdy. Môj úbohý život už nemusel byť môj.
Ona je! Bože môj, veď ja som v ústach. Keby som neuskočil, skončil by som v žalúdku. V kyseline, v ktorej by som si dlho nepožil. Je horšie byť rozožraný kyselinou, alebo byť zjedený vlastnou manželkou?
Prichádzala ďalšia vlna. Držal som sa ako kliešť. Našťastie sa ma nič nedotklo a nestrhlo ma to so sebou. Zemetrasenie skončilo. Nevedel som čo teraz. Pomaly som sa púšťal, keď v tom sa ozvali ďalšie zvuky. Tieto mali iný charakter, ako tie predošlé. Zneli akosi vondatejšie.
Voda! Pre pavúka pavúkov! Ona jedla a teraz pije!!
Okamžite som sa chytil najmocnejšie ako som mohol. Preletela mnou vlna okysličenej vody. Zmokol som ako pes. Odpadol som.
Piatok
Ležal som si v pavučinke a premýšľal som o včerajšku. Slečna jedla a pila dokopy ešte dvanásťkrát. Ale zároveň toho aj veľa narozprávala, takže to nebolo až tak zlé. Ten jej hlások mi vynahrádzal všetky nepríjemnosti spojené s konzumáciou potravy.
Keď zaspala, bol som vonku a chytil som zopár múch a mravcov. A tak som si najedený ležal v pavučinke a rozmýšľal som, ako jej zamedziť prijímanie potravy.
Nič mi nenapadalo.
Zaspal som.
Zobudil som sa práve, keď sa na mňa valila vlna akejsi čiernej tekutiny. Rýchlo som sa chytil pavučinky a zadržal som dych.
Keď všetka voda pominula, ležal som vyčerpaný vedľa pavučinky a myslel som na to, že takto to už dlho nepôjde. Raz sa nestihnem zobudiť včas a stiahne ma to do žalúdka. Brrr. Telo som mal samé zimomriavky. A ako som sa tak držal pavučinky, vtedy mi to napadlo.
Musím už len počkať, kým bude spať.
Sobota
Slečna šla spať v sobotu nadránom. Myslím, že mohlo byť tak pol štvrtej. Zaspávanie jej trvalo tridsaťšesť minút. Podľa frekvencie dýchania som zistil, že už je v krajine snov a začal som so svojim plánom.
No, musím to urobiť tak, aby som počul zvuk prechádzajúci hlasívkami, a zároveň tak, aby sa jedlo nedostávalo zvonku k hlasívkam.
Chvíľu som sa prechádzal po krku a po ústach. vyhliadol som si miesto tesne za jazykom, ale zároveň dosť ďaleko, takže by naň nedočiahla ani prstom, ani ničím iným.
O ôsmej ráno bola moja práca skončená. Sedel som pri hlasívkach a sledoval som bielu stenu, ktorú som za pomoci pavučinky urobil.
Som zvedavý, či to vydrží.
Bol som taký unavený, že som ihneď zaspal.
Zobudil som sa na otrasy a čudesné zvuky. Pavučina, ktorú som pred nedávnom urobil bola nafúknutá tlakom jedla, ktoré sa valilo z opačnej strany. Neprešiel cez ňu ani kúsok. Bol som šťastný ako ešte nikdy.
Konečne ma nič nebude otravovať a budem si môcť v kľude vychutnávať zvuk jej hlasu.
Niečo treslo. Vvytrvalé trasenie prešlo na mierne otrasy, ktoré po čase ustali. Bol kľud. Ľahol som si a znovu som zaspal.
Zobudil som sa hladný ako vlk.
Ach! Ja debil. Ako budem chodiť von zháňať potravu? Musím zničiť pavučinu!
Začal som ju pomaly skladať. Raz, keď niečo zložíte, je samozrejmé, že to viete aj rozložiť. Keď som bol hotový, padla mi sánka. Pozeral som sa na kopu jedla, ktoré ostalo zaseknuté v krku.
No, zdá sa, že tu mám čo jesť.
Potešilo ma to a pustil som sa do jedenia. Keď sa už do mňa viac nevošlo, sadol som si k hlasívkam a čakal som.
Utorok
Bol utorok. Ešte stále som nezjedol všetko, čo mi slečnino hrdlo ponúkalo, ale vedel som, že zajtra sa konečne prederiem von a budem si môcť dať čerstvú muchu. Srala ma však jedna vec. Odkedy som urobil pavučinku, cez ktorú nemohlo prechádzať jedlo, jej hlasívky sa ani nepohli. Myslel som si, že to robí náročky. Ľahol som si, ale od nervozity som nemohol zaspať.
Zrazu som túžil ihneď vedieť, čo sa stalo! Pustil som sa do jedla.
O šesť hodím som sa konečne prehrýzol von. Do očí mi udrelo svetlo. Slečna mala otvorené ústa a ja som počul zvuk múch, ktoré si vonku poletovali. Vyšiel som z úst a všetko som pochopil. Jej hrdlo bolo opuchnuté, pokryté modro – čierno – červenými modrinami. Jej oči už neboli, zrejme jej ich vykľul nejaký vták. Ležala na lesnej ceste, pod ňou bol zvalený bicykel.
Nemohol som sa na to dívať. Nemohol som uveriť, že už nikdy nebudem počuť jej hlas.
Tak takto nejak to bolo. Teraz smutne sedím na konári a plánujem si hodiť mašľu. Viem, že si to zaslúžim. Zničil som totiž najkrajší hlas na tejto planéte. A to len pre svoje sebectvo. Keď si toto niekto číta, tak nech vie, že si nikdy neodpustím.
Popísaný list položil vedľa slečninho tela, rozplakal sa a pobral sa cestou tieňov do pekla.
Komentáre
:D
Nebyť tých nadbytočných expresívnych slov, zrejme by som spísala ódu číslo tri... ten pavúk nemal chybičku krásy!!!
Máš môj hlas!!!
Pridal(a): Yaonee, 26. 08. 2010 18:00:51
|
|
|
