PoviedkaLetná poviedková súťaž23. kapitola - SudKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 15. 08. 2010 10:14:24
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 202
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
„A to sa ti ako podarilo?“ trpaslík vytreštil svoje hnedé oči na veľký sud uprostred izby miestneho hostinca.
Bielovlasý chlapec sa usmial a začal si šúchať ruky o plátenné nohavice. Tešil sa, že konečne aspoň na chvíľu dokázal vyviezť trpaslíka Ursala z rovnováhy.
Ten, div nespadol na zadok keď otvoril dvere a pred zrakom sa mu zjavil okovaný sud. Až keď sa mu konečne podarilo prísť k sebe, zadíval sa prižmúrenými očami na mladíka, ktorý jemným náznakom ukazováka ťukal na okenicu. Zuby mu žiarili belosťou, ako ich ukazoval pri širokom úsmeve.
„Oknom? Ty si vytiahol plný sud sem na poschodie oknom? To ma podrž!“
„Keď som ho vyťahoval, nebol plný.“ dvihol Jakub hrubé lano zo zeme a pohladil jeho rozstrapkaný koniec. „Vodu som doň pridával postupne. Naberal som ju z neďalekej rieky.“
„Blázon! Si blázon!“ krútil hlavou trpaslík.
„Nemohol som cez dvere. Hostinský by ma zbadal a zistil, že som si sem doniesol sud. A vieš ty, koľkokrát som sa musel driapať hore s vedrami plnými vody?“
„Ja som vždy vedel, že ľudskí fagani majú hlúpe nápady, ale, že až takéto?“
Ursal si sadol a vyzliekol sa zo svojho brnenia. Zostal len v košeli, na nej si začal rozopínať gombíky. Išlo mu to ťažko, jeho tvrdé nepoddajné prsty neboli zvyknuté na jemnú robotu. Keď však už aj košeľa padla na zem a trpaslík odhalil pred mládencom svoje veľké biele brucho, Jakubovi to nedalo neopýtať sa:
„A čo teraz vlastne robíš?“
„Ako vidíš, vyzliekam sa. Idem sa kúpať, keď si mi už kaďu nachystal.“
„Ale ten sud nie je na kúpanie!“
„Nie?“ udivil sa trpaslík „Tak prečo si sa s ním toľko lopotil?“
„Pamätáš sa ... včera ráno na trhovisku?“
..........................................
V to ráno bolo sviežo. Obaja sa zobudili skoro, neboli zvyknutí na ruch mesta.
Hrkotanie vozov po mačacej dlažbe, žena, ktorá kričala na svojho muža – opilca, dupot ťažkých čižiem, ako sa mestská stráž snažila dolapiť vreckového zlodeja a aj štekot psov svojsky komentujúcich situáciu na ulici, to všetko sa ozývalo cez okno a budilo dvojicu spachtošov.
Ráno bolo svieže, chlad sa plazil dnu cez otvorené okno, ktoré trpaslík zakázal mládencovi zavrieť. Vraj nechce cítiť smrad z krčmy, ktorý sa do izby valil celú noc.
„Zobuď sa! Ursal, zobuď sa! Dnes je jarmok! Zobuď sa! Ide sa na trh!“ veselo, aj keď drkotajúc zubami budil Jakub spáča.
Dlhú dobu už boli spolu a mladík sa naučil, že ak by trpaslíka ráno nezobudil, dokázal by prespať aj celý deň.
Ursalova spoločnosť sa Jakubovi páčila. Bol síce vždy rozmrzený, vážny, málovravný a občas grobian, no zbojníci v lesoch aj ožrani v nočných uliciach sa mu z diaľky vyhýbali. Možno to bolo kvôli dvom ostrým mečom noseným vo zvláštnych pošvách na chrbte trpaslíka, možno kvôli jeho nepríjemnému pohľadu, z ktorého išiel strach. Alebo len vedeli, že ak sa trpaslík nahnevá, potečie krv.
Jakub sa Ursala nebál. Ani keď sa rozčúlil. Veď toho už dosť spolu zažili. Bojovali dokonca s drakom!
Okrem toho, v mládencovej spoločnosti bol aj Ursal zhovorčivejší a menej vážny než predtým.
„Zobuď sa! Ujo trpaslík! Vstávaj!“ pomykal spiaceho trpaslíka za plecia.
Ten tichou spŕškou nadávok dával mládencovi najavo, čo si práve v tú chvíľu o ňom myslí.
„Vstávaj! Ide sa na jarmok!“
„Na jarmok?!“ otvoril oči „Choď si aj so svojím jarmokom do trolieho zadku. Ja si ešte pospím.“
..........................................
Nepospal si. Mladík ho spať nenechal. A Ursal sa ani nedivil. Jakub sa už pár dní tešil, že na trhu stretne niekoho zo svojej rodnej dediny, tak preslávenej liečivými bylinkami. Niekoho, po kom by mohol poslať odkaz svojmu otcovi, že žije a má sa dobre.
Raňajky, najdôležitejšie jedlo v živote trpaslíkov, pozostávajúce z varených vajíčok, pečenej klobásky, slaniny, čierneho chleba a horúcej kávy, zostali nedotknuté na stole v izbe. Tak rýchlo sa vypratali, tak mali naponáhlo.
Jakub však na trhu nikoho nestretol. Nikto z ďalekého Schelashoku bylinky nepredával a Jakub posmutnel. Začal blúdiť úzkymi uličkami prepchatého trhoviska ako duch, narážal do kupujúcich, ktorí sa handrkovali o ceny a po istom čase aj prestal vnímať to množstvo tovaru, čo bol na predaj.
Ursalovi sa naopak rozžiarili oči.
Nechcelo sa mu ísť. Neznášal, keď sa ocitol v mase ľudí, ktorí boli občas aj o polovicu vyšší než on. Nemal rád hluk a krik predajcov hlásajúcich, že ich artikel je práve ten najlepší, prípadne najlacnejší. Keď ale zistil, aké obrovské množstvo vecí sa na jarmoku nachádza, začal plný nadšenia poletovať od jedného stánku k druhému. Jakub si to všimol a razom sa pridal k jeho veselosti. Zabudol na svoj smútok a zabával sa, ako trpaslík ochutnával jedno ovocie za druhým, ako si skúšal čapice, snažil sa natiahnuť si na svoje mohutné ruky jemné kašmírové rukavice a nie raz sa zastavoval pri stánku s medovinou. Mladíkovi bolo až smiešne, ako trpaslík zjednával cenu drevenej píšťalky, ktorú si nakoniec ani tak nekúpil, vadil sa s predavačom zbraní, že má nekvalitné meče, ktoré sa mu pri silnejšom údere lámu. Samozrejme ten úder aj rázne predviedol. Potom si pri jednom stánku kúpil slávika v klietke, ktorého zaraz pustil.
„Takéto krásne stvorenia by sa vôbec nemali predávať. Majú svoju dôstojnosť. Predstav si, že by ťa zavreli do klietky a ľudia by sa na teba dívali ako na tovar!“ riekol mu, keď sa už napchával voňavou pečienkou a zajedal ešte teplým chlebom.
„A čo hento?“ mastný prst namieril na neďaleký sud.
„Čo má byť?“
„Vieš, kto ten sud predáva?“ spýtal sa Jakuba, no nečakal na odpoveď, lebo oči mu spozorovali blízko stojaceho muža.
Stál celý v čiernom. Čierny od hlavy až po päty. Rozcuchané vlasy schované pod turbanom, tvár zakrytá čiernou šatkou a vetché telo zahalené uhľovočiernou sutanou. Ruky skrýval v tmavých rukaviciach a na nohách topánky z jemne vypracovanej ako noc čiernej kože.
„Ten škaredý chlap?“ mrkol naňho trpaslík.
„Je to čarodej. Tí sa vždy obliekajú čudne. Čarodej – šmelinár. Predáva elixíry a magické tretky všetkým, čo sú dosť hlúpi na to, aby si také drahé sprostosti kúpili.“
„A čo tá tvoja kniha? Koľko by asi stála?“
Trpaslík si spomenul, ako sa im z dračej jaskyne podarilo potiahnuť starobylú knihu.
„Tú by som nepredal!“ zvážnel zaraz Jakub a odvrátil sa od neho.
„Ja viem. Ja viem.“ skonštatoval trpaslík skôr pre seba a rozbehol sa kamsi preč.
Stačila len krátka chvíľa mládencovej nepozornosti, keď si nevšímal Ursala a ten zaraz stál pri mágovi a odborným okom si obzeral okovaný sud.
„Hej strigôň! Čo máš v tomto sude?“ poklopkal po dubovom dreve.
„A prečo to chceš vedieť?“ zasyčal naňho nepríjemne.
„Presne takýto okovnák potrebujem. Na medovinu, vieš? Rozhodol som sa variť medovinu, keďže v celom meste predávajú len hnusné žbrndy.“
Slová vyslovil dosť nahlas, naschvál, aby sa blízki predajcovia pijatiky naňho pozreli krivým okom.
„Sud nie je na predaj.“ šepol kúzelník „Len to, čo je v sude.“
„Aha. Tak mi ukáž, čo tam máš.“
Bez toho, aby sa spýtal na dovolenie, dvihol veko a odhodil ho nabok. Poklop zadunel o zem a voda v sude sa náhle rozvírila. Okoloidúci nevedomky urobili krok vzad, dokonca aj čarodej odstúpil nabok.
Zvnútra kade vyrazil nepríjemný piskľavý tón.
„Čo za medvedie gule to je?“ zaklial Ursal nedajúc na sebe znať, že sa zľakol, no dovolil Jakubovi, aby ho chytil za rameno a potiahol ďalej.
Voda vyšplechla a čosi sa začalo vynárať von. Najprv len hlava s dlhými namodralými vlasmi, potom úzke ramená, až nakoniec polovica tela vodnej ženy trčala zo suda von.
„Nymfa!“ vyštekol víťazne mág „Vodná víla. Prvotriedna kvalita!“
Jeho slová zaraz zaujali ľudí, ktorí obkľúčili sud a začali múdro prikyvovať.
„Je neškodná a nádherná. Vidíš!“ čierna ruka sa dotkla jej vlasov a telom víly prešla triaška strachu.
„Aha!“ nebojácne k nej pristúpil trpaslík. „A za koľko ju predáš? Aj so sudom?“
„Na to nemáš, malý muž. Ani bez toho suda.“
..........................................
„Ja sa poondiem! Ty chceš kúpiť nymfu?“ sadol si trpaslík na rozheganú posteľ.
„Kúpiť? Kde by som na to vzal?“
„Čo potom?“
„Ukradneme ju!“
„My?“
„Ja som v noci slepý ako krt, sám si mi však hovoril, že trpaslíci aj v tme vidia ako za slnečného dňa. Musíš mi pomôcť.“
„Musím?“
„Uhmm!“ prisvedčil Jakub.
„A na čo ti tá vodná víla bude?“
„Kúzelníci by ju zabili. Z jej pľúc sa robí vývar, elixír, ktorý keď vypiješ, môžeš dýchať aj pod vodou. Okrem toho, sám si hovoril, že živé stvorenia, ktoré majú svoju dôstojnosť sa nesmú predávať ako hlúpy tovar. Alebo tak nejako.“
„To som myslel vtáčika a nie vílu.“ oponoval mu trpaslík.
„A vari sa víla môže stať tovarom? Prísadou do elixíru?“
„Ja viem, že nie...“ pripustil Ursal „Ale ukradnúť nymfu? Ešte k tomu od čarodeja? Veď je to samovražda.“
Jakubov pohľad sa zmenil. Sklopil oči, skrivil ústa. Blonďavé vlasy mu padli do čela. Pristúpil bližšie k svojmu priateľovi a riekol:
„V mojej knihe som našiel kúzlo. Pozri, toto kúzlo.“
Z plátennej kapsy vytiahol hrubý bachant a začal listovať v jeho zažltnutých naúzko popísaných stránkach. Každý list bol po okraj zaplnený textom a množstvom farebných kresieb. Pretáčal stránku za stránkou, až kým nenarazil na to, čo potreboval.
„Toto kúzlo ma dokáže preniesť domov. Chápeš? Konečne mám tú šancu vrátiť sa späť, z mojich hlúpych potuliek, z veľkého sveta, domov ku svojmu otcovi, ktorý mi veľmi chýba.“
„A...?“ kývol hlavou trpaslík.
„A na to kúzlo potrebujem vlasy vodnej víly.“
..........................................
Tma už dávno prikryla mesto svojim čiernym plášťom, keď obaja vyrazili do ulíc. Rieka, popri ktorej brehu išli, hlasito žblnkotala, no Mesiac sa neodrážal na jej hladine. Schoval sa za husté čierne mračná naznačujúce príchod dažďa a chladnejšieho počasia. Ešte však stále bolo sucho a teplo. Takáto noc nepriala rybárom, ktorí sa rozhodli sadnúť si do svojich člnov a uprostred širokej rieky rozhodiť svoje siete. Začal sa ich nočný lov.
„Začal sa náš nočný lup!“ chválil sa sám pre seba trpaslík ako pravý, všetkými masťami mazaný zlodej.
Ešte nikdy nekradol. Ani jablká zo sadov, hocako bol hladný. Ani slíže z hrnca svojej matky, keď bol malý. Napriek tomu, sa teraz takejto činnosti potešil. Bral ju ako zábavu, konečne niečo iné, než len večné túlanie sa v krajine ľudí a ustavičné využívanie dvojice mečov, ak ho o to niekto požiadal.
Pre istotu si svoje zbrane aj túto noc zobral so sebou.
„Tam! V tom dome!“ ukázal na tmavý meštiansky dom Jakub „Je zatvorená dole, v pivnici. Celý deň som sliedil, kým som to zistil.“
„Šikovný chlapec!“ s iróniou v hlase ho pochválil Ursal „Ale ako sa dostaneme dnu?“
„Je tam pivničné okno. Čarodej ho necháva otvorené celé dni aj noci kvôli týmto teplám. Je zamrežované. Silák ako ty však tie mreže určite zvládne. Neviem však, ako to vyzerá vo vnútri. Bude tam tma ako v rohu, budeš ma musieť viesť.“
Možno tam budú magické pasce, prekliatia, či samotný kúzelník zúrivo brániaci svoj majetok – pomyslel si Ursal, ale radšej si nechal svoje myšlienky pre seba. Nechcel kaziť Jakubovi jeho nadšenie. Z čarodejov však nikdy nemal dobrý pocit a to ani vtedy, keď sa stretol zoči-voči len takýmto podradným kaukliarom akým najskôr vílin väzniteľ bol. Mágia je mágia a keď raz zaútočí, mečom ju neodrazíš a štítom nevykryješ.
..........................................
„Povedal si, že to tu bude!“ čo najtichšie zašepkal vysoký holohlavý muž druhému, bradatému, chlapíkovi priamo do ucha.
„Áno! Pozri na tú čiaru!“
Mohutný bradatý chlap priložil k stene sviečku a do jej plameňa nasypal jemný biely prach. Ten nevzbĺkol, ako očakával holohlavec zvaný Potkan, ale v okamihu sa z ohňa vyvalil hustý dym a zaplnil priestor popri nich. V dyme a svetle jedinej sviečky sa jasne ukázala, ako jemná šnúrka natiahnutá cez celú miestnosť, magická pasca.
„Počúvaj, Červeň, ako si to vedel?“
„Je tu ešte jedna. Priamo pri sude. Len neviem, v akej výške. Túto pascu bez problémov prekročíme, ale ako to bude s druhou? Černokňažnícke teľa sa včera opilo v krčme a vytáralo mi skoro všetko.“
Dvojica mestských vlamačov sa zarehotala. Bol to hlasnejší zvuk, než ich šepot, preto sa rýchlo chytili za ústa, aby svoj smiech stlmili. Znova sa však rozosmiali, akonáhle sa pozreli navzájom na seba a uvideli svoje vyjavené pohľady.
„A povedz mi ešte raz, akú má tá vodná cundra cenu! Chcem to počuť!“ zašepotal Potkan.
„Desaťtisíc zlatiek, kamarát. Desaťtisíc zlatiek.“
..........................................
„Tak ty mi tvrdíš, že tu majú byť mreže, však? Ja ale žiadne mreže nevidím!“
Na pivničnom okne nič nebolo. Mreže sa stratili, ako keby tam ani nikdy neboli. Žiadna diera v murive, jednoducho nič. A Jakub začal byť neistý. Stoja pri správnom dome? Čo ak sa náhodou vlámu k niekomu cudziemu.
Posledné, čo by si želal je dať sa chytiť, no ešte poslednejšie by bolo dať sa chytiť na nesprávnom mieste.
„Asi sme naozaj správne. Pozri!“ zamrmlal si po chvíli pokojne trpaslík.
Mäkká omietka. Niekto odmontoval mreže a dal si námahu zahladiť všetky stopy.
„Tak ti poviem, chlapče. Už tu niekto asi bol. Lebo toto ... toto je priam umelecká robota.“
..........................................
Našľapovali opatrne. Nehlučne, aby nevyplašili ani myš, ktorá im nečakane skrížila cestu.
V pivnici bolo vlhko a pach hniloby od mokrého dreva, ktoré sem čarodej napochytro naukladal na zimné kúrenie ostro vrazil dvojici do nosa.
Jakub presvedčil Ursala, aby sa išli pozrieť, čo sa v pivnici nachádza, veriac, že tam sud aj s vílou ešte bude. Teraz sa poslušne nechal viesť, držiac trpaslíka pravačkou za plece. Mladík mal pravdu, keď tvrdil, že on nič neuvidí. Tma ako v jaskyni bez jediného mihotavého fliačika svetla napĺňala miestnosť.
Trpasličí bojovník však videl dobre. Opatrne prechádzal popri porozhadzovaných metlách a lopatách a snažil sa aby sa jeho priateľ ani len špičkou topánky nedotkol veľkých demižónov s neznámou tekutinou. Najskôr v nich bolo víno, no v čarodejovej pivnici nebolo radno žiaden nápoj ochutnávať.
Vonku hlasno zahrmelo. Búrka už nebola ďaleko a nebezpečne sa približovala k mestu. Aspoň dážď zmyje ich stopy, keď sa budú vracať späť do hostinca.
Možno aj s vílou.
Trpaslík si nevedel predstaviť, ako ju odtiaľto dostanú. Omráčia ju a zoberú na chrbte? Pobeží sama? Čo to len Jakuba napadlo, riskovať svoj život kvôli neznámej nymfe? Ak tu ešte vôbec je. Tie odstránené mreže sa Ursalovi vôbec nepáčili. Ktosi sa zaiste sem vlámal pred nimi.
Zabočili za roh, do ďalšej pivničnej miestnosti.
„Pss! Vidíš niečo?“ šepol Jakub.
„Ja vidím všetko. Prečo sa pýtaš?“
„Lebo teraz už vidím aj ja. Vidím plameň sviečky.“
..........................................
„Stoj!“ ozval sa hromový hlas zlodeja Červeňa zbadajúc dvojicu prišelcov.
„Ani sa nehnite!“ zaštekal druhý zlodej.
Ozval sa zvuk trpaslíkových mečov vykĺzavajúcich z pošiev a zaraz si všetci štyria uvedomili, že je zle.
„No, no, no!“ ostal zaskočený Červeň vidiac, že to Ursal myslí vážne „Nerobme unáhlené závery!“
„Čo ... čo tu robíte?“ zakoktal sa vystrašený Jakub.
„Asi kradneme. Čo iné?!“
Potkanovej tvári dodávala sviečka červenšiu farbu, než akú v skutočnosti mal.
„Víla je naša. Všetko ostatné si môžete zobrať.“ Jakub sa ostro postavil proti vlamačovi.
„Nič iné tu nie je, hlupák!“ nenamáhal sa holohlavý zlodej so šepkaním „Okrem toho, boli sme tu prví. Korisť je naša.“
Dvihol svoju sviečku vyššie, aby dvojica videla jeho širokú dýku v ruke.
„Myslíte?“ usmial sa Ursal a silno fúkol.
..........................................
To, čo nasledovalo potom Jakub nevidel. Ani mohutný vlamač menom Červeň a ani ten s dýkou v pravačke.
Videl to len trpaslík Ursal, ktorý sa hneď po tom, ako sfúkol plameň horiacej sviečky, rozbehol a hlavicou meča udrel prekvapeného Potkana do žalúdka. Ten sa zohol a ako skala tvrdé trpasličie koleno ho zasiahlo do tváre. Vlamač sa zrútil k zemi. Dopadol však veľmi nedobre. Jeho ruka preťala magickú pascu a zo stropu vyletela žeravá guľa, ktorá plnou silou zasiahla trup nešťastníka. Nestihol sa uhnúť. Magický oheň ho priškvaril k zemi. Nestihol ani skríknuť a bol mŕtvy, premenený na hromadu dymiaceho popola.
Červeň tiež držal v ruke nôž. Ten mu, hneď po tom, ako ho plochou stranou do paže zasiahol jeden z trpaslíkových mečov, vypadol. Padajúc nadol zapichol sa prikrčenému mužovi do pravého stehna. Podlomili sa mu nohy a tiež sa dotkol kúzelnej pasce.
Tento raz magická strela vyletela z bočnej steny. Jakub ju zbadal skôr než ostatní a v jej svetle uvidel aj vystrašenú tvár zarasteného zlodeja.
Bez rozmyslu skočil.
V poslednej chvíli dopadol na lupiča a odsunul ho nabok. Žeravá guľa preletela okolo tak tesne, že opálila Červeňovi líce. Zdesil sa a vyplašene zreval priamo Jakubovi do ucha.
„To malo byť poďakovanie za záchranu života?“ opýtal sa ho, no nepočul vlastné slová, ako mu hučalo v ušiach.
„Je tu ešte jedna! Ešte jedna pasca!“ vyjašene skríkol zhrozený vlamač.
..........................................
Ursal otvoril sud. Rovnakým pohybom ako na jarmoku. Oboma rukami schytil veko a trhol. Drevo zaškrípalo a povolilo. Následne sa ocitlo v silných trpasličích dlaniach a bolo odhodené preč. Ozvalo sa tupé dunenie, ako veko dopadlo na zem. Priamo na druhú magickú pascu. Tentokrát tých ohnivých gúľ bolo viac. Vyleteli zo stropu, zo stien, dokonca jedna sa vymrštila priamo z podlahy, len aby zasiahli nič netušiaci poklop suda. Ten vo zvuku mohutných výbuchov zhorel.
Trpaslík sa uškrnul nad svojím šťastím.
Ostalo ticho.
Mlčal aj Jakub s Červeňom tušiac, že sa Ursal dostal k vodnej víle.
Následne však bolo ticho prerušené dupotom nôh zhora.
„Už o nás bosorák vie!“ precedil pomedzi zuby Červeň.
Hladina vody v sude sa rozčerila, ozval sa vílin nepríjemný piskot a jej modré telo sa objavilo nad hladinou.
Nymfa rozpažila ruky. Prekvapene sa pozrela dolu, na trpaslíka, ktorý sa práve chystal skočiť do výšky.
Trpasličí národ má krátke nohy. Bežať dlho nevydržia a ani túto činnosť neradi vykonávajú. Ich nohy sú však silné, nie je nič príjemné, ak do hocakého tvora kopnú celou silou.
Trpaslíci neradi behajú, o to radšej však skáču. A skok do výšky patrí medzi ich najobľúbenejšie aktivity.
Ursal skočil.
Vysoko. Vyššie, než boli oči nymfy, skoro si hlavu udrel o vysoký strop.
Skočil a následne kopol.
Z celej sily vypálil svoju nohu do tváre ohromenej víly, priamo do nosa až chrupavka nepríjemne zaprašťala.
Víla odkvacla.
„Padáme!“ riekol spokojne trpaslík vyťahujúc vodnú ženu z nádrže.
..........................................
Stihli vyliezť cez pivničné okno. Všetci. Najprv Jakub, potom trpaslík podávajúc mládencovi odpadnutú dievčinu, nakoniec Červeň nadávajúc, ako ho bolí krvácajúce koleno.
„Zlodeji!“ rozrazili sa neďaleko dvere a v nich stál mág.
Bez turbanu, bez čierneho plášťa a bez tajomnej šatky na tvári vyzeral s rozcuchanými riedkymi vlasmi smiešne, no to, čo vyletelo z jeho rúk už smiešne nebolo.
Ursalovi popri nohách preletel modrý blesk a zaboril sa hlboko do steny protiľahlej budovy.
„Utekajme!“ zavelil Jakub.
Nebolo času na rozmýšľanie. Trpaslík hodil modré žieňa na plece a začal bežať.
„Zlodeji!“ kričal za nimi v spodkoch stojaci čarodej pripravujúci ďalšie kúzlo.
Červeň kríval. Rana ho bolela pri každom kroku. Snažil sa udržať tempo, no nešlo to. Za ním sa ozvalo nepríjemné syčanie. Obzrel sa dozadu a uvidel hrot blesku mieriaci priamo naňho.
„Zlodejiiiii!“ vrieskal po nich mág.
Nebyť toho, že sa lupičovi podlomilo boľavé koleno, smrtiaci blesk by ho trafil priamo medzi oči. Takto však len neškodne preletel okolo.
„Bežte!“ zakričal za utekajúcim mládencom a trpaslíkom „Ja si poradím!“
Otočil sa iným smerom.
..........................................
„Kadiaľ?“ dychčal Jakub.
Bol spotený, no kvapky dažďa zmývali z jeho tváre slaný pot.
„Do člna!“ v momente sa rozhodol funiaci trpaslík. „Musíme do člna. Po vode nás nevystopuje.“
Osamelý rybár práve vyskočil zo svojej loďky. Úlovok bol biedny, no dalo sa to čakať kvôli blížiacej sa búrke. Aj ryby zaliezajú na dno, keď sa blíži hromobitie.
Rybár vyskočil z člna a pritiahol ho k brehu. Drevo sa zaborilo do mazľavého bahna na dne. Trhol silnejšie, posunul ho len o malý kúsok. Málokedy sa stalo, aby mu čln uviazol v bahne.
A málokedy sa mu stalo, aby ho niekto tresol zozadu po hlave vlastným veslom.
Jakub to však tentokrát urobil.
..........................................
Hrmelo a blýskalo sa. Hustý dážď prudko padal na udychčanú dvojicu v člne ako aj na krásne nahé telo vodnej víly.
„Čo myslíš? Ten čarodej? Pôjde po nás?“
„V takomto daždi určite nie. Búrka nás zachránila.“ zamrmlal unavene trpaslík.
Potom sa pozrel na nymfu a odpľul si.
„Stálo to za to?“
Jakub len nešťastne pokrčil plecami. Rukami si prešiel po premočených vlasoch a nezbadal, že sa pri ňom víla dvihla a schytila kapsu, ktorú mal večne so sebou. Skočila do vody a prudko trhla.
Chcela mládenca stiahnuť so sebou, no pútko sa odtrhlo a kapsa aj s knihou ostala v jej rukách.
„Stálo to za to, hlupáci!“ sykla a v okamihu sa ponorila do hĺbky rieky.
„Do riti!“ skríkol na vlny naštvaný Jakub „Tá krava mi ušla aj s mojou knihou!“
„No!“ sadol si na spodok loďky trpaslík „Tak nám treba. Za dobrotu, na žobrotu“
Potom otvoril dlaň a v nej sa trblietalo pár modrastých dlhých vlasov.“
„Vyšklbol som ich z nej pre teba. Asi zbytočne, však?“
Obaja sa na seba pozreli. Jakuba zúrivosť prešla a začal sa smiať. Aj Ursal.
Smiali sa a nechali sa unášať prúdom rieky.
Komentáre
:)
Príbeh nebol svojim spôsobom zlý… mal úvod, jadro i záver, isté napätie a dvojicu hlavných postáv, od ktorej sa očakával istý druh kontrastu (nielen vonkajším zjavom).
Problém bol v tom, že všetko plynulo v monotónnej rovine, čo spôsobilo, že sa čitateľ začal po istom čase trošku nudiť a hľadať také prvky, ktoré by mu “vypožičanie” sudu a záchranu “nevďačného” vodného tvora osviežili :) Hľadal ich v slovnej zásobe epických hrdinov (veď tu máme trpaslíka – celkom vhodná pôda pre nejaký ten fantastický trpasličí akcent/stačí použiť pár príznakových slov alebo nejakú skomoleninu nárečia), hľadal ich v štruktúre dialógov aj opisných replík, hľadal ich v postave rozprávača i v samotnej autorskej reči… a nič.
Všetko bolo jednoducho jednoliate, také isté, bezvýrazné, čo ma viac-menej zamrzelo, keďže minimálne myšlienka postavená na záchrane tvora, ktorý neprinesie žiadnu výhodu, iba ak tak problémy, a to prostredníctvom sympatického priateľského dua, zaujala… netvrdím, že je výnimočná, ale výberom rás upútala v tomto fantastickom fiktívnom svete môj záujem :)
Pridal(a): Yaonee, 27. 08. 2010 11:19:27
|
|
|
