PoviedkaLetná poviedková súťaž24. kapitola - Ozaj skutočná tvár?Krátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 17. 08. 2010 18:49:02
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 298
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Zobudiť sa s obrovskou bolesťou hlavy je to, čo sa mu práve prihodilo. Rozhodne sa o to neprosil. Najprv si nemohol spomenúť, čo sa stalo. Prečo leží na tom odporne vlhkom lístí zmiešanom s rôznymi neidentifikovateľnými prísadami. Prečo nie je tam, kde by mal byť. S Manausom a Aleandrom, priateľmi, s ktorými sa vypravil za nevinným dobrodružstvom. Prvé spomienky sa vracali veľmi pomaly, ale tie ďalšie prichádzali čoraz častejšie a rýchlejšie, hoci to trvalo len desiatky sekúnd. Bolo to, ako keby mu na diaľku spustili program, v ktorom defilujú rôzne situácie. Absolútne bez ladu, všetko prichádzalo a mihalo sa mysľou ako splašené. Naraz príval spomienok a obrazov prestal ako uťatý, pre zmenu niekto stlačil vypínač. Vtedy už však mal ucelený obraz toho, čo sa stalo. Vlastne, dokonalý celkom nebol, lebo ani teraz, keď už mozog a ostatné orgány fungovali spoľahlivo (aspoň v to dúfal), nevedel si vysvetliť, čo sa udialo. Vizuál bol presný, ako by bol stále pozeral do hlbokej priepasti, no zmysel či súvislosti akosi unikali jeho pozornosti. Stáli sme v tvárou tvár mihotajúcej sa temnote mahagónovo sfarbeného jazera opradeného toľkými mýtmi, ktoré nám rozprávali naši ľudia. Vraj ukáže pravú tvár človeka. Aká pochabosť! A čo teda vidím zakaždým, keď sa pozriem na niekoho iného?
Len s problémami by som mohol opísať ako vyzeralo povedačkami opradené jazero, ale pocity, tie boli živé. Ešte stále som mal nozdry naplnené pachom magickej príťažlivosti, ktorá do môjho mozgu vysielala neodbytné požiadavky. Vstúp! Ťažko bolo odolať mne, myslím však, že podobné pocity, aj keď to neviem naisto, mali aj chalani. Reč akosi prestala patriť do našej prirodzenej výbavy. Hľadel som sfanatizovanými očami, ale vo vnútri som sa tak necítil. Rozporuplnosť citov ma lámala vo dvoje. Všetko dobro, bol som si istý, že je to ono, vyprchávalo čudným spôsobom von zo mňa. Videl som, ako sa ťahalo v takmer neviditeľných sivých vretenách preč, ďaleko odo mňa. Nemohol som tomu zabrániť. Chcel som. Bolo mi stále zimšie. Cítil som vnútorné chvenie a herkulovský boj. Napriek tomuto zápoleniu duše s neviditeľnou magnetickou silou, všetko dobro skončilo v jazere. Pochopil som. Ale prečo je dobro takmer čierne? Prečo nie je všetko nádherne trblietavé ako ranná rosa za svitania? Sila jazera ma oberala o všetko dobré, čo sa vo mne skrývalo. A skrývalo? Nebolo to vreteno, ktoré odnášalo do jazera naše „dobrá“, aj keď každý súdny človek sa vyhýba podobným situáciám, len náplasťou na naše úbohé ľudské masky, na ktorých nám tak záleží? Hoci unikalo do vody len dobro, išla z neho zloba. Triasol som sa. Neovládateľná triaška vyústila do tranzu, v ktorom som nemohol robiť, čo som chcel. Čo moja vôľa túžila urobiť. Vtedy sa to stalo nepodstatným. Vnímal som všetko, ale ovplyvniť som nemohol nič. Ako vo sne som natiahol ruky pred seba. Strojovým krokom, ako nezničiteľný Frankenstein, som sa približoval k mojej skaze. K vysávaču, ktorý nenechal v mojom tele nič, čo by stálo za to. Aspoň som si to myslel.
Nebol všetko len zlý sen? Hlavou mu náhle prebehol šíp ostrej bolesti. Nazdával sa, že chytiť sa za hlavu je zbytočné marenie akéhokoľvek úsilia a všetku energiu vložil do prostého úkonu. Jeho plán bol jednoduchý - postaviť sa a pohľadať chalanov. Mimovoľne mu pohľad padol na náramok bratstva. Trojičného bratstva. Jeho, Manausovo a Aleandrovo. Nevidel žiadnu hrôzu v tom, že skončil niekde, kde to nepozná, ale bolo podozrivé, že ostal sám. Malo by mu to aspoň byľku naháňať strach, neurčitý pocit, že sa niečo deje. Jedno vedel, ak mal medzičasom aj umrieť, doteraz sa naskytlo dosť príležitostí. A ak je to až také vážne, potom ho aj tak, minúta - dve, nezachránia. Jedna vec mu ale začala ukrutne prekážať. Pred jeho očami sa mihali obrazy. Neostré, akoby ani neboli z jeho hlavy, ale vysielané nejakým televíznym kanálom. A obraz predtým akosi nestihli transformovať lepším rozlíšením. To, čo mal pred očami, sa dalo nazvať len hotovou mazanicou bez akéhokoľvek zmyslu. On niečo chcel vidieť, keď už teda mal niečo vidieť. Trošku si dlaňou pobúchal po hlave. Možno čakal, že sa z tej mazanice čosi vykľuje. Vyčkával márne. Len čo si privolal brnenie v hlave. Zvláštne bolo aj to, že hoci mal pred očami niečo, čo ani nevedel poriadne definovať, na priestor, čo ho obklopoval, videl veľmi dobre. Priam dokonale. Dva nezlučiteľné pohľady a pri tom si ani nezavadzali. Nevedel, ako si to má vysvetliť, tak sa toho analyzovania, aj keď neochotne, vzdal. Všetko sa zdalo také ničomné a nepodstatné. Túžil zatvoriť oči, pričom pri ich opätovnom otvorení si chcel uvedomiť, že to bol len sen, len ničotné nič. ´Mať tú moc, už tu veru nie som a nerozmýšľam nad nemožnosťami. Áno, tak by som to všetko nazval.´ Povzdychol a prúd myšlienok nasmeroval na iný kurz.
V tom mu výdatne pomohol žalúdok, ktorý sa veľmi nepríjemne ozval a práve vtedy si pripomenul, že je vlastne človek, čo pre túto chvíľu znamenalo dosť rozsiahly hendikep, a potrebuje niečo, z čoho by poriadny kus odhryzol a neodviezli by ho pri tom na máry. Uškrnul sa. ´Tam by som sa v mojom prípade asi ťažko dostal, lebo umrieť nie je až také ľahké.´ O tom sa už presvedčil, keď prežil vysávanie dobra. Popravde, necítil žiadny rozdiel, keď už porovnával. ´Aký je vlastne rozdiel medzi človekom úplne zlým a kompletne dobrým?´ Nazdával sa, že by to mohli byť pocity, ktoré prežíval alebo to, na čo myslel, že urobí. V každom prípade, jediné, čo ho teraz naozaj zaujímalo bolo, ako si naplní prázdne brucho. Akosi fyzično prevládalo nad psychikou a nezaoberal sa svojimi dobrými a zlými stránkami. Nedalo sa povedať ani to, že túto otázku zámerne obchádzal. Prosto, nezdalo sa to natoľko dôležité ako všetko ostatné. Chalani ani to, že prázdnotou zívajúci žalúdok mu rozmýšľať nedovolil, aj keby chcel. ´Och, piť.´ Vzdychol si. S miernou sebairóniou si uvedomil, že na tom naozaj nie je až tak zle. V tom prípade by už mal jazyk vyplazený ďaleko od úst a pokúšal sa nasávať vlahu zo vzduchu ako to je prirodzené psom.
Konečne sa postavil a prejavil ako ozajstný chlap. Očakával, že pátranie asi nebude také jednoduché. Prečo by sa aj niekto rozhodol, že by akúkoľvek časť utrpenia niekoho iného zjednodušil? Je pravda, že potom by človek začal považovať svet za niečo celkom iné ako v skutočnosti bol. Nedávalo mu zmysel, že práve on je ten, ktorý sa v tomto prostredí zmätene snaží nadobudnúť stratenú rovnováhu.
Netušil, kde sa vzal, ale hlina, po ktorej kráčal sa zmenila na chodník. Či si ho predtým len nevšimol? To je tiež dosť možné, ale nepravdepodobné. Začal tušiť voľačo vo vzduchu, niečo, čo zmení jeho doterajšiu pozíciu. Dúfal, že smerom k lepšiemu. ´Ako sa to hovorí? Pred búrkou býva pokoj...´
Holé pláne, ktoré ho doteraz obklopovali ako nemí svedkovia, sa v okamžiku, tisícine času, zmenili na aleje a neskôr na husté lesy. Zdalo sa, že všetky rastliny sveta ukradli a vysadili práve sem. Na jednej strane chodníka zbadal palmu a na tej druhej čerešňu. O pár metrov to bol zase javor a vedľa neho nejaký ihličnatý strom, ktorý nedokázal rozoznať. Niektoré boli vysoké, niektoré zase nízke, napriek tomu poskytovali tieň pred ružovým svetlom. „Ružové svetlo?“ Skríkol. Aj to sa menilo každým ďalším krokom na rôzne odtiene fialovej. Žmurkal ako zmyslov zbavený a obočie na jeho obličaji už ani nebolo vidno, čo sa tak čudoval. Ani to, že mu, ako duch, popred nos preletel najčudnejší tvor, akého kedy videl, nebolo také neuveriteľné ako to, čo sa vynorilo z hlbín vzduchu. Stovky obrazov, presne takých istých ako sa jemu mihali popred oči. ´Akú to má spojitosť?´ Tie isté obrysy, len teraz ich mal ako na striebornom podnose. Pozoroval trojicu mužov, ktorí sa približujú k jazeru. ´Ale veď to sme my!´ Na ďalšom obraze videl človeka, ktorý vyzeral, že je na pokraji síl, a naozaj, nevydržal vysávanie a odpadol. Možno umrel, napadlo mu. Hneď vedľa sa normálna ľudská bytosť menila na niečo odpudivé a otrasné. Vlasy ako drôty, svietiace oči... bŕŕ. Premena vyzerala nadmieru bolestivo o čom svedčili početné kŕče a hrôza v tvári meniaceho sa. Zažmurkal, aby odohnal ten odpudivý obraz a pozrel sa inde. Všetko, čo ho obklopovalo mu pripadalo neskutočne. Uvedomoval si, že aj u nich sa stávajú ťažko vysvetliteľné skutočnosti, ale toto pre neho predstavovalo špičku ľadovca – neverenia. Pre istotu, pre vlastný zdravý rozum, zatvoril oči, párkrát potriasol hlavou a k tomu ešte päsťami, ako nejaké malé bábo, požmolil očné jamky. Iba kvôli tomu, aby sa presvedčil, že je to všetko také skutočné, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Napadlo mu však aj niečo lepšie. Podišiel bližšie k čerešni, vystrel ruku a dotkol sa najbližšej vetvy, na ktorej viseli plody. Chvíľku bojoval sám so sebou, či je múdre vziať niečo, o čom nevedel, že je to bezpečné. ´Čert to ber.´ Odtrhol takmer bordové plody, ktoré vyzerali božsky šťavnato, čo hneď aj overil. Zahryzol najskôr opatrne, ale keď aj po pár minútach videl, že sa nič nedeje, tak si ich viac a viac vychutnával. Pomedzi tie šťavnaté sústa si uvedomil, aký je to neuveriteľný pocit opäť jesť. Jedna však nestačila, trhal ďalšie a ďalšie… Zaraz mu prišlo zle. Nie z tých čerešní, ale zo seba. Preniklo mu hlboko do vedomia, čo robí a prestal. Pripadal si ako stratená troska, ktorá jediné, čo potrebuje k životu je niečo mať a užívať to, ale len preto, aby nad tým cítil prevahu. Ruky mu ochabnuto skĺzli vedľa tela, začal zhlboka dýchať a upokojoval svoje rozbúrené pocity. ´Kde sa to vzalo?´ Bolo to nepodstatné, ale predsa také dôležité. Byť takým človekom, na ktorého sa môže pozrieť za každých okolností. Vždy to chcel, ale akosi mu práve ušla niť jeho chcenia. ´Žeby zo mňa vysali ešte aj toto??´ Teraz sa, veru, necítil ako človek, na ktorého sa je hodno pozrieť. Žiadny Saarian, nič. Len veľká pohlcujúca nechuť. Vzdialil sa od čerešne, ktorá už nebola taká lákavá, ako predtým. Ani hlad už necítil, len potrebu ísť ďalej. Nevedel kam ani kadiaľ, ale predsa. Cesta pokračuje a nadišiel čas pohnúť sa a nezastavovať sa nad každým zázrakom, ktorý ho postretne. Tých bolo neúrekom. Vzpriamil sa v celej výške, stoosemdesiatich piatich centimetrov, uprel svoj modrosivý planúci pohľad do diaľky. Jeho cieľom teraz nebola len možnosť nájsť priateľov, ale vykresať zo seba opäť toho istého muža, akým býval. Nech to stojí, čo to stojí. Čierne vlasy sa mu leskli, aj keď na ne nedopadali žiadne slnečné lúče, len matné hnedé osvetlenie. Tváril sa pochmúrne, ale napriek tomu vyzeral odhodlane, akoby mal ísť do samého pekla. A možno aj šiel. Nečujne si odfúkol a vykročil so sklonenou hlavou. Jediné, čo mu po tejto príhode ostalo, bola pokora. Nerád by také niečo opakoval. Dúfal, že nestretne nič silnejšie, čo by ho mohlo zmôcť.
Čím ďalej išiel, tým viac sa cítil ako Alenka v krajine zázrakov. Sem-tam mu, za sprievodu trhnutia hlavy v nej aj zadunelo ako keby mala v pláne sa rozpoltiť. Na to si po čase zvykol, aj keď trhnutia boli čoraz intenzívnejšie. Radšej si to nevšímal, nechcel vedieť, čo sa deje. ´Čo ak sa mením na takú istú kreatúru akú videl na obraze?´ Radšej svoju myseľ zameriaval na to, že všetko, o čo zakopával ho udivovalo takmer do nepríčetnosti. Neostal mu ani len zápisník, do ktorého by zapísal všetko možné aj nemožné, čo videl. Nemal si ani kde ruky podieť. Tie mu len voľne poletovali okolo tela, akoby cítili vo vzduchu nejakú vylomeninu. A tak išiel bez akéhokoľvek cieleného smeru. Aký už len mohol mať? Bez varovania okolie prestalo žiť. Ovzduším neprenikalo toľko svetla, všetko zhustlo. Do seba zahĺbený Saarian si takmer nič nevšimol. Takmer.
„Kamže, kam?“ Počul to normálny ľudský hlas? Saarian sa vystrel ako keby prehltol pravítko a začal sa obzerať okolo seba. Sprvu nič nevidel. Náhle, ako keby prach so vzduchom spojili svoje sily, zhmotnil sa pred ním príšerná kreatúra človeka. Bola to naozaj ľudská bytosť? Na zeleno jej svietili oči a tam, kde mali byť zuby, mala špicaté pahýle pripomínajúce dravú rybu. Namiesto vlasov sa jej na hlave hadili drôty a ksicht mala poďobaný odpornými preliačinami. Nechutne sa uškierala. Saarian nadobudol čudnú predtuchu, pretože sa nápadne ponášala na tú z obrazu. Nebol síce vyšší od tej napodobeniny človeka, ale naháňal po tele zimomriavky. Nevyzeral však, že by bol až takou hrozbou. Keď už ticho bolo ohlušujúce, spýtal sa.
„Kto si?“
Žiadna originálna otázka mu nenapadla. Naozaj mu pripomínal stvorenie s obrazu. Cítil sa nesvoj, ale pohľad z neho nespustil. Ten vyzeral, že sa ohromne zabáva.
„Naozaj to netušíš? Tak dlho si ma nevidel?“
spýtal sa mätúcou protiotázkou.
„Ja... ja som ťa nikdy v živote nevidel. Ver, že to by som si určite pamätal!“
Nechcel ho tou poznámkou uraziť, ale očividne tak zapôsobila. Špata nahnevane zaškriekala, neustále sa približujúc.
„Haa... nepáči sa ti to, čo vidíš? Zdá sa ti, že si lepší odo mňa len preto, že si si zachoval svoju tvár? Ešte nie je koniec!“
Saarian nechápal. Ani za mak. K jeho vnútorným zmätkom sa priadlo neutíchajúce trhanie hlavou. ´Panebože, čo sa to deje?´ Nevedel sa sústrediť.
„Doparoma, čo vieš a ja nie? Hovor?“
´Zbláznim sa!´ Padol na kolená a pevne si chytil hlavu do oboch dlaní.
„Práve som sa strašne urazil...“
Chvíľku sa naoko urazene prechádzal z jednej strany na druhú, ale dlho mu to nevydržalo, pretože Saarian jeho výlevu nevenoval patričnú pozornosť.
„Tak ja ti teda poviem, kto som. Aleander. No čo, teraz ti zapína?“
Vysmieval sa ďalej.
„Čože? Neklam!“
Veď predsa poznal Aleandra. Počkať...
„Ty narážaš na tie mýty, ktorými nás kŕmili? Veď sú to predsa len povedačky!“
Rád by tomu veril, ale jeho dôvera v to, že ich kŕmili len rozprávkami, sa naštrbovala. „Tak sa na mňa pozri lepšie a potom povedz, že sú to len rozprávky, ktoré sa rozprávajú deťom pred spánkom.“
Poslúchol ho a zahľadel sa po celom jeho zovňajšku, či neostalo niečo po starom Aleandrovi. Niežeby veril, že by to bol on... Hlasno preglgol.
„Ten ná...“ hlas sa mu zadrhol v útrobách. „Náramok.“ Dokončil špetom.
Pozrel sa na vlastnú ruku, kde uvidel taký istý. Náramok bratstva.
„Čo sa ti stalo? Kto ti to spravil?“
Aleander, alebo to, čo z neho zostalo sa ľahostajne rozhovoril.
„No, zdá sa, že toto som ja bez príkras... hahah... Podľa tvojho pohľadu usudzujem, že krásou príliš neoplývam, čo?“
Rozrehotal sa ako blázon, ľahostajnosť bola len pretvárka.
„Toto som ja bez všetkých tých škrupúľ! Aký som bol naivný, keď som si myslel, že som bol ten správny. Že som nežil pretvárkou, že som bol sám sebou. Ach, aké jednoduché je navrávať si, že je s nami všetko v poriadku.“
Odpľul si na znak hnusu.
„Garantujem ti, nie je. S nami, ľuďmi, nie je nič v poriadku. Sme bahno. Sme nič. Toto sme!“
Saarian pocitíl šok. Hádam sa mu nesnaží nahovoriť, že toto je niekoho pravá tvár. „Kto sa opovažuje súdiť? Obyčajné sprosté jazero? Tak to je!?“
Kričal Saarian vyvedený z miery vývojom udalostí. Tak aj on tak dopadne... ? Hlava sa mu neovládateľne triasla, mykala zo strany na stranu a závraty, ktoré ho opantávali ho privádzali na pokraj šialenstva.
„Povedz, čo sa to deje?“
Bolo zrejmé na čo naráža. Hoci by mala pravda bolieť, znesie ju.
„Čo so mnou..., s nami bude?“
Nezdalo sa, že by sa chcel dať do reči. Škodoradosť jeho terajšieho bytia však zvíťazila.
„Bratku, zdá sa, že tvoje zlé „ja“ sa ozýva k životu. Bojuje. Medzi nami...“
Priklonil sa k Saarianovi bližšie.
„Čudujem sa, prečo to práve tebe tak dlho trvá... Ale, ver, na každého dôjde. Skôr alebo neskôr.“
„Nie, ja nechcem. Všetko je to o voľbe. Kým chceš byť a kým skutočne si. Neverím, že ti niekto zoberie život, ak oň skutočne bojuješ.“
Zdalo sa, že víťazí. Výkyvy ustávali a všetko sa vracalo do normálu. Saarian sa začal usmievať. „Viem, že môžem byť lepší. Nič nie je predpísané.“ Saarian sa na seba pozrel. Akoby sa vytrácal. Zdalo sa, že jeho vôľa žiť tak, ako predtým, nebola márna.
„Bojuj, Aleander, stále je nádej.“
Aleander, vo svojej závisti a ničotnosti, ktorá ho obklopovala, chcel zabrániť tomu, aby Saarian unikol zlobe, ktorej on nedokázal uniknúť. V poslednom možnom okamihu schmatol druha za predlaktie, ale len čo stihol urobiť zúfalý škrabanec. Pamiatku na to, čo mohlo byť, ale nie je. Vďaka vôli.
Prebral sa, aj keď sa mu nechcelo veriť, že je po všetkom. S očami dokorán, dychčal ako po nikdy nekončiacom maratóne. Potoky studeného potu po ňom stekali, ako keby na to mali právo. Nezdali sa však také hrozné, ako bolo to, čomu práve čelil. ´Tfuuuj.´ Otriasol sa. Mal v pláne striasť zo seba všetko, čo mu sen ponúkol. Najradšej zabudnúť, čo najskôr. Toľko živej fantázie vo sne ešte nezažil. Posteľ, v ktorej ležal, obklopovala tma, a tak zasvietil nočnú lampu. Rýchlo a jednoducho zaháňal duchov. Bezmyšlienkovite si pošúchal miesto, za ktoré ho vo sne zdrapol Aleander. Niečo sa mu nezdalo. Sklonil pohľad k snovej rane a zistil prečo...
Komentáre
:D
Začni niečím ľahším - Harpáň/Teória literatúry. Ak je teda záujem :) Štylistika je dosť náročná...
Pridal(a): Yaonee, 07. 09. 2010 23:29:13
|
Keď tak vravíte, musím veriť. Ale je lepšie, keď sa o niečom hovorí (píše), ako keď sa mlčí. Vlastne sa musím poďakovať za zastavenie sa nad mojím neštylizovaným dielom :) Na "odporúčanie", sťahujem Mistríkovu štylizáciu a dúfam, že ma pri jej študovaní osvieti :)
Pridal(a): 178.40.135.134
|
ehm...
Krucinál, negatívna kritika by vyzerala naozaj úplne inak! Išlo o kritiku, normálny rozbor textu, analýzu... ak sa mi neverí, prečítajte si Mistríkovú štylistiku!
I tak držím pri ďalšom tvorení palce :)
Pridal(a): Yaonee, 07. 09. 2010 18:42:11
|
Ďakujem za tak rozsiahly rozbor, je pravda, že taký som ešte neutŕžila. Len mi je ľúto, že v mojej poviedke niekto vidí telenovelu... ako sa to stalo, to skutočne netuším. V každom prípade ma toľko negatívnej kritiky snáď posunie niekam ďalej. Aspoň v to môžem dúfať... :D
Pridal(a): 95.103.179.233
|
:(
Keď už, tak Alica v krajine zázrakov (aby sme boli spisovní :D )!
Mala som pocit, akoby som čítala scenár nejakej tej modernej a tuctovej mexickej telenovely… kým sa vôbec prišlo k jadru veci, predchádzalo objavu množstvo nezáživnej omáčky, ktorá bola miestami aj pomerne zle členená (odseky, vnútorný monológ/retrospektivita, priama reč/dialógy).
Z časti za to môže aj výber slov – teda slovná zásoba. Čím viac sa snažíš nejaký detail opísať využitím veľkého množstva mien podstatných a prídavných, tým viac vznášaš do vetnej skladby statickosť. Tá, ak sa dobre nespracuje, predstavuje pre príbeh istý handicap (hendikep), retardáciu v samotnej gradácii deja, príbehu a iných výrazových prostriedkov.
Čitateľ sa začne bombardovať nezáživným rozjímaním nad istou svetlou alebo tmavou chvíľkou epického hrdinu, ktoré z 80% nie je potrebné, a tým sa jeho pozornosť začne pohrávať s úplne inými myšlienkami a myšlienkovými pochodmi, než je plánované. Hrozí tu istá odroda nudy – strata záujmu o to, čo má prísť a ako sa to všetko vlastne skončí.
I preto je viac-menej dôležité premyslieť si, či sa predsa len neoplatí tie opisné repliky osviežiť napríklad polopriamou rečou, krátkym “blank” dialógom, nepriamou charakteristikou tej alebo onej postavy, atď., alebo či sa jednoducho istý odsek neskráti natoľko, aby stručne, dynamicky a hlavne expresívne vyjadril to, čo rozprávač prostredníctvom svojej postavy práve teraz, v tejto chvíli cíti.
Jednoducho sa nevyužil jazykovo-štylistický potenciál, rovnako ako samotná charakteristika (priama, nepriama, subjektívna, objektívna, vonkajšia, vnútorná), možnosť kombinácie dialógu a monológu v tej najjednoduchšej forme, epická šírka, konflikt sveta reálneho so svetom vnútorným, temným, zroneným… docielil si vlastne povrchné rozprávanie, obalené do rovnako povrchnej vnútornej filozofie, o istom životnom údele neistej existencie :(
A ani metafory nepadli na úrodnú pôdu… škoda! :( :(
Pridal(a): Yaonee, 27. 08. 2010 11:21:49
|
|
|
