PoviedkaDobrodružstvá mladých čarodejníc7. kapitola - Brigáda – aj my musíme pracovaťKrátky popis:
Pokračovanie Umenia mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 19. 08. 2010 11:36:22
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 73
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
Tak. Ako som už asi ráčila spomenúť, nastali mi posledné dva týždne prázdnin (keďže školský rok v mojom svete začína na každej /zahŕňajúc základnú, strednú i vysokú/ škole začína 1. septembra bez ohľadu na to, aký to je deň). A tie som nemala v pláne stráviť dovolenkovo. Napokon, myslím, že som si voľna a výletov užila až-až.
A asi som tiež už spomenula, že Leo mal mať meniny. Spomenula som si na to v pondelok ráno, len čo som otvorila oči. Vzala som teda mobil do rúk a naťukala čosi také všeobecné ako "všetko najlepšie, veľa toho, tamtoho a onoho, ... pekný deň". Zdalo sa mi to dosť neutrálne, tak som to odoslala. A nedočkala som sa odpovede.
Keďže som sa po odoslaní esemesky Leovi rozpomenula aj na to, že ma čakajú dva týždne užasne záživnej brigády, prinútila som sa vstať z postele, vykonať na sebe základné ranné hygienické procedúry a obliecť si niečo slušné. Keď som sa naraňajkovala, vybrala som sa pešo do reštiky na opačnom konci mesta.
Volá sa La Perfection. Jej majiteľ, Félicien Molyneux, je Francúz a má akúsi zvláštnu túžbu po dokonalej dokonalosti. Je to dosť snobská reštika, nie presne podľa môjho vkusu. "Zmluva" na dva týždne mu však vyhovovala, pretože jedna čašníčka si nahlásila na poslednú chvíľu dovolenku a on tam mal prázdne miestečko. A tak som sa ho s radosťou zhostila ja (toho miesta, nie šéfa).
Najskôr bolo treba všetko pripraviť – ozdobiť stoly dekoračnými svietnikmi, farebnými servítkami a malými kytičkami sušených kvetov. Potom som sa išla prezliecť do "uniformy", ktorú tvorila čierna sukňa nad kolená, biela blúzka a tmavopurpurová vestička zo zamatu. Vlasy som musela mať zviazané gumičkou, čo by mi za normálnych okolností neprekážalo. Normálne okolnosti znamenajú vlasy, ktoré by sa do gumičky dali zviazať. Akurát že moje husté červené kučery sú nezlúčiteľné s copíkom. Nejako som však kúzlom rozšírila schopnosti i pružnosť gumičky a zvládla som to.
O desiatej som odomkla dvere a okolo štvrť na jedenásť prišli prví hostia. Nechápala som, či prišli na raňajky, na ktoré sa mi už zdalo neskoro, alebo na príliš skorý obed. Ale napokon, veď aj v Amerike majú "brunch" – neskoré raňajky. Tak asi po dačom takom zatúžili aj naši zákazníci.
Išlo to celkom fajn, nebol tam ani veľký zhon. Najhoršie to bolo medzi dvanástou a jednou popoludní, pretože to bol skutočný čas obeda a hostia sa tam nahrnuli ako hladné psy. Zakaždým, keď som jednému z kuchárov podávala objednávku, vymenili sme si unavené úsmevy.
Keďže pán Molyneux vedel, že som začiatočníčka, rozhodol sa kvôli mne (koľká česť!) obmedziť otváraciu dobu. Reštika bola otvorená iba osem hodín denne – od desiatej ráno do šiestej večer.
Chodila som tam každý deň a práca ma celkom začala baviť. Hoci to bola snobská reštika a chodievali tam len maximálne prominentní ľudkovia, páčilo sa mi tam. Čoskoro som pochopila, že ak je čašník milý a ochotný, sú milí aj hostia. Teda, aspoň väčšinou. Raz som tam mala pána, ktorý mi vynadal prosímpekne za to, že som tanier s polievkou nepoložila presne do stredu obrúsku pred neho, ale bližšie k ľavému okraju. Skoro ma tam v tom momente utrhlo. Najskôr som si myslela, že len žartuje, a pousmiala som sa. Keď som však videla jeho zamračený výraz, radšej som sa k nemu sklonila a posunula tanier do stredu obrúsku. Zatváril sa spokojne, na čo som s úľavou opustila stôl číslo 2.
Vďaka výbornému pracovnému času som mala už okolo siedmej voľno. A večerné hodiny som najčastejšie trávila v spoločnosti Niny a ešte niekoľkých známych (najčastejšie Aďa Valašského, s ktorým sme si kedysi tak dobre rozumeli /Ninča ešte o trochu viac ako ja/). Bolo to fajn. Až sa jedného večera ukázal v "našej" pizzerii aj Leo.
Ja som ho najskôr nezbadala, pretože som sedela chrbtom k dverám. Iba Nina zrazu akoby zamrzla a nesmelo mu zakývala. Akoby nechcela, aby som to zbadala. Zvedavo som sa otočila, aby som zistila, kto to vstúpil, a uvidela som vo dverách prešľapujúceho Lea s Lukášom Malinským, Ninčiným bývalým.
Leo mi len kývol hlavou a nasledoval Lukáša k stolu v opačnom rohu miestnosti. Bez pohľadu na Ninu či Aďa som pokračovala v jedení pizze. Oni po chvíľke pochopili, že sa neplánujem k tomu vyjadriť, a začali sa baviť o Aďových horolezeckých zážitkoch. Počúvala som len na pol ucha.
Keď sme sa zdvihli na odchod, padol mi (nechtiac, samozrejme) zrak k stolu, pri ktorom sedeli. Nedalo mi to. Podala som Nine peniaze za svoju objednávku a vykročila k nim.
"Čaute," pozdravila som ich a zastala som pri nich. "Čo vy tu?"
Lukáš sa zaškeril. "Vedeli sme, že tu budeš, tak sme sa sem dotrepali."
Len s ťažkosťami som neprekrútila očami. Lukáša som sa rozhodla ignorovať. "Ako sa máš?" spýtala som sa s pohľadom upretým do Leových hnedých očí.
"Fajn," odvetil nepresvedčivo, "a ty?"
"Pracujem v La Perfection," pochválila som sa hneď.
"Vážne? A ako tam je?"
"Celkom dobre, baví ma to."
Prikývol a neisto pozrel na Lukáša.
"No, dobre, tak ja pôjdem," rozhodla som sa, keďže sa Leo nejako nemal k rozhovoru.
"Nechceš si prisadnúť?" spýtal sa zrazu Leo.
"Alebo sa so mnou vymeniť?" navrhol Lukáš a pozorne si prezrel Ninu, ktorá práve platila. "Rád Ninu odprevadím domov."
"No, ja neviem," neisto som pozrela na Lea, Ninu a zas na Lea. To Nine nemôžem urobiť.
"Dík za esemesku k meninám," ozval sa Leo. "Vieš, že ich neoslavujem."
"Viem."
Nina sa zrazu objavila pri mne. "Čaute!" pozdravila ich.
"Kam zmizol Aďo?" zaujímala som sa.
"Volal mu brat, že má prísť domov. Tak sa takmer bez pozdravu rozbehol k svojmu biku a odfujazdil preč."
Nemohla som si nevšimnúť, ako Lukášovi zažiarili oči.
"Ja tu teda... asi... ešte chvíľu ostanem," vravela som váhavo, hľadiac na Lea, ktorý však venoval pohľad svojej pizzi, "ak môžem."
Dvihol hlavu a mechanicky prikývol. "Jasné."
"Dobre," Lukáš razom vstal, "tak ja pôjdem s Ninou. Okey?"
Nina na mňa prekvapene pozrela. To mi snáď nespravíš!, kričali na mňa jej oči. Ja som len slabo pokrčila plecami a venovala jej ospravedlňujúci úsmev. Nina pevne zovrela pery a z očí jej šľahali hromy-blesky. Lukáš ju začal od nás odťahovať. Pomedzi stisnuté zuby precedila tak, že som to počula len ja: "Zabijem ťa." A odkráčala za ním, vytrhnúc si ruku z jeho zovretia.
Sadla som si na Lukášovo miesto a usmiala sa na Lea.
Ten sa tváril, že som si ani neprisadla, a naďalej konzumoval svoju pizzu.
"Dobrú chuť," ozvala som sa.
Prikývol hlavou, že ďakuje, a jedol ďalej.
"Nebudeš so mnou vôbec hovoriť?" spýtala som sa vyčítavejšie, než som chcela, keď už ma to ticho dorážalo.
Pokrčil plecami. "Ešte som sa nerozhodol."
Zacítila som v tom narážku na to, ako som mu vyčítala jeho nerozhodnosť. "Fajn, ja môžem odísť, ak ma tu nechceš."
"Nie," rýchlo odvetil a chytil ma za ruku, ktorou som žmolila nejaký ponukový letáčik na stole. "Ostaň."
"Dobre."
A ďalej sme mlčky sedeli. Ponúkol mi svoju pizzu, ale ja som už nemala záujem. Tak som len naňho hľadela, prezerala si závesy, obrazy a všetky dekorácie, ktoré sa v pizzerii nachádzali. Na čo ma tu chceš, myslela som si, keď sa so mnou ani neráčiš porozprávať?
"Pôjdeme?" spýtal sa, keď dojedol.
Prikývla som a vstala. Rozhodla som sa, že ho počkám pri východe. Ten večer (od Ninčinho odchodu) sa mi zdal ako dosť premrhaný.
Leo mi otvoril dvere a vyšli sme na ulicu. Zvláštne, aké sú augustové dni chladnejšie oproti tým júlovým.
Kráčali sme asi meter od seba a ani jeden sa neodvážil priblížiť k tomu druhému.
"Dokedy budeš pracovať v tej reštike?" konečne prelomil ticho.
"Do budúceho piatku."
"Takže ešte týždeň," odvetil zamyslene.
"Hej. Prečo sa pýtaš?"
"Len tak," zahovoril. "A páči sa ti tam?"
"Už som vravela, že je to fajn."
"Aha, jasné."
A potom sme zase mlčali. Pripadala som si ako debil, fakt. V niektorých momentoch, kedy mi tá situácia pripadala obzvlášť absurdná, som len tak pokrútila hlavou.
"Deje sa niečo?"
"Nie," odvrkla som, pretože Leovo správanie mi dokonale pokazilo náladu.
Zastali sme pred križovatkou, na ktorej sa naša spoločná cesta končila.
"Maj sa pekne, Mari," povedal.
"Ahoj." Otočila som sa mu chrbtom, no on ma chytil za ruku a obrátil k sebe. "Čo je?"
"Nechcem, aby to bolo medzi nami takto."
"Ako?" začudovala som sa naoko, hoci ani mne sa to tak nepáčilo a presne som vedela, o čom hovorí.
"Vieš, na čo som prišiel? Veľa som uvažoval, odkedy si mi vrátila ten prsteň. A prišiel som na veľa vecí. Ale poviem ti aspoň jednu. Myslím, že si sa strašne mýlila... totiž, že sa veľmi mýliš. To nie ja som nerozhodný, Marína."
"Ako to myslíš?"
"Ty sa bojíš urobiť dôležité rozhodnutie, len si to nedokážeš a nechceš priznať. Ja som ti dal prsteň a to považujem za znak rozhodnutia. Ty si ho prijala a vrátila mi ho v priebehu mesiaca. O čom to podľa teba svedčí?"
Chvíľu som mu šokovane hľadela do tých jeho nádherných hnedých očí, v ktorých by som sa niekedy najradšej utopila ako v čokoládovom mori. Potom som si vyslobodila ruku a namosúrene odkráčala bez slova preč.
Keď som vošla do bytu, bola som rada, že dvere boli zamknuté. Mama teda bola dakde preč. Potrebovala som byť sama. Bez toho, že by som zasvietila, som sa hodila na gauč v obývačke. V byte sa ozývalo len náramne hlasné tikanie nástenných hodín. A moje dýchanie.
Najskôr som sa len snažila upokojiť svoju zúrivosť. No keď som sa začala zamýšľať nad Leovými slovami (vždy príde to štádium, kedy sa po "hádke" začnete zamýšľať nad slovami toho druhého, nie?), pocítila som v očiach slzy. Nechcela som si to priznať, no dakde spoza napoly otvorených a napoly zavretých dvierok sa mi v mysli ozývala otázočka "Mal pravdu?"...
Naozaj som ja tá nerozhodná?
Fajn, ak si to myslí, nech si to myslí. Nech si všetci myslia, čo chcú. Mne je to jedno.
No vedela som, že si to musím usporiadať už len kvôli sebe samej. Vedela som však aj to, že to nechcem urobiť hneď. Rozhodla som sa zavolať Nine. Hej, strávili sme spolu (takmer) celý večer, no potrebovala som s niekým hovoriť. S niekým iným ako so sebou. A ona snáď pochopí, že to potrebujem. Nina to vždy pochopí.
Vytiahla som teda mobil a vytočila Ninčino číslo. Zvonilo to dlho, no napokon to zdvihla.
"Ďakujem!" ozval sa jej hlas plný úľavy. "Konečne si ma od neho vyslobodila!"
"Od koho?"
"Od Lukáša..."
"Trápil ťa doteraz?" začudovala som sa. Trvalo viac než hodinu, kým sme s Leom opustili pizzerku. A Nina s Lukášom teda museli byť spolu rovnako dlho.
"Zastali sme pri mojom vchode a furt sa vykecával o sebe, nedal sa zastaviť ani umlčať. Asi pätnásťkrát som pozrela na mobil, aby som zistila, koľko je hodín, a on to vytrvalo ignoroval... Myslela som si, že ma porazí!"
"Ako si sa teda od neho dostala?"
"Vďaka teba! Povedala som, že ten hovor musím vziať a že to bude nadlho... Tak si teda odkráčal po svojom. Preto som ti to tak dlho nedvíhala. Najskôr som pred ním utiekla do vchodu. A vo výťahovej šachte nie je signál, takže som musela počkať, kým sa dostanem do bytu. Dobre, čo sa vlastne stalo? Prečo voláš?"
Všetko som jej teda povedala. A naozaj, uľavilo sa mi. Aspoň čosi.
NINA
Nič zaujímavé som počas tohto týždňa nezažila. Pracujem v obchodíku s rôznymi čarovnými predmetmi ako sú karty meniace podobu či knižky s pohyblivými obrázkami. Nič záživné ani dobrodružné sa tam nedialo.
Ale večerné posedenia s Marčou a kamošmi boli príjemným osviežením. V jeden večer sme natrafili v pizzerke na Lea a Lukáša, môjho bývalého. Ten sa mi votrel a snažil sa ma silou-mocou odprevadiť domov, pričom som bola nútená Marínu (na jej vlastnú žiadosť) ponechať tam napospas Leovi.
Čo by som ale nespravila pre svoju bestest friend, všakže?
Kráčala som teda s Lukášom po námestí. Prinútil ma k prechádzke, ani neviem, ako. Znovu sa rozhovoril (a to dosť obšírne) o svojich dosiaľ nespomínaných zážitkoch z Austrálie, ktoré ma vonkoncom nezaujímali. No naškriabala som v sebe aspoň posledné pozostatky slušnosti a občas mu prikývla alebo vydala zo seba zaujaté "ehmm..."...
Lukášovi bolo očividne jedno, či zaujal poslucháča svojím rozprávaním. Keď sa však konečne odmlčal, zistila som, že v mysli nemám žiadnu myšlienku, o ktorú by som sa s ním chcela podeliť.
"A čo máš ty nové? Prepáč, stále tu trepem len o sebe..."
"To je v pohode," odvetila som. A aby som nebola drzá, dodala som pár viet o svojom štúdiu.
"Takže tanec?" pousmial sa, zastal a premeral si ma odspodu až po hlavu. Potom vykročil ďalej a ja s nadvihnutým obočím za ním.
"Hej, tanec."
"Pamätám sa na to, ako si snívala o študovaní histórie... Kedysi by si sa najradšej zašila v nejakom archíve a tam zhnila."
"Ľudia sa menia, aj ciele a sny."
"To je pravda," významne na mňa pozrel. "Myslím, že aj ja som sa tam zmenil. Čo povieš?"
"Nemám to zatiaľ z čoho posúdiť," odvetila som neurčito.
"Tak sa mi zdá, že ti moja spoločnosť nie je zrovna príjemná."
"Uhádol si," zamrmlala som si pre seba.
"Prosím?"
"Ale nič. To je v pohode."
"Ty sa na mňa stále hneváš, Nina?"
Konečne si zapojil aj svoje mozgové závity, ty mudrc! "Máš pocit, že mám na to dôvod?"
"Ty mi povedz."
"Si mi ukradnutý."
"Tomu neverím. Bol som predsa... tvoj prvý chalan."
No a? "Bol, ale..."
"Asi som ti vtedy ublížil. Odpusť mi to."
"Je to už za mnou, ver mi."
"Očividne nie je, pretože sa so mnou nedokážeš normálne rozprávať."
"Nedokážem? Prišiel si ma analyzovať, alebo čo? Nejde o to, čo dokážem a nedokážem. Ide o to, čo chcem, alebo – v tomto prípade skôr – čo nechcem."
"Takže sa nechceš so mnou baviť?"
"Ani najmenej."
"To ma mrzí. Fakt."
"Nemá prečo. Veď si ma odkopol ako prašivú papuču."
Zamračil sa. "Tak si to vnímala? To vážne?"
"Pozri, už je mi to fakt všetko jedno," pousmiala som sa, "nemyslím na to a nespomínam na to."
"Netušil som..."
"Kašli na to, dobre?"
"Vieš, ja som chcel... myslel som, že keď sa vrátim... že sa možno..."
"Čo?" Nadvihla som obočie tak, že hádam mi aj zmizlo až dakde na temene.
Pokrčil plecami a mykol hlavou. "Neviem. Ja som na teba rozhodne nezabudol."
Zasmiala som sa. "Noo, to určite. Ale v pohode si si žil dva roky bezo mňa, bez jediného telefonátu, esemesky, e-mailu, listu, čohokoľvek..."
"Chýbal som ti!" zvolal víťazoslávne.
"Ani najmenej," namietla som a sama som bola prekvapená tým, ako nepresvedčivo to vyznelo. "Dobre, možno zo začiatku áno. Ale potom... čas vylieči všetky rany."
"Ktovie... Ja som tam na teba myslel dosť často."
"Tak prečo si sa neozval?"
"Bál som sa..."
"Čoho?"
"Že ma prichytí..."
"Kto?"
"Moja..." na chvíľu sa odmlčal a potom váhavo dodal: "Spolubývajúca."
"Spolubývajúca?" dostala som zo seba po chvíli.
"Dobre, mal som tam jeden... alebo viac... vzťahov. Ale... stále som myslel na teba."
Neubránila som sa smiechu. "Ty musíš žartovať!"
"Nie, nežartujem," chytil ma za ruku a zastal. "Pozri, Nina, ja..."
Odstúpila som od neho, akoby mal lepru. "Daj mi pokoj. Správaš sa ako šibnutý."
"Šibe mi z teba, čo to nevidíš?" Naklonil sa ku mne, akoby ma chcel pobozkať.
Všetky moje poplašné senzory začali zúrivo alarmovať obranné reflexy. Skôr, než sa ma akokoľvek dotkol, som ho obdarovala takou fackou, že o pár krokov ustúpil. Vtom mi začal zvoniť telefón. Vďaka ti, Bože!, skríkla som radostne v duchu. "Musím to zdvihnúť, môže to byť súrne," povedala som Lukášovi, vybehla po schodoch do vchodu a odomkla dvere. Zistila som, že vo výťahu sa telefonovať nedá, tak som len dúfala, že Marína bude dosť trpezlivá a nepoloží. Len čo som za sebou zavrela dvere bytu, ďakovala som jej za záchranu.
Marína sa potom rozrozprávala o svojich zážitkoch s Leom. Hoci mali za ten dlhý čas len krátky, útržkovitý rozhovor, prežívala dosť veľkú zmes emócií. Keď sme všetko podrobne rozobrali, bola som rada, že počujem v Maríninom hlase úľavu a upokojenie. Rozlúčili sme sa s celkom veselými hlasmi, robiac si srandu z bláznivých mužov.
A potom som radšej zavolala Maťovi. Nemala som v pláne spomenúť Lukáša, samozrejme, ale mala som obrovskú potrebu počuť ho. Nemal však veľa času, lebo Radka od neho vyžadovala rozprávku na dobrú noc. Tak mi sľúbil (žartovným hlasom), že dcérke porozpráva o princeznej Ninke, na čom som sa úprimne zabavila.
Čakal ma predposledný prázdninový víkend (1. september = začiatok školy). Ako teda strávim 21. a 22. august?, uvažovala som.
Nepoznala som ešte odpoveď. Čosi však rozhodne vymyslím. Nejaký výlet do hôr alebo čosi podobné, pár chvíľ s rodinou či priateľmi. Uvidíme. Každopádne, nehodlám premrhať posledné voľné dni. A okrem toho, mala som v pláne napísať Maťovi vážny list – zopakovať ten návrh spred niekoľkých týždňov, kedy sme hovorili o tom, či sa náhodou nevráti spolu s Radkou do svojho obrovitánskeho sídla v Dúhovom Raji.
Uvidíme, ako to všetko dopadne. Ktovie, keby som to vedela už teraz, možno by som bola kvôli tomu večne nespokojná. Preto je podľa mňa lepšie nepoznať budúcnosť. Aspoň máme zaručené, že nás prekvapí – či už pozitívne alebo negatívne.
Komentáre
no,
veď konečne koniec:D:D na(ne)šťastie tu je ešte jedna séria:D:D
Pridal(a): Georgiana, 04. 10. 2011 13:52:02
|
Uf,
Marča a Leo to budú mať spolu ťažké, ak sa nezačnú správať ako dvaja dospelí ľudia. :-)
Lukáš by mohol konečne odtiahnuť, pripadá mi ako typ, ktorý si hľadá holku v každom meste. Nemám ho rada!
Juj, a už len posledná kapitola poviedky... :(
Pridal(a): Bruja, 04. 10. 2011 12:45:38
|
|
|
