PoviedkaLetná poviedková súťaž25. kapitola - Malá bohyňaKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 19. 08. 2010 13:48:00
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 265
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Stála som pred súdom a všetko bolo akési zvláštne. Súdil ma môj vlastný otec. Ako nejakého zločinca a pritom som nič nespáchala. Len sme sa s Malikom trocha zabávali. Tu hore je občas nuda hlavne po tých tisícročiach. A on tu nie je. Hajzel. Opäť sa z toho vykrútil. Vždy sa zo všetkého dostane. Pritom otec ním občas nie je nadšený. Má ho rád, ale často sa nezhodnú v názoroch, a navyše ja som tá, ktorá by mala mať výhody. Predsa môj otec je najvyššie postavený. Fate – Boh osudu.
„Glória z rodu Fateovho, môžete si sadnúť,“ pretočila som očami a hodila som sa do kresla. Otec bol nezvyčajne formálny. Mám ho radšej, keď je uvoľnený. Vždy, keď som bola malá, tak mi vravel rozprávky a ja som neskôr pochopila, že takto vytvára osudy ľuďom.
Poobzerala som sa po sále a stretla som sa s matkiným pohľadom. A keďže som na to teraz nemala náladu, tak som jednoducho vypla príval jej karhavých myšlienok. Vedľa nej sedela Eleva, moja milá sesternica. Chudinka. Tvárila sa napoly pobavene, napoly unudene. Ani sa jej nečudujem. Už sa neviem dočkať, kedy pôjdeme opäť na párty k múzam. Sú fakt milé.
Posledný koho som zazrela bol Malik. Práve vošiel do sály a uškrnul sa na mňa. Nevedel sa dočkať, kedy táto fraška skončí. Len nám uberá čas z príprav na svadbu. Sme zasnúbení storočia a teraz sme sa rozhodli, že je už načase vziať sa. Otec si myslí, že je to skoro a že ho nemilujem, ale teraz nejde o lásku. Aj keď tu hore nie je veľa možností, na zemi som ešte nebola a ani ma to neláka. Som predsa bohyňa. Navyše Malik mi vyhovuje, napriek jeho záľube pridlho sa zdržiavať v podsvetí a debilným nápadom, ktoré ma priviedli až pred súd.
„Keďže vec, pre ktorú ste súdená nie je zločin, nebudú Vám odobraté božské schopnosti ani krídla...“ Chvála otče. Bez nich by som bola stratená. Krídla, schopnosti a svoju nesmrteľnosť milujem nadovšetko. Keď mi matka povedala o tejto možnosti, na záhrade nám začalo horieť pár stromov.
„... napriek tomu,“ pokračoval otec, „za vážne previnenie voči ľuďom...“ Pch.
ľudia. Len nástroje. Hračky v rukách osudu. V mojich rukách.
„... ste odsúdená na 19 rokov a 19 dní života s nimi!“ To snáď nie!
„Otče zbláznil si sa?! To mi predsa nemôžeš urobiť! Prečo?“ vrieskala som ako zmyslov zbavená.
„Aby si pochopila, aké ťažké je byť človekom. Riešiť problémy. Aby si si uvedomila, že nie sú len bábky v našich rukách.“ Otec prešiel na zdvorilý neformálny tón. Som v háji.
„Ale môžem byť aj tu aj tam. Ako ty a mama však?“ chytala som sa poslednej záchrany, aj keď podľa jeho výrazu som si dávno domyslela odpoveď.
„Nie. Pre teba to nie je výsada ale trest. Ublížila si tým ľuďom. Zničila si im životy. Zariadila si aby si ten muž, ktorý žil podľa teba nudným životom našiel milenku a opustil ženu aj deti. Rozbila si im rodinu. Nebolo to správne a ty sa konečne musíš naučiť rozlišovať, čo smieš a čo nie. Je mi to ľúto, no ty budeš len tam. Po skončení trestu sa tam už nikdy nebudeš môcť vrátiť.“
Sadla som si. Ani som si neuvedomila, kedy som vstala. Chcelo sa mi plakať, ale bohovia neplačú. Všetci už zo sály odišli, ostala len Eleva. Moja Eleva. Je mi viac ako sestra. Nevravela nič len ma objala. Do frasa aj s božským protokolom, rozrevala som sa.
Po polhodine sme prišli do paláca, ktorý takmer dvadsať rokov neuvidím. Vôbec by ma to netrápilo, ale u ľudí ide čas akosi ináč. Pomalšie. Dvadsať rokov oproti večnosti je tu hore nič. Dvadsať rokov je tam dole večnosť. Ako keby som tam mala byť storočie. Eleva na mňa súcitne zazrela a keď sme išli k otcovi – dohodnúť podrobnosti – tak ma držala za ruku.
Takmer ma porazilo, keď mi otec povedal, že jemu a mame sa znova narodím. Ako nemluvňa! Eleva sa ma snažila upokojiť.
„Aspoň budeš môcť používať schopnosti.“
„Schopnosti?! Eleva! Neverím vlastným ušiam! Narodím sa. Budem mať päťdesiat centimetrov, budem plakať a slintať a nebudem vedieť chodiť a ty tu hovoríš o schopnostiach?!“ to nie, toto sa mne nemôže stať.
„Och, zlato vzchop sa. Si predsa najkrajšia a najmúdrejšia bohyňa. Dedička... dobre ide Malik. Ja vás nechám. Majte sa.“ Oboch nás objala a odišla.
„Tak čo moja neposlušná bohyňa, už balíš?“ doťahoval si ma Malik.
„Ty hajzel,“ začala som ho mlátiť, „somár. Všetko je to tvoja vina, kto sa nudil? Debil, kvôli tebe...“ zapchal mi rukou ústa.
„Zlato, ak si si nevšimla začalo hrmieť, tak sa ovládaj,“ povedal úplne ľahostajne a potom ma objal. Drsne a majetnícky ako vždy, ale na tom nezáležalo. Záležalo iba na tých dvadsiatich rokoch na zemi. Chvíľu sme stáli a potom sme šli do záhrady. Sadli sme si na lavičku. Vôbec som si nevšimla, že som sa prestala ovládať až tak, že začalo hrmieť. Ak sa nenaučím ovládať bude to zlé.
„Neboj moja, prídem ťa pozrieť. Ty sem zrejme nebudeš môcť.“ Vysmieval sa mi. Ja neverím, on sa mi vysmieva.
„Tak tebe je to smiešne, Malik?“ neveriaco som naňho civela.
„Nie zlato. Vôbec. Radšej ťa neprovokujem. Ešte by som uhorel ako tie stromy. Snažil som sa ťa len upokojiť. Ja zatiaľ pripravím svadbu a keď sa vrátiš vezmeme sa.“
Ou. Berie to akosi vážne. Ja som si myslela, že svadbu budeme pripravovať najmenej ďalšie storočie.
„Kedy odchádzaš?“ vyzvedal po chvíli v mysli.
„O tri dni,“ zamumlala som viac menej pre seba, ale vedela som, že to počul. Ako boh má predsa dokonalý sluch. Dokonca stačilo, keby som si to len pomyslela, veď on sa tiež neunúval otvoriť ústa.
Potom sa postavil, pobozkal ma a zmizol. Rozplynul sa mi pred očami. Nerád lieta v blízkosti Hlavného paláca. Asi nechce aby ho videl otec. Alebo aby videl jeho krídla. Celá naša rodina má bielo-strieborné, niektorí majú modré, zopár dozlata a Malik čierne. Černejšie ako noc na zemi.
Podvedome som roztiahla krídla a vzlietla. Zas som bola voľná. Mala som pár chvíľ pre seba. Milujem ten pocit, keď mám roztiahnuté krídla, lietam vysoko a vidím zem pod sebou. No nie je zem ako Zem. Rozosmiala som sa. Pocit ľahkosti vo mne silnel. Bola som šťastná a bola som sama sebou. Nič sa tomu nevyrovná. Nikdy. Smiala som sa stále hlasnejšie. Videla som náš palác, jazerá a hory, stromy a zver, čistinku v lese, ktorú som milovala a na ktorú som často chodila. Zrazu mi bolo opäť do plaču. Tento pohľad neuvidím dlhých dvadsať rokov. Lietať nebudem minimálne, kým sa nenaučím chodiť a to je pre mňa dlho.
Pristála som na svojej čistinke a nechala som padať dážď, potom som si spravila dúhu. Aké ľahké je ovládať počasie... Keď ma to prestalo baviť, spojila som ruky a začala meniť farbu jazierka. Človek by si to v tej rýchlosti nevšimol ale ja som bohyňa... z modrej na azúrovú, belasú búrkovú, akvamarínovú, fialovú, zelenú, tyrkysovú a stále rýchlejšie.
Zrazu som zacítila, že voda kladie odpor. Jasné Eleva. Kto iný by ma tu našiel.
„Vedela som, že tu budeš, zlato,“ zaškerila sa mi do tváre. Bojovali sme o to, ktorá vyhrá nad vodou. Po chvíli sme si vyhĺbili väčšiu jamu a kúpali sme sa. Nakoniec sme začali bojovať. Eleva ma cvičila a skúšala moju silu. Bola som stále silnejšia a rýchlejšia. Som rada, že mi pomáha zdokonaľovať sa. Pre istotu. Keby sa podsvetie chcelo vzbúriť. Chvíľu sme ešte bojovali mečmi a potom som naposledy odletela domov.
Prešlo už osemnásť rokov a môj starý život je tak vzdialený. Ako by bol len zo sna. Našťastie tu mám mamu, vďaka ktorej ešte stále viem, že to bola pravda... že to je pravda. A takisto mi môj starý život pripomína Malik, ktorý za mnou párkrát prišiel, hoci nesmel. Žiadal ma aby som sa vrátila a vzdorovala. Aby sme spolu vládli. Vždy rebeloval proti otcovi, vlastne spolu sme, ale toto? Zrazu je na ňom čosi zvláštne, nevyspytateľné.
Aj preto sa otec na Zemi ako človek neukázal už pár rokov. Vraj treba dať pozor na Malika. Najprv som si myslela, že preháňa, ale asi je to vážnejšie ako sa zdá.
Keď otec odišiel, začal za mnou posielať Elevu, aby som sa stále cvičila a neprestala si zdokonaľovať schopnosti. Vždy raz za týždeň odletíme do lesa a vtedy sa cítim ako doma. Hoci musím priznať, že aj tu na Zemi má pre mňa to slovo význam, odkedy som sa zoznámila s Karin a jej kamošmi.
Karin je moja suseda a spolužiačka a má toľko rokov ako ja. Dobre je o niekoľko tisícročí mladšia, ale technicky. Keď sme sa zoznámili bola nevyspelá a nevedela, čo chce. Teraz je konečne s Erikom. Jej predchádzajúce známosti boli... jednoducho boli. Chápem, prečo som tu a akej chyby som sa dopustila. Vedela som, že jej musím pomôcť, ale nie preto som to urobila. Spravila som to lebo som chcela, a tak je medzi nami silné puto, ktoré ona určite nechápe, lebo zo začiatku som ho nechápala ani ja. Aj vďaka nej už nikdy nechcem byť ako predtým.
Teraz mám Karin a kamarátov. Ani ona nemá sestru. Len o 2 roky staršieho brata. Alana. Ešte stále túžim po domove, ale teraz je tu on. Keby som ho tak veľmi nechcela... Jeho pohľad so mnou robí divy. Keby som osobne nepoznala múzy, prisahala by som, že jedna z nich je chalan a je to on. Vďaka za moje schopnosti a za to, že sa viem ovládať, lebo ináč by si to dávno všimol. No to je vedľajšie. Aj jemu musím pomôcť. V minulosti bol strašný sukničkár, za dva týždne, štyri priateľky. No teraz sa už začal meniť. A práve preto sa mi páči stále viac.
Karin mi včera volala. Alan má dnes dvadsať, tak mu robí oslavu a potrebuje pomoc. Nechcelo sa mi vôbec ísť. Celú noc som vymýšľala výhovorky, ale jej nič neodmietnem a navyše cítim, že Alan sa dnes rozhodne pre niečo dôležité. Jeho život sa má zmeniť, tak tam musím byť.
Keď som k nej prišla bola doma sama. Alan s rodičmi boli na nákupoch a rodičia potom pôjdu rovno k ich starkej. Sám ich odvezie, aby sa nemali ako vrátiť kým bude oslava. Karin po poslednej skúsenosti pozvala málo ľudí. Dokopy nás tam bude asi 40. Minule nám to prerástlo cez hlavu a odniesol to čínsky porcelán. Našťastie som to opravila schopnosťami, lebo človek by tie kusy nedal nikdy dokopy. Alan s Karin a Erikom vyvaľovali oči a ja som im povedala len „Božské lepidlo,“ a všetci sme sa zasmiali.
Keď sme všetko pripravili, čakali sme na hostí. Každý to stihol načas, len on nie. Prišiel spolu s Erikom o pol hodinu neskôr, lebo v meste bola zápcha. Chvíľu sme ho nechali vydýchnuť, kým sme mu zablahoželali a potom sa spoločnosť opäť rozdelila na skupinky.
Väčšinou som sa zdržiavala ďalej od neho, lebo aj tak bolo treba dávať pozor, či nič nechýba a či niekto opitý nespadol do bazéna. Napriek tomu som ho pozorovala. Zároveň s ním aj ostatné dievčatá a premýšľala som, s ktorou si je najbližší, ktorá sa k nemu hodí. No podľa mňa žiadna z týchto preňho nebola dosť dobrá.
Okolo pol jedenástej Karin zakričala: „Nech začne mejdan!“ a pustila hudbu tak hlasno, že byť človekom, tak ohluchnem. Hneď sa začala vykrúcať. Na pár piesní som sa k nej pridala, no všimla som si, že Alan tancuje s každou a opäť ma prepadli myšlienky na to, ktorej povie tú osudnú vetu. Vetu, ktorá ma pravdepodobne zabije, aj keď ja umrieť nemôžem. Prišlo mi ľúto, že môj pozemský život je len na to, aby som si odpykala trest a so slovami: „Veľmi horko. Vzduch,“ som vyšla do záhrady.
Myslela som si, že to zvládnem, ale očividne nie som masochista. Nechcela som ho vydieť s inou. Koľko trápenia musia prežívať ľudia, ak je na niekom koho milujú výsačka „Never touch“. Koľko trápenia som spôsobila žene, ktorá mojou vinou prišla o manžela?! Chcelo sa mi plakať, alebo pri najmenšom spôsobiť búrku. No dnes je taká pekná noc. Jasná. Je vidieť hviezdy. Radšej som si sadla na hojdačku, privolala niekoľko vrabcov a nechala ich poletovať okolo seba. Trepotanie ich krídel ma upokojovalo.
Chvíľu po mne prišiel Alan: „Všimol som si, že si sem šla a chcel som ťa o niečo poprosiť.“ Zdvihla som obočie.
„Glória...“ moje meno len vydýchol. Možno ho ani nepovedal. A normálnejším, no stále zastretým hlasom pokračoval: „...venuješ mi jeden tanec?“
Aj milión. Tancovala by som s tebou do konca vekov, ktoré neprídu kým sa podsvetie nevzbúri, nevyvolá vojnu a nevyhrá ju.
„Ja neverím. Dostalo sa mi tej cti tancovať s osobnosťou dňa...“ zasmiala som sa. Potom som už vážne dodala: „Veľmi rada.“
„Veď to najlepšie som si necháva na koniec.“ Vzal ma za ruku a vtiahol si ma do náručia. Nežne a opatrne akoby som bola niečo vzácne. Dobre, som bohyňa, ale on to nevie.
Tancovali sme spolu v ich záhrade a mne sa čoraz ťažšie dýchalo. Na bohyňu je to čo povedať. Pozerali sme si navzájom do očí. Naklonil sa ku mne a ja viem, že to nebolo správne. Mala by som odísť, ale niekedy som naozaj len človek, aj keď je to trápna výhovorka. Viem, že som mu mala pomôcť, no odrazu viem, že takto je to správne. K tomuto bodu to spelo od začiatku vekov a veta, o ktorej som si myslela, že ma zabije, keď nebude pre mňa, je mi tak či tak osudnou.
Jediné načo som myslela, keď ma konečne pobozkal bolo, aké krásne je byť človekom a prečo dokelu mám pred sebou už len rok života?!
Karin s Erikom rozhodli, že ideme na chatu, tak sme teda všetci šli k Erikovi. Ostatní sedeli dole a dúfali, že sa včerajšok nestal, no prázdne fľaše dokazovali opak. Ja som ležala v izbe a premýšľala. S Alanom sme spolu už rok. Milujem ho viac ako čokoľvek na tomto, či tamtom svete a ostávajú mi len 3 dni života. Neviem ako mu mám povedať, že raz tu nebudem. Už len predstava, že budem ďaleko od neho, bolí.
Karin zmenila môj život, moje zlé skutky, no on ich vymazal. Tentokrát tu nie je priestor pre sebectvo. Ja nechcem nikoho vlastniť, ale k niekomu patriť. Mať oporný bod a ja patrím k Alanovi. Tak je to správne.
No som tu za trest, aj tak som si už ukradla rok života s Alanom. Mužom, ktorý je v mojom osude, v každej mojej myšlienke a v každej bunke môjho tela. Jeho smiech je ten najkrajší zvuk a nevyrovná sa mu ani šum našich krídel a jeho dotyk je dôkazom, že je to skutočné. No ja nie som v jeho osude. Nikdy som nemala odvahu nahliadnuť tam a vidieť akou cestou sa vyberie, ale otec mi to dal jasne najavo: „Vrátiš sa a budeš len tu, napriek putám, ktoré ťa tam budú držať.“ Lenže Alan nie je puto, ale kotva.
Niekto zaklopal. Vošiel Erik. Vraj ak nezídem dobrovoľne, tak ma prinúti. To by som chcela vidieť. Ale hrala som sa na poslušnú a zišla som dole. Pritúlila som sa k Alanovi a smiala sa z ostatných. Našťastie vyzerali lepšie ako nadránom. Počula som ako niekto povedal: „Poď von,“ no nikto v tej chvíli nerozprával. Otočila som sa k Alanovi, že sa ho opýtam, no on ma hneď pobozkal, tak som to nechala. Asi som aj ja vypila dosť.
Večer už boli všetci v pohode, aspoň do ďalšieho kola. Hoci už bolo asi osem, vnútri bolo strašne teplo, tak som vyšla na lúku pred chatku.
Spoza stromov sa ozvalo: „Tak si konečne vyšla. Pekné od teba. Trčím tu už pár hodín.“ Trhlo mnou, až som skoro spadla do rokliny. Ten hlas som dlho nepočula, no aj tak som ho spoznala. Malik.
„Čo tu robíš?!“ nahnevala som sa naňho. Stále porúša zákony.
„Presne to som sa ťa chcel opýtať, zlato. O pár dní sa berieme, prídem za tebou, či si pripravená a ty máš rozlúčku so slobodou...“ bol úplne pokojný, vtedy je najhorší.
„Malik, svadba nebude. Nevydám sa za teba.“ Tiež som bola kľudná.
„Nemôžeš porušiť sľub moja neposlušná bohyňa. Čakám na to niekoľko tisícročí,“ človeku by sa zdalo že len konverzuje, no v jeho hlase už bol výhražný podtón.
„Celý sľub bol veľký omyl, ktorý treba ukončiť. Zbohom,“ otočila som sa, aby som odišla, no v sekunde bol pri mne, chytil ma pod krkom a zodvihol ma.
„Nedovolím ti skončiť to. Kvôli komu to robíš? Kvôli tomu idiotovi, ktorý si nájde inú len čo sa ty vrátiš?“
„Pusť ma,“ už som nemohla dýchať. Kretén. Začula som ako niekto otvára okno. Potom som počula len Karinin výkrik: „Glória! Pomôžte jej niekto.“
Erik s Alanom vybehli von, no našťastie zastali hneď pri dverách. Ostatní pozerali cez okno. Malik ma pustil. Spadla som na zem a rozkašľala som sa.
„Ale, ale... ľudia. Hračky Glory, hračky. Pamätáš, zlato?“ hovoril sladko.
„No tak poď ochrániť svoju priateľku,“ tón sa mu zmenil a oči mu stmavli. Teraz je nebezpečný.
„Nie,“ vykríkla som, „ostaňte, kde ste.“ Pozrela som Alanovi do očí. „Prosím.“
Dom som zabezpečila proti ľuďom, aj proti cudzím silám, no nenapadlo mi, že aj záhradu treba. Alan s Erikom stáli presne na hranici a ja som ich tam držala silou.
„Ty malá beštia,“ vyrútil sa na mňa Malik, no to som už stála a uhla sa mu. Odskočila som ku chlapcom. Malik sa rozbehol, ja tiež, vyskočili sme a s predpaženými rukami sa chytili asi tri metre nad zemou. Bojovali sme vo vzduchu, ale bez krídel to dlho nejde, tak sme sa zrútili na zem. Ostala som ležať. On sa sklonil nado mňa.
„Vidieť, že si trénovala, no ja som aj tak silnejší.“ Smial sa mi. Ako vždy. Bola som napálená. Nohami som zovrela tie jeho a stiahla som ho na zem. Padol na hubu. Sadla som si naňho a chcela som mu silou zviazať ruky, no vyšmykol sa mi. Rozbehol sa k rokline, roztiahol svoje čierne krídla a s myšlienkou: „Zaplatíš!“ odletel. Nechápem ako som ho mohla milovať. Respektíve ako som si mohla myslieť, že ho milujem. Pozrela som na svojich priateľov a uvedomila som si, že je načase povedať pravdu.
Prišla som k dverám a Erik tam stál úplne užasnutý.
„Čo sa to tu prepána stalo?“ pýtal sa s takým šťastným výrazom ako keby mu povedali, že na Vianoce dostane vysnívané auto.
„Poďme dnu. Všetko vysvetlím.“ Snažila som sa nepozrieť na Alana. Nezniesla by som jeho odmietavý pohľad. Musí predsa vedieť, po tom čo tu videl, že nie som tak úplne z tohto sveta. Napriek tomu si ma pritiahol k sebe, pevne ma objal a so vlasov mi vtisol bozk.
Do vnútra sme vošli spolu. Ostatní čakali. Niekoho lietať predsa nevidia každý deň. V ich pohľade však nebol strach z toho, čo budú počuť a čo by som im mohla urobiť. Bol tam len obdiv a očakávanie.
„Tak moja, kto bol ten človek a čo od teba chce?“ bála sa Karin.
„Po prvé, nebol to človek, po druhé, môj bývalý snúbenec a po tretie, musím vám o sebe niečo povedať.“
Nadýchla som sa a spustila. O inom svete, Malikovi, svadbe, o tom, že som ho skutočne nikdy nemilovala, Eleve, múzach, mojom priestupku, súde a treste a o celom mojom živote ako dcéry boha osudu. Najvyššieho zo všetkých.
„Takže Fateová znamená...“ začal Erik, ale prerušila som ho.
„Vlastne moje meno je Glória z rodu Fateovho. U nás nemáme priezviská, ale rody...“ usmiala som sa. Potom som pozrela na Alana.
„Alan, ak sa hneváš, ja...“ no skočil mi do reči.
„Žartuješ? Je mi jedno, či si človek, boh, drak, čarodejnica, elf, škriatok, víla alebo hocičo iné. Pre mňa si Glória. Glória, ktorú milujem celý svoj život. Dobre prvých pár rokov som ťa nepoznal, ale to sa neráta, lebo žiť som začal až keď si prišla ty. Pre mňa si žena, o ktorej s istotou viem, že je mi súdená bez ohľadu na to, kto je jej otec.
No trápi ma niečo iné... ty máš pred sebou už len necelé dva dni života?“
„Áno, zajtra o polnoci tu už nebudem. Vraciam sa domov a sem už nesmiem,“ zosmutnela som.
„Ako sa vraciaš? Nechápem to. Buď konkrétnejšia,“ dožadoval sa vysvetlenia Erik.
„No neviem, vždy keď odchádza otec, mama, či Eleva, tak sa vytratia, zmiznú, no ja som tu prišla narodením – prirodzene pre človeka, takže predpokladám, že tak aj odídem...“
„Ty zomrieš?“ Karin začali stekať slzy z jej krásnych veľkých modrých očí. Prikývla som. Pálili ma viečka no nechcela som plakať.
„To nemôžeš. Nesmieš odísť. Ja idem s tebou.“ Prosila ma pohľadom.
„Nie, to nie je tvojím osudom. Pozri.“ Ukázala som jej jej život. Život s Erikom a ich deťmi.
Stála na ulici a prišla za ňou nejaká žena.
„Ďakujem zachránili ste mi dcéru,“ usmiala sa a odišla.
Karin za ňou ešte dlho pozerala a potom sa prihovorila synčekovi: „Kde máš sestričku?“ Chlapček na ňu pozrel: „Glória je s tatom.“
Nechala som to rozplynúť sa. Dojalo ma, čo som videla. Tak veľmi, až som ju chcela vziať so sebou, ale spomenula som si na tú ženu.
„Vidíš? Musíš ostať a pomáhať a zachraňovať životy...“
Pozrela na mňa tými uplakanými očami: „Čo z toho, keď jediný, ktorý chcem zachrániť, jediný, na ktorom záleží, už nedokážem. Neviem ako ti pomôcť.“
Objala som ju: „Pomohla si mi. Pamätáš? Dovolila si mu pomôcť ti a vzniklo medzi nami puto. Puto medzi bohom a človekom tak silné, že je jedno ak budeme v rozdielnych svetoch, už navždy budeš pri mne. Ah Karin, veď mňa si už zachránila.“
„Ale ja idem s tebou,“ ozval sa spoza mňa Alan.
„Alan, nemôžeš... Pochop...“ toto bude ešte ťažšie ako s Karin, aj keď si nemyslím, že som ju presvedčila, „musíš tu ostať, žiť vlastný život. Žiť aj za mňa.“
Tiež som mu ukázala jeho osud. Videla som ho prvýkrát, ale nejako ho potrebujem donútiť, aby pochopil, že tu musí ostať.
Bežalo k nemu asi štvorročné dievčatko a vyskočilo mu na kolená: „Ľúbiš ma?“
„Samozrejme, miláčik.“
Bolo vidieť, že ju miluje, čakala som to, no napriek tomu to bolelo. Všetci naňho pozreli. Všetci okrem mňa. Nechcela som aby mi videl do tváre, no on bol absolútne presvedčený: „Nie je moja.“
„Porozprávaj mi o nej,“ dobiedzalo dievčatko, „o Malej bohyni.“
„Opäť?“
„Áno, mám rada, keď o tete rozprávaš. To po nej mám meno, však? Aj mamka ju milovala, že? Raz chcem byť taká pekná ako teta,“ rozbehla sa k poličke a vzala z nej jednu z mnohých mojich fotiek.
Prerušila som obraz. Alan sa na mňa pozrel a obaja sme plakali.
Dlho mi hľadel do očí a napokon povedal: „Vydaj sa za mňa.“
„Čo?“ prehltla som. Ten chlap sa z toho šoku určite zbláznil.
„Vydaj sa za mňa,“ zopakoval. „Tu, v spoločnosti našich priateľov. Nech sú svedkami toho, že nech pôjdeš kamkoľvek, pôjdem tam s tebou. Ak pôjdeš na smrť idem s tebou, ak zomrieš, zomriem s tebou. Nech vedia, že nikto už pre mňa nebude dôležitejší ako ty. Nikdy.“
Prikývla som. Hneď sa ozval Juraj: „Môžem vás zosobášiť. Síce právo študujem len rok, ale snáď vám to postačí.“
„Skvelé,“ tešil sa Alan.
„Len škoda, že nemáme prstene ani svadobné šaty,“ dodala Karin.
„Máme, nezabúdaj koho si tvoj brat ide brať. Som bohyňa,“ usmievala som sa. Taká maličkosť ako vytvorenie šiat mi nerobí problém.
Dievčatám som vytvorila šaty, chlapcom obleky, taktiež prstene a svadobné šaty. Dole jednoduchú výzdobu. O dve hodiny som v jemných antických šatách schádzala dole schodmi Erikovej chaty, kde na mňa čakal môj budúci švagor a odviedol ma k šťastím žiariacemu Alanovi.
Juraj spustil: „Z moci mi zvolenej týmto zhromaždením sa ťa Alan pýtam, berieš si Glóriu za ženu?“
„Áno.“ Jediné slovíčko a mňa urobilo takou šťastnou. Nezáleží na tom, že sa neberieme v kostole, že tu nie je milión ľudí a bohov. To nie je podstatné. Dôležité je, že tým áno, potvrdzujeme všetko krásne v nás.
Chvíľu bolo ticho. Došlo mi, že mám odpovedať.
„Ak si si to rozmyslela, miláčik...“ začal Alan s úsmevom.
„Neblázni. Áno beriem. Do konca vekov.“ Cítila som, čo cítil, keď som to vyslovila a nemusela som použiť ani schopnosti. Odrazu sme boli zvláštne spojení, puto medzi nami sa prehĺbilo a zosilnelo.
Juraj pokračoval: „Ak proti tomu niekto niečo má, nech radšej navždy mlčí. Týmto vás vyhlasujem za manželov. Tak pobozkaj nevestu.“
Posledný deň môjho života bol tu. Alan sa odo mňa od rána nepohol na pol metra. Povedala som mu, že nemusí byť stále pri mne, že keď sa niečo začne diať zavolám ho. Nechcela som aby sa trápil, no aj tak neodišiel. Bola som mu vďačná, lebo každá premrhaná sekunda bolela.
Ku večeru však nakoniec odišiel, lebo som sa chcela zhovárať s Karin. Ani ona sa odo mňa celý deň nepohla.
Po chvíli zvolala: „Preboha, Glória, bledneš, Alan!“
Pribehli všetci. Alan ma objal a držal najpevnejšie ako mohol, no obaja sme vedeli, že to nestačí.
„Milujem ťa. Prosím nechoď. Ostaň. Prosím.“ Takmer plakal.
„Vieš, že ani ja to takto nechcem, no nezmením to, milujem ťa viac ako večnosť, viac než krídla,“ poslednýkrát som ho pobozkala a rozplynula som sa.
Videla som ako vykríkol moje meno, ako padol na kolená a prosil nech sa vrátim. Počula som Karin kričať: „Vráťte nám ju, nemáte právo nám ju vziať“ a túžila som sa vrátiť, no nebolo cesty späť. Kľačala som na kolenách vo svojich nových božských šatách pred trónom svojho otca.
„Vstaň Glória z rodu Fateovho,“ prehovoril mocným hlasom. Postavila som sa a pristúpila som k nemu.
„Vitaj dieťa, tak dlho som ťa nevidel,“ objal ma. Opäť som bola ockovo malé dievčatko, no bolesť neprestávala a niečo sa mi nezdalo. Bola tu mama, Eleva, ale ktosi chýbal.
„Otče, kde je Malik?“ začala som sa báť, lebo v hlave mi neprestajne znelo jeho „Zaplatíš!“
„Šiel na zem. Vraj tam musí niečo vybaviť.“ Otec očividne nevedel, čo sa deje. „Bol síce mierne nahnevaný a nerád mu dovoľujem tam ísť, ale nemal som dôvod nepustiť ho.“
„Nie,“ panika a strach, ktoré ma pochytili, boli obrovské. Viem, že teraz prekoná zabezpečenie chaty.
„Musím sa vrátiť.“ Oznámila som otcovi odhodlane.
„Máš to zakázané Glory. Sama to dobre vieš. Alebo ma mieniš znova neposlúchnuť?“ spýtal sa výhražným tónom.
„Nie, už nikdy nebudem ako predtým. Nebudem proti tebe rebelovať. Nesľubujem absolútnu poslušnosť, no nespravím nič proti najvyšším zákonom. Lenže Malik ide po mojich priateľoch, po ľuďoch, ktorý pre mňa znamenajú všetko, a to len preto, lebo som zrušila svadbu. Ako svojho otca a najvyššieho vládcu ťa prosím dovoľ mi vrátiť sa tam a ochrániť ich, lebo to urobím tak, či tak.
A sľubujem ti, že potom ma môžeš potrestať, vziať mi krídla aj schopnosti. Zavrieť ma do najtmavšej cely tohto hradu na tisícky rokov len s mojimi spomienkami na ľudí, ktorých už nikdy nesmiem vidieť, alebo hocičo, čo uznáš za vhodné. Teraz tam ale musím ísť zabrániť Malikovi, aby si vybil zlosť, ktorú cíti ku mne, na iných.“
Chvíľu som čakala, čo mi odpovie, no stále mlčal tak som vstala a odišla.
„Počkaj,“ prehovoril napokon zjavne prekvapený tým, čo som mu povedala. Nečakal, že by som bola schopná vzdať sa krídel a dedičstva. „Dávam ti dovolenie ísť, no budeš tam len tak dlho, aby si zastavila Malika. Potom si po teba prídem sám.“
Objala som ho a rozplynula som sa.
„... ale teraz tu nie je aby ťa ochránila,“ škodoradostne sa smial Malik, „konečne si s tebou vybavím účty. Vzal si mi...“
„Zas sa ideš vybavovať s bezbrannými, aby si si dokázal silu, zlato?“ prehovorila som spoza neho neviditeľná. „Čo ti vzal? Vstupenku do paláca a do našej rodiny?“
„Tak slečna neposlušná sa naučila používať ďalšiu schopnosť a teraz je neviditeľná. Kde si?“ snažil sa tváriť sebaisto, no nervózne sa obzeral.
„Tu.“ Zjavila som sa mu na siedmych rôznych miestach. „Tak, ktorá je tá pravá? Ak to uhádneš, splním sľub.“
Alan sa pozrel priamo na mňa, nie na moje klony. Vedela som, že ma spozná, no Malik asi len netušil, kde som.
Keď ma prestalo baviť ako civí, odsunula som ostatných do bezpečia a zjavila som sa rovno pred ním.
„Tak bojuj Malik, ukáž aký si chlap. Aký si boh,“ sykla som mu do ucha, „alebo to vzdaj a nebudeš potrestaný. Aj tak si slaboch.“
Vedela som, že ho vyprovokujem. Neznášal, keď ho spochybňovali. Začali sme sa biť. Potom som spojila ruky a použila silu. Začala som ho oberať o tú jeho. Je slabší ako ja, má menej schopnosti a keď ich používa proti kráľovskej rodine oslabuje ho to.
Naštval sa. Rozbehol sa ku mne. Nestihla som reagovať a zrazu som bola nalepená na stene a opäť ma držal pod krkom. Sakra, fyzický je stále silnejší.
Pocítila som otcovu prítomnosť, hoci som ho nevidela. Pozrela som Malikovi priamo do očí: „Vzdaj to. Vzdaj sa ma.“
„Nikdy sa ťa nevzdám,“ prehovoril a pozeral na mňa so strašnou nenávisťou. „Máš pravdu. Niežeby som ťa miloval. Ty si moja vstupenka k moci. Jediná dcéra kráľovskej rodiny. S tvojou pomocou budem vládnuť. Povediem podsvetie a zabijem Fatea.“
To nemal hovoriť. Moja rodina je svätá, nikto sa ich nedotkne. V ruke sa mi zjavila dýka. „Skap ty podliak,“ zabodla som mu ju priamo do srdca.
Alan sa rozbehol ku mne a objal ma. Bál sa. Mala som ho pustiť, lebo som vedela, že sa musím vrátiť. No v jeho objatí som si pripadal správne. Vedela som, že nesmieme, že to bude bolieť viac, no som kleptoman a chcela som si ukradnúť ešte pár chvíľ s ním. Ak existuje vo všetkých svetoch miesto, kam patrím tak sem. Potom je jedno kde som. Kuba, Severný pól, nebo, to je jedno, len nech je tam on.
„Je mŕtvy?“ opýtal sa Alan.
„Nie,“ otec vyšiel z tieňa, „len je prislabý, Glória ho dosť zničila. Prišiel o veľa sily. Navyše nemá spojencov, nemá sa ako dostať do podsvetia. No raz sa vráti. Vždy bol príliš ambiciózny.“ Odmlčal sa. Pozrela na mňa v Alanovom náručí a... usmial sa?
„Glory, rozlúč sa odchádzame.“ Tak nie, len sa mi to zdalo.
„Áno oci.“ Nemalo zmysel mu protirečiť, no Alan nechápal. Dúfal... obaja sme dúfali.
„Čože?! Ty odchádzaš? Myslel som... myslel som že...“
Položila som mu prst na ústa. „Psst, ja viem. No musím. Veľmi, fakt veľmi by som chcela ostať s tebou. Nič si neželám viac, ale nejde to. Ver ak by to šlo, urobila by som čokoľvek, ale otec svoje rozhodnutie dávno vyriekol. Padlo pred takmer dvadsiatimi rokmi.“
„Ale dá sa zmeniť. Nejako...“ Alan bol zúfalý a ja tiež.
„Áno, ale sú isté vec..., veci, ktoré musí pochopiť ako človek, tak aj boh a ja som ich nechápala. Myslela som si, že ľudia sú len hračky, že im môžem tvoriť osud, meniť ho kedy sa mi zachce a je pravda, že by som to dokázala, no nie je to mojím poslaním. Ani nikoho z nás.
Celé to bolo len na to, aby som pochopila pravdu, ktorú som nevidela, hoci otec mi ju stokrát ukazoval. Ale teraz vidím. Konečne a úplne čisto. Tak ako ešte nikdy predtým. Ľudia nie sú hračky. My len dávame možnosti, ale cestu si volíte sami.“
Presunula som sa k otcovi. „Tak si to konečne pochopila,“ vyhlásil hrdo.
Alan sa k nemu otočil. „Neberte mi ju. Prosím. Teraz je vedľajšie, že ste Boh osudu. Podstatné je, že ste jej otec. Milujete ju a určite pre ňu chcete len to najlepšie. Netvrdím, že som to ja, že by sa nenašiel nikto lepší, no ja ju mám úprimne rád. Nikdy som neoplýval vierou, ale jej som veril od začiatku. Jej úprimnému pohľadu a čistému srdcu. Ona je to jediné, vďaka čomu verím, že príde ďalší deň. Pokiaľ tu bude, budem chcieť, aby boli ďalšie dni. No ak mám byť bez nej, radšej mi tu a teraz vymažte všetky spomienky a spravte zo mňa blázna, ktorý si nebude pamätať nič, lebo ona je všade.
Vy ste však Boh osudu, pán Fate, takže musíte vedieť, že máme byť spolu. Len tak je to správne. Glória vravela, že vy nám dávate možnosti, no cestu si volíme sami. Predo mnou stojí moja jediná možnosť aj moja cesta, lebo ja som si už zvolil a stále znova by som si vybral ju. Prosím pane, bez nej budem žiť len napoly.“
Bola som v šoku a dojatá. Nič krajšie som v živote nepočula. Ocko na tom bol očividne rovnako.
„Až tak veľmi miluješ moju dcéru?“
„Áno pane, milujem. Jej život je mojím životom.“ Každou vetou, ktorú vyslovil som ho milovala viac.
„A ak ti ukážem tvoj osud a ona tam nebude?“ skúšal ho otec.
„Bude. Ak by tam nebola, tak to nie je môj osud,“ Alan bol úplne presvedčený.
Otec sa pozrel na mňa a v mysli vraví: „Len nezabudni prísť občas aj domov. Veď vieš Malik a podsvetie...“ otočil sa na ostatných, mávol rukou a všetkým ukázal ich možnosti.
Juraj po chvíli prehovoril: „Čo to bolo? Videl som...“
„... svoj osud. Každý z vás videl svoj osud,“ vysvetlila som im lebo otec tu už nebol. Sledovala som ich osudy s nimi.
S Alanom sme ešte vždy stáli v objatí. Sklonil sa ku mne a pobozkal ma.
„Videl som teba.“
„Ja viem.“
Komentáre
mystery
Yaonee,ďakujem za komentár... hlavne posledná veta ma veľmi potešila =)
Viem, že mytológia má svoje čaro. Sama sa o ňu zaujímam. Možno práve preto som nechcela použiť nič z už známych božstiev a chcela som si vytvoriť niečo vlastné. Mená, ktoré som si vytvorila som porovnávala a pretvárala aby nemali nič spoločné s Olympom, Diom, Gilgamešom, Odinom ani nikým ďalším. To, že som si vytvorila vlastné božstvo s vlastnými tradíciami neznamená, že mytológiu ignorujem, nechápem, alebo nepoznám. Mám pred ňou rešpekt a takisto pred príbehmi, ktoré už jestvujú. Nechcela som však kopírovať, alebo ničiť niečo, čo je perfektné.
A k tej romantike v dnešnom svete nech je aspoň v knihách.
Pridal(a): 217.119.126.24
|
... ?
Viem, prečo som nikdy nevyhľadávala “dievčenské” romány na štýl slečien Bronteových :D
Isteže, postaviť celý príbeh do roviny “božsky” fantastickej, je celkom dobrý a miestami zaujímavý ťah. Ten by však nesmel stroskotať práve na tuctovom prevedení a povrchnej /ne/znalosti božstiev ako takých, či zbrklému prístupu k celej problematike i vytýčenému konfliktu.
Mytológia má svoje čaro. Rovnako tak ho majú aj jednotlivé známe božstvá (grécke, slovanské, severské…), ktoré ponúkajú širokú paletu úžasných povahových čŕt, príbehov zrodu a s nimi spojených sviatkov, rôznych ceremónií, ponúkajú potrebný význam svojho bytia, ktorý sa dá slušne zužitkovať a na základe, povedzme, že iba takého obyčajného božského mena, vytvoriť neuveriteľný, neobyčajný, pútavý, strhujúci, ihravý príbeh. O čom svedčí napríklad najstarší epos o Gilgamešovi, zrod antického božstva Teogónia, zaujímavá čínska legenda o Opičom kráľovi… atď. Literatúra je sama o sebe v tomto prípade veľmi bohatá a k informáciám sa dá dnes dopracovať aj cez internet, ak vie človek, kde treba čo hľadať, takže nevidím dôvod, prečo niekedy nerozpracovať prvotný impulz aj z tohto uhľa pohľadu, aby sa nestalo to, že všetko jednoducho stroskotá na neznalosti a dievčenskej zanietenosti v romantické zápletky…
Pretože príbeh mal potenciál!
Pridal(a): Yaonee, 27. 08. 2010 11:22:24
|
Ty bohovia...
Velmi pekne napisane... ako jednu zmala som ju docitala do konca :D Zboznujem ked je fantasy spojena s lovestory... Tie hluposti kde si vystacia muzi samy z meco ma uz nudi. Len tak dalej
Pridal(a): apaty, 20. 08. 2010 12:42:45
|
|
|
