PoviedkaInvisible Elements1. kapitola - BleskKrátky popis:
Hlavu si chladila u okna v chladnom, letnom vánku. Lakte opreté o parapet a o dlane hlavu. Oči mala unavené ale i cez to pozorne prechádzali po okolí. Tma objímala všetko, okrem svietiacich lámp. Pri tom dve i tak podľahli čierňave a prestali vydávať svetlo bojujúce proti jeho protikladu. Cesta bola prázdna, tichá, len pár aut boli zaparkované oproti panelákom. I ta najsvetlejšia farba vozila teraz splývala s okolitou čiernou. Strom na kúsku zelene deliacu od ďalších panelových domov, ohýbal vetvy pod náporom malého vetra. Listy šuchotali a vytvárali zvláštny melancholický dojem s okolím.
Pre jej oči to vyzeralo ako bez života, tiché s vylúčením existencie. I cez tu uvedomelosť, bolo pre jej mozog moc náročné pochopiť aké je to plné vedomej energie, ktorá plynula okolím a doslovne to hralo životom. Keby napla poriadne uši započula by šepkanie v okolí, smiech a výkriky. Stačilo by napnúť zrak a všimla by si milióny i bezmenných farieb, tieňov a pohybov. Keby to tak mohla zbadať. Keby tak vedela, čo vlastne je. Hneď by väčšina neviditeľných tvorov nadobudla pocit nádeje, že raz sa oslobodia z okovov zlého, nemilosrdného a hlave egoistického sveta.
Typ: Viackapitolová
Autor: Myerel
Dátum a čas pridania: 22. 08. 2010 08:57:49
Veková hranica: 12+
Dokončená: nie
Počet prezretí: 123
Tagy: FanFiction, Iná FanFiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, temné, násilie
Kapitoly tejto série
To teplo mi liezlo krkom. Najprv som sa z neho samozrejme radovala, ale postupne to bolo horšie a horšie. Stupňovalo sa to, každým dňom som sa cítila bližšie k pocitu upečeného kurčaťa na otvorenom ohni. Jedine dnes konečne prišiel chladný vánok a kvôli nemu som strkala von hlavu z okna ako nejaká hladná kačica. Hlásilo to blížiacu sa búrku. Poriadnu letnú búrku, ktorá so sebou berie chladnejšie teploty. Tešila som sa na ňu. Nielenže sa vyspím ale príde i čerstvý vzduch.
Vytiahla som hlavu a pretiahla. Obzrela sa po izbe. Polovička sýto žltá, strop a druhá polovička bola sýto modrá. Plávajúce parkety. Obrovské kanadské okno oproti dverám. Pod ním len radiátor a v rohu nočný stolík. Vedľa posteľ, sýto červená posteľ s modrými perinami. Potom tam bol záves, ktorý delil druhý nočný stolík s rovnakou posteľou. Len tá mala pre istotu červené periny – tá bola i moja. Záves slúžil na to, aby som mala súkromie. Musím sa bohužiaľ o ňu deliť s bratom. Nevýhoda panelového domu. Nemôžeme mať rozdelenú izbu. U steny, kde sú dvere, bol stolík v tvare L s počítačom. Na ňom pohádzané papiere, knižky pár ceruziek guma, strúhatko. Jedine čo bolo zarovnané, bola fľaška minerálky v rohu. Oproti posteliam bola stena plna skriniek a v nej zabudovaný v strede stolík, kde sme väčšinou písali domáce úlohy, ak sme chodili do školy. Momentálne našťastie bol len druhý júlový týždeň. Za nim sedel môj brat. Presný môj opak.
Blonďavé, polodlhé vlasy, ktoré sa jemne vlnili, zelené oči, viditeľne pevné a primerane vypracované telo, jemne rysy na tvári. Ťažko sa na ňom hľadala chyba. Niekde v kútiku duše som mu možno i závidela. Ja namiesto od neho som mala obyčajné tmavé vlasy, pod lopatky, tiež mierne sa vlniace a hustú ofinu nad obočím. Čokoládové oči a bledšiu pokožku.
Podišla som nakoniec k nemu a pozrela mu cez rameno. „Čo čítaš?“ spýtala som sa zvedavým tónom. „No, nejaká detektívka,“ mikol plecami. Očividne ho to nezaujalo. Za tie roky čítania kníh začal v nich byť vyberaví, čo by ľudia čakali, ako si ich bude vážiť viac. Povzdychla som a začula prvý blesk. „Konečne,“ riekla som nahlas.
„Blíži sa búrka?“ prekvapene otočil hlavu smerom na bok, k oknu.
„Ty si mi ale skorý,“ zasmiala som sa naozaj zo srdca.
Neodpovedal. Len zatvoril knihu a pretiahol sa. Skoro mi trafil rukou do tváre. Musela som rýchlo uhnúť. „A ja som sa chcel ešte prejsť na motorke,“ sklamane riekol a zodvihol sa zo stoličky. „Kde ideš?“ zrazu som zmenila tón hlasu z veselého na skoro až ustarostený, „Urobiť večeru. Alebo chceš byť hladná?“ spýtavo nadvihol obočie. „Idem ti pomôcť!“ riekla som odhodlane a šla už s nim do kuchyne. „Budeš mi pomáhať tak, že si tam sadneš za stôl a ticho čumieť do obrazovky televízora,“ dodal. „Si tak tvrdohlavý,“ mrmlala som už naštvaným tónom. „Nie som, len si stojím nad tým, že dnes mam službu ja,“ dodal čím jasno dal najavo, aby som mlčala. I som mu to splnila.
Môj vzťah s vlastným bratom bol zvláštny. Určite iný ako u iných. Len na začiatku bol, ako to povedať, no normálny. Bila som ho, kradla mu veci ale nie kvôli tomu že mi vadil. Práve opak, chcela som na seba upozorniť. Lenže pre neho to bol problém. Ja keď som sa len učila chodiť on už hrával futbal a iné športy. Poväčšine doma nebol, a ak výnimočne dýchal domáci kyslík, spal alebo pozeral televíziu.
Postupne som sa už cítila ako jedináčik a naozaj sama. Všetko sa to zaostrilo keď nás opustil otec. Odišiel so svojou naozaj mladou asistentkou. Matka to zo začiatku nebrala dobre. Dotiahla to až na protialkoholické liečenie. Vtedy nastal druhý zvrat vo vzťahu mňa a môjho brata. Mala som vtedy len 8 a on už mal trinásť. Bola to jediná osoba, ktorá mi bola schopná dať podporu. V škôlke som bola šikanovaná pre svoju tichosť a útlosť a v škole to pokračovalo až do piatej triedy. Vtedy som chodila na bojové športy ale nevydržalo mi to. Lenže základy som mala. V učení sem tam pokračuje brat, ktorý na ne chodí doteraz.
Správal sa ku mne zvláštne. Celé dni so mnou presedel, hladil ma po vlasoch, objímal a hovoril že všetko bude v poriadku pri čom sám prežíval duševný rozpor. Keby nebolo jeho, zaostávala by som v škole s učivom, asi ani nejedla a psychicky pomaly rútila. Držal ma nad vodou i keď na tenkom ľade. Ten čas vznikli i moje zvláštne hysterické nálady. Z jednej sekundy na druhú som začala hlasito kričať, plakať a poväčšine všetko čo mi príde do ruky lámať, rozbíjať celkovo ničiť. Riešil to tak, že ma zodvihol na ruky, stisol ruky a nohy tak aby som s nimi nemohla hýbať a čakal dokým sa upokojím. Bol schopný ma tak držať i celé hodiny. A ja zas celé hodiny sa snažiť mu vymaniť a kričať.
Keď sa vrátila matka, posnažila sa dať všetko do normálnych koľají. I sa jej to skoro podarilo na jednu drobnosť – hlbší vzťah s bratom. Samozrejme že si to všimla, i keď docela neskôr. Brat mal čo robiť aby ju presvedčil o tom, že sú naozaj stále len vo vzťahu brat a sestra. Nikdy by som ani s bratom nemohla mať vzťah. Nejak mi ta predstava vždy bola proti srsti. Zastal si pozíciu brata, ktorý niekedy až prehnane sa stará o svoju neviditeľnú sestru. V takej pozícii som bola spokojná.
I tak, matka si ani nie po troch rokoch našla priateľa z roboty. Ale hlavne vďaka našemu tlačeniu aby sa netrápila. Nie že by som ho zbožňovala ale akceptovala som ho. Marek, tak sa volal, poväčšine nemyslel len na ňu ale vedel všetko zariadiť tak aby som ja s bratom z toho mali tiež úžitok. Nebol to ten egoistický typ, ktorý si chcel nechať matku pre seba a popri tom zbaviť sa detí.
Usadila som sa teda za stôl v kuchyni, zapla televíziu ktorá bola na poličke, nad chladničkou. „Toasty stačia, že áno?“ spýtal sa skôr seba. Jeho kuchárske znalosti veľké neboli. Ak bol na rade pri varení obedu, keď je matka preč na obchodnej ceste, objedná jedlo za svoju výplatu. Brigáduje v obchode so zvieratami. Matka pre istotu vlastní s priateľom firmu. Zameriava sa hlavne na farby a ich miešanie ale predávali i rôzny materiál na stavby. Preto i ich obchodné cesty boli časté. Ešteže jej brat už mal dnes 19 a mne ani nie pred mesiacom ostalo 15.
„Budú,“ zamrmlala som a vyložila nohy na kostru stoličky. Prepínala som programy a hľadala niečo, čo by ma aspoň z ďaleka zaujalo. Rozhodne to bol ťažký oriešok. Vyberavosť už máme v rodine. Či sa už týka jedla, kníh, filmov, oblečenia a podobných drobností. Onedlho Predo mňa položil tanier s dvoma toastami, natretými maslom a zeleninovou oblohou. „Ďakujem,“ len som riekla popri ako si sadol oproti s istým jedlom.
Zrazu zahrmelo. Pozrela som von oknom, ktoré bolo rovnaké ako v izbe len s menšou zmenou. Na parapete bol kvetináč s fialkou. V ten moment začalo niečo len jemne klopať na sklá – dážď.
„Rozmýšľam že sa prejdem i v tom daždi,“ riekol brat.
„Ty rozmýšľaš?“ najprv som sa chcel na tom zasmiať, keď som si uvedomila čo povedal. Hneď som vyhŕkla: „V žiadnom prípade! Je tma a ešte prší! Rozmýšľaš?“ Zasmial sa. Nejak to spôsobilo že som sa prudko upokojila a tvár sa mi dala rovnať s rajčinou na tanieri. „Skúšal som ťa,“ dodal a pery sa mu skrivili do úškrny. „Idiot!“ odfrkla som.
Práve keď som dojedla pri slovách reportérky sa spustil silnejší lejak a hromy sa ozývali o dosť silnejšie. V ten moment i obrazovka televízie ostala čierna a zíval sa dlhý piskľavý zvuk, ktorý pripomínal zlyhanie srdca. Brat zobral ovládač a začal preklikávať medzi programy. Fungovalo len tak pár a medzi najprijateľnejšie bola dvojka kde práve dávali film z obdobia komunizmu.
Postavil sa, bral taniere a práve ich vkladal do myčky. Povzdychla som. „Bola som rada, že konečne zmizlo slnko ale ta búrka je nejaká silná a chladná na leto,“ zavrtela som mierne hlavou po ucítení zimy na pokožke. „A čo si čakala po takom dlhom teple?“ zasmial sa skoro až hrdelne. Mlčala som.
„Vypni televíziu ak tu neostávaš,“ prehovoril na mňa keď som sa postavila zo stoličky. Načiahla som sa za diaľkovým keď zrazu sa ozvalo slabé prasknutia a tma zahalila už i kuchyňu spolu s ostatkom bytu. Naskočil mi pri tom mierne žalúdok.
„Sakra vypadol prúd,“ ozval sa naštvaným hlasom jej brat Daniel.
„Vanda si v poriadku?“ oslovil ma, keď som sa neozývala. Počula som len ako pravdepodobne smeroval ku mne. „Áno,“ súhlasila som a pokúsila sa mu ísť na proti keď sa mi noha zakopla o nohu jednej zo stoličiek. Očakávala som nepríjemný až bolestivý pád. Lenže na moje prekvapenie som skončila v divnom uhlu na niečom mäkkom.
„Si v poriadku?“ zopakoval znova otázku známy hlas nado mnou. Takže som padla na brata. Nejak ma vyrovnal, chytil za zápästie ruky a ťahal smerom z kuchyne. „Kde ideme?“ prehovorila som mierne prekvapeným tónom po tom čo som ani nestihla odpovedať znova na opakujúce sa slová rovnakou odpoveďou.
„Do obývačky do skrinky pre sviečky. Mali by byť v tom mieste kde sú i vianočné ozdoby,“ vyslovil svoj úmysel. Už som sa teda radšej nepýtala a fascinovane sledovala ako sa vedel v tej tme zorientovať. Ja sa potkýnam o veci ktoré vidím, nie ešte neviditeľné.
„Sme tu,“ riekol, keď sme zastavili.
„Kde?“ zodvihla som obočie a obzrela sa. Tma.
„V obývačke ty trdlo,“ povzdychol a počula som otvorenie skrinky. Šušťanie tašiek, posúvanie veci a podobné zvuky. Stála som na mieste, nedovolila som si niekde pohnúť. Ešte by sa mi podarilo si ublížiť i neskutočným spôsobom.
„Mám ich!“ zrazu vyhŕkol jeho hlas. Skoro so mnou myklo.
„A teraz ich chceš ako zapáliť?“ spýtala som sa.
„Pôjdem od kuchyne, ty radšej počkaj tu dobre?“ dodala počula som len ako okolo mňa prešiel Daniel. Ostala som vlastne miestnosti sama, obklopená tmou. Ovládal ma strach. Všetko to len prikrášľoval dážď spolu s hromy. Zvláštne bolo to že blesky som videla zatiaľ len dva krát a to v kuchyni.
Ako na zavolanie blesk udrel pravdepodobne blízko domu s hlasitým zvukom, ktorý skoro spôsobil divné dunenie v ušiach. Skoro som z toho až zakňučala. Svetlo preťalo sklenenú časť obývačky a pohltilo ma. Bolo možné aby jedený blesk spôsobil toľko oslepujúcej žiary, že som cez ňu nevidela ani nábytok okolo? Len svetlo až bielo pre zmenu.
Divné dunenie v ušiach sa menilo na šušťanie. Ani to dlho nevydržalo prešlo to až k neurčitému šepkaniu, z ktorého rozlúštila len jedno slovo: „Svetlo.“ To jedine znelo zreteľne pomedzi ostatných. To nebolo normálne. Vôbec. Svetlo po blesku stále nemizlo. Strach sa samozrejme stupňoval. Šepkane prešlo na tiché vrčanie. Vlastne to ani vrčanie nebolo. Ako to bolo hlasnejšie tak zistila že to neľudsky kričalo. Stále to neprestalo sa stupňovať v hlasitosti až jej z toho trhali uši. Automaticky som si ich chytila a začala tiež hulákať z celých pľúc aby som to prekričala.
„Vanda!“ započula som spoza kriku a podlomili sa mi kolená.
„Kurník Vanda, hádam znova nemáš ten svoj záchvat,“ jeho hlas zrazu bol zreteľný a môj krik stále neustal. Trvalo mi dlhšie dokým som uvedomila, že už bol jediný a jedine svetlo žiarlilo z malého plamienka na bielej svieci ktorú držal. Prekvapene som zamrkala.
„Si v poriadku?“ ustarostene na mňa pozrel. Neodpovedala som. Pravdepodobne stále vo mne prevládal šok, ktorý som si nejak nemohla uvedomiť.
„Čo sa stalo?“ pokúsil sa spýtať iným spôsobom.
„Veľa svetla,“ dostala som len zo seba. Pokúsila som sa trocha spamätať a obzrela sa. Kľačala som na zemi a v tej tme videla len plamienok červeného ohňa, ktorý odrážal svoje jemné svetlo na Danielovu tvár, ktorá teraz výnimočne bola vďaka tomu s jemne bordovým nádychom. I tak jeho oči boli o dosť zaujímavejšie. Podobali sa smaragd s odrazom plameňa.
„Bol to len blesk,“ zasmial sa a postrapatil mi vlasy.
Zamračila som sa a postavila s ním. Zapálil mi tiež sviečku a vložil do rúk. Bola rovnakej farby.
„Čo máš v pláne robiť bez elektriny?“ spýtala som sa so zdvihnutím obočia.
„Rozprávať sa?“ zasmial sa.
„Originálne,“ povzdychla som a podišla pomocou sviečky k pohovke kde som si sadla. Daniel to po mne zopakoval a ešte si svoje veľké nohy vyložil na stôl. Sviečku položil pri ne.
„Dúfam že ti zhoria ponožky,“ dodala som naschvál milým hlasom.
„Nevadí, hlavne že tebe sa potom zapália vlasy,“ dodal a znova vykúzlil ten svoj úškrn.
Len som detinsky našpúlila pery a pozrela do plameňa ohňa. V ten moment ma z ničoho nič niečo napadlo, čo u mňa nebolo zvykom.
|
|
Nasledujúca kapitola
ešte nie je dokončená |
Komentáre
|
|
