PoviedkaLetná poviedková súťaž26. kapitola - MegalitKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 23. 08. 2010 19:04:01
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 298
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Spoza obzoru sa vynorili hradby väčšieho mesta. Mesto vyzeralo byť pokojné, ale v skutočnosti v ňom vládla napätá atmosféra. Ayol kráčal po ceste ktorú vyšliapali ľudia z mesta a vozy obchodníkov. Okolo nôh sa mu vlnil tmavý plášť, ktorý by cudzincovi nič neprezrádzal, ale tunajší ľudia vedeli, že patrí významnému mužovi alebo čarodejovi. Ešte pred pár dňami by tadiaľto kráčal bez obáv, ale dnes striehol na každý pohyb. Vošiel cez vonkajšie hradby, okolo mlčiacich vojakov a po ulici sa pustil smerom k hradu. Na hrade bola vstupná brána dokorán otvorená. Vošiel dnu a pred ním sa otvorila obrovská hala so stĺpmi po oboch stranách. Prebehol očami po miestnosti a bez otáľania vošiel do ďalšej miestnosti, v ktorej stálo niekoľko postáv.
Väčšina bola pomerne vysokej postavy, niektorí strednej a medzi nimi stál aj jeden
človek, oproti ostatným veľmi nízky, ako trpaslík. Jeden, muž s bielymi vlasmi ale nie až takou starou tvárou, stál pred ostatnými a pri ňom sa vznášala zvláštna, čierna žiariaca guľa.
„Dobrý deň“, zvolal Ayol priateľsky, avšak nie až tak ako zvyčajne na stojacich mužov. Niektorí odzdravili, iní len pokynuli hlavou.
„Vitaj Ayol“, zvolal mimo stojaci muž s guľou. „Máme si veľa čo povedať, ale radšej počkáme na ostatných.
V priebehu ďalších pár minút prišli ďalší muži, všetci oblečení podobne ako Ayol, honosne, ale pritom prakticky. Niektorí prišli peši, iní vleteli dnu ako sivý dym.
Všetci v miestnosti totiž boli panovníci susediacich krajín a všetko to boli čarodeji.
Keď dnu vletela posledná dymová guľa, sformovala sa do muža, ktorý pokynul hlavou ostatným a postavil sa do polkruhu okolo muža s guľou, tento muž mávnutím ruky zahasil všetky ohne v miestnosti, okrem dvoch fakieľ za ním, aby naňho ostatní dobre videli.
„Takže si späť Monlay!“, zvolal Ayol. Muž s bielymi vlasmi Monlay, očividne nahnevaný že mu niekto prekazil reč, odvetil: „Nedá sa to celkom tak povedať, keďže som nikdy oficiálne neodišiel.“
Jeden z čarodejov sa naňho oboril: „Ty si sa nemal nikdy vrátiť, mal si sa niekde v opustenej krajine hanbiť sám za seba! Dopustil si sa zločinov voči mnohým krajinám a to len z mocenských dôvodov!“
„Obviňuješ ma z toho, že som chcel z našej krajiny a nášho sveta spraviť ríšu, ktorá by prospievala všetkým! To vy ste sa museli vzoprieť, len aby ste si mohli užívať svoju vládu!“, bránil sa Monlay.
„Toto sú len reči, všetci, čo sme tu sme pre svoje domovy vždy chceli len to najlepšie!“, odvetil mu čarodej.
„ Ale Soum,“ oslovil Monlay kričiaceho čarodeja. Otvoril ústa, že niečo povie, ale vzápätí ich zase zavrel. „Nebudem to naťahovať. Vidím tu mnoho nových tvárí, odkedy som odišiel, a preto vám znova predkladám svoj návrh: Chcete vybudovať z nášho sveta utópiu, akú si zaslúži už mnoho rokov? Práve preto chcem naše krajiny zjednotiť je to prvý krok, kým budeme môcť vyraziť do iných svetov, a ak sa ku mne pridáte, ušetríme mnoho utrpenia. Odkedy ste ma vyhnali, moja moc značne vzrástla, v neposlednom rade vďaku tomuto.“, kývol hlavou ku žiarivej guli. Mnohí z mužov si guľu už dlhšie obzerali. Monlay si odkašľal: „Takže posledný raz sa vás pýtam: kto je so mnou?“
Spolu s Monlayom a Ayolom tam bolo spolu desať mužov. Traja čarodeji a Ayol ostali stáť bokom, zvyšných päť prešlo za Monlaya. Monlay si svojich budúcich protivníkov prehliadol a povedal: „Vy štyria: Soum, Linet, Ayol a Daunenap...“ -posledné meno vyslovil s pohŕdaním a pozrel pri tom na drobného čarodeja-
„ste práve rozhodli o svojom osude a osude svojich krajín. To je všetko, čo som vám chcel povedať, môžete ísť.“ Päť Monlayových spojencov, Soum, Linet a Daunenap sa ako dymové gule odmiestnili, zostal len Ayol.
„Odkiaľ máš ten orb? Predpokladám že je to Orb úmyslov, dobrý výber do vojny...“ spýtal sa Ayol, hľadiac na guľu.
„Získal som ho od Goz´raka, jeho posledného majiteľa, musím sa pochváliť že to bolo veľmi náročné,“ uškrnul sa Monlay.
„Získal? Chceš povedať, že si ho Goz´rakovi ukradol, ale nezabil si ho? Budeš mať problémy, Goz´rak sa nerád necháva okrádať...“ odvetil Ayol.
Monlay sa začal prechádzať po miestnosti: „Jeho sa vôbec nebojím.“ Obzrel sa. „Nemal by si sa o nič pokúšať, začaroval som ho proti krádeži, niečo čo Goz´rak nespravil,“ povedal Monlay, sledujúc Ayola, ako kráča ku guli. „Prečo sa stále brániš proti mojej vláde Ayol?“ vravel Monlay obrátený ku stene. „Pretože ti ide len o svoje záujmy, vôbec ti nezáleží na ľuďoch,“ odpovedal Ayol a načiahol sa ku vznášajúcej sa guli, „ a toto bude tvoja prvá prehra v tejto vojne!“ Ayol uchopil guľu prstami, v tej chvíli mu zasyčala pod prstami a koža na ruke mu očernela až po zápästie, rozohnal sa a hodil ju cez jedny z bočných dverí za ktorými sa nachádzala chodba-most ponad inú miestnosť. Guľa prerazila drevo ako papier, skotúľala sa z mosta do miestnosti pod ním a zrazu sa ozval drobný tresk a zablyslo sa biele svetlo. Monlay sa rozbehol na mostík, Ayol bežal za ním a obaja sa naklonili cez mostík.
Pod nimi bola miestnosť plná obrovských zoradených kameňov so zvláštnymi značkami a guľa bola preč. Nahnevaný Monlay sa zahľadel na Ayola, ktorý mu pohľad opätoval a ako dymová guľa vyletel von úzkym oknom pod stropom.
***
Bum. Pätnásťročný Sam ležal na chrbte na zemi a sledoval ako jeho kôň uháňa ďalej bez neho. Podišiel k nemu druhý mladík a pomohol mu vstať.
„Vieš čo je horšie ako spadnúť z koňa, Thylac?“ ozval sa Sam.
„Čo také?“ odpovedal mu druhý chlapec, asi v Samovom veku.
„Spadúť z koňa po štvrtý krát! A vždy na chrbát!“ rozčuľoval sa Sam.
„Máš na tú zákrutu ešte dosť času, to sa naučíš,“ ubezpečoval ho Thylac a zabehol doviesť naspäť koňa. Potom sa vybrali smerom k neveľkému hradu v diaľke.
Sam a Thylac žili na hrade a pracovali, Sam ako pomocník v kuchyni, Thylac pri koňoch. Obaja svojich rodičov nepoznali. Sama priniesli ešte ako batoľa neznámi ľudia a nechali ho pred hradnou bránou. Ujala sa ho, rovnako ako neskôr Thylaca, kuchárka Gerta. Meno Sam mu dali ľudia z dvora podľa hrdinov z príbehov, ktoré rozprávali rozprávači. Thylaca priniesli na hrad akýsi muži a povedali sluhom len jeho meno a nič viac. Zatiaľ čo Sam pracoval u Gerty ako pomocník, Thylac slúžil pri koniarovi Jimovi. Obaja si svoju náhradnú matku Gertu obľúbili, rovnako ako aj starého Jima pre jeho historky a príbehy, a taktiež celý dvor, lebo sluhovia musia držať spolu.
Pán hradu každoročne poriadal súťaže a turnaje, aby sa páni zabavili a sluhovia tiež. Tento rok to bolo prvý raz, čo Samovi dovolili zúčastniť sa. Nízkopostavený sluha ako Sam väčšinou nemal šancu zapojiť sa ale tento rok zostal voľný jeden kôň,
preto sa mohol zúčastniť pretekov na koni. Trénoval na to už niekoľko dní ale stále mu robila problémy jedna prudká zákruta, ktorú jeho kôň síce zvládol ale on sám sa na ňom neudržal. Vďaka tejto účasti na súťaži mal on aj Thylac pár hodín popoludní voľno, aby mohol Sam trénovať.
Keď sa vrátili ma dvor a Thylac sa pobral za Jimom do stajní, Sam vošiel do kuchyne. Dozvedel sa, že Gerta odišla na trh niečo vziať a tak znovu vyšiel von a prišiel k veľkému stromu na lúke, kúsok od domov ale stále za hradbami mesta.
Tento strom nazvali spolu s Thylacom ešte ako malí Strom obrany. Sami dobre nevedeli prečo ho tak nazvali, ale keď na tým menom uvažovali tak im na ten strom neuveriteľne sadlo. Hore v korune si spravili menšie útočisko, odkiaľ sa dobre pozorovala obloha aj sledovalo okolie. Z diery v kmeni úplne hore si spravili akúsi skrýš, najprv iba s pár drobnými zväzkami slamy a teraz, keď boli starší, si tam pridali aj jeden dlhý nôž a menší luk so zásobou šípov, aby Strom obrany mohol niekedy naozaj splniť svoj účel. Dalo sa doň vyliezť aj zospodu po malých, buď vysekaných alebo pribitých stupienkoch alebo zo strechy blízkej časti hradu, ktorá bola len veľmi málo používaná. Veľké konáre tohto stromu rástli tak, že sa dalo preliezť z jednej strany stromu na druhú.
Sam vyliezol na strom, chvíľu len tak pozoroval oblohu a okolie, premýšľal nad nastávajúcimi pretekmi a dýchal čerstvý vzduch, užíval si voľný čas. Keď zbadal vracať sa Gertu, zišiel je oproti pomôcť odniesť veci.
Po dlhom dni ešte chvíľu pozoroval hviezdy a rozmýšľal o svojom pôvode a cudzích krajoch čo poznal iba z rozprávania. Očami prebehol oblohu a našiel „svoje“ hviezdy,
akési oporné body pri skúmaní oblohy. Potom vošiel do izby kde spal s Thylacom a ďalšími chlapcami z dvora, dievčatá mali izbu na opačnom konci a dospelí väčšinou drobné spálne hneď vedľa miestností, kde pracovali. Prezliekol sa, zvalil na posteľ, chvíľu hľadel do stropu a do tmy pred sebou a potom zaspal.
Nasledujúci deň mu termín na tréning vyšiel na skoré ráno. Keďže Thylac nemohol, Sam si od neho len vzal vystrojeného koňa a sám sa pobral k trati, ktorá stála na okraji lesa. Najprv si trať párkrát prešiel pomaly a až potom popohnal koňa na maximálnu rýchlosť. Bez problémov prekonal prvé zákruty, ale keď prišiel k tej najťažšej, spomalil a naklonil sa na stranu. Kôň sa blížil k zákrute. Prešiel kúsok z nej, potom sa však nestočil, ale pokračoval ďalej rovno. Sam ho zastavil a pomaly s ním doklusal späť na dráhu. Vzdychol si, popohnal koňa a došiel trať až do konca.
Všetky ostatné zákruty sa mu podarilo úspešne zdolať. Trať sa jazdila dva razy. Prvýkrát išiel jazdec sám a skupinka vybraných nestranných ľudí rátala čas. Druhýkrát pretekali všetci jazdci spolu a ten, ktorý dorazil prvý, zvíťazil. To bolo zložitejšie ale na druhej strane nebolo až také ťažké riadiť koňa, keďže sa hnal za ostatnými. To by mu pomohlo aj ľahšie prekonať nešťastnú zákrutu.
Sam sa pristavil na štart a popohnal svojho koňa. Kôň bol zrejme na takúto jazdu príliš málo skúsený, ale aspoň bol vytrvalý vďaka tomu, že slúžil na jazdu na dlhé trasy. Keď sa blížil k zákrute, utrel si pot z čela a naklonil sa ako predtým na bok, tentoraz však viac. Naklonil sa však až priveľmi a kôň sa náhle strhol mimo dráhy, vbehol do blízkeho lesa a v plnej rýchlosti zrazil osí úľ z konára stromu. Podráždené osy ihneď koňa aj Sama začali bodať, o chvíľu im však splašený kôň zmizol z dohľadu. „Dokelu!“ zvolal Sam a potiahol za opraty. Vyľakaný kôň však odmietol zastaviť. Podarilo sa mu ho upokojiť až keď pricválali na malú čistinu, kde kôň pomaly, ale predsa len zastal. Sam zoskočil a pohladil ho. Spoza stromov začul zurčanie potôčika. Vzal si zo sedla svoj vak na vodu aj napájací vak pre koňa a pobral sa za zvukom medzi stromami. Potôčik zakrátko našiel, dal si osviežujúci glg vody zhodil svoj vak na zem a naplnil ten pre koňa. Vrátil sa k nemu, napojil ho a vrátil vak do sedla. Zišiel späť k potôčiku a naplnil svoj vak vodou. V tom niečo zazrel medzi stromami. Prepadlo ho akési tušenie, či skôr inštinkt. Vrátil sa naspäť ku koni a vytiahol zo sedlového vaku dlhý nôž, ktorý si ukryl za šaty. Poobzeral sa, podišiel k jednému z dobre viditeľných stromov a niečo doň vyrezal. Potom sa vybral medzi stromy. Chvíľu kráčal, potom zliezol malý strmý kopček a vtedy to pred sebou zbadal. Týčil sa pred ním vysoký, hrubý kameň. Vyzeral, akoby ho tam niekto postavil. Dole bol najhrubší a smerom nahor sa zužoval, nie však do špica. Kúsok pod vrcholom bol vtlačený odtlačok medvedej laby, zafarbený na fialovo. Okolo bola uležaná tráva.
Sam podišiel pár krokov k nemu a vtom mu hlavou prebehli obrazy.
Sivá laba, pazúr, chvost vlniaci sa po tráve medzi stromami.
Zastal a zaváhal. Zdvihol zo zeme kameň a opatrne ho hodil po skale. Nič. Kameň sa odrazil a spadol na zem. Sam pomaly podišiel ku skale, poobzeral sa a potom sa jej dotkol. Zablyslo sa biele svetlo, ozvala sa slabá rana a Sam zmizol.
***
Sam sa našiel ako kľačí na tráve. Vyľakane sa poobzeral. Kde som? Vedel, že bol v lese, ale teraz stromy vyzerali úplne inak. Zbadal, že je na okraji stromov, kde tiekol z vyvýšeniny drobný potôčik. Som na úplne inom mieste... Obzrel sa. Bol tam aj ten čudný kameň. Chvíľu nad tým uvažoval. Jediná možnosť čo prichádza do úvahy, je že... Som na inom mieste! Tá skala s tým má niečo spoločné!
Vtom zbadal pri potôčiku nejaké zalesknutie. Pod kopcom ležala malá čierna žiariaca guľa. Podišiel k nej a zdvihol ju. Vtom si spomenul čo sa naposledy stalo, keď sa niečoho neznámeho dotýkal a vyľakane guľu pustil. Nič sa však nestalo. Zatiaľ si ju nechám, možno mi pomôže... Zdvihol guľu a vopchal si ju za odev.
Za vyvýšeninou čosi zašuchotalo. Obzrel sa a uskočil. Na kopčeku stáli dvaja ozbrojený muži. Obaja naňho hľadeli. Jeden čosi pošepol druhému a zoskočil dole.
Vytiahol krátky meč, zaškeril sa a vykročil k Samovi. Sama prepadol strach. Čo teraz? Muž už bol medzi ním a tou čudnou skalou, návrat neprichádza do úvahy. Ak by ma to vôbec vrátilo... Otočil sa a pustil na útek. Cudzinci sa rozbehli za ním.
Sam bežal ako šialený, ale neznámi, očividne vytrénovaný, ho doháňali. Sam utekal potkýnal sa, rozstrekoval topánkami vodu, ale muž ho stále doháňal. Bol už od neho len pár metrov, keď vtom...
Samom prebehol od hlavy po päty hrejivý záblesk a pocítil v končatinách chvenie. Stále bežal, ale už akosi ťažšie dvíhal nohy a čudne sa mu mávalo rukami. Vtedy zakopol o kameň, inštinktívne vystrčil ruky pred seba, ale už nedopadol na jemnú kožu pokrývajúcu dlaň, ale na... srsť... Prekotúlil sa, avšak jeho telo už nemalo svoj zvyčajný tvar, ale bolo akési podlhovasté. Obzrel sa, ale všade bola len sivá kožušina. Vyľakane hodil pohľad na svoje ruky. Už nemal podlhovastú dlaň a päť dlhých prstov, ale okrúhlu labu s pazúrmi. Sam sa celý zmenil na nejakú veľkú sivú mačku. Prvé, čo ho napadlo, bolo: Prekliali ma! Zreval a znovu vyštartoval. Kamienky mu skákali spod láb a za ním sa vlnil chvost. Muž sa k nemu priblížil, vyľakane zastal a vymenil si pohľad s tým druhým. Niečo mu povedal a druhý muž prikývol. Ten prvý zdvihol meč a zahnal sa po Samovi, ten však vystrelil a novou rýchlosťou, veľkou rýchlosťou, uháňal preč. Stočil sa, zľava obehol mužov a uháňal späť ku kameňu.
Už bol skoro pri ňom keď spoza vŕšku vyletel veľký čierny vták, a skoro doňho vrazil.
Vták sa trochu naklonil, zrazil prvého muža na zem a jediným ďobnutím ho zabil.
Spoza kopca vybehol ďalší muž, zvláštne oblečený a zložil druhého muža.
Najprv si Sam pomyslel, že to je sokoliar, ale v tom sa čierny vták premenil na človeka. Sam zastal, zabrnelo v ňom a zmenil sa späť na človeka. Všetko oblečenie, veci, aj guľa boli späť. Druhý dvaja muži sa naňho zahľadeli. „Ako sa voláš chlapče?“ oslovil ho ten zvláštne oblečený. „Nie sme tvoji nepriatelia,“ dodal, hľadiac na Sama.
Sú to nepriatelia mojich nepriateľov, možno mi pomôžu, možno sme spojenci... A nikoho tu nepoznám, musím im nejako odpovedať...
„Sam,“ povedal neisto. „Zablúdil som sem, len predchvíľou som stál pri takomto kameni, a potom som našiel túto guľu, a oni ma začali naháňať, a potom tá, tá zvieracia podoba... a...“ nevedel čo povedať. „Nás sa nemusíš báť,“ povedal ten druhý. „Ja som Ayol a toto je Kobalos,“ ukázal rukou na čudne vystrojeného muža.
Kobalos bol vysoký muž tmavšej pleti, so zastrihnutou bradou, a zvláštnym oblečením, ktoré pripomínalo dedinských veštcov, avšak Kobalos múdry výraz s ním ostro kontrastoval. Ayol by so svojou dokonalou tvárou s elegantným strniskom od brady takmer až po uši vyzeral ako šľachtic, nebyť jeho jednoduchého cestovateľského oblečenia.
„Tu nie sme v bezpečí, všetko ti vysvetlíme ak chceš, ale musíš ísť s nami.“
Sam nemal na výber, bál sa im odporovať, preto kráčal za nimi.
Mlčky šli celý deň, až podvečer prišli k malému stúpaniu. Vyšli hore po kopci a tam za kríkmi stál ďalší veľký kameň. Tento bol menší ako ten s medveďou labou a bol na ňom červený odtlačok nohy nejakého vtáka. „Tento megalit nás prenesie inam, nemusíš sa obávať, je to bezpečné,“ vysvetlil mu Ayol a natiahol ruku ku skale. Zmizol. Sam sa pozrel na cudzinca vedľa seba. Kobalos sa naňho usmial. Sam vykročil a dotkol sa hladkého povrchu megalitu.
***
Všade naokolo sa rozprestierala červená púšť. Červené duny, červené vrchy, svahy. Obloha bola normálne modrá, rovnako ako všetko ostatné okrem piesku.
„Vitaj v Červenozemi Sam!“ ozvalo sa spoza neho. Práve sa primiestnil Kobalos cez kameň. „Okrem farby piesku je tu všetko celkom obyčajné.“
Megalit stál v tomto svete na vrchu veľkej duny a všade naokolo bola púšť.
Všetci traja sa vybrali kráčať po vrchu blízkeho svahu. Po chvíli chôdze sa pod nimi objavila malá chatrč so studňou a menšou budovou vedľa.
„Vitaj u mňa Sam!“ ozval sa Kobalos. Skupinka zišla dolu svahom, pričom im okolo nôh víril červený piesok a vošla do chatrče. Hneď sa dverami bola priestranná jedáleň, skromne zariadená, väčšina predmetov vyzerala byť stará a používaná.
„Posaď sa Sam,“ ukázal Ayol na stoličku pri zadnej stene. Sam aj obaja muži sa posadili. „Tak, Sam, bolo by najlepšie, keby si nám povedal všetko, čo sa ti v súvislosti s tým kameňom prihodilo, a aj všetko nezvyčajné.“
„Prečo by som vám to mal hovoriť, ani neviem kto ste?“ dožadoval sa Sam.
„Pretože my sme tí, čo ťa nechceli zabiť,“ usmial sa Kobalos. A vrátiť sa domov a nepovedať nám to je pre teba nebezpečné- tí muži si ťa nájdu, teda pokiaľ sa predtým nezblázniš z toho, že sa meníš na mačku, a pokým ťa za to vlastní neodvrhnú. Podľa tvojho prekvapenia usudzujem, že takéto premeny nie sú u vás zvyčajné. Tak hovor!“ vyzval ho.
V priebehu nasledujúcich pár minút im Sam po krátkom váhaní vyrozprával všetko od svojho prvého kontaktu s megalitom. Pridal aj svoje prvé dojmy z neznámeho miesta.
„Takže Sam,“ Ayol si odkašľal, „povieme ti čo by si mal vedieť, a čo potrebuješ vedieť, mnoho vecí ťa nepoteší, musím ťa upozorniť. Začnem začiatkom.
Okrem toho tvojho existuje mnoho svetov, veľa a ich základné prepojenie sú megality, s niektorými si sa už stretol. Nie sú to len samostatné kamene, tie sú najčastejšie, ale existujú aj megalitové kruhy, brány, celé stavby -tieto sú najmenej časté. Momentálne sa nachádzame v Červenozemi, samostatnom menšom svete, takýchto je dosť veľa, ale tých najväčších, ku ktorým patrí aj ten váš, je menej.
Ten, do ktorého si sa dostal, je tiež jeden z najväčších. Našiel si sa na území lesov, ktoré delia panstvo kráľa Daunenapa a Yoreen, jemu susediacu krajinu.
Spolu v tejto časti nášho sveta susedí desať krajín- každej vládne nezávislý kráľ a spolu tvoria akúsi alianciu a títo desiati králi spolu riešia všetky problémy a hrozby ktoré nám hrozia. No a desiaty z nich, nazývaný aj Vrchný mág je akýsi vodca ich rady. Všetko bolo v poriadku a naše domovy úspešne prestáli všetky nebezpečenstvá, až kým... No, neviem ako to dobre vysvetliť. Jedného dňa sa stal Vrchným mágom muž menom Monlay. Chvíľu bolo všetko v poriadku, až kým raz z ničoho nič pred všetkými predniesol svoje plány, ako chce náš svet dostať pod jeho absolútnu nadvládu a ako chce následne vyraziť do ostatných svetov, zotročiť ich a spraviť z nášho sveta utópiu, ktorá by ťažila zo všetkých ostatných svetov, vďaka tomu, že náš svet je akýsi spojovník a je v ňom veľa kontrolovaných aj neregistrovaných prenášacích megalitov. Nato vyhlásil vojnu všetkým, čo mu budú odporovať, a svojou značnom mocou, ktorú mal aj vďaka tomu, že zastával funkciu Vrchného mága, začal pustošiť krajinu. Vtedy bol sám, žiadny kráľ sa k nemu nepridal, a aj napriek tomu sme ho nemohli zastaviť. Dokázal to až Kozí čarodej.“
Sam vyprskol. Ayol sa naňho zamračil. „Takto reagovali mnohí. Kozí čarodej je jeho prezývka podľa jeho výzoru, ja sám jeho pravé meno nepoznám. Je to však veľmi múdry a veľmi mocný čarodejník. Nikto presne nevie, čo robí, ale zatiaľ sa vždy objavil keď sa niečo dialo. Vyzval Monlaya na súboj. Odohrával sa na veľkej pustatine, ale záblesky a zvuky z neho dosiahli až do najbližšej dediny. Nikto presne nevie, čo všetko sa tam odohralo, vie sa len, že Monlay bol porazený a ušiel. Nasledujúcu noc prišiel Kozí čarodej za mnou, bolo to jediný raz, čo som ho videl.“
„Prečo práve za tebou, kto vlastne vy dvaja ste?“ pýtal sa Sam.
„To ti poviem neskôr,“ nedal sa rušiť Ayol. „Povedal mi, že raz sa Monlay vráti a vtedy sa objaví aj sivý levhart, ktorého sa vraj mám ujať a vycvičiť ho. A že Monlay o tom tiež vie.“
Sam sa zhrozil: „A ty si myslíš, že som to ja?“
„Kobalos mi to už potvrdil, dá sa to zistiť jednoduchým kúzlom. Zrejme som ti zabudol povedať že sme čarodeji,“ dodal keď zbadal Samov výraz. Na Sama to bolo priveľa informácii odrazu. „Tak počkajte, chcete mi nahovoriť, že som sa len tak dostal do úplne iného sveta, s čarodejmi, a že jeden z nich ma vybral... ani neviem načo vlastne? Načo?“
„To nevieme, môžeme však predpokladať, že máš zohrať dôležitú úlohu, možno len bojovať na našej strane, možno poraziť samotného Monlaya namiesto Kozieho čarodeja, a možno iba pomôcť niekomu ďalšiemu aby to spravil, neviem, všetky rozhodnutia závisia len od teba... Koniec koncov, nemáš pravdu v tom, že je to úplne iný, nový svet, podľa tvojho príbehu je dosť možné, že si odtiaľto,“ odpovedal mu Ayol.
„Vy viete kto som?“ spýtal sa opatrne Sam. Toto bol možno okamih pravdy o jeho pôvode.
„Nie, Kozí čarodej mi ťa spomenul prvý raz, a teraz ťa zas vidíme prvý raz,“ odvetil mu Ayol.
Odkiaľ o mne mohol ten čarodej vedieť?
„Čo teda so mnou teraz bude?“ spýtal sa Sam.
„Počkaj, nechceš najprv vedieť zbytok, čo sa vlastne teraz deje?“ opýtal sa Kobalos.
„Dobre,“ súhlasil Sam.
„Takže, Monlay sa naozaj vrátil, a celkom ešte nevieme, prečo... O Kozom čarodejovi nie sú správy, ale zrejme len načas odišiel, lebo keby ho Monlay odstránil, už by sa s tým pochválil, aby znížil nepriateľskú morálku. Znova predstúpil s tým istým plánom, akoby sa nič z toho nestalo. Stále je aj Vrchný čarodej, lebo sme ho nikdy oficiálne nemohli zosadiť, sú na to pravidlá. Teraz je to však horšie, lebo sa k nemu niektorí vládcovia pridali,“ rozhovoril sa znovu Ayol.
„A čo keď má so svojimi zámermi pravdu?“ Sam tušil, že to nie je pravda.
„Ublížil toľkým, že ho už ľudia nebudú chcieť ani vidieť, aj keby bol hneď dobrý.
A tí, čo sú s ním, len bažia po moci a môžu očakávať vzbury a povstania vo vlastných krajinách,“ vysvetlil Ayol.
Sam pozoroval malý balíček na stole, v ktorom bola guľa. „A toto?“
„Toto patrí ešte na začiatok príbehu. V dávnych dobách, keď bol tento svet ešte mladý, rozhodli sa popredný a múdry vodcovia nielen z radov ľudí...“
Nielen z radov ľudí?! Samovi prebehol po chrbte mráz.
„... že tieto predmety- orby, sú až príliš nebezpečné, a treba ich ukryť pred všetkými, aby nikoho nezlákala vidina moci. Takýto orb totiž zvyšuje schopnosti svojho majiteľa a dáva mu navyše aj obrovské posilnenie magickej moci. Sú rôzne orby, majú rôzne vlastnosti. Napríklad tento sa volá Orb úmyslu. Tento orb patrí k tým mocnejším, a je veľmi, ale skutočne nebezpečný. Môžeš si vravieť hocičo ale je skutočne ťažké zvíťaziť nad ním ak ho použiješ, pretože potom musíš zvíťaziť sám nad sebou. Už som ti povedal priveľa. Späť k najdôležitejšiemu. Ukryli ich v mnohých svetoch, zabezpečili a ochránili, ale najviac ich umiestnili do sveta, ktorý bol mladý, a navyše v ňom bolo -nevieme prečo – veľmi veľa megalitov, nielen tých prenášacích. Do nášho,“ zakončil Ayol a oprel sa.
Sam bol chvíľu ticho. „Čo teda teraz budem robiť?“
„Teraz sa najeme, bolo na teba toho dosť a od rána si nič nejedol.“ Kobalos vstal a začal vyberať a rozkladať misky, taniere a potraviny.
„Teraz ťa musíme dostať do bezpečia. Či už si dôležitý, alebo nie, a či vôbec si tým chlapcom, ktorého spomínal Kozí čarodej, Monlay neriskuje a má ťa na muške.
Domov sa vrátiť nemôžeš, Monlay si síce nedovolí napadnúť územie v inom svete, kým v jeho vlastnom zúria nepokoje, ale mohol by si tým ohroziť svojich blízkych.
Tiež musíš zostať tu aby si sa naučil kontrolovať svoju premenu. Zajtra pôjdeš so mnou do Yoreenu a budeš bývať u mňa. Ochránime ťa, naučím ťa čo potrebuješ a potom uvidíme. A ešte posledná vec: keby sa nám dvom čokoľvek stalo, alebo ťa od nás odlúčili, choď sám na severovýchod, až kým nedôjdeš na obchodnú cestu. Buď nenápadný, a pýtaj sa na cestu do Yoreenu. Keď tam dôjdeš, vyhľadaj muža menom Loxos, jemu môžeš plne dôverovať.“ Ayol si nahlas vydýchol a vstával, že pomôže Kobalovi.
„A čo tá moja premena?“ ozval sa Sam.
Ayol zostal napoly stáť a napoly sedieť. „Nie je to čarodejníctvo, u nás je to úplne bežné. Človek väčšinou túto schopnosť objaví, keď dospieva a na povrch sa dostane jeho skutočná povaha. Zrazu sa dokáže zmeniť na zviera, ktoré ho charakterizuje, viac- menej, a prejaviť sa tak.“
„Iba jedno zviera?“ mal otázku Sam.
Ayol sa znovu posadil. „Áno, ale sú aj výnimky, napríklad ak si mal istú povahu, a radikálne sa zmeníš, získaš novú podobu s tým, že stará ti zostane, lebo stále ju dokážeš plne pochopiť. Alebo som poznal človeka, ktorý tak dlho skúmal hmyz a drobný život, až ho celkom prijal a dokázal nadobudnúť podobu jedného druhu hmyzu. Alebo dve priateľky s rozdielnymi podobami, ktoré sa poznali tak dobre že dokázali získať zvieraciu formu tej druhej. Všetko lepšie pochopíš, keď sa znovu premeníš.“
Ticho sa najedli, Sam pozorne sledoval prípravu či ho nechcú otráviť, ale nakoniec uznal, že keby mu chcú zle, už to urobia a nepomáhajú mu. Keď sa najedli, už bola tma a Kobalos vyšiel von, zatiaľ čo Ayol odpratal. Sam chcel pomôcť, ale Ayol ho poslal oddýchnuť si.
Pobral sa teda von za Kobalom. „Je to zvláštne, chápem ťa Sam, ver mi!“ povedal mu Kobalos pomedzi zuby zvierajúce fajku. Potiahol si. „Ty to zvládneš Sam, koniec koncov, teraz si trochu viac doma ako v tvojom svete. Až nato že tu nikoho nepoznáš.“ Sam neodpovedal, ale zahľadel sa na hviezdy. Niečo ho tam prekvapilo.
Všetky ho tak zmiatlo, že sa ani nezamyslel nad niečím takým prirodzeným ako je nočná obloha.
V Červenozemi žiarili rovnaké hviezdy ako u neho doma.
Našiel si tie „svoje“, a ako maják dodá silu blúdiacim námorníkom, rovnako posilnený sa Sam rozlúčil s Kobalom a vošiel do chatrče. Ayol mu ukázal miesto na spanie, Sam mu zaželal dobrú noc a uložil sa. Predtým, ako zaspal, ešte myslel na Gertu, Thylaca, Jima, na svojich priateľov, priateľky a známych, aj na ľudí, čo bežne stretával na dvore, na teraz už jeden a ten hlavný zo svojich domovov.
***
Druhý deň vyrazili veľmi skoro. Stihli sa len naraňajkovať, rozlúčiť s Kobalom- Kobalos položil Samovi ruku na plece s povzbudivým „veľa šťastia“ – a s naloženými zásobami na pár dní a s guľou v balíčku sa vybrali smerom k Červenozemskému megalitu. Pri odchode si Sam prvý raz všimol, že Ayol má ruku až za zápästie očernetú. „Tým sa nezaoberaj!“ odbil ho Ayol, keď Sam otvoril ústa ukazujúc na ruku.
Keď sa dostali ku kameňu, Sam sa ho ešte stále s nedôverou dotkol a našiel sa tam, odkiaľ prišli. „Čo by sa stalo, keby pri prenášaní niekde uviaznem?“ pýtal sa Sam.
„Neuviazneš, pretože nie je žiadne „niekde“. V jednej chvíli si tu a v druhej tam. Nič viac,“ vysvetľoval Ayol.
Po dlhšej chôdzi sa najedli a bez slova kráčali až do obeda. Ayol bez otáľania napredoval, nemusel sa ani často rozhliadať, či idú správne.
„Ukážeš mi nejaké kúzlo?“ nádejne zatiahol Sam.
„Hm...čo?“ Ayola očividne vytrhol zo zamyslenia. „Nie, mám lepší nápad, nie si už hladný?“
„Celkom hej.“
„Výborne, takže nám niečo ulovíš,“ nenútene odvetil Ayol.
„Ale nemáme luk ani prak!“
„Máš predsa pazúry.“
Samovi chvíľu trvalo pochopiť, čo od neho chce. „Počkaj, ale ja nemôžem, ja...“ Sám nevedel prečo by vlastne nemohol.
Ayol sa usmial. „Vidíš, počkaj tu, a ja sa pokúsim nájsť nejakú zver.“ S týmito slovami sa zmenil na veľkého čierneho operenca a so zvírením vzduchu, vyletel nad stromy.
Až keď Sam osamel, uvedomil si, ako sa tu cíti nesvoj. Od rána stále striedavo kráčali, lesom, vŕškami, čistinami, ale stále si celkom nezvykol, a napriek podobnosti mu v tomto svete všetko pripadalo iné. Nevedel sa ani zorientovať v smeroch a ustavične tŕpol, odkiaľ sa vyrúti nebezpečenstvo. Netrvalo to však dlho, spomedzi korún stromov zakrátko zletel tmavý vták a zmenil sa na Ayola. „Máme šťastie, len neďaleko je skupina sŕn. Musíme byť veľmi potichu.
Kráčali a opatrne našľapovali, až kým v diaľke na čistine nezazreli hnedý pohyb.
„Budem ťa pozorovať zhora, skús v sebe vyvolať pocity, ktoré ti dodajú silu na premenu“. Ayol sa premenil a vyletel do koruny blízkeho stromu.
Sam zostal stáť a civieť na stádo v diaľke. Pri jeho poslednej a vlastne prvej premene, to bol strach a pud sebazáchovy, ale pri love nepomôže, a keby aj,
nemôže stále v sebe vyvolávať strach, pretože by si mohol uškodiť.
Musím to skúsiť inak. To stádo je korisť. Ja lovec. Lovec- korisť, korisť- lovec.
Zahľadel sa do diaľky a pokúsil v sebe vyvolať adrenalín. Nič.
Takto to nepôjde.
Kvokol si a položil ruky na zem. Pod prstami pocítil nerovný povrch. Díval sa okolo seba, dýchal vzduch a čakal. Pomedzi husté stromy presvitalo svetlo. Vpravo od sŕn nehlučne tiekol potôčik. Vysoko nad ním si Ayol pretriasal krídla. Pokúsil sa ostrejšie vnímať zem pod svojimi rukami a tiež tečenie vody.
Chvíľu čakal.
Prikrčil sa dozadu ako pri skoku a v duchu sa odrazil a vrhol dopredu.
Telom mu prebehol záblesk a to už stál na štyroch. Spokojne zavrčal a obzrel sa.
Nemal také mohutné telo ako lev, ani okrúhlu hlavu ako tiger. Bol skôr podlhovastý, sivý, niekde až biely a na hlave a nohách mal čierne škvrny, na zbytku tela rovnako čierne neuzavreté ovály. Dlhý chvost sa mu letmo vlnil vo vetre. Skúsil zaškrabnúť pazúrmi do zeme. Boli nepochybne ostré. Ayol hovoril, že tento druh zvieraťa sa nazýva levhart. Nemal telo dospelého zvieraťa, skôr sa rovnalo jeho veku a schopnostiam.
Otočil sa a nečujne zamieril k srnám. Obišiel ich, až kým si nenašiel dobré miesto na skok. Srny ho zrejme nezaregistrovali a ďalej sa pásli. Trochu cúvol, prikrčil sa a skočil. Ešte keď bol v letku, srny sa bleskurýchle rozpŕchli do viacerých smerov. Sam dopadol na laby a pustil sa za nimi. Srny boli však omnoho rýchlejšie ako on a vytrvalo utekali. Samovi začala už dochádzať energia, ale srnám nerobilo žiadny problém stále utekať. Pokúsil sa rozprúdiť si v labách adrenalín, ale jeho neistota z prvého lovu mu v tom bránila. Srny sa mu čoskoro stratia medzi stromami. Vtedy sa zo stromu zniesol Ayol, nadletel si, a urobil nálet oproti stádu. Srny spanikárili a začali odbáčať do strán. To dalo Samovi šancu, vrhol sa po najbližšej srne a zo skoku ju chytil a zabil. Zvyšok stáda sa stratil. Sam sa pozrel na srnu, šklbol sa a zmenil späť na človeka. Striaslo ho. Toto bolo úplne iné ako loviť s pomocou luku.
Kúsok od neho pristál Ayol a premenil sa. „No, aspoň vieme, že toto nebude tvoj štýl. Pri takýchto lovoch by si mal radšej útočiť skokmi zo stromov, uvidíme čo ti poradia tí, čo sa v mačkách vyznajú. Vieš, pripraviť srnu? Výborne, ja založím oheň, myslím že si to môžeme dovoliť, nič by nás nemalo ohroziť.“
Keď dojedli, zahasili oheň, zbalili zvyšné mäso a putovali ďalej na severovýchod.
Prešli ešte hodný kus lesa, len kde-tu narazili na čistinu. Zásoby vody dopĺňali pri každej príležitosti. Večer sa zložili pri veľkých hrubých stromoch, pod ktorými takmer nič nerástlo. Ayol sa potom postavil, zdvihol hlavu a začal zložito, ale elegantne mávať rukami. Sam ho zaujato pozoroval. Keď čarodej skončil, iba povedal- „to by nás malo ochrániť- a ľahol si spať.
Sam dlho ležal a hľadel pomedzi konáre na hviezdy. Ayol už zrejme spal- mal zatvorené oči a hlboko oddychoval. Zrazu niečo zazrel medzi stromami. Nevedel presne určiť, čo to je. Sam chvíľu váhal. Ayol nás predsa chráni nejakým kúzlom.
Prikrčil sa a opatrne kráčal. Obišiel niekoľko stromov a za jedným to zbadal.
Na malom plochom kameni sedela s prekríženými nohami čudná bytosť. Aj keď sedela, odhadoval, že je o niečo nižšia ako on. Mala tenké, ale svalnaté ruky a tmavozelenú pokožku, miestami aj bledšiu. Bol to nepochybne muž. Mal oblečenú bledú košeľu a hnedú koženú vestu a na nohách krátke nohavice, ktoré mu odhaľovali bosé nohy.
Hľadel do zeme, až kým Sama nezbadal. Priateľsky sa usmial. „Poď bližšie Sam,“ zatiahol príjemným hlasom. Sam neisto podišiel k postave. „Kto...kto ste?“ vyjachtal.
„Som predsa rarášok,“ zazubil sa. „A moje meno nie je dôležité... Hm, urýchlime to.
Sam levhart, toto odteraz patrí tebe. Vystrel dlhú ruku pred seba a načiahol sa k zemi. Tráva a hlina sa pred jeho rukou rozostúpili a na ich mieste sa zalesklo niečo strieborné. Rarášok dlhými prstami tú striebornú vec uchopil a vytiahol ju von. Hlina sa zložila naspäť, a na zemi po tejto udalosti nezostala ani stopa. Rarášok v ruke držal krátky strieborný meč, dokonale vypracovaný s nádherne vyzdobenou tmavou rukoväťou. Podal ho Samovi. Sam ho užasnuto vzal do ruky a prezeral si ho.
Zdvihol hlavu: „Ale...“ Zažmurkal. Plochý kameň bol prázdny a rarášok bol preč.
Sam sa ešte stále užasnutý vrátil a opatrne zabalil meč do látky a uložil ho pod batožinu. Obzrel sa. Ayol stále spal. Sam si ľahol tiež a ešte dlho premýšľal nad všetkým, čo sa za posledné dva dni prihodilo, až kým nezaspal.
Komentáre
dakujem za pomoc, ked sutaz skonci, tak to upravim, pridam viac opisov krajin, aby to vsetko neslo tak rychlo, tak ako tu pises-pohram sa s tym
chcel by som v tomto pribehu pokracovat a postupne ho sem uverejnovat, uz by som sa vsak mal viac snazit, ked to nebude obmedzene
Pridal(a): Iano, 28. 08. 2010 18:14:53
|
Re...
Prvá?
Potom musím zložiť, na malé ospravedlnenie, jednu hlbokú poklonu, keďže na prvotinu, napriek tým chybám, má text slušný podklad, čo sa nevidí u začínajúcich autorov často :)
Čo sa charakteristiky týka - mne išlo hlavne o jej navrstvenie - mal si postavu a musela sa stoj čo stoj nejako opísať. Charakteristika ako taká ti ponúka, podobne než sám text, priestor a hlavne postupné odkrývanie charakteru zvolenej postavy. Pokojne ju zabaľ do tajomné rúška a sem-tam, povedzme niekedy medzi nejakým rozhovorom, konfliktom, či iba tak niekde na prechádzke, prihraj nejaký kus z jej povahy, výzoru, zvláštnych znakov - jednoducho sa s ňou vyhraj, nenútene, podľa vlastných predstáv a na celom priestore, čo budeš mať k dispozícii :) Takáto skladačka robí s textom zázraky!
Pridal(a): Yaonee, 27. 08. 2010 22:05:26
|
no, predsalen som odflakol aspon hlavnu postavu, ta by musela byt opisana hned
za kritiku dakujem a vazim si ju
Pridal(a): Iano, 27. 08. 2010 16:49:37
|
dotaz: nesuhlasim s tym ze som odflakol charakteristiku, ta sa prejavi postupne a keby je viac znakov, je viac charakteristiky
Pridal(a): Iano, 27. 08. 2010 16:43:50
|
dakujem za kritiku
toto je uplne prva vec co som napisal, cize to jednoduche chyby mat musi :)
tieto veci som si vsimol aj ja, keby to nie je takto narychlo a so znakovym obmedzenim, tak to cele rozsirim a to, co som tu napisal do jedneho odseku, by som normalne roztiahol s opismi na niekolko kapitol
preto je to naivne, lebo je to strasne rychle, ale nemal som na vyber
ale tato kritika je pravdiva a dakujem za pomoc
Pridal(a): Iano, 27. 08. 2010 16:30:20
|
:(
... budem sa za to zrejme hanbiť pár dní, ale od polovice som mala chuť poviedku nedočítať do konca... takže som ju viac-menej letmo prečítala, aby som ostala v obraze až do konca. Jednoducho ma nudila. A v istých momentoch aj iritovala neznalosť gramatiky. Na začiatku som mala dojem, že ide o autorovu nepozornosť, ale čím som bola ďalej...
Posnažím sa byť stručná:
- príbeh mňa osobne neoslovil. Bude to zrejme tým, že celá fantastická rovina, podobne ako samotné rozprávanie, bola priveľmi naivná, zdržanlivá, bez konfliktu či pointy, spracovaním až priveľmi detská, akoby sa autor dostal do kontaktu iba s jednou fantasy knihou a z nej usúdil, že sa vie v tejto sfére slušne pohybovať :(
Nie som si ani istá tým, či sa vôbec premyslela štruktúra diela, teda postavy, prostredie, smer cesty/dobrodružstva, opisné state, dialógy, atď. , alebo sa iba vzal prvotný námet a bezhlavo sa hodil na papier, aby sa malo napísané aspoň niečo. A keďže príbeh vykazuje malé prvky akcie (teraz sa tým nemyslia iba boje!) a je pomerne dlhý (omáčky, omáčky, omáčky a omáčky), chuť dôjsť do cieľa sa stráca ani nie pred jeho polovicou :(
- forma/teda jazykovo-štylistická rovina diela /bola na tom podobne, ak nie o čosi horšie... Tam, kde sa mohol využiť potenciál postáv a ich osobnosti, teda tam, kde bolo potrebné vyhrať sa s ich charakteristikou (ch. je výstižný opis, v ktorom sa NIELEN vymenúvajú príznačné/typické telesné vlastnosti človeka, ale AJ jeho povahové vlastnosti, záujmy, schopnosti, prípadne jeho názory i citové zloženie), sa jednoducho siahlo po rýchlom a účinnom vymenovaní niektorých dôležitých čŕt, ku ktorému sa už nemienilo vrátiť, takže čitateľ sa jednak s postavami nevedel stotožniť, jednak mal na jednom mieste priveľa nepotrebných informácií, jednak to množstvo informácií pôsobilo umelo (absencia istej dávky estetickej roviny) a jednak sa nezvládlo ani len to množstvo prítomných postáv, ktoré v diele vystupovalo.
O čosi lepšie na tom boli dialógy (ak teda neberiem do úvahy ich formálnu stránku/základy), menej pútavo už pôsobili vnútorné monológy (vôbec sa nebral ohľad na jeho stavebný postup, ktorého využívanie v próze súvisí so subjektivizáciou epických postáv), rozprávač sa kamsi úplne vytratil a opis... tak ten bol pre zmenu veľmi natiahnutý, s množstvom bezpríznakových slov, bez kľúčových slov i slov expresívnych, ktoré by dopomohli sformovať emocionálnu rovinu poviedky. Na podobné urýchlené spísanie dobrodružstva doplatila aj rétorická rovina diela (dala by sa prirovnať k našej slovenskej literatúre z čias medzivojnových, kde dedina konala ako jeden celok) - čiže slovná zásoba epických hrdinov, ktorá sa vonkoncom neodvíjala od ich rôznorodej rozmanitosti, takže do samotného prehovoru nevniesla žiadny exotický prvok - absentovali archaizmy, agumentatíva, barbarizmy, exonymá, exotizmy, vulgarizmy, slová pod označením klišé..., zniesla zo sveta estetickú funkciu jazyka, ktorá je jednou z hlavných zložiek literárneho diela a bez ktorej sa príbeh ako taký veľmi nezaobíde :(
Netvrdím, že každá fantasy poviedka musí byť vulgárna, drsná a typicky chlapská... ale v tomto prípade mi jednoducho tieto veci chýbali. Rovnako tak ako zvyšné vyššie uvedené prvky, ktoré akýkoľvek literárny príbeh prebudia k životu!
Bez tak však držím palce! Už len preto, že je tu vidieť istý talent, ktorý sa musí iba okresať :)
Pridal(a): Yaonee, 27. 08. 2010 12:03:10
|
Komentar ;)
Podla mna je toto velmi pekni pribeh.
Precitala som co je tu....
a bola by som velmi rada kebyze si ho mozem precitat cely.
Kebyze ho cely zverejnite tak jasam radostou :DD
je proste uzasny.....
Nemam slov....
Vsetko co vystihuje moje dojmy z tohoto
pribehu je slovo: PEFEKTNE ;)
Pridal(a): Alice69, 26. 08. 2010 19:59:45
|
velmi vam dakujem, fakt :)
Pridal(a): Iano, 25. 08. 2010 17:24:38
|
prehanate, na rozdiel od Red4angelovych poviedok, je to pravda...
ale pokracovanie aj tak bude, ale nemozem ho dat kym sa neuzavre sutaz
Pridal(a): Iano, 25. 08. 2010 17:24:20
|
Mne sa to pacilo :) Tesim sa na pokracovanie :)
Pridal(a): Elfka, 24. 08. 2010 18:13:49
|
Pekne
dobrí príbeh zaúmavý dej som potom zvedavý na pokračovanie
Pridal(a): Sirius, 23. 08. 2010 20:07:54
|
|
|
