PoviedkaLetná poviedková súťaž27. kapitola - Hviezdne snenieKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 24. 08. 2010 15:24:47
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 250
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
***
Skutočný pokoj a samota, to som presne chcel. Tu budem konečne slobodný. Telom, myšlienkami aj dušou. Ležím na lavičke uprostred hrádze priehrady. Blízko mňa sa valí voda, ktorú milujem, preháňa sa tu vánok ,ktorý má pre mňa zázračnú moc a rozprestiera sa zaslúžené ticho, ktoré mi dovoľuje rozmýšľať. A ešte jedna vec je 11. august tohto roka – budú padať hviezdy.
„Musím sa pozerať hore...“
Už to začína. Vidím, ako sa na hviezdnej oblohe začínajú objavovať prvé padajúce čiary. Čas je ako spomalený, neuveriteľne sa vlečie. Pribúda ich. Nedokážem ich spočítať. Tie letiace prekrásne obrazy letia smerom odo mňa. Obloha sa nimi nádherne zapĺňa. Sústredím sa len na obraz pred sebou a moje myšlienky. Dokonalý pocit. To je tá čo chcem, tá moja. Ide inam ako tie ostatné. Pozorujem ju. Jedna jediná sa vydala svojou cestou. Možno priletí ku mne, aby sme sa spojili, kto vie. Keď už viem, kde sa nachádza a kam smeruje, je na čase, aby som možno aj vyslovil svoje prianie. Tak dobre, za pokus sa nemusí platiť, najmä nie takýto.
„Svet ako ho mám v hlave, to je pre mňa najviac šťastlivé. Chcieť, aby sa moja fantázia stala skutočnosťou aspoň na pár chvíľ.“
Zatváram oči a ponáram sa do čiernoty, nedobrovoľne. Niečo ako keby ma ovládlo, ale nemôžem nič robiť, tak sa nechám unášať. Tma...
***
***
Vnímam svoje okolie, ale oči neotváram. Zo strachu pred tým, čo uvidím alebo možno predtým, čo ma čaká. Bude to možnosť zlá alebo ešte horšia. Risk je risk a tak teda dobre. Otvorím ich. Prvé čo vidím...les. Kde sa tu zobral? Lepšia otázka by asi bola: „Je to fantázia?“ Obzriem si svoje okolie lepšie. Hurá, nachádzam sa vo svete mojej mysle. Zarazím sa. Teraz neviem či je to dobré alebo zlé. Čo ak sa niečo stalo tomu, čo som nechal za sebou? Starosti bokom splnilo sa mi prianie!
Prechádzam sa popri stromoch a rukami sa ich dotýkam. Tak naplňujúci pocit sa v našom svete zažiť nedá. V hlave sa mi rozvíja niečo nepredstaviteľné. Šaliem z toho. Blúznim a za moment sa preberiem alebo žijem s plným vedomým.
„Dobre malá skúška.“ Rozbehnem sa proti stromu a snažím sa naň vyštverať. V mojom svete by som neurobil na kôre ani krok. A ani tu nie. Padám, ale pred pádom ma niečo zachytí. Konár. Kde sa tu vzal? Ten tu nemohol rásť pred tým ako som tadiaľto bežal.
„Hej, ste živý?“ vyletí mi z úst bez rozmyslu, ale vďačne. Nič. Ticho. Čo som si to ja blázon myslel? Len som sa niekde skotúľal z tej lavičky a som doma. Už sa zberám na odchod od miesta možného nešťastia.
„Mal by si si dávať pozor, čo robíš a hlavne, kde to robíš,“ ozval sa zrazu zozadu hlas. Bol to hlas stromu, chrapľavý a starý. Pôsobil odvekou autoritou.
„Ďa-ďakujem,“ vykoktal som zo seba. „Asi sa mi toto všetko len zdá...už mi preskakuje.“
„Nemáš za čo, len si dávaj pozor. Ak chceš vedieť odpovede na svoje otázky, stále rovno a dostaneš ich.“ Tak som sa vybral tam niekam, čo iné mi ostávalo?
***
***
Vynoril som sa z lese a predo mnou stála chatrč. Drevená, ale vyzerala nejako divo. To bolo správne slovo. Z múrov vyrastali konáre, strechu tvorili listy a jedna diera tvorila okno . Zdalo sa, že ten dom žije a dáva obyvateľovi svoju ochranu. Podišiel som k dverám a zaklopal. Nič. Čakal som a potom som to skúsil ešte dva krát. Bolo by odo mňa drzé a neslušné vojsť do cudzieho domu, tak som sa posadil na peň vedľa dverí. Privrel som oči a nechal sa unášať pocitmi na tento svet. Už viem, že nie som doma. Som presne tam, kde som chcel byť. Ale mal by som tu byť?
Neviem koľko času prešlo, ale zjavila sa predo mnou elfka. Dajako som to už očakával. Je to moja fantázia a tam elfovia nemôžu chýbať.
„Si hladný?“ opýtal sa. Bola nádherná , ale neviem prečo tu mala byť. Bola odetá v zelenej tunike. Vlasy mala bielej farby, ktorú zdobili strieborné pramene. Tvár na pohľad mladú a nežnú. Oči si ma napäto prezerali a skúmali ma. Asi si ma chcela obzrieť dôkladne. Prišiel som bližšie a čakal na jej slová. Aj tie boli prekrásne.
Mne ako na rozkaz zaškvŕkalo v bruchu a to bola dostačujúca odpoveď. Prešla okolo mňa a mávla mi rukou, aby som ju nasledoval. Urobil som, ako chcela. Vošiel som do útulnej miestnosti s jednou posteľou, stolom spolu s dvoma stoličkami, pár skrinkami, policami, v strede miestnosti ležal koberec a pri jednej stene stála knihovňa plná kníh. Na stole ma už čakala dusená zelenina a nejaké to ovocie. Posadil som sa a začal jesť. Elfka si sadla na kožušinu a zdalo sa, že čaká, kým dojem. Doslova som všetko zožral a ešte som bol hladný, ale nechcel som ju nechať dlhšie čakať, tak som odložil tanier a pozrel na neho. Určite nepatrila k najmladším, ale u elfov sa nedá tak ľahko zistiť vek. Vyžarovala z nej múdrosť a istý druh rešpektu. Nie taký podložený strachom. Ktovie koľko má rokov?
„Dobre. Vieš, kde si a ako si sa sem dostal?“ začala.
„Toto by mal byť svet mojej fantázie a mám pocit, že som zaspal a splnilo sa mi prianie. Videl som totiž padať hviezdy.“
„Zaujímavé a pravdivé. Áno, je to svet tvojej fantázie. Pôjdem hneď k veci, nemám vo zvyku otáľať. Chceš, aby som ťa niečo naučila? Ovládať čary, bojovať mečom a možno časom niečo viac?“
Ostal som zarazený nad jeho otázkou. Vždy to bol môj sen a teraz sa mi začína plniť. Prikývol som s úsmevom.
„Takže, čo všetko si myslíš, že vieš o mágii?“
„Existuje viac druhov a v mojej fantázii je ich veľmi veľa. Od pohybovania predmetmi cez elementárnu až po ovládanie ostatných a asi najviac najnáročnejšia je komunikácia mysľou. V tele existuje energia, ktorou sa za čary takpovediac platí. Takže máme vlastne dva typy energie – magickú a fyzickú. Tvoria jeden celok, takže môžem fyzickú premeniť na magickú a naopak. Najlepšie je rozvíjať oboje naraz.“
„Vidím, že o svojej fantázii toho dosť vieš. To nám uľahčí prácu. Teraz mi povedz, či si nejako trénoval boj s mečom alebo iným nástrojom na usmrcovanie iných.“
„Nie. Chcel som, ale nebolo kedy.“
„Takže tu ťa musím naučiť základy. Pokračovať budeš sám. Začneme drevenými mečmi a skončíme pri tých elementárnych. Tu si môžeš privolať meč mágie. Ale to neskôr. Poďme...“ zdvihla sa a vyšla von. Nasledoval som ju do stredu lúky, kde boli pripravené dva meče. Postavili sme sa proti sebe s mečmi a začali. Asi po troch úderoch som skončil na zemi s bolesťou v stehne. Jej údery poriadne bolia. To aby som si dával pozor, lebo neprežijem ani prvý deň. „Nebuď ako mramorový stĺp. Hýb tými nohami. Pokrč kolená. Do strehu. Postav sa.“ Toto som počúval asi hodinu, keď som sa už nemohol od bolesti zdvihnúť, prestala. Pre moje šťastie, alebo nie?
„Toto je asi môj trest. Si ten najhorší možný typ študenta, akého som mohla nájsť. Ale čo už. Dám si s tebou námahu. Výsledok bude o to lepší.“
Len som zamrkal a zaspal. Na dnes som toho mal dosť. Ale ona si to nemyslela. Dala mi hodinu spánku a potom ma obliala vodou.
„Na dnes sme ešte neskončili. Meče odložíme a začneme s mágiou a istými pravidlami, keď tu u mňa chceš žiť.“ Pretrel som si oči, aby som sa prebral a spozornel.
„Každý večer sa budeš kúpať v tamtom jazere.“ Ukázala niekam na koniec cestičky k lesu. „Spať budeš v posteli, čo je v dome a nikdy nebudeš chodiť do lesa.“ Hlavu som otočil k domu. Tam bola len jedna posteľ, nie? Kde bude spať ona? A čo bude robiť? Otázky majú čas. „Ak budeš chcieť trénovať sám, čo predpokladám, môžeš pri jazierku na kúpanie, je tam dosť miesta.“
„Dobre, ďakujem,“ odvetil som. Námietky by nikam neviedli.
„Ako sám vieš, je veľa druhov mágie, ale ja ťa tu budem učiť len dva. Elementárnu a privolanie. Elementárnu tvoria štyri druhy: veterná, vodná, zemná a ohnivá. Privolanie je jednou výnimočnou a pustíme sa do nej neskôr. Bude nám slúžiť len na vytvorenie meča. Začneme s vetrom. A budeme pokračovať, len ak zvládneš ten. Prvým, čo je treba spraviť je odfúknutie týchto pár lístkov, čo máš pri nohách. Je bezvetrie, takže keď to dokážeš budeme to vedieť. Nájdi v sebe tú energiu, presuň ju pomocou mysle, nasmeruj a odfúkni ich. Ja si idem sadnúť a budem ťa pozorovať. Nebudem rušiť. Tak sa do toho pusť.“
A ja som započal snaženie. Nijako som sa ale nezlepšoval. Cítil som, že mám v sebe tú časť sily, ale nevedel som ju použiť. Nemysli na to! Cíť to! To je tá chyba. Musím sa plne sústrediť. Zavrel som oči a ponoril sa do prúdu magickej energie. Padal som čoraz hlbšie a hlbšie. Zrazu som sa zastavil a otvoril oči. Cítil som, ako mi energia prúdi v celom tele ale hlavne v rukách. Rozmachol som sa nimi ako keby som si chcel z pŕs odohnať muchu a pocítil som ubudnutie sily. Lístky sa pohli ale to nestačilo. Bol to však pokrok. Za ďalšiu hodiny boli lístky preč a ja som ležal na zemi v spánku.
Ďalšie a ďalšie ráno. Už som prestal vnímať dni. Elementy už ovládam, čas na niečo nové. Poznám len učenie. Je to namáhavé, ale zlepšujem sa. Ale prečo vlastne? Veď ja tu nemám nepriateľov. Alebo možno o nich zatiaľ neviem. Cvičím len preto, že ma to baví a nikdy som učenie alebo námahu nepovažoval za zlo. Napĺňa ma to, mám z toho dobrý pocit. Nechám ho, aby mi povedal prečo.
***
***
„Dnes začneme s privolaním a vytvorením podoby tvojho meča.“ Kričala na mňa už počas cesty, ako som k nej bežal z domu. Vždy mala málo času a ponáhľala sa. „Základ je jednoduchý vyberieš si element a predstavíš si tvar meča ako by mal vyzerať. Elementy ovládaš, predstavivosť máš, tak sa daj do toho.“ Presne toto som čakal. Povie mi minimum a hodí ma do vody plávať. No tak je na mne, či budem alebo nie.
„Len sa prosím otoč mimo mňa a dom. Nechcem, aby si niečo spravil.“ Neviem prečo to povedala, ale za okamih som pochopil. Začal som čerpať zo svojej energie a uvoľňovať ju v ruke. Predstavil som si nádherný tvar meča a natiahol ruku pred seba. Z ruky mi vyšiel prúd ohňa a spálil lúku predo mnou. „Hups.“
„Tak trénuj. Ak chceš ohnivý, myslím, že jazierko bude lepšia možnosť k cvičeniu. Odober sa teda tam.“
Trvalo mi tri dni učenia, než som si vytvoril meč. Potom som strávil ďalšie štyri tým, aby som s ním mohol bojovať. Nebol totiž bojaschopný, moc krehký. Potreboval som mu dať nielen tvar, ale aj pevnosť a pružnosť. Precvičoval som to bojom proti nej a nemal som šancu.
Ako som tak trénoval zdokonaľovanie meča, naučil som sa privolať si aj druhý. Cvičil som potajme sám, keď som mal voľno. Dva meče sú lepšie ako jeden. Bude to môj tromf.
Moje telo sa čoraz viac zbavovalo tuku, ktorý sa menil na svaly. Moja podoba sa tak zmenila, že som mal problém spoznať sa v zrkadle. Ale nesťažujem si. Už nie som slabý – fyzicky, psychicky a ani duševne. Som vďačný... Tréning ale nebol ani zďaleka pri konci.
Všetko ma bolí. Mám strašné bolesti, ale to mi dovoľuje myslieť si, že žijem. Aj doma to bol často jediný pocit, ktorý dokazoval moju existenciu. Aspoň sebe. Nemal som radosť, nemal som lásku. Bola len bolesť a utrpenie. Lenže toto k niečomu vedie. Dáva mi silu ísť ďalej. Bude to dobré. Všetko bude dobré. Niečo mi preletelo okolo hlavy. Viem, čo to je. Tak pokračovať. Chcem sa niečo naučiť a dokiaľ mám otvorené oči nebudem mať pokoj. Postaviť sa. Pripraviť sa na útok. Odvrátiť útok. A zasa. Dúfam, že raz bude spokojná.
Zamiloval som sa do nej prvým pohľadom. Ukradla mi srdce a ja som ho nechcel naspäť. Bolo len jej. Bolo by hrozné povedať jej to teraz. Nechcel som ju stratiť.
Takto som sa s ňou zbližoval a ona si držala odstup. Nevedel som, čo ku mne cíti. Viem, že ju milujem, ale nemôžem ju mať. Je pre mňa ako princezná zatiaľ, čo ja som úbohý žobrák. Aspoň teraz ju môžem vidieť. Keď nadíde ten správny čas, opýtam sa jej. Tak stále čakám...
***
***
„Naučím ťa niečo, čo ovláda len pár z nás. Rozdeliť si osobnosť na viac iných. Neskús ma prerušiť, lebo sa nič nedozvieš.“ Preglgol som otázky a počúval ďalej. „Takže základom je mať dosť silné vedomie, u teba postačujúci predpoklad. Druhou potrebou sa stala dostatočná disciplína a zdržanlivosť. Tej ťa budem musieť ešte naučiť.“ Zamračila sa a ja som sa len pousmial. Začínal som z toho mať veľmi divný pocit.
Pokračovala ďalej vo výklade: „Verím, že ti to pôjde, tak nemaj strach, kebyže na to nemáš predpoklady, nehovorím ti to. Teraz ti to predvediem a potom budem vysvetľovať ďalej.“
Elfka sa nadýchla, skrížila ruky na prsiach a vytvoril sa okolo neho oblak zlatavej energie, ktorý sa za okamžik zmenil na jemnú paru. Najprv sa vytvorila z prvého tela hlava, potom trup, jedna ruka nasledovaná druhou a nakoniec obe nohy. Uvidel som nie jedného, ale dve elfky. Navlas rovnaké, odeté v modrom rúchu s kapucňou dozadu a s ľahkým mečom za pásom. Pretrel som si oči a zažmurkal. Skoro ma porazilo z myšlienky, že teraz mi budú nadávať dve a nie len jedna. V skrytu duše som sa tej predstave zasmial. A potom som sa zhrozil.
„Tak a tu to vidíš sám. Sme tu dve. Toto je moja osobnosť Bojovníčka a táto tu je Múdra. Môžeme byť stále jedna a môžeme sa deliť. Ako si zaželám. Ale ...
„...sú tu isté obmedzenia. Dve som ti už prezradila a som zvedavá, či sám zistíš to tretie.“
„Vedomie tak ako osobnosť musí byť súdržná, ak sa rozdelí na príliš mnoho častí a tie zotrvajú dobu dlhšiu ako je primerane rozdelené, nastáva smrť,“ odrecitoval som.
„Dobre a máš tam dve nevyslovené otázky, ktoré ma najviac zaujímajú.“
„Myslím, že čas je deň a počet neviem, lepšie povedané nespomínam si.“
„Dobre. Počet je šesť. Ak niekto prekročí počet šiestich do hodiny sa zblázni. Päť vedomí a jedno vlastné. To platí pre všetkých na tomto svete. Bez výnimiek. Viaže sa to na mozog...“
„... jednoducho viac ako šesť nezvládne. Nepýtaj sa ma prečo, ale jednoducho to tak je.“
„Áno. Len neviem prečo ma to chcete učiť. Nepríde mi to ako niečo, čím by som sa mohol stať silnejším.“
„Ty nemáš, čo posudzovať. Máš robiť to, čo ti poviem a potom byť prekvapený. Sám uvidíš. Len si musíš počkať na výsledky práce...“ mávla rukou a tak zahnala moje ďalšie námietky.
„Posledné čo ti pred začiatkom poviem. Je na tebe či sa rozhodneš pokračovať v tom, čo ja začnem. Ja ti vysvetlím začiatok, ale viac ti povedať nemôžem. Nemôžem za teba robiť všetko alebo ti všetko dať. Je to ako s lietaním. Nemôžem ti dať len tak dar lietania, lebo raz by si letel a potom by si padol. Môžem ti dať krídla a poradiť ti ako začať, ale robiť to namiesto teba nemôžem.
„A teraz začneme s tým, prečo si sem prišiel. Moje osobnosti ti to vysvetlia. Takže najprv sa musí dobre pripraviť myseľ. S tým ti pomôžem. Neskôr budeš potrebovať dostatok skúseností, aby si ovládol pamäť na predpokladanú úroveň. Nie je to nič ľahké, ale času máme dostatok. Zatiaľ.“
„Budeme sa snažiť naučiť ťa toho čo najviac. Uvedom si, že my rozhodujeme o tom, čo je potrebné, nie ty. A keď nastane správny čas sám si uvedomíš, čo treba robiť. Môžeme ti podať len pomocnú ruku, chytiť sa musíš sám.“
Deň za dňom, týždeň za týždňom utekajú a stále nič iné. Len tréning. Neviem či sa z toho blázni ona alebo ja. Mágia a kúzla. Neviem koľko ma toho chce ešte naučiť, ale budem potrebovať ďalší mozog, aby som si to zapamätal. Počkať. Možno práve to chce. Pre jedného je to málo. Ha. Už som na to prišiel. To je ono. Tak možno k tomuto ma konečne chce doviesť. Je na čase, aby som s tým začal. Povedala, že to rozhodnutie musím spraviť sám. Ale bez toho sa nezlepším. Dobre, rozhodol som sa, dám sa do toho.
***
***
Viem toho už toľko že mám veľký problém si to pamätať. Takže ako mi to vysvetľovala?
„...musíš si pamäť a vedomie rozdeliť na časti. Nielen teoreticky, ale aj prakticky. Rozdelíš si ho a na určité miesta budeš uschovávať spomienky napríklad na boj. Na iné spomienky a všetko, čo vieš o knihách a tak ďalej. Treba len začať, potom ti to pôjde samé.“
Takže zavriem oči a ponorím sa do mysle. To nebude určite ťažké. Zavrel som oči a začal som hľadať. Zarazil ma chaos, aký som nečakal. Myšlienky a znalosti si lietali kade tade a snažili sa mi utiecť ako nejaké mravce pred vodou. Ja vám dám poďte sem. Zarazil som sa. Prečo naháňam mláďaťa keď môžem ovládnuť matku? Tak som sa pustil do hľadania. Našiel som ju rýchlo. Išiel som po ceste „dodávateľov potravy“. V mojom prípade tou potravou boli pocity, vnemy a myšlienky. Práve teraz som videl ako myšlienka na kráľovnú putuje so mnou. Našiel som ju. Postavil som sa až k nej a dotkol sa jej.
„Mohli by ste ma prosím vypočuť?“
„Čo by si chcel? Tu to patrí mne.“
„Matka mojej mysle, mohli by ste sa prosím riadiť tým, čo chcem a potrebujem?“
„Prečo?“
„Nie je ľahké zorientovať sa v tom všetkom, čo sa tu deje. Zabúdam veci, čo som nemal. Strácam sa v pohyboch a knihách. Mali by sme viac a lepšie spolupracovať. Bude to lepšie pre nás oboch.“
„Mne sa takto žije dobre.“
„Nechcete žiť ešte lepšie? Dostávať viac stravy a omnoho lepšiu. To vám môžem zabezpečiť.“
„A ako to chceš dokázať?“
„Teraz sa k Vám všetko čo sa ja učím nedostáva. To viem. Ale keď bude po mojom, dostane sa k vám všetko.“
„Tak teda dobre, ale ako to chceš spraviť?“
„Budem svoje myšlienky a vnemy ukladať do istých miest, nielen na jedno a odtiaľ ich môžu „tvoje deti“ brať. Bude to rýchlejšie a budeš mať všetko. Jediné, čo od teba potrebujem, aby si deťom ukázala kde to budem ukladať. Povedz im, aby ma nasledovali. Ukážem im päť miest a bude to.“
„Dobre, máš to mať.“ A tak som si rozdelil pamäť na viac častí a začal si aj ukladať spomienky a myšlienky, ako som povedal. Tak vznikol Majster meča, Knihovník, Bylinkár, Bojovník, Lovec a ja Mág. Nečakanou vecou bolo to, že po tejto udalosti sa moje vlasy a fúzy zmenili na bielo. Ako som sa potom dozvedel, je to vedľajší účinok rozdeleného vedomia. Je veľa vecí, na ktoré som musel prísť sám, ale to je len dobré. Človek sa musí naučiť sám chodiť aj padať.
***
***
Spal som tak sladko ako nikdy predtým, ale ona mi to prerušil. „Vstávaj,“ riekla a ťahala ma z postele. „Nemáme veľa času a ty tu spíš. Rýchlo. Len sa obleč. Dnes je naša posledná hodina.“
„Robí ako keby to mala byť posledná hodina nášho života,“ hneď mi táto myšlienka začala hmýriť v pamäti. „Škoda, že musím, inak neprestane...“
Vytackal som sa z postele. Natiahol na seba šaty a pri stole si do ruky zobral jabĺčko a nejaké prichystané semiačka. Hodil som ich do seba a po ceste von som hrýzol do jablka. Ako inak, zasa sedela v strede lúky nijak nepoznačenej po našich stopách, každodenných súbojoch, cvičeniach a rozhovoroch. Vyzerala ako v prvý deň, keď som to tu videl. Trocha ľutujem, že som sem išiel. Poslúchol som hlas srdca a radu stromu.
„Blázon,“ zhodnotil som svoju situáciu a zasa ako vždy som sa ticho pre seba zasmial. Pridal som do kroku, posadil sa k nej a pohrúžil do myšlienok. Vždy to isté. Prečo by to dnes malo byť iné?
„Dnes nebudeme cvičiť ani nič podobné. Dnes ti poviem na, čo som ťa to vlastne pripravovala. Pozorne počúvaj, lebo ti poviem o tebe samom. Asi pred rokom sem prišiel muž. Vlastne ty.“
„Tak tomu nerozumiem. Ako som sem mohol prísť a nevedieť o tom?“
„Myslím, že je to jedno tvoje JA. Z inej doby, z iného času. Naše svety sú oddelené tenkým závojom energie - neprestupným. Môj, tvoj a jeho. Aspoň tak sa mi to javí. Do nášho sveta sa dostaneš len pomocou svojej fantázie. Je to tu presne také, ako si predstavuješ. Je to vlastne tvoj svet. My tu žijeme, lebo ty to chceš. On sa sem dostal, pretože je to tvoje JA, ale nemyslím si, že je tu dobrovoľne. Niečo ho sem prenieslo, možno si to bol dokonca ty. Nežije v tam kde ty, ale máte vo vesmíre spoločný životný osud.“
„Dobre takže je tu niečo ako moje JA alebo ja jeho. Čo to pre mňa znamená?“
„Dúfam, alebo lepšie povedané myslím si, že niekde existuje niečo ako svet nás všetkých, kde žijú naše skutočné JA. Ja aj ty, my všetci žijeme niekde v jednom svete a od toho sa odvíjajú tie ostatné. Je to náš jednotný život.“
„Takže sme tu dvaja rovnaký a čo ja s tým?“
„Vidím, že to nechápeš. Tento svet sa rúti do záhuby. Po prvé - nemôžete byť v jednom svete dvaja rovnaký. A po druhé - ty si dobrý to značí, že on musí byť zlý. Nie, že musí byť, to som sa zle vyjadrila. ON je zlý.“
„Ale to nie je odpoveď na moju otázku.“
„Odpoveď si si mohol odvodiť sám, ale ak chceš poviem to za teba. Je to tvoj súper a protivník. Máš v rukách osud nášho sveta.“
„Ale prečo ja?“
„To, čo ti teraz poviem môžeš brať ako hlúposť, ale je to tak. Noc predtým ako sem ON prišiel bolo na nebi vidieť dve hviezdy – jedna žiarila jasne na bielo a tá druhá bola čierna. Možno to bola veštba vášho príchodu, ale jednoducho to tak musí byť. Osud vás zaviedol na toto miesto a teraz sa proti sebe musíte postaviť. Pre vlastné aj naše dobro.“
„Tak preto toto všetko? Tréning a cviky a vaša ochota? Mal som sa stať len bábkou vo vašej záchrane? Čo ak sa mi to nepodarí? Čo ak prehrám a umriem? Na to si ty ani nepomyslela...“ sklonil som od sklamania hlavu. Ako mi mohla stále klamať? Takto ma podviesť.
„Máš pravdu, nebyť jeho nie si mojím žiakom. Ale ním si a ja som spravila všetko preto, aby si v boji uspel. Odovzdala som ti všetku svoj múdrosť. Verím v teba a moja nádej bude žiť stále. Osudu netečieš, buď umrieš spolu s týmto svetom, buď ťa zabije on alebo ty zabiješ jeho.“
„Je tu ešte jedna možnosť – jeden z nás odíde.“
„Myslím, že to je veľmi nereálne možnosť. Vzhľadom na to, že neviete ako ste sa sem dostali. Tak neviete ani ako sa dostať preč. Na tú by som sa nespoliehala byť tebou.“
„Dobre...“
„Dnes večer ukončíme naše stretnutia a ty sa vydáš naproti svojmu osudu. Musíš odísť – je jedno kam pôjdeš, raz sa nájdete. Potom bude na tebe ako sa rozhodneš. Teraz sa postav a vyčar si meč. Uvidím, čo všetko si sa pri mne naučil. A vyvolaj ďalších, všetkých. Vyskúšam ako si na tom.“
Neochotne som sa postavil a splnil to čo povedala. Nemrkli by ste ani okom a stálo proti sebe šesť postáv s mečmi a pripravený na boj. Na rukávy svojich ostatných JA sme si pripevnili biele stužky, aby sme vedeli kto je ten najdôležitejší. Nechceme si predsa vzájomne ublížiť... JA, neviem, ktorý presne som sa rozbehol do útoku – dokázať čo viem.“
Boj započal. Poslala proti mne kombináciu ohnivého a veterného útoku, ale to som hravo prekonal a sám som zaútočil mečom proti jednej z nich. Niečo, čo som sa v boji proti nej naučil bolo, že je jedno koho porazím aj tak ich musím poraziť všetkých. Síce som dobre vedel, kto je viac a kto menej nebezpečnejší, ale to teraz nehralo rolu. Jej ďalším ťahom bolo presne to, čo som očakával. Obkľúčil ma, chudák Majster meča. Ale to bola jej chyba. Tajne som trénoval, aby som dokázal odolať presile a na toto som sa spoliehal. Dve proti mne neboli súperi. Dve svojou kombináciou vody a vetra zamestnávali ostatných. Nemyslel som, že budú tieto dve spolu až také silné, ale ja som silnejší. Plne som sa sústredil na prácu svojich nôh a meča a uhýbal kúzlam a jej meču. Dlho som trénoval, aby som dokázal to čo teraz. Naučil som sa ovládať dva meče, nie len jeden. A to mala byť teraz moja výhoda. Vyčaril som si ho a ona zostala prekvapene stáť. Najväčšou výhodou pri našom tréningu je to, že môžem zasadiť smrtiacu ranu bez toho, aby som ublížil nejako protivníkovi. A to sa stalo aj teraz jednej jej JA som zaťal hlavu a polobratom som zasiahol ďalšiu do brucha. Hneď som mal navrch. Tieto straty ňou zjavne otriasli. Teraz som mal prevahu ja. Bolo len otázkou času, kedy ju dorazím. Neprišiel som ani o jedno svoje JA, keď som jej pritlačil jeden z mečov na krk. Uškrnul som sa.
„Vzdajte sa.“
„Konečne si pripravený na boj. Už ťa nemám, čo naučiť. A teraz sa choď umyť. Smrdíš.“
Usmieval som sa a vydal som sa k jazierku okúpať sa. Za desať minút som sa vracal domov a namiesto jednej elfky ich tam bolo sedem. Každý iný. Tri prekrásne ženy a štyria muži. Zarazene som zastal a pozoroval ich. Všetci biele vlasy. To naznačovalo, že sú zbehlí v mágii alebo aspoň v ovládaní vedomia.
Môj pohľad však spočinul na jedinej osobe – najkrajšej z nich. Bola taká nádherná, že všetko patrilo jej od chvíle, ako som ju prvý krát videl. Usmial som sa, ale ona sa len odvrátila. Nepočul som, o čom sa bavia, ale skôr ako som sa to mohol dozvedieť, prestali. Mierne som sa im uklonil a mávla mi rukou na dom. Vošiel som dnu a zatvorili za mnou dvere. Nechali ma samého. Na stole ma čakalo jedlo, tak som zahodil všetky myšlienky na ňu a išiel sa najesť. Nahádzal som to všetko do seba. Jesť zeleninu a ovocie mi nerobilo problém. Už v mojom svete som sa bránil mäsu. Umyl som si po sebe a sadol si na posteľ. Dnešný tréning je asi u konca. Dnes bude pokoj. Zrazu sa otvorili dvere a v nich stála ona.
„Poď...“
A ja som vstal a šiel. Jej slová boli pre mňa rozkazom, nedali sa odmietnuť alebo im vzdorovať. Bezmedzne som sa do nej zamiloval a stačil mi jediný pohľad. Viedla ma do stredu lúky, ostatný niekam zmizli. Videl som, ako si sadá a ja som sa postavil oproti nej.
„Dnes sa vidíme posledný krát. Či už vyhráš alebo prehráš. Viem, čo ku mne cítiš a viem, že si pochopil, prečo nemôžeme byť spolu. Naše svety sú rozdielne a preto dnes musíš ísť. Možno časom by som k tebe cítila to isté, ale ten čas nemáme. Nemaj mi to prosím za zlé, ale takto to musí byť. Možno raz... Nádej umiera posledná.“
„Moje srdce patrí len tebe, v tomto aj v iných svetoch...“
„Ďakujem... a teraz choď. Nezabudni prečo si tu a prečo sme nemohli zostať spolu. Moje srdce za tebou plače.
Otočil som sa a odišiel som, nechajúc ju tam sedieť. Bola to vôľa jej a aj ostatných. Ja sám som ju musel rešpektovať. Išiel som ďalej...
***
***
Jeden život. Dve strany sveta. Tri hviezdy. Štyri živly. Päť plamenných fakieľ. Šesť stromov. Sedem párov očí skrytých. Osem rúk držiacich meče. Deväť zábleskov mágie. Desať bojujúcich. Jedenásť krás mysle. Dvanásť rovnakých tvárí. Koniec ako má byť.
Bol posledný mesiac jeho pobytu u nás. Predtým ako sme sa mu odhalili si nás vôbec nevšimol. Nás posledných sedem zástupcov našej rasy. Elfskej rasy na pokraji priepasti. Nemáme už nádej na obnovenie našej zašlej rasy alebo sme na spôsob ešte neprišli. Jediná nádej je on. Veľa elfov umrelo v poslednej dobe. Bolo ich toľko ako ešte nikdy. Sledovali sme ho na každom kroku. Bol slepý k svojmu okoliu. Ľudia...
Jeho tréning a príprava boli u konca. Týždeň sa len potuloval po lese, až napokon zastal. Posadil sa do stredu lesa k Matke stromov. Čakal na osud, kým príde za ním. Počas toho ako čakal, zabodol do zeme okolo stromu päť fakieľ, ktoré zapálil. Potom si zasa sadol a čakal. A on prišiel.
Cez noc žiarili tri jasné hviezdy a svietil mesiac. Z opačnej vyšiel ON. Jeho protivník. Sadol si k stromu a začali svoj rozhovor. Ktovie čo hovorili...
„Dobre, že si tu. Musíme sa rozhodnúť...“ začal som.
„Pre mňa je to jasné. Páči sa mi tu a nechcem odísť. Budeš musieť odísť alebo umrieť,“ odpovedal mi.
„Aha, takže myslíš, že už je rozhodnuté. Nepomyslel si na to, že môžeš umrieť?“
„Nebuď smiešny. Som tu dlhšie ako ty. Oveľa dlhšie. Čo myslíš, že zmôžeš? Mohla ti predať všetko, čo vie, ale ja aj tak viem dvakrát toľko čo ty.“
„Dobre, možno si skúsenejší, ale bojuješ sám za seba. Ja aj za iných. To mi dáva silu, lebo sú stále so mnou.“
„Hm, neverím, že máš dosť síl ma poraziť. Ak nechceš umrieť, mal by si utekať alebo nájsť spôsob ako odísť. Ja už som sa rozhodol, čo chcem.“
„Aj ja. Môžeme začať?“
Prikývol.
„Mám len jednu poslednú otázku: Nič o tebe vlastne neviem, ale zaujíma ma v skutočnosti len jedna vec. Ako vyzerá tvoj svet?“
„Myslím, že toto je tvoje posledné prianie, tak ti ho môžem splniť. Môj svet je hrozný, to je jeden z dôvodov prečo chcem ostať tu. Nie sú tak nijaké rastliny a ani živočíchy. Kyslík si musíme vyrábať a vodu ťažiť hlboko zo zeme. Ľudia skoro vymreli. Ale máme šťastie. V našom svete sa objavili trpaslíci a tí nám pomohli prežiť. Vybudovali podzemné mestá a my teraz žijeme v nich. Spolu s nimi a vlastne samy. Mestá sú kilometer pod zemou a svetlo k nám preniká len cez sklenené tabule na povrchu. Naše oči si už privykli na tieto podmienky. Trpaslíci majú svojho kráľa a my tiež. Bol som ním ja. Podmienky sú ťažké a život je tam nie veľmi dobrý. Nemôžeš sa pozrieť na oblohu, lebo by ťa slnko spálilo. To je môj svet. Páči?
Premkla ma ľútosť s jeho osudom a chuť bojovať proti nemu ma nejako opustila. „Prepáč.“
„Nemám čo. Teraz už poznáš pravdu,“ povedal a uškrnul sa. „Umrieš dobrovoľne alebo ťa o život musím pripraviť.“
„Ak nepoznáš inú možnosť tak budeme bojovať. Nechcem umrieť.“
Po pol hodine sa obaja postavili oproti sebe. Boj sa mal začať. Nemohli sme do toho zasahovať. Nás sedem bolo len tichými očami. Bola to ich záležitosť. Videli sme z tejto diaľky len deväť zábleskov mágie a pohyby ôsmich mečov. Boj zúril. Nikto nemal dlhšie výhodu ako pár sekúnd. Skoro sa nedalo rozoznať kto je kto. Trvalo to snáď večnosť a v skutočnosti neprešlo ani dvadsať minút.
Jediné na čo som myslel, bolo poraziť ho a tým si zachrániť život. Nemal som v úmysle zabiť ho. Nebol zlý, len chcel to, čo nemal. Ale ľútosť mi život nezachráni. On bol silnejší v mágii, ja zasa v boji s mečom. Jeho nemilosrdné útoky ma chceli zabiť. Myslel to skutočne. Svojimi kúzlami ma tlačil ďalej a ďalej od stromu. Nastal čas na zmenu. Ja som mal ten svoj malý trik. Štyri dvojice - Majster meča, Bojovník, Bylinkár a Lovec - bojujú mečmi a dve dvojice - Mág a Knihovník - spoločnými silami používali mágiu. Kombinácie živlov narážali o seba. Oheň, voda, zem a vzduch – trieštili sa o seba a snažili sa získať prevahu. Osem mečov sa snažilo dostať tie druhé na kolená. Musím preskupiť rady. Mágia je dôležitejšia a myslím, že ho tým aj zaskočím. Ten môj malý trik s dvoma mečmi by mohol fungovať. Tak sa do toho dám. Potreboval som voľné ruky na mágiu, tak som nechal rozplynúť meče. Bylinkár a Lovec sa pridali k Mágovi a Knihovníkovi, vytvorili tak moju magickú silu. Bojovali len proti dvom jeho JA. Štyria proti dvom a aj tak som nemal dostatočnú prevahu. Tí dvaja, čo tam ostali si privolali druhé elementárne meče. Majster meča a Bojovník sa zasmiali a pustili sa proti presile. Viac sa bránili ako útočili, ale na to som zvyknutý. Mali len vytvoriť čas pre ostatných a to im išlo dobre. Mágia je dôležitá a štyria majú proti dvom vždy výhodu. Bolo len otázkou času kedy bude mať prevahu, ale tá nie a nie prichádzať. Zdalo sa že, on bol zasa zvyknutý bojovať proti presile v mágii. V tejto chvíli nič nevyzeralo dobre. Majster meča by sa sám neubránil. Tak mi nezostávalo nič iné len sa snažiť vydržať a možno neskôr zaútočiť. Spomínam si ako mi ona hovorila o jednom kúzle:
„...existuje jeden spôsob ako niekoho zajať a neublížiť mu pri tom. Je to ovládnutie mysle. Nie si na úrovni, kedy by som ťa to mohla naučiť, ale je to jediný spôsob ako niekomu neublížiť. Neovládneš ho dokonale, bude sa môcť svojvoľne pohybovať a myslieť, ale nebude schopný používať mágiu to znamená ani meč...“
To je dobrý spôsob ako vyhrať, ale ako sa to robí. Myslím, že to musím skúsiť. Vyhľadám vedomie toho jediného a potom sa uvidí. Začal som sa venovať svojmu plánu a tým oslabila moja ostražitosť. On to využil a získal miernu prevahu. Mám ho. To je on. Tak a teraz zaútočím. Sústredil som sa len na ten jeden útok. Spojil som celé svoje vedomie a zaútočil na neho. Zrazu sa čas skoro zastavil. Obaja sme prestali bojovať. Sústredili sme sa na tento boj. Desať bojujúcich na okamih zastalo. Sily boli nerozhodné. Musím niečo spraviť. Musím sa postarať o to, aby som bol vo výhode. Majster meča uchopil svoj meč a hodil ho oproti jednému jeho JA. To bude moja výhoda. Nemiň ciel, prosím. A neminul. Jedenásť krás mysle sa v ten moment spojilo. Vytvorili sme jeden kruh okolo šiestich stromov vedenia. Neviem čo to bolo za zázrak, ale myslel som, že sme ako jeden. Že sme vo svete ako jeden a nikto nemusí odísť alebo zomrieť. Ja som im všetkých vládol a ON tu nebol. Bol čas skončiť to.
Postavy tam len tak stáli. Nič sa nedialo. Zrazu len jeden hodil meč a zasiahol cieľ. Zdalo sa to ako sekunda, keď sa ON zvalil na zem a všetko sa skončilo. Vyhral. Ale ako? To nie je dôležité, sme zachránený. Môžeme spokojne odísť a možno zomrieť alebo pretrvať.
„Prehral si,“ sklonil som sa k nemu a otočil ho na chrbát. „Je koniec, nechcem ťa zabiť. Vlastne skôr nemôžem. Len musím nájsť spôsob, ako tu prežiť, najlepšie obaja.“
„Elfovia vedia, ako sa dá odtiaľto dostať. Je to ich svet. Možno ti povedali, že je to tvoja fantázia, ale tak to celkom nie je. Oni tu vládnu. Ja umriem. Bol si silnejší ako ja. Využil som všetky svoje sily a aj viac ako som mohol. Vyčerpal som sa a teraz za to zaplatím. Človek, či už je akokoľvek silný, môže použiť len svoje sily. Je však ešte jeden spôsob, akým si zväčšiť silu – vložiť do boja svoj život. Ja som ho vložil a prehral som. Nikdy by ma nenapadlo, že ma porazíš takým podradným kúzlom. Nečakal som to a to bola moja chyba. Bol som zlý kráľ, vládol som kruto a moje chladné srdce ma zradilo. Chcel som to aj tu ovládnuť, nie tu len ostať. Nikdy nezapri svoje srdce. Ďakujem ti.“ Dopovedal a umrel.
„Na konci života si dospel k múdrosti a predal ju mne. To ja ti musím poďakovať.“ Sklonil som sa a zavrel mu oči. Nechal som ho tam ležať. Príroda sa o neho postará ako aj o nás všetkých.
Vydal som sa unavený naspäť k nej. Došiel som k jeho dverám a otvoril ich. Nebol tu. Nik tu nebol. Pohľad mi padol na posteľ. Uložil som sa do postele a privrel oči.
***
***
Zaspávam v elfskej posteli s obavami. Nechcem posledný krát vidieť tento svet, svoju fantáziu. Nájsť spôsob ako tu žiť – za to sa oplatí položiť život. Nič nie je navždy. Posledná myšlienka a už zasa vidím tú tmu. Nič iné len tma...
***
Komentáre
Tedy 1) to co píše tak úplně nepatří jen tobě a taky tak úplně nepasuje na tvůj příběh. Přesto ale tuším, co tím tak nějak myslí.
2) Tvůj příběh je naivní a patetický. Prostě to tak je. A pokud ti to tak nepřijde, tak počkej pár let ;) On ani dost dobře nemůže být jiný - proč? Protože jsou období v životě člověka, která jsou naivní a patetická. A pak jsou taky lidé naivní a patetiční. Jsi takový ty? Jsi takový ty teď a pak se to změní? Jsi takový teď a budeš takový pořád? Neřešila bych to. Lidem, kteří vidí svět stejně (v tomhle případě naivně a pateticky) se bude tenhle příběh líbit. Lidem, kteří vidí svět jinak (vyskakujou jim pupínky při sebemenším náznaku patosu a naivity), se tvoje příběhy líbit nebudou. A tak to bude pokaždé, s jakýmikoli vlastnostmi ;)
Co je trochu blbé, tak že v současné fantasy tvorbě se naivita a patos moc nenosí. Nosila se, svého času, všechny ty úžasné epické hrdinské fantasy s nejkladnějšími hrdiny pod sluncem a padouchy temnými jak hlubiny pekla a láskou křišťálově čistou... vrcholem byl samozřejmě Pán prstenů a mnoho podobných se vyrojilo po něm a takové věci vycházejí i dnes... ale už nebývají obecně dobře hodnocené. Pořád ale existuje sorta lidí, která je čte :)
3) Ve svém příběhu máš několik dobrých nápadů a několik blbých nápadů... ale tak to je a bude :) Dobré nápady mají tu úžasnou vlastnost, že i když je zapracuješ do jednoho příběhu, tak z hlavy nezmizí a nebo jenom na čas. A pak se vrátí. A postupně se kolem nich vytvoří pavučinka jiného příběhu... Které nápady jsou ty dobré a které ty zlé, které fungují a které ne, na to přijdeš sám časem.
4) Jazykové zpracování - jo, máš tam neobratnosti, kostrbatosti... ale to chce číst, psát, mluvit, poslouchat, psát,číst... a pak se to zpraví, to bych viděla jako ten nejmenší problém na napravení. Bohužel někdy je hrozně vidět.
Pridal(a): 213.151.246.146
|
Re...
Keď má súťaž isté pravidlá, ktoré sa týkajú rozsahu, musí sa s tým rátať... ale rozumiem, vždy to dá zabrať :( Snaha sa však cení.
Pridal(a): Yaonee, 27. 08. 2010 21:59:21
|
konečne niečo... ( nie ospravedlnenie )
1. môj prvý monológovo písaný text
2. 27 000 znakov dosť málo na niečo kvalitné a tak rozsiahle... ( toľko možností )
3. ďakujem
Pridal(a): Red4angel, 27. 08. 2010 18:11:27
|
och...
Začínam mať pocit, akoby si dnešní mladí autori jednoducho zmysleli, že 90% textu musí stoj čo stoj tvoriť vnútorný monológ s občasne naivným patetizmom, ktorý chytí za pačesy na hlas nevyslovený prehovor postavy a v ňom zachytenú myšlienku v bode svojho zrodu a bez toho, aby ju naveľa obsahovo a jazykovo spracoval, ju hodí v tej dobre známej gýčovej rovine na papier, dúfajúc, že tých 10%, ktoré si ponechal na ten zvyšok, urobí s textom predsa len nejaký ten malý zázrak :(
Lenže takto to, bohužiaľ, nefunguje…
Pridal(a): Yaonee, 27. 08. 2010 12:25:54
|
je to naozaj dobré, už si daj povedať že máš talent, a že dobre píšeš
P.S. omylom som 2x klikol na prazdno odoslat a su tam dve ciste spravy, neviem ako to zmazať
Pridal(a): Iano, 26. 08. 2010 20:06:43
|
Pridal(a): Iano, 26. 08. 2010 20:05:34
|
Pridal(a): Iano, 26. 08. 2010 20:05:24
|
Moj nazor ;)
Toto je to najkrajsie co som doteras citala.
Je to proste krasa.
Ten kto dokaze toto napisat,iba ten clovek si moze povedat ze vie nieco krasne napisat...
Kebyze viem aj ja takto krasne pisat tak cely den sedim a pisem,sedim a pisem.
Je to proste nadhera,je to este krajsie ako zapad slnka nad morom.Je to krajsie ako spln mesiaca....
prosto je to nadherneee;)
Pridal(a): Alice69, 25. 08. 2010 22:27:48
|
|
|
