PoviedkaLetná poviedková súťaž28. kapitola - Len kvapkaKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 25. 08. 2010 17:30:33
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 205
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
„Jedného dňa, keď slnko zakryje Morah
a do zástupu s plameňmi sa zoradí,
jedenásť tvorov s nočnou paní poputuje v diaľ,
chrániac to, čoho osud budúcnosť národov predurčí...“
Mraky zahaľujúce oblohu bránia posledným lúčom zapadajúceho slnka preniknúť úzkymi oknami veže, ktorej chladné kamenné múry sa strácajú vo vysokej kupolovitej streche. Ich štvormetrová hrúbka skrýva mnoho tajomstiev. Ťažké okovy, zimomriavky vyvolávajúci škripec, súprava bičov rôznych veľkostí i ešte od krvi neumyté podivné náčinie. Desivá výzdoba krutosťou dýchajúcej hradnej temnice ukrytej tam, kde by ju nikto nečakal - priamo v cípe najvyššej z veží.
A práve tu. V miestnosti plnej zabudnutých osudov, bolestivých výkrikov odnesených vetrom, stratených životov, stoja. Stoja v kruhu, mĺkvo, nehybne. Stoja, upierajúc pohľady doprostred ich formácie. S odhodlanými pohľadmi. Tvárami skrytými pod veľkými kapucňami ich strhaných, tmavých plášťov. Stoja takmer nedýchajúc. Napäto sledujúc okolie. Čakajú, netrpezlivo čakajú. Na ich hrudnom brnení čnie sa had pokrútený v pazúroch nejakej veľkej laby. Znak neveštiaci nič dobré pre osobu nepatriacu podeň. Stoja v plnej zbroji. Meče, dýky, sekery, luky... Kvapky ešte nezaschnutej krvi pomaly stekajú po čepeliach ich zbraní na drsnú kamennú zem. Kvap, kvap, kvap. Sekunda je sťa hodina, kým dopadajú tvoriac malé mláčky životnej tekutiny. Jediný pohľad na nich dokáže nahnať husiu kožu. Sú ako tiene z najhlbších kútov podsvetia. Samotná podstata zla. Tvory, ktorým by nikto dobrovoľne nechcel skrížiť cestu. Stoja sťa sochy. Nezadržateľne začínajú nenávidieť všetko vôkol. Vežu, jej architekta, temnicu, kata, ktorý v nej vykonáva svoju prácu, vzduch ich obkolesujúci, seba navzájom, každý nádych, úder srdca a v neposlednom rade JU!
Uprostred bojovo naladených, zlobou vriacich mužov sa krčí deva. Odetá už len v dlhej ľanovej tunike niečo akoby kŕčovito zvierala privinuté pri srdci. Druhou rukou z posledných síl podpiera svoje vyčerpané telo. Nepadne do prachu! Neukáže im žiadnu slabosť! Už takto je to dosť na to, aby si mysleli, že majú vyhraté, no ona bude bojovať. Až do konca. Jej oči o tom hovoria. Dlhé, letmo zvlnené vlasy farby havraních pier tvoria múr. Nepriehľadný múr medzi vzájomnými pohľadmi s ostatnými v miestnosti. Na bosých nohách vidno rany z nedávneho krutého putovania. Zvyšok doráňaného tela nehovorí o tom, žeby s ňou bolo narábané s citom. Obeť svojho poslania. Krutá veselohra bohov. Nehýbe sa. Ako keby ani nedýchala. Nevzdychá bolesťou, nesnaží sa zastaviť krvácania mnohých rán, utíšiť pálenie. Neprosí o milosť.
Jedinú únikovú cestu - obrovské dvere z masívneho dreva zdobené ornamentmi bolesti a strachu stráži na prvý pohľad podivný tvor. Prerastený panter. Lesklá hustá čierna srsť pokrýva celé jeho telo, až na miesto pri pravej prednej labe, kde plynulo prechádza do bordovej. Hrdo desiacim postojom vyjadruje, že ani mucha neprejde dnu a von už vôbec nie. Dlhými pazúrmi pod chvíľami robí ryhy do kameňa. Cielene tým znervózňuje zvyšné osadenstvo. Vôbec mu nevadia vražedné pohľady mužov. Nebojí sa ich. Z jeho príliš inteligentných očí srší nenávisť, očakávanie, radosť... Áno, radosť. Egoistická radosť z nešťastného zvratu osudu devy. Túžba po krvi. Krvi obetných baránkov.
Z hĺbky sveta rozprestierajúceho sa ani kilometer pod nimi vzíde náhlivý, no predsa rytmický zvuk krokov. Zúrivosť, napätie, nedočkavosť, spokojnosť. Zvuky tvorené údermi ťažkých čižiem o kamenné schody otriasajú celou vežou. Sú stále jasnejšie. Tepy mužov obkolesujúcich devu sa zrýchľujú so znižujúcou sa vzdialenosťou očakávanej osoby. Je bližšie s každým nádychom, každým úderom vyplašených sŕdc, každou novou myšlienkou, každou ďalšou načatou sekundou... Iba jeden tvor v miestnosti je namiesto strachom naplnený nedočkavosťou. V očiach šelmy zračí sa rastúca netrpezlivosť. Radosť.
Ticho ustálené v temnici zrazu pretrhne rachot odsúvajúcich sa klád na druhej strane dverí. Je tu! Zvláštny panter sťa dielo spod rúk dávno zabudnutého umelca s podivnou fantáziou s ladnosťou sebe vlastnou odskočí od dverí. Zreničky rozšírené z netrpezlivosti nadchádzajúcich chvíľ. Akoby vedel niečo, čo zvyšok mužov nie. Pomaly zloží svoju hlavu na predné laby ostávajúc v akomsi polo-ľahu kývajúc chvostom zo strany na stranu. Mierne zavrčí v tajuplnom očakávaní.
Vrzgot dverí pretrhne niť započatých myšlienok. Tváre mužov ako na povel odtrhnú pohľad od stále schúlenej devy smerujúc ho k práve odhalenému schodisku, na konci ktorého stojí žena. Vpláva do miestnosti nechávajúc svoj plášť viať za sebou. Hruď aj predlaktia jej obopína ľahká kožená výstuž pod brnenie spod ktorej vykúka tmavofialová tunika. Vysoké čižmy zdobené hadom jej zahaľujú celé lýtka. Pri boku si pridŕža jeden a pol ručný meč s bohatou rukoväťou. Ryšavé vlasy skryté v kapucni obkolesujú tvár s ostrými črtami a chladnými zelenými očami. Kráča rýchlo s čelom zvrašteným od nenávisti rovno k zhromaždeniu. Zástup bez jediného slova odstúpi, vytvoriac tak priestor dostatočne široký na prechod vozu. Všetko sťa dopredu nacvičené.
Nachvíľu zaváha uvedomujúc si devu na zemi. „Ty?“ zasyčí ticho. Trochu nečakaný zvrat. No na danej udalosti to už nič nezmení. Podíde ku nej na jednu lakeť obchádzajúc dookola s pohľadom opovrhnutia, ako by bola zdochlina hnusnej zvery. Nepočuť dýchanie prítomných. Hrobové ticho. Tieň smrti tesne nad zemou. Koniec?! Začiatok?!
Panter sa vzpriami do ušľachtilého postoja, ktorý by mnohým v inom okamihu prišiel vznešený. Zavrčí dávajúc najavo, že čas je neúprosný. Žena v plášti len kývne hlavou. V okamihu, keď sa nadýchne zrakom šelmy prebehne desivý záblesk víťazstva a miestnosťou otrasie silný, bezcitný hlas oslovujúci strhanú devu „VSTAŇ!“
Komentáre
XD
Naveľa jedna z tých lepších poviedok, ktoré sa nesnažia priveľmi tlačiť na expresívnu pílu, aj keď si neodpustia okatý apel na prvky lyrickosti :)
Autorská reč bola v požehnanom množstve, avšak práve pre snahu ozvláštniť ju istým exotickým prvkom, bola čitateľnejšia o čosi ľahšie, takže prítomná digresia prekážala naozaj minimálne.
Len som si nie istá tým, či súťažná práca nedoplatila práve na svoju dĺžku – aspoň mne by sa žiadalo viac (aj dialógov, nielen textu)! :)
Pridal(a): Yaonee, 27. 08. 2010 12:33:56
|
dobre
opisi v tejto poviedke sa mi veľmi páčia ako som to čítal normálne som to vydel pred sebou hoci tten koniec mohol byť dlhší
Pridal(a): Sirius, 26. 08. 2010 11:00:03
|
|
|
