PoviedkaDobrodružstvá mladých čarodejníc8. kapitola - Žeby koniec??Krátky popis:
Pokračovanie Umenia mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 26. 08. 2010 09:39:52
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 93
Tagy: Fiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
MARÍNA
Veľa som uvažovala o Leových slovách. A to ma priviedlo k tomu, že som sa za ním vybrala. Zazvonila som (celá nervózna) na zvonček domu Kamenských. Otvorila mi vyškerená Vanesa v koktejlových šatách.
"Ahoj, čo ty tu?" spýtala sa so širokým úsmevom.
Zvnútra som začula smiech a niekoľko hlasov. "Máte nejakú domácu akciu? Nebudem teda vyrušovať..."
"Ale nie, to je v pohode. Navyše, ak si prišla za Leom, on sedí zavretý vo svojej izbe. Ideš za ním, nie?"
"Noo, hej..." Pozrela som si na topánky. Ale len ak ma prevedieš niekadiaľ, kde ma nik z tvojej rodiny nezbadá.
Otvorila dvere ešte viac a vtiahla ma dnu. "Myslím, že trafíš," žmurkla na mňa a zmizla v dverách jedálne.
Ja som vykročila hore po schodoch a zastala pred Leovou izbou. Po niekoľkých minútach váhania som sa chystala zaklopať. Presne vtedy Leo otvoril dvere a ja som zadržala ruku vo vzduchu. Chcel vybehnúť von a zastal tesne pri mne. Urobil krok späť a oprel sa o rám dverí.
"Marína? Čo tu robíš?"
"Ahoj, ehm... ja... Prišla som ťa pozrieť."
Trochu nadvihol obočie, no vyzeral, akoby mal v zadku turbo. "Okey, tak si sadni a počkaj ma v izbe. Ja som si šiel po nejaký... nápoj." Prebehol okolo mňa a hlučne zbehol po schodoch.
S trošku (dosť) zvláštnym pocitom som vošla do jeho izby, privrela dvere a postavila sa k oknu. Bolo z neho vidieť nádherný západ slnka. A západy slnka vo mne spôsobujú romantickú náladu. Vyplašene som sa odvrátila od okna. Prešla som k skrini. Okrem uzavretých priestorov skrývajúcich ktoviečo ju tvorila presklená vitrína. A v nej sa na svetlo sveta ukazovali Leove trofeje, nejaké dekoračné sošky a fotky. Naše fotky. Dojato som si ich prezerala.
Vrátil sa. "Pripravil som jeden aj tebe. Dáš si?" spýtal sa a už mi podával pohár s nejakým farebným čudom.
Prikývla som a vzala ho do ruky. "Hej, vďaka."
Sadol si k počítaču. Až vtedy som si všimla, že má rozohratú nejakú akčnú zabíjačku s mimozemšťanmi.
"Čo robíš?" spýtala som sa ho, aby reč nestála. "Nevyrušujem? Ak hej, môžem odí..."
"Nie, nie. Nerobím vôbec nič a myslím, že je to dosť vidieť."
Pozorne som naňho pozrela. Skúmavý pohľad naňho ma až prekvapil – bol neoholený a mal na sebe starú vyblednutú vyťahanú mikinu a deravé tepláky.
"To vyzerám až tak zle?" opýtal sa s úškrnom po chvíli. Nedošlo mi, že kým si ho ja so znechutením prezerám, on tiež môže na mňa hľadieť.
"Nie, ja... Prepáč."
Zasmial sa. "Van mi to tiež vyčíta, takže pohoda. Ja však nevidím dôvod vyzerať inak."
"A prečo sa nevenuješ hosťom?"
Pohľadom skontroloval, či sú poriadne zavreté dvere, a ústami naznačil: "Sú to strašní snobi."
Rozosmiala som sa. To bol môj Leo.
"A čo ty? Prišla si za mnou, lebooo...?"
"Hmm... Lebo som ťa chcela vidieť."
"Naozaj?" pousmial sa. "To som sa naozaj mohol lepšie obliecť."
Sklonila som sa k jeho posteli a spod prikrývky vytiahla vankúš. Hodila som ho po ňom. Leo sotva stihol odložiť pohár s nápojom. Rozbehol sa s vankúšom v rukách ku mne a ja som len ustúpila k stene. Netušila som, čo chce urobiť. A on zrejme tiež nie. Tesne pri mne totiž náhle zastal a váhavo pozrel na vankúš. Kým som čakala, aká taktika sa v jeho mysli vyvinie, neodpustila som si smiech. Venoval mi vyčítavý pohľad. Potom však vankúš odhodil, pristúpil ku mne a pobozkal ma. Takmer ma to ani neprekvapilo.
"Chýbala si mi..." zašepkal.
Sklonila som hlavu. "Aj ty mne."
"Zdá sa, že chceš ešte niečo povedať."
Prikývla som. "Hej, ale... neviem, ako. Pozri: Veľmi by som chcela... byť stále s tebou. No ak máš ty odísť na pol roka a ja ostať tu, musíme to nejako vydržať."
Jas v jeho očiach pohasol. Odstúpil odo mňa. Neveriacky krútiac hlavou vravel: "Neviem, prečo som vlastne dúfal..."
"Leo, nehnevaj sa na mňa za to," povedala som, no dokonca ani mojim ušiam to neznelo ako ospravedlnenie, ale skôr ako výčitka. "Nemôžem sa len tak zdvihnúť a odísť."
"Mari, vieš o tom už pár týždňov. Nebolo by to len tak. Ale fajn, ja ťa nebudem už viac prehovárať." Vrátil sa k stolíku s počítačom a otvoril zásuvku. Čosi z nej vytiahol a prišiel späť ku mne. "Tu je letenka. Rozmysli si to a... príď alebo nepríď. Budem tam tak či tak," pousmial sa.
"Leo..."
"Vezmi si ju," povedal pevne a dôrazne. "Nehovor mi zase milión dôvodov, pre ktoré nemôžeš a nemala by si odísť."
Neochotne som natiahla ruku. "Fajn..." súhlasila som takmer nepočuteľne.
"Ešte niečo?"
"Asi nie."
"Okey. Tak pekný večer. Mám ťa odprevadiť?"
Tieto slová boli ako úder pod pás. Úprimne, čakala som oveľa vrelšie privítanie, zmierenie i odchádzanie. Čo už. Pokrútila som hlavou a zamrmlala čosi ako "Trafím aj sama". A opustila som jeho izbu.
Cestou domov som stále čumela na tú letenku. Dátum – 1. september, čas odletu – 14:30. Mám na rozmyslenie takmer ešte týždeň, vravela som si v duchu s istým pocitom úľavy.
Keď som však prišla domov a uvedomila si, že vôbec ešte uvažujem o odchode, mala som chuť poriadne sa udrieť do hlavy. Mame som nič nevravela a ani Nine som to nespomenula. Až v utorok večer, deň pred odletom, som stále nebolo celkom pevne rozhodnutá. Čo spraviť? Mama bola na týždňovej služobke kdesi v Tanzánii či kde a ja som bola sama.
Sedela som na posteli a čumela na jeden zo svojich pohyblivých plagátov – konkrétne na plagát Orlanda Blooma. Zaškerila som sa – nalepila som si ho tam snáď v trinástich či kedy. To boli časy!
Úsmev mi však z tváre zmizol. Zamračila som sa a začala si všetko v hlave preberať. Ak by som veľkou a nepravdepodobnou náhodou aj išla s Leom do Škótska, čo by som tam vôbec robila? Povedal mi, že v meste ponúkajú miesto takmer v každej reštike a všade hľadajú čašníšky. Fajn, to by šlo. Ďalšia dôležitá otázka – čo bude celé dni robiť Leo? Ako vôbec vyzerá bežný deň profesionálneho športovca? Povedal, že raz za týždeň sa hrá zápas a okrem toho každý deň trénujú celé dopoludnie. To znie ako rozvrh celkom fajn. Z čoho však budeme žiť? Pochybujem, že plat čašníčky a občasné víťazstvo hokejbalového tímu nás uživí. Prízvukoval mi, že byt je na toho pol roka predplatený a nám zostáva len platiť si stravu, cestovanie a vlastné osobné výdavky. To by vlastne nemuselo byť až také náročné. A nakoniec, pre mňa najdôležitejšiu otázku nemohol zodpovedať Leo, ale len dekan mojej fakulty. S touto otázkou som dlho čakala. Boli predsa ešte prázdniny. No ak 1. septembra odletím do Škótska, neprídem na slávnostný začiatok prvého semestra. Musela som teda zdvihnúť telefón, chytiť do rúk Smaragdové stránky a vyhľadať jeho číslo. Podarilo sa a o chvíľu už to zvonilo.
"Dobrý večer, tu je kancelária dekana Kováčika," ozval sa milý, no trochu unavený hlas jeho sekretárky.
"Dobrý večer, tu je Marína Vlková, študentka hereckej fakulty. Mohla by som, prosím, hovoriť s pánom dekanom?"
"Je mi ľúto, slečna, ale pán dekan sa v takýchto neskorých hodinách v svojej kancelárii nezdržiava. Môžem vám nejako pomôcť ja? Alebo mu chcete zanechať odkaz?"
Vrhla som bleskový pohľad na nástenné hodiny. S hrôzou som zistila, že je päť minút pred deviatou. "Prepáčte, neuvedomila som si, aký je čas," ospravedlnila som sa hneď.
"To je v poriadku," odvetila nacvičeným slušným hlasom.
"Nemôžem mu nechať odkaz, to by bolo zbytočné. Ak mi však budete vedieť poradiť vy..." váhala som a nedopovedala hneď.
"Pokúsim sa," ubezpečila ma. "Tak, o čo ide, slečna?"
"Viete, mala by som zajtra nastúpiť do druhého ročníka. Vyskytla sa však istá... situácia. Možno odcestujem na pol roka. Chcela som sa spýtať, či je možné takto na poslednú chvíľu prerušiť štúdium a v marci v ňom normálne pokračovať."
"Hmm, isteže. Budete však musieť začať od prvého semestra druhého ročníka, čiže budete o pol roka pozadu oproti vašim spolužiakom. A možno budete musieť venovať skúškam čas aj počas letných prázdnin budúceho roka."
"Samozrejme, to je mi jasné. Čo však musím spraviť, aby sa moje štúdium prerušilo?"
"Už ste to urobili. Ak si to želáte, zaznačím si to a budem to tlmočiť pánu dekanovi."
"To by bolo... ďakujem."
"Takže ste sa už rozhodli?"
Táto otázka prišla ako blesk z jasného neba. Teda, to nebo možno nebolo až také jasné – ten mrak odchodu nado mnou visel už pár týždňov, ale predsa... "Myslím, že áno."
"Dobre teda. 1. marca teda začnete študovať druhý ročník."
Prikývla som, hoci to sekretárka nemohla vidieť. "Ďakujem vám, veľmi ste mi pomohli. Dopočutia."
"Dopočutia! A veľa šťastia na vašich cestách. Ale ešte vás musím upozorniť na jednu vec... Prerušenie štúdia takto, na poslednú chvíľu, zahŕňa niekoľko podmienok. Po návrate sa musíte čo najskôr dostaviť na vašu fakultu, prihlásiť sa a začať riadne denné štúdium. Žiadne výnimky, žiadne privilégiá. Skúšky budete mať v inom termíne ako ostatní vo vašom ročníku."
"V poriadku. Ešte raz vďaka." Zložila som. Skôr, než by som si to mohla premyslieť.
Zaspávala som s čudesným pocitom. Akoby mi v žalúdku lietali nie motýle, ale "stádo" orlov. Bolo to dosť nepríjemné.
Ešte ráno, 1. septembra, som si nahovárala, že nie som tak úplne rozhodnutá. Pravdou však bolo, že mi už vôbec nič nestálo v ceste. Prinútila som sa vstať z postele a vybrala som sa na posledné nákupy. Skončila som v najbližších potravinách a nakúpila si nejaké jedlo na cestu. Do lietadla si síce pasažier jedlo vziať nemôže, ale to čakanie je nekonečné, takže...
Potom som sa doma vrhla na svoju skriňu a vypratala ju. Presnejšie povedané, vyhádzala som jej obsah na posteľ. Vytiahla som potom najväčší batoh a zbalila si takmer všetko. A okolo jedenástej som začala mamine písať list na rozlúčku a vysvetlenie s prísľubom, že sa ozvem tak skoro, ako to bude možné. Potom som opustila svoj byt a vydala sa na rýchlobus do Letúňovej. Odtiaľ malo letieť naše lietadlo.
Keď som prešla všetkými dôležitými kontrolami, ocitla som sa v priestore určenom len pre ľudí s letenkami a príručnou batožinou. Chvíľu som blúdila po tej veľkej hale a prechádzala popri obchodoch s časopismi, alkoholickými nápojmi, keksami a rôznymi drobnosťami. Potom som zbadala Lea. Sedel v rohu haly a čítal akúsi knihu. Zakaždým, keď okolo neho ktosi prechádzal, zdvihol hlavu a pozrel naňho. Vždy však opäť sklonil hlavu ku knihe.
Váhavou a pomalou chôdzou som vykročila k nemu. Vôbec si ma nevšimol, hoci som stála nad ním. Zahmmkala som teda a čakala, že na mňa konečne pozrie. Neochotne zdvihol hlavu a od prekvapenia mu padla sánka snáď až na zem. Zavrel knihu, hodil ju na voľné sedadlo vedľa seba a bleskurýchlo vstal a objal ma. Potom na mňa neveriacky pozrel a zas ma objal.
"Ak tam budeme mať nejaké problémy, zabijem ťa," povedala som mu potichu s úškrnom.
"Ty si tu!" Stále na mňa hľadel rovnako neveriacky.
"Hej, som," prisvedčila som. "Musela som učiniť dôležité rozhodnutie. A urobila som to," žmurkla som naňho.
"Mari!" dojato zvolal moje meno a pobozkal ma.
Vtom sa ozval hlas, ktorý pozýval pasažierov do lietadla. Chytili sme sa za ruky a vybrali sa tam spolu.
Možno môj príbeh končí, možno nie. Predpokladám však, že nie. Dobre mi padne vypísať sa vám tu zo svojich zážitkov. Neviem, kedy budem pokračovať. Som si však takmer 100 %-ne istá, že o mne ešte budete počuť. Zatiaľ ZBOHOM!:) Marína sa lúči.
NINA
Tak, leto končí, škola začína. Táto myšlienka mi počas posledných prázdninových dní spôsobovala v žalúdku nepríjemné chvenie a takisto aj nie príliš prívetivú náladu. Keď už si raz zvyknem na prázdniny, nechcem, aby skončili. Do Dúhového Raja ma však predsa čosi poháňalo – myšlienka, že sa tam stretnem s Maťom.
Keď som mu poslala list, v ktorom som opakovala svoj nápad o jeho návrate do vily v Dúhovom Raji, okamžite mi zavolal späť (len čo mu list prišiel) a nadšene súhlasil. Povedal, že v Klzkých Ľadoch ho fakt nič nedrží, pretože aj Tesárovci prijali jeho pozvanie a spoločne sa aj s malou Radkou presťahujú do Maťovho skutočného domova.
Povedal síce, že ešte nevie, čo bude v meste robiť, ale teší sa na to, že ma bude mať nablízku.
Tak som teda mala srdce na mieste, keď som (hoci sama) sedela v prázdnom kupé vo vlaku do Dúhového Raja. Marína akoby sa pod zem prepadla. Predpokladala som, že z nejakých neznámych príčin pocestuje iným vlakom alebo dačo také. Keď mi však prišla od nej esemeska s piatimi slovami, takmer som zamrela: "Cestujem do Skotska. Ozvem sa."
Nemohla som uveriť vlastným očiam. A ani som nechcela. Marína sa teda napokon rozhodla odísť s Leom! A ani sa nerozlúčila... Neuveriteľné! Najskôr som sa na ňu zo sebeckých príčin hnevala. Potom som však pocítila za ňu aj radosť. A napokon som prepadla zúfalstvu, že nebudem mať svoju bestest friend na svete pri sebe nasledujúcich šesť mesiacov. Ani na Vianoce! Ani na jej narodky, 22. februára...
Keď som na stanici v Dúhovom Raji vystupovala z vlaku, zrejme som vyzerala poriadne skľúčene. Podišlo totiž ku mne nejaké dievča a neisto sa spýtalo, či som v poriadku. Hodila som sa aj s batožinou na lavičku a pokrútila hlavou. Predstavila sa ako Kamila a vyrozprávala mi svoj životný príbeh (počúvala som len na pol ucha). Najdôležitejšou informáciou bolo, že nastupuje do prváku na tanečnej fakulte a zatiaľ sa jej nepodarilo zohnať ubytovanie. Na intrák vraj nechce ísť. Vôbec nevedela, čo bude robiť, kde prespí.
"Ja mám jedno voľné miesto na priváte," povedala som.
"Vážne?" potešila sa. "To je super!" Tak sa radovala, že ma div nevyobjímala. "Môžeme ísť?"
Prikývla som a už sa mi podarilo celkom vnímať svoje okolie. Začala som jej teda vysvetľovať, kde bývame, a ponúkla som jej aj svoju pomoc v prípade, že bude niečo potrebovať. Keď sa dozvedela, že študujem na tej istej fakulte ako ona, začala takmer skákať od radosti.
"To je perfektné! To je supiš! Nemyslíš?"
"Jasné," usmiala som sa, no bol to skôr zdvorilý úsmev než úprimný. Ale povedala som si, že nebudem túto pojašenú osôbku hneď odpisovať. Napokon, môže byť v skutočnosti veľmi milá a inteligentná. Hoci Marínu mi nenahradí, to je jasné. Ale pre začiatok... Aspoň bola príjemne ukecaná.
Škola začala úžasným ceremoniálom. Sedeli sme v obrovskej sále natlačení ako sardinky v konzerve. Na začiatku mal rektor školy uvítací prejav a potom čosi povedali aj všetci dekani z každej fakulty. Potom sa na pódium vyšplhal predseda študentskej rady (áno, aj také dačo máme) a oznámil všetkým termín prvého plesu – sobota, 11. september. A ďalších milión informácií, ktoré boli v skutočnosti užitočné len pre prvákov. Druháci až piataci si to tam však zo slušnosti odsedeli a čakali, čo príde ďalšie. Predseda ukončil svoj prejav príjemnejšie, než sa očakávalo:
"A teraz, keďže škola začína až zajtra, si spravíme poriadnu párty!"
Všetci začali burácať a profesori bez námietok opustili sálu. Ktosi pustil dosť hlučnú tanečno-rockovú hudbu a sedadlá spod našich zadkov sa kúzlom stratili. Bolo tam zrazu miesta až-až, presne na tancovanie. Chalani sa rozbehli po sále a hľadali si vhodné tanečné partnerky. Kamilu mi ktosi ukradol, no až tak mi to neprekážalo. Stála som v rohu a pila akýsi drink (aj to nám tam dovolili – no nie je moja škola super?!), s úsmevom sledujúc tanečníkov.
A zrazu sa pri mne ktosi zjavil. Lepšie povedané, zjavil sa za mnou (hoci som stála v rohu) a zakryl mi rukami oči. Takmer som vypľula drink z úst, tak som sa zľakla! Jednou rukou som sa však dotkla tých rúk a ústa sa mi roztiahli do širokého úsmevu.
"Maťo, čo tu robíš?" spýtala som sa a otočila sa k nemu.
"Povedz, čo tu ty robíš takto sama?" spýtal sa a neveriacky krútil hlavou. "Najlepšia tanečnica v sále a nikto ťa nevykrúca?"
Zasmiala som sa. "Čakala som na teba."
"Vážne? Tak, teraz som tu! Tak odlož drink a ideme na to. Ukážeme im, čo znamená tancovať!"
Drink som podala najbližšej slečne, ktorá stála vedľa mňa, vložila som ruku do Maťovej a rozbehli sme sa medzi tancujúci dav. Najskôr som si to vôbec nevšimla, no postupne sa okolo nás vytvoril prázdny kruh s priemerom troch metrov, ako študenti od nás ustupovali a začali nás pri tanci sledovať a tlieskať nám. Hrala akurát nejaká samba, celkom živočíšny tanec. A my sme si ho poriadne užili. Až keď sme vystrúhali záverečnú pózu, všimla som si, že nás všetci pozorujú a náhle som očervenela. Ozval sa potlesk a obdivné pískanie, na čo som zrejme sfialovela. A potom ma Maťo chytil za ruku a odviedol od davu preč. Ľudia sa pred nami rozostupovali a vytvorili nám chodbičku. Vyšli sme von zo sály i z budovy a na ulici zastali a začali sa naplno rehotať.
"Poriadne sme im to ukázali," zhodnotila som.
"Veru..."
"Teraz ma kvôli tebe znenávidia!"
"Prečo?"
"Lebo..." zasmiala som sa.
Pokrútil hlavou. "Poďme si niekam sadnúť..." navrhol a zamierili sme do najbližšej reštiky. Bol akurát čas obeda, takže sme si objednali normálne teplé jedlo. Sedeli sme vonku, na terase. Zrazu k nám pribehla Kamila, držiaca sa za ruku s nejakým okuliarnatým chalanom.
"Čaute! Ninuša, toto je kto?" spýtala sa, zatiaľ čo sa chalan vedľa nej chichotal. (vážne som si nikdy nemyslela, že sa slovo "chichotať" bude hodiť k nejakému chalanovi – tento bol výnimkou)
Maťo vstal a predstavil sa. Podal im obom ruky a vďaka ich zoznamovaniu som sa dozvedela, že Kamilin spoločník sa volá Ondrej a je tretiakom na fakulte režírovania. Bez pýtania si prisadli k nám a Kamila sa vrelo rozhovorila o svojich dojmoch zo školy. Maťovi to nedalo a zapojil sa:
"Ja, keď som tu ešte učil..."
"Učil? Ty si učil?" prekvapene naňho pozrela a potom mi venovala žmurknutie. "Takže ty takto balíš profákov!"
"Nikto tu nikoho nebalí," odvetil Maťo s úsmevom. "A áno, učil som. Ale už neučím, takže..."
"Dobre teda. Ja som sa trochu zľakla. Teda, Ninuša, ešte o tebe toho veľa neviem," štuchla ma do ramena a rozrehotala sa. Ondrej sa k nej ako jediný pridal v bláznivom smiechu.
Ja som sa s úškrnom pozrela na Maťa a ten mi pod stolom stisol ruku. Nakoniec to ale nedopadlo až tak hrozne. Kamila je síce poriadne výrečná, čo niekedy môže človeku liezť na nervy, ale dá sa to vydržať (väčšinou; a ak už mi hrozí výbuch, pošlem ju niekam preč).
Potom sa s nimi Maťo rozlúčil a oznámil im, že sa chce so mnou porozprávať. Kamila mi venovala ďalšie žmurknutie, pretože si myslela, že... No, to je jedno. Ona si očividne domýšľa strašne veľa vecí. Radšej to neriešim.
Išli sme teda s Maťom po ulici a nemohla som si nevšimnúť, že smerujeme k jeho vile.
"Chceš sa so mnou porozprávať?" spýtala som sa, keďže on mlčal.
"Nevedel som, ako ich poslať preč!" priznal. "Chcel som len byť s tebou... sám."
"Fajn," prisvedčila som. "A u teba doma nik nie je?"
"Sú tam Tesárovci i Radka."
"Takže nebudeme sami."
"Nie," uznal a sucho sa zasmial. "Môj plán nevyšiel dokonale."
"Ale aspoň sme sa zbavili tých dvoch ukecancov."
"Presne tak!"
V Maťovej vile som sa zvítala s Tesárovcami, ktorí sa ma hneď povypytovali na leto a na všetky novinky. A potom som povedala Maťovi, že chcem konečne vidieť Radku. To úžasné dievčatko mi celkom chýbalo. Našli sme ju v jej izbe. Kreslila čosi na papier a dačo si mrmlala. Keď ma zbadala, rozbehla sa ku mne a hodila sa mi okolo pásu (vyššie nedočiahla). Vzala som ju teda na ruky a nešťastne si uvedomila, že zrejme nemám dosť sily na to, aby som nosila také veľké dieťa. Položila som ju teda na zem a zohla som sa k nej.
"Ninka, tak rada ťa vidím!" zvolala so smiechom. "Pozri, čo som si kreslila!" Bežala späť k stolíku a ukázala mi obrázok. Bolo na ňom päť postáv – čiernovlasé dievčatko v strede, vedľa nej šedivý pán a šedivejúca pani a z druhej strany Maťo a ten držal za ruku... mňa? "Toto som ja, toto je deduško, babička, tatinko a ty."
Dojato som na ňu pozrela a potom som venovala neveriacky pohľad Maťovi. Ten len pokrčil plecami a nechal nás osamote.
"Je to krásne, Radka!" pochválila som ju.
"Venujem ti ho, chceš?"
Prikývla som a vzala od nej podávaný papier. "Ďakujem." Pohladila som ju po dlhých kučerách.
"Budeš tu teraz bývať s nami?" spýtala sa zrazu.
Nejde mi do hlavy, že si na mňa tak rýchlo zvykla. Stretli sme sa len raz – a vtedy sa ma pýtala, či budem jej nová mamina. A teraz toto?! Ako to, že si ma tak rýchlo obľúbila?
"Nie, nebudem tu bývať. Mám vlastný byt, vieš? Ale budem ťa tu často navštevovať, dobre?"
"Dobre," prikývla a začala si kresliť čosi ďalšie.
"Máš chuť na zmrzlinu?"
Pozrela na mňa rozžiarenými očkami a radostne prikývla.
"Tak poď," podala som jej ruku. "Snáď tvojho tatinka prehovoríme, aby nás vzal do mesta."
Maťo sa nebránil. Videla som, ako sa teší z toho, že si s Radkou rozumiem. Mlčky kráčal vedľa nás, zatiaľ čo my sme sa s Radkou držali za ruky a veselo sa zhovárali o tom, či sa teší do novej škôlky a ako sa jej páči v novom domove. Úprimne povedala, že je rada, že je so svojím tatinkom. Vtedy sme došli k zmrzlinárni a myslím, že za to krátke vyznanie jej Maťo kúpil päť kopčekov. Váhavo som naňho pozrela a uvažovala, či to nie je príliš veľa, no on pokrútil hlavou. "Už dávno som s ňou nikde nebol," povedal mi potichu. "Zaslúži si to."
So zmrzlinou sme sa potom ešte prechádzali po meste a zamierili sme k promenáde pri rieke. Tam sme sa usadili na lavičke a rozprávali sa o Radkiných príhodách.
Keď som sa o piatej vrátila na privát, zvítala som sa s svojimi spolubývajúcimi – s Fifom, Mimom a Popom. Čudovali sa, kde je Marína, no vysvetlila som im, že mám novú roommate – Kamilu Dolníkovú. Chalani sa tešili na nový ženský prírastok do našej privátovej rodinky.
Kamila bola očividne spokojná so svojím bývaním. Ja som sa síce spočiatku obávala, ako to s ňou v jednej izbe vydržím, no povedala som si, že to bude fajn. 95 % úspechu podľa mňa v tomto prípade závisí od môjho rozhodnutia.
Budem teda čakať, kedy sa Marína ozve. Uvidíme. A potom sa možno ozvem aj ja vám. Bolo mi s vami super. Pochybujem, že to bez vás dlho vydržím. Neviem, kedy si najbližšie nájdem čas. No verím, že čoskoro. Leto však končí a končí aj ďalšia etapa môjho života. Netrvala síce dlho (dva mesiace?), ale bola úžasná a nezabudnuteľná. A preto sa už teším, ako sa s vami podelím o svoje ďalšie zážitky. Tak, (snáď) do skorého čítania!
Nina sa lúči.:)
Komentáre
ach,
to s tými deťmi, no.. vieš, ja žiadne poriadne nepoznám - som najmladšia zo súrodencov a vlastne neviem, ako sa deti správajú:D:D takže to na ospravedlnenie..
a ďalšie ach - áno, ešte tu jedna séria je.. nerozumiem, že ťa to baví.. (a stále očakávam v maili vyjadrenie k môjmu vyjadreniu k Bylinkárke;);))
Pridal(a): Georgiana, 04. 10. 2011 15:47:49
|
Žiadne lúčenie!
Ešte chcem čítať! Až kým sa Nina a Maťo nevezmú!!! :-) Myslím, že ešte jedna poviedka o nej a Maríne tu je, že?
Dobre sa mi to čítalo, dobre som si oddýchla a teším sa na pokračovanie!
PS: Len sa mi zdalo, že Radka rozprávala priveľmi dospelo, až neprirodzene, keď to porovnávam s deckami v mojom okolí. A PÄŤ kopčekov zmrzliny pre škôlkára je BRUTÁLNE VEĽA!!!!! :-D :-D :-D Nezáleží na tom, či jej niečo Martin vynahrádza alebo nie. Aj dva by boli neskutočne veľa. :-)
Pridal(a): Bruja, 04. 10. 2011 15:26:43
|
|
|
