PoviedkaLetná poviedková súťaž29. kapitola - Pomsta a osudKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 27. 08. 2010 18:19:12
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 244
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Bola temná noc. Vo vzduchu bolo cítiť utrpenie a žiaľ. Bolo počuť zúfalé vytie vlkov, a náreky ľudí. Tajomná hmla sa tiahla nad týmto miestom, kde nebolo nič, okrem zúfalstva, strachu a bolesti. Kedysi to možno bolo krásne mesto, no teraz to boli len ruiny. Všade navôkol horeli domy, a umierali ľudia. Tým, čo spôsobili túto hrôzu, bolo jedno, koho pri ceste za víťazstvom zabijú. Na obrovských hradbách kedysi krásneho hradu sedela postava v brnení. Bola to žena. V pravej ruke pevne zvierala meč, ktorý bol celý od krvi nepriateľa. Tvár mala zakrytú vlasmi, premočené od dažďu. Pozerala sa na tú hrôzu pod sebou, a na líci sa jej objavila jedna jediná slza. Privrela oči, a nahnevane si zotrela slzu z tváre. V jednom jedinom okamihu prišla o všetko. Zrazu si všimla, že sa niekto ženie po hradbách. Bola to jedna slúžka z hradu.
„Vaša výsosť!“ Kričala už z diaľky „Princezná Leeyana!“ Neodpovedala. Slúžka zastala. „Musíte sa vrátiť do hradu! Tu je to veľmi nebezpečné!“ Prosila ju zúfalým hlasom.
Lee sa nadýchla, a tichým hlasom povedala: „Za skazu čo spôsobili, draho zaplatia!“
A skočila z hradieb. Na zem dopadla až neuveriteľne hladko. Zachytila ešte zúfalí pohľad slúžky, ktorá vedela že ju nemôže zastaviť. Bežala ku stajniam. Tam osedlala svojho koňa, čierneho ako noc a rozbehla sa v ústrety tme. kto Už nikto v jej kráľovstve neveril, že dokážu pomstiť zničenie mesta, a smrť kráľa s kráľovnou. Len ona. No mala k tomu dôvod. Mala totiž tajomstvo, o ktorom nikto nevedel. Mala totiž dar. Dar moci. Ani sama nevedela čo všetko dokáže. No niekto to vedel, a za ním teraz musí ísť. Musí sa naučiť ovládať svoju moc. Len tak pomstí svoju rodinu.
Do susedného kráľovstva prišla za tri dni. Hneď ako začul kráľ Denveros jej meno, rozhodol sa ju prijať. Toto kráľovstvo bolo známe tým, že je v ňom až príliš zvláštnych ľudí. Kráľ by jej mohol pomôcť. Keď vošla do trónnej sály, kráľ prehovoril: „Srdečne ťa vítam Leeyana, dcéra Tadeova.“
Lee sa mierne uklonila „Je mi cťou... Prišla som...“
Kráľ ju mávnutím ruky zastavil. „Viem prečo si tu.“
Lee sa zatvárila pochybovačne. „Naozaj?“
Usmial sa „ Chceš sa to naučiť ovládať. Nemám pravdu?“
Lee bola z toho zmetená, ale nestrácala hlavu „A čo to teda je?“ Kráľ mávol rukou sluhovi, a ten vyšiel z miestnosti. O chvíľu sa vrátil, a za ním kráčal ďalší muž.
„David ti to vysvetlí asi najlepšie.“ Povedal, a nariadil sluhovi aby nás odviedol.
„Ďakujem.“ Zašepkala ešte pred tým, než odišla. Sluha ich zaviedol na jedno z mnohých nádvorí.
„Tu trénujeme boj s mečom.“ Vysvetlil jej David. Bol mladý. Mohol mať možno devätnásť. A to ju zaskočilo. Nebol od nej oveľa starší... “Dobre.“ Povedal. „Tak začnem od začiatku. „
Vtom jej došlo, že sa nepredstavila. „Som Lee...“ Svoj titul zatajila. Nechcela aby sa k nej správal ako k svojej pani.
„To musí byť skratka od mena Leeyana. Dobre viem čo znamená.“ Nechápavo naňho pozrela. „Odkiaľ to vieš? A čo znamená?“
Zatváril sa prekvapene. „Ty o nás naozaj nič nevieš?“
Pokrútila hlavou. „Viem len, že si dokážem stlmiť pád, a donútiť meč, aby sa vrátil, keď ho v boji stratím.“
Pozrel sa na ňu. „Zaujímavé. Ešte nikto bez výcviku nevedel sám ovládnuť čo len zlomok tejto moci.“
„A čo je to vlastne za moc? Čo to vôbec je?“ Vyhŕkla.
„Je to dar. Niektorý veria, že od samotných bohov, no iný že je to odmena za tvoj predchádzajúci život. Je ťažké povedať čo to presne je. Skrýva sa to v tebe, až dokiaľ to neovládneš. Pokiaľ sa ti to nepodarí, jednoducho to zmizne, a ty budeš žiť naďalej ako normálny človek.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Si, si istá, že chceš podstúpiť výcvik? Pretože keď raz začneme, musíme skončiť, inak ťa to pohltí.“
Lee privrela oči. „Už nemám čo stratiť.“
David prikývol „V tom prípade ťa môžem naučiť všetko čo bude v mojich silách, princezná.“ Jemne sa uklonil.
„Nie.“ Zastavila ho. „Už nie som princezná. Som len niekto, kto stratil rodinu aj domov.“ Vzdychla.
„Ako si želáš Lee.“
Vďačne naňho pozrela. „Kedy začneme?“ Spýtala sa.
„Hneď.“ Odpovedal jej, a vytiahol meč. „Najprv však musím zistiť aká mocná si bez mágie.“
Lee tiež siahla po meči. Chvíľu okolo seba krúžili, a pokúšali sa predvídať súperove ťahy. David zaútočil ako prvý. Mieril jej na nohy, lenže ona uskočila, a sekla mu do ruky. Aj on bol však rýchli, a úder bleskovo odrazil. Lee trvalo dosť dlho, kým sa jej ho podarilo zraniť, zatiaľ čo ona nemala na sebe ani škrabanec. V ich kráľovstve sa nenašiel nik, kto by jej dokázal vzdorovať čo len chvíľu. Ale David k nim nepatril. Mal rovnaký dar ako ona. Asi po hodine, získal David dostatočnú prevahu, a meč vypadol Lee z ruky. Na hrdle pocítila studenú čepeľ jeho meča.
„Nebolo to zlé.“ Povedal, a zložil meč. Lee sa natiahla po ten svoj. „ Takže začneme.“ Povedal. „Základ v boji jeden na jedného, je predvídať súperove ťahy. A v tom ti pomôže tvoj dar.“
„Ako?“ Spýtala sa.
„Jednoducho. Len to v sebe musíš objaviť a sústrediť sa na jedinú vec. Skúsme to.“ Bojovali spolu ďalšie tri hodiny. Lee sa celkom darilo. Už dokázala uhádnuť na ktorú stranu zaútočí, takže bol boj viac menej vyrovnaný. Po týždni to už perfektne ovládala. Dokonca sa jej už pár krát podarilo Davida poraziť.
„Výborne.“ Povedal raz pri tréningu. „Môžeme prejsť k ďalšej lekcii. Premiestňovanie vecí, a neskôr aj seba.“
Po troch mesiacoch už dokonale ovládala to, čo ju David naučil, a rozhodla sa, že by bolo na čase ísť za tým, na čo tak úpenlivo čakala. Rozlúčila sa s kráľom, a vydala sa na cestu. Išla celý deň aj noc, hoci sama netušila kam to vlastne ide. No niečo sa naučila. Vždy dať na svoje inštinkty. A tie ju viedli. Spolu s nádejou, ktorá ju ešte neopustila. Keď išla druhý deň, rozhodla sa na noc utáboriť, pretože už nedokázala ísť ďalej. Uviazala koňa o strom na malej čistinke, kadiaľ pretekal potok, a vybrala sa hľadať drevo na oheň. Keď zbierala vetvičky popadané zo stromov, zrazu sa sebou začula tajuplný hlas. „Tak si predsa len prišla.“
Lee inštinktívne vytiahla meč, a otočila sa. Uvidela tvár starej žena oblečenej v hnedých šatách. Tá žena na ňu pozerala, akoby ju poznala. „Kto ste?“ Vykríkla okamžite.
„Dlho som na teba čakala.“
„Kto ste?!“ Zopakovala svoju otázku. „A čo odo mňa chcete?“
Žena sa usmiala. „Ja? Nič. To ty odo mňa.“
Lee sa tvárila nechápavo „Ja nič nepotrebujem. Vystačím si sama.“ A otočila sa k odchodu.
„Viem po čom túži tvoja duša. Viem ako dosiahneš svoju pomstu.“ Lee sa prudko otočila „Odkiaľ to viete?“
Žena sa na ňu pozrela. „Viem toho veľa Lee.“
„A... Ako...“ Jachtala.
„Nie som len obyčajná starena. Ale to už asi vieš, Nadaná.“
Lee stále ničomu nerozumela. „Ako to všetko viete?“
Žena sa pozrela iným smerom „To nie je dôležité. Aby si Ho porazila potrebuješ armádu. Dostatočne veľkú na to, aby zdržala jeho početné vojská, a ty si mohla preniknúť do pevnosti.“
„Ale kto to je? Kto zničil môj domov? Kto...?“
„Je to ten najobávanejší veliteľ všetkých čias, nikto nepozná jeho meno lebo žiadne nemá. Všade kde vstúpi, rozsieva skazu. Nikto mu nedokázal vzdorovať. Nikto...“ Na chvíľu sa odmlčala. “Až do teraz.“
Lee čakala, kým žena znova prehovorí, ale bola ticho, tak sa opýtala: „Kde ho nájdem.“ Žena sa usmiala. „Vidím, že odvaha ti nechýba, ale sama nič nezmôžeš. Nie je to totiž obyčajný človek.“
„A čo je teda zač?“
„Kedysi, patril k ľudu Daraghes. Boli to ľudia, ktorý žili v obrovskej skalnej hore. Žiaden z nich nikdy nevidel svetlo. Mysleli si, že sa skryjú pred krivdou a neprávosťou ľudí, ktorý žili na svetle. Hoci svet vonku neznášali, rozhodli sa pomôcť mu. V tých časoch po svete chodili ľudia, ktorý mali neskutočnú moc. Ľudia im hovorili Tí čo vstúpili do temnoty. A sčasti aj mali pravdu. Boli to ľudia, ktorý sa nechali zaslepiť mocou, a potom ich úplne pohltila. Daraghes chceli vonkajší svet ochrániť pred týmito bytosťami tak, že mágiu z celého sveta uzavreli do troch drahokamov. Keď vyšli zo svojho úkrytu, uvedomili si, čo tým spôsobili. Všetko navôkol bolo ako bez života. Všetky rastliny umierali, a zvieratá s nimi. Ľudia chorľaveli, a ich jedinou túžbou bolo prežiť ešte aspoň pár dní. Daraghes pochopili, že to takto nemôžu nechať. Rozhodli sa teda vypustiť mágiu z jedného z troch drahokamov. Nezostávalo im nič iné, len dúfať. Trvalo niekoľko rokov, kým sa svet opäť vrátil do pôvodného stavu. Lenže On nechcel žiť vo svete, kde bola mágia len na to aby živila prírodu. Chcel čosi viac. Chcel moc. Preto uvoľnil mágiu z druhého drahokamu. A tá ho ovládla. Možno bol predtým zlý a krutý, no potom sa z neho stal netvor.“
„Chcete povedať, že aj on má... dar?“ Spýtala sa Lee.
„Dá sa nazvať darom niečo, čo bolo ukradnuté? Nie. Nemá dar. A práve preto je ešte horší. Preto ho ešte nikto neporazil.“
„Tak ako ho mám potom poraziť ja?“
„Ešte nepoznáš celý príbeh. Keď Daraghes zistili, čo urobil, uvedomili si, že tretí drahokam nie je v bezpečí. Preto si jeho moc rozdelili, a po dlhých rokoch sa im konečne podarilo ovládnuť svoju moc. Teraz v Thalendore čakajú, až sa objaví ten, čo ich má podľa veštby viesť do boja proti niekomu, kto bol kedysi jeden z nich.“
„Ja?“ Spýtala sa šeptom Lee.
Žena prikývla. „Je to proroctvo. Nebola náhoda, že zaútočili práve na tvoje mesto, nebola náhoda že vyvraždili celú tvoju rodinu. A určite nebola náhoda, že si prežila, a že si teraz tu. Musíš nájsť Thalendor.“
„Čo to je?“
„Mesto v skale. Sídlo Daraghes, nazývané aj mesto mocných. Čakajú na teba.“
„Ale to muselo byť pred tisíckami rokov. Nemôžu predsa...“ Pozrela sa na ženu.
„Mágia ich drží na živote kvôli prísahe, ktorú zložili.“ Zašepkala.
„Akú prísahu?“
„Že zničia zlo, ktoré stvorili...“ Ženin hlas sa začal vytrácať spolu s ňou. Stávala sa čoraz priehľadnejšou, až nakoniec zmizla úplne. Na mieste kde pred chvíľou stála, ležal malý modrý kamienok. Zafír. Lee k nemu natiahla ruku, a len čo sa ho jej koža dotkla pocítila jeho silu. Zrazu sa jej v mysli objavil obrazy. Cesta. K mestu Thalendor.
Lee vyrazila hneď na úsvite, a riadila sa útržkami, ktoré jej ukázal zafír. Nerozumela veľmi tomu, čo sa včera stalo, ale jedno vedela určite. Tá žena neklamala. To vycítila vďaka svojmu daru. Trvalo jej štyri dni, kým prišla k hore, ktorá chránila mesto mocných. Nevedela, ako sa tam dostane, ale vedela že musí. Obišla celú horu v snahe nájsť vchod do mesta. Žiadny tam nebol. Našla len nápis na skale, ktorý bol písaný jazykom, ktorému ona nerozumela. Vedľa neho bol malý ornament, zobrazujúci leva, ktorý mal namiesto očí zafíry. Teda namiesto jedného oka. Namieste druhého bola len prázdna diera. Zrazu presne vedela čo má urobiť. Vytiahla z vrecka modrý kamienok, ktorý jej ukázal cestu, a dala ho na správne miesto. Jemne ho pootočila, a vytiahla. Vtom sa skala začala otvárať. Odhalila tmavý tunel, do ktorého sa zmestil len jeden človek. Lee chvíľu zaváhala. Vedela, že toto je posledný krát, čo vidí denné svetlo pred vstupom do mesta. Zhlboka sa nadýchla, a vošla do tmy. Ako náhle vstúpila do tunela, skala za ňou sa zavrela, a chvíľu kráčala po úplnej tme. Chodba ktorou išla sa postupne začala rozširovať. Dokonca už ani nebola tak tmavá, lebo na stenách občas zazrela horiacu fakľu. Nevedela si predstaviť, že by žila na takomto mieste, bez svetla. Išla už skoro pol hodiny, keď sa pred ňou objavilo schodisko do obrovskej haly. Zišla po ňom, a ocitla sa uprostred obrovskej miestnosti. Steny tvorila vlhká skala, ktorá bola obrúsená, a na nej boli stvárnené rôzne príbehy tohto ľudu. Po krajoch miestnosti, v kruhu, bolo päť trónov. Každý vytesaný z iného kameňa. Lee si tu pripadala nesvoja. Zo všetkých strán obklopená skalou... Vtom si všimla postavu, ktorá stála v rohu miestnosti. Bol to muž v dlhom plášti, vyšívanom zlatom. Podišiel k nej.
„Dlho sme čakali na túto chvíľu.“ Kývol hlavou na znak úcty. „Leeyana.“
Lee neprekvapilo, že ten starec pozná jej meno. Vytiahla z vrecka zafír, a podala ho starcovi. Keď sa dotkla jeho zvráskavenej kože, zacítila podobnú silu, ako keď sa dotkla zafíru, lenže o mnoho silnejšiu. Starec si od nej vzal kamienok, a potom sa jej pozrel do očí. „Ty si hovorila so Strážkyňou?“ Spýtal sa.
„S kým?“
„Strážkyňou osudu. Málokedy zasahuje do životov smrteľníkov. To je znamenie. Si to skutočne ty.“ Povedal, a vrátil jej zafír. „Poď za mnou.“ Dodal, a otočil sa smerom k dverám na druhom konci sály. Keď nimi prešli, ocitli sa na skalnom výbežku, z ktorého viedlo dlhé točité schodisko ešte hlbšie do podzemia. Starec viedol Lee čoraz hlbšie, až kým nedošli na koniec schodiska, kde sa jej naskytol úžasný pohľad. Vyzeralo to tam ako skutočné mesto, lenže s kameňa, a bez svetla. Rovno pred nimi sa týčil obrovský palác. Bol celý z modrého kameňa. Zamierili k nemu. Cestou stretávali množstvo ľudí, ktorý sa jej klaňali, ale žiadne deti. Títo ľudia sa ani veľmi nelíšili od tých „vonku“. Jediný rozdiel bol v oblečení, a samozrejme v tom, že títo ľudia žijú už tisícky rokov. Keď konečne prišli k palácu, vchodová brána sa sama otvorila, a umožnila im vstúpiť. Vo vnútri na nich už čakali ďalší muži a ženy oblečený v dlhých plášťoch. Jedna žena spomedzi nich vystúpila.
„Vítame ťa v Thalendore. Meste mocných.“ Prehovorila.
„Ďakujem.“ Odvetila Lee. „Prišla som...“
„Aby si nás viedla.“ Prerušila ju tá žena. „My vieme. Dlho sme čakali na príležitosť zastaviť to, čo sme napáchali.“
„Takže mi pomôžete?“ Spýtala sa Lee.
„Samozrejme.“ Usmiala sa tá žena. „Preto sme ešte stále tu.“ Pozrela sa na muža vedľa seba, a niečo mu povedala nijakým zvláštnym jazykom. Muž prikývol, a vyšiel z miestnosti. Potom sa obrátila späť k Lee, a povedala.
„Vyrážame zajtra ráno. Určite máš za sebou ťažkú cestu, a musíš si odpočinúť. Taros ti ukáže tvoju komnatu.“
Hneď ako sa Lee prebudila, vyrazili na cestu. Rada starších sa rozhodla, že zostane chrániť mesto, a prenechali jej velenie celého vojska. Bolo až neuveriteľné, koľko ľudí dokázalo žiť v tej tme. Boli ich tisíce, možno aj viac. Lee ich rozdelila do šiestich oddielov, zatiaľ čo jednému z nich velila ona. Cesta k pevnosti im trvala len deň. Čo bolo naozaj prekvapivé. Obyčajným ľuďom by to trvalo aj týždeň, možno viac.
„Dokážeme sa pohybovať naozaj rýchlo.“ Povedala Tamara. Bola to jedna z veliteľov. Vyzerala asi rovnako stará ako Lee. Mala hnedé vlasy, tesne pod plecami zastrihnuté, a v nich mala zapletené niečo ako zlaté šnúrky. Tiež mala na sebe brnenie. Hneď ako ju stretla, sa spriatelili.
„Ako to?“ Spýtala sa Lee.
Tamara sa usmiala. „Mágia, samozrejme.“
„Prečo tu nie sú žiadne deti?“ Napadlo Lee.
„Tretí drahokam zmenil mnohé. Okrem iného, že naše deti dospievajú až neskutočne rýchlo. V jeden deň sa narodíš, a o týždeň už máš osemnásť.“ Vysvetlila jej Tamara.
Lee pokrútila hlavou. „To nie je normálne.“
„My ani nežijeme v normálnom svete.“ Zasmiala sa Tamara.
Utáborili sa mimo dostrel lukov, v malom lese neďaleko od pevnosti. Boli tak chránení pred ich zrakmi, takže mali taktickú výhodu. Keď rozložili stany, Lee zvolala poradu. Všetci piati velitelia prišli opäť neuveriteľne rýchlo. Lee si na to už pomaly začala zvykať.
„Takže,“ Začala. „Zavolala som vás, aby sme prebrali vojenskú stratégiu. Potrebujem, aby ste zdržali vojakov dostatočne dlho, aby som stihla preniknúť do pevnosti, a zabiť veliteľa. Keď zahynie on, vojská sa stiahnu. Možno ich dokonca ovláda, no nevieme to s určitosťou...“ Pokračovala.
„Možno by sme mohli vyslať do pevnosti špehov.“ Ozvala sa Tamara.
„To by nešlo.“ Odporoval jej Deron, ďalší veliteľ. „Keby sme boli prezradení, mohol by ovládnuť jedného z nás, a tak by nám podával falošné informácie. Je to priveľké riziko.“
„A kedy chceš zaútočiť?“ Spýtal sa muž stojaci vedľa Derona.
„O tri dni.“ Povedala Lee rozhodne. Muž prikývol.
„ Pevnosť má dve brány.“ Uvažoval Deron. „Keď máme získať čas, musíme sa dostať dnu. Lebo cez toľkých sa neprešmykneš pani moja.“ A pozrel sa na Lee. „Zadná brána je príliš vzdialená, takže sa k nej nedostaneme včas. Zostrelia nás lukostrelci. Musíme to skúsiť prednou.“ Uvažoval.
„Dobre, takže prvé vlny útoku povedú Deron a Tamara. Udrú na prednú bránu. Môj oddiel pôjde, so mnou, a budú ma kryť s lukmi. Potom sa postupne k obliehaniu pridajú aj ostatné oddiele.“
Vtom do stanu vbehol jeden vojak „Pani moja. Vonku sú nijaký ľudia a chcú s tebou hovoriť.“ Povedal rýchlo. Potom sa otočil k odchodu, a ešte dodal „Sú Nadaní.“
Lee vybehla zo stanu, a rozbehla sa k druhému koncu tábora. Keď tam dobehla, a uvidela kto to je, na tvári sa jej objavil úsmev. Pred ňou stálo asi pätnásť mužov a žien s mečmi, ktorých poznala z Denverovho hradu. A v ich čele stál... David. Usmial sa
„Mysleli sme, že by sa ti hodila pomoc, keď si zašla tak ďaleko.“
„Ako ste ma našli?“ Spýtala sa užasnuto.
David sa uškrnul „ V okolí sa šíria historky o princeznej, čo vedie vojsko do spár samotného pekla.“
„Tak to má od pravdy dosť ďaleko.“ Zasmiala sa.
„Je čas...“ Zašepkala Lee, keď čakala na signál k útoku. Stála na čele svojho oddielu s lukmi. Sama sa vyzbrojila mečom a lukom. Štít nepotrebovala. Len by prekážal. Vedľa nej kľačal David, a povzbudzujúco sa na ňu usmial. Stáli priveľmi blízko pri pevnosti. Keby ich zbadali, celý ich plán by bol stratený, pretože závisel práve od momentu prekvapenia. Zrazu Lee uvidela ich vojská, ako mieria k hlavnej bráne. Ako predpokladala, nepriatelia predpokladali útok na prednú bránu, takže nebolo ťažké upútať ich pozornosť. Všetky hliadky boli sústredené na túto bránu, takže z bokov pevnosť chránilo len zopár vojakov. Asi po dvoch hodinách, na mesto zaútočili zvyšné tri oddiely. Keď sa aj vojaci z bočných hradieb presunuli pomôcť s prednou bránou , vtom jeden z jej lukostrelcov zašepkal. „To je ono pani.“ Aj Lee si všimla svetlo vychádzajúce z ich tábora. Bola tma, takže nepriatelia to svetlo mohli spozorovať, no teraz nebol čas sa tým zaoberať. Lee sa rozbehla k bočným múrom pevnosti, a ostatný ju potichu nasledovali. Zobrala si len zo dvadsať mužov, takže pre nich nebol problém presúvať sa nenápadne. Keď dorazili k múru, Lee, David a štyria ďalší si z opaskov odopli laná, na ktorých konci bol háčik, ktorý sa mal zachytiť o múr, aby sa naň mohli vyštverať. Ostatný mali zostať dole, a kryť ich v prípade, že si ich niekto všimne, alebo by potrebovali pomoc. Lee vyhodila lano, a to sa zachytilo. Opatrne po ňom začala liezť, a ostatní ju nasledovali. Keď už bola hore, prikrčila sa, a štvornožky liezla po hradbách, až kým nenarazili na schodisko, ktorým zliezli na niečo ako nádvorie. Lee za rohom zbadala nijaký pohyb. Rozbehla sa tam. Našla tam dvoch vojakov, ktorý sa k nim pravdepodobne chceli prikradnúť. Keď ju uvideli, vytasili meče, ale ona bola rýchlejšia. Hravo odrazila ich útoky. Jednému z nich sekla po nohách, a druhému zaťala meč do brucha. Odložila meč, a ponáhľala sa späť. Nevedela, ktorým smerom mám ísť, preto sa riadila inštinktami. Zamierila ku najbližším dverám. Prekvapivo, boli odomknuté.
„Vy zostaňte tu.“ Povedala ostatným.
„Si, si istá tým čo robíš?“ Opýtal sa David.
Prikývla.
„Tak teda veľa šťastia.“ Zaželal jej, a vytiahol meč.
Lee blúdila dlhými chodbami bez okien. Pripomenulo jej to Thalendor, ibaže oveľa temnejší a... mocnejší. Až ju striaslo. Bola tam neskutočná zima. Cestou stretla len zopár vojakov, aj tých zabila. No ešte predtým sa pokúšala z ich mysli dostať miesto, kde je on. Aj to našla. Išla si desať minút, kým našla obrovské drevené dvere, na ktorých boli vyrezané odporné obrazce. Lee natiahla pravú ruku pred seba, a pevne sa sústredila. Zrazu sa dvere rozleteli, a odhalili miestnosť, kde nebolo nič okrem obrovského hada nakresleného na podlahe, ktorý sa ovíjal okolo obrovského smaragdu. Niekde v strede miestnosti stála postava v plášti s kapucňou na hlave. Keď ju zbadala, dala si dole kapucňu, a hrôzostrašne sa usmiala. Bol to muž. Mal čierne dlhé vlasy, a strašné, prenikavé červené oči. „Takže to si ty?“ Prehovoril.
Lee neodpovedala. „To ty ma máš zastaviť. Teda aspoň podľa proroctva.“ Pokračoval.
„Zničil si všetko čo som mala rada!“ Vyhŕkla.
„Naozaj? To je mi ľúto.“ Povedal falošne.
„Tak to určite.“ Odvrkla Lee, a vytiahla meč.
„Môžeme tomuto predísť.“ Povedal pokojne.
„Nemyslím.“
„Je to tvoja voľba.“ Povedal, a takisto vytiahol meč.
Lee zaútočila ako prvá. Mierila mu na nohy, lenže on jej meč odrazil. Skúsila to ešte raz, tento krát mu mierila na rameno, no aj tento úder silou odrazil. Skúšala rôzne výpady a údery, ale on ich zakaždým odrazil. Pokúšala sa silou vôle donútiť meč, aby udieral presnejšie, ale nezaberalo to. On bol príliš silný. Vtom Lee napadlo v čom je jeho nevýhoda. Je síce silný, ale pomalý. Nedokáže rýchlo reagovať. To bola jej šanca. Pokúšala sa ho udierať čo najčastejšie, a na rôznych miestach. Spočiatku sa mu ich darilo odrážať, no potom už nie. Leein meč ho zasiahol priamo do srdca. No vtom z rany v jeho hrudi, začal vychádzať zelený prúd. Mágia, ktorú ukradol. Lee ustúpila. Ten prúd, však nemieril k nej, ale ku smaragdu v podlahe. Akoby ju pohltil. Lee sa unavene zvalila na dlážku. Nepremýšľala veľmi nad tým, čo bude cítiť, keď zabije tohto vraha. Možno úľavu, pokoj, alebo uspokojenie, ale mýlila sa. Len jej to pripomenulo čo sa hrôzu vykonal tento muž...
Komentáre
Mne sa páčilo ako to bolo písané..:)
Pridal(a): Lenide, 18. 12. 2010 18:38:06
|
Ja v tom vidím príbeh úplne obyčajný.
Taký obyčajný, až sa jednoducho muselo siahnuť po ostrieľanom koncepte - hlavný hrdina (tentokrát žena), ktorému všetko vychádza, keďže jeho prioritou je pomsta, aj preto musí byť, pochopiteľne, veľmi zručný, na všetko talentovaný a s osudom, čo je mu veľmi priaznivo naklonený, uvrhnutý do magického sveta, aby sa podčiarkla jeho dôležitosť... všetko sa tým pádom obalí do fantasticky monotónnej roviny a čitateľ úžasne rýchlo stráca motiváciu (v FF má podobný typ textu celkom sympatické označenie - Mary Sue), pretože číta niečo, čo tu už bolo (miestami som mala pocit, akoby som sa ocitla v jednom z tých masových MMORPG) :(
A štylistika tomu taktiež nepridáva na svojej kráse - sloveso byť nie je jediným slovným druhom, z ktorého by sa dal vystavať sympatický text. O iných gramatických chybičkách nehovoriac.
Verím však, že sa autor/autorka časom vypíše a že jej ďalšie diela budú stáť za tú chvíľku niečej pozornosti! :)
Pridal(a): Yaonee, 31. 08. 2010 21:26:49
|
Dobre
mohol tam byť podrobnejší popis toho výcvyku ale inak je to pekne klasický príbeh. dobro zlo a jeden vyvlený
Pridal(a): Sirius, 28. 08. 2010 13:24:17
|
|
|
