PoviedkaLetná poviedková súťaž30. kapitola - A jeden ich všetkých spojíKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 31. 08. 2010 09:01:57
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 168
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Prológ
Algor je mestečko pri pobreží Samatúrového mora. Aj keď sa na prvý pohľad nezdá byť ničím výnimočné, nie je to tak celkom pravda. Nemá síce väčší strategický, ekonomický ba ani politický význam a nemá ani nič, čo by prípadnému dobyvateľovi stálo za pozornosť, ale práve v tom je jeho výhoda. Vďaka týmto vlastnostiam si žil Algor pokojným, ničím nerušeným životom, kým väčšina ostatných miest sa musela vyrovnávať s následkami rôznych vojen. Túto skutočnosť si časom uvedomili dva typy ľudí: menší obchodníci a šľachtici druhej ligy. Zatiaľ čo vďaka obchodníkom sa tu rozvinul pomerne veľký trh, šľachta sa len usadila vo vilách, kula svoje intrigy a tvárila sa dôležitejšie, než aká v skutočnosti bola.
Jeden mág je podozrivý, ale dvaja sú už konšpirácia
Čarodejník Alek Naastril, ktorý ráno priplával do Algoru na lodi, toto všetko veľmi dobre vedel. Dopoludnia zostávalo ešte pár hodín a tak sa rozhodol, že sa prejde po trhu, o ktorom už toho toľko počul. V skutočnosti to bol obyčajný trh, aké by sa našli všade inde, predávalo sa tu ovocie, koberce, magické amulety, džbány, elixíry, dokonca aj zbrane. Alek sa nenútene prechádzal a bez väčšieho záujmu si prezeral rôzny tovar. Keď sa mu podarilo predrať sa menším hlúčikom ľudí na kraj trhu, zbadal temného elfa, ako sa horlivo dohaduje o cene zlatej retiazky s trpaslíkom s červenou bradou, nešetriac pritom elfskými nadávkami. Mág sa len uškrnul a vybral sa do mesta.
Ešte nebolo poludnie, keď vošiel do menšieho domu v nenápadnej uličke kúsok od námestia. Obyvateľ domu, statný päťdesiatnik, ho srdečne privítal a prestrel na stôl. Počas jedla si vymenili len niekoľko zdvorilostných fráz. Keď dojedli, mužove rysy stvrdli a na tvári sa mu uvelebil vážny výraz. Pohodlne sa oprel o stoličku a až potom sa začal rozhovor.
„Tak aká bola cesta? Vyskytli sa nejaké problémy?“
„Vôbec žiadne, Trevor, môžeš byť pokojný. Teda ak nerátame moju morskú chorobu, prvé tri dni som nevyšiel z kajuty. Neznášam lode.“
Trevor sa zasmial a podal svojmu hosťovi pohár piva. „Čakal by som, že za tú dobu by si človek zvykol. Čarodejníci predsa veľa cestujú.“
Mág pokrčil ramenami. „Na to si nikdy nezvyknem. Ale radšej poďme k veci. Aká je situácia v meste?“
„Od poslednej správy sa nič nezmenilo. Šľachtic Eznar na dnes večer usporiadal bál. Pozval všetkých významnejších ľudí z okolia, počul som, že má prísť aj temný elf, člen ich vládnucej rodiny. V tomto nenastala žiadna zmena.“
„Takže to bude pravda,“ rozmýšľal Alek, „náš priateľ Ezi si chce upevniť svoje postavenie a dostať sa až na kráľovský dvor. Odvážne na pomerne bezvýznamného šľachtica.“
Na Trevorovej tvári sa objavil úškrn. „S tým, čo má vaša Akadémia v úmysle, sa mu to aj podarí. Namojveru, vy mágovia ste lepší intrigáni ako politici. Ukáž mi ten prsteň, nech si ho obzriem! I keď podľa mňa ti nebude veriť ani s ním.“
Alek bez slova siahol do vrecka v tunike, na čo sa mu na tvári objavil výraz prekvapenia, zmiešaný so zdesením. „Je preč!“
„Čo?“
„Nie je tu. Zmizol. Ešte v prístave som ho mal, to viem. Kontroloval som ho.“
„Hmm, povedz, nebol si náhodou na trhu, kým si sem prišiel?“
„Bol,“ zdvihol hlavu mág.
„Priateľu, zrejme ťa okradli. Áno, je tu pár zlodejov, ktorí dokážu okradnúť aj elfa,“ rýchlo dodal, keď videl nechápavý výraz na čarodejníkovej tvári. „Nie si odtiaľto, nevieš ako to tu chodí.“
„Ale to je katastrofa,“ zúfal si Alek, „bez toho prsteňa všetko, čo poviem, budú len prázdne slová, ten prsteň im mal dodať váhu.“
„Ani s ním by to nebolo ľahké. Možno bol aj celkom zbytočný.“
„Ja viem, ale radšej ho budem mať a nepotrebovať ho, ako ho nemať a potrebovať.“
„Hlavne neprepadaj panike,“ upokojoval hostiteľ, „ešte ho môžeš získať späť. Ale musíš konať rýchlo, nemáme veľa času. Ja ti zatiaľ donesiem slávnostnú tuniku, krajčírka by ich už mala mať hotové. Potom sa tu stretneme a zariadime ostatné veci. A teraz ma pozorne počúvaj.“
Dom, kam ho Trevor poslal, sa nachádzal v malej uličke na kraji mesta. Bol dobre schovaný za tavernou, nenápadný malý domček v záhrade s rôznymi rastlinami a haraburdami. Keby ho človek nehľadal, ani ho nezbadá. Jeho obyvateľ bol vrásčitý starec s dlhými bielymi vlasmi. Rozhodne neskrýval pohoršenie, keď k nemu mág vtrhol. Snažiac sa tváriť urazene, ako to robia všetci zlodeji prichytený pri čine, skoro kričal, keď sa ozval: „Kto ste? A čo tu chcete? Toto je...“
„Ja veľmi dobre viem, čo to je,“ skočil mu do reči Alek, „volám sa Alek. Som čarodejník, vyslaný v záujme Akadémie. Dnes predpoludním ma na trhovisku okradli a dopočul som sa, že Vy mi budete vedieť pomôcť.“
Starec naňho hľadel. „Ste na nesprávnom mieste, pán čarodejník.“
„Dosť,“ vybuchol Alek, strácajúc trpezlivosť, „na toto nemám čas. Asi si nerozumieme. Viem, kto ste. Viem, že viete o všetkom. Chcem vedieť, kde nájdem prsteň, čo mi dnes ukradli, alebo tu nešťastnou náhodou dôjde k výbuchu. Spomenul som už, že som mág? A ak ste naozaj taký, za akého Vás považujú, tak potom určite viete, že sa neoplatí miešať do záležitosti Akadémie.“
„Neviem ako ste sa o mne dozvedeli, ale rozhodne nemám prehľad o každom zlodejovi v meste. Okrem toho, o jednom bezvýznamnom prsteni by som sa aj tak nedozvedel, takéto veci si zlodeji hneď vymieňajú za niečo užitočné. Navyše by som sa nedozvedel o takej bezvýznamnej krádeži po pár hodinách. Ste na zlej adrese, ak chcete svoj prsteň naspäť, musíte hľadať medzi zlodejmi.“
Alekovi neušli drobnosti, ktoré starec mimovoľne urobil počas svojho monológu- uhnutie pohľadom alebo jemné roztrasenie ľavej ruky. Mal už skúsenosti s jednaním s ľuďmi, teraz ale nemal čas vyjednávať.
„Ako chcete, ja som Vás varoval.“
Skôr než stihol starec zareagovať, zdvihol ruky a začal hovoriť zaklínadlo. Plameň sviečky na stole sa pred zdeseným pohľadom starca zmenil najprv na modrý, potom na zelený a hneď nato sa niekoľkonásobne zväčšil, až vybuchol s ohlušujúcim hlukom. Čarodejník sa ani nepohol, ale starec sa inštinktívne s výkrikom hodil dozadu, až spadol zo stoličky. Trvalo skoro minútu, kým zodvihol hlavu a aspoň ďalšie dve, kým sa pomaly posadil naspäť za stôl. S úžasom si všimol, že výbuch nezanechal žiadne stopy, akoby sa nikdy ani nestal. Zahľadel sa mágovi, ktorý stále stál bez pohybu, do očí. Až teraz si uvedomil, že celé to predstavenie bolo pre efekt, chcel ho len vystrašiť. Najhoršie na tom bolo, že fungovalo. Nemal na výber.
Vzdychol si. „Dobre, vzdávam sa. Je to prsteň s akousi pečaťou? Po obvode má malé rubíny?“
„Áno, to je on.“
Starec prikývol. „Dobre, viem kde je. Zoženiem ho a hneď zajtra tu bude, len za malý poplatok, samozrejme.“
Alek zavrtel hlavou. „Zajtra je neskoro, potrebujem ho teraz.“
Starec sa pokúsil skryť strach, namáhavo prehovoril:„Ale to nepôjde, nemôžem...ak by sa dozvedeli... vystaviť nebezpečenstvu...povesť...“
„Pozrite, ide tu o viac, než si myslíte. Chcem ten prsteň, viac ma nezaujíma. Nechcem pomstu, spravodlivosť ani odplatu. Dajte mi ho a ja prisahám, že odídem v pokoji.“
„Slovo mága?“
„Slovo mága.“
Starec si uľahčene vydýchol. „V tom prípade sa môžeme dohodnúť. Čo- to som už prežil a viem, že mágovi, čo dá slovo, sa dá veriť. Takže naozaj nikto nepríde k...ehm... úrazu?“
„Pokiaľ dostanem ten prsteň.“
Starec prikývol. Robil som všetko, čo sa dalo, pomyslel si, a začal opisovať cestu.
Keď Alek odchádzal, bol taký zamyslený, že si ani nevšimol prichádzajúcu vysokú postavu, ktorá sa s ním skoro zrazila vo dverách.
Nájsť opustený dom bolo podľa starcových inštrukcií celkom ľahké. Alek ani nevedel ako a zrazu sa ocitol vnútri, hľadiac do očí vystrašenej mladej zlodejky. Mala dlhé hnedé vlasy a zelené oči. To, že bola skoro ešte dieťa, si ani neuvedomil, jeho pozornosť upútal fakt, že je to polelfka. Rýchlo ju upokojil, aby neurobila nejakú hlúposť a stručne jej vysvetlil situáciu. Avšak keď ju požiadal o prsteň, len sklopila oči.
„Ja už ho nemám, musela som ho...ehm...´predať.“
Alek potichu napočítal do desať, kým prehovoril: „Tak ma zaveď ku ´kupcovi´, ja už zvyšok zariadim.“
Preglgla. „To nepôjde. Neviem totiž, kde je. A- ale nájdem ho. A prinesiem prsteň pred vilu, keď začne bál.“
Alek išiel zošalieť, dokonca sa pristihol, ako ju drží pod hrdlom, ale nemal na výber. Pomaly sa začalo zmrákať a ešte musel pred bálom zariadiť niekoľko vecí. Odovzdane zvesil hlavu. „Tak dobre, no ak tam nebudeš po západe slnka aj s prsteňom, tak ver, že si ťa nájdem kdekoľvek a keď s tebou skončím, tak démonov budeš považovať za nesmierne milú a dobrosrdečnú rasu.“
Znovu preglgla. „Budem tam, aj s prsteňom.“
Alek nahnevaný odišiel, uvažujúc, či to celé nie je len nočná mora.
Slnko práve zapadlo, keď prišiel pred Eznarovu vilu. Hostia už prichádzali zo všetkých strán. Pri vchode naňho akási postava zamávala a vybrala sa smerom k nemu. Až keď k nemu prišla bližšie, tak si uvedomil, že je to jeho zlodejka. Na mágovo prekvapenie mala na sebe plesové šaty (akiste požičané, lebo jej boli trochu veľké).
Alek sa ani nesnažil skryť prekvapenie. „O čo tu ide? Dúfam len, že máš prsteň.“
„Áno...aj nie. Počkaj,“ skríkla, keď zbadala mágov prudký pohyb, „viem kde je ten prsteň. Má ho jeden elf, ale ten je pozvaný na bál a už je vnútri. Tak som si rýchlo zohnala šaty. Len ma dostaň dnu a ja ho získam, ale sama sa dnu nedostanem“
Alek si vzdychol, potichu narátal do dvadsať a poďakoval všetkým bohom, že jeho pozvánka je pre dve osoby.
Po necelej hodine, keď bola zábava už v plnom prúde, polelfka išla získať prsteň. On sa práve rozprával s napitým trpaslíkom s červenou bradou, členom rodu Redzovcov, ktorý sa mu sťažoval, že ho doobeda na trhovisku okradli, keď mu sluha prišiel oznámiť, že ho pán domu konečne prijme. O chvíľu na to sa ocitol v malom salóniku so šľachticom.
Eznar si ho podozrievavo prezeral, akiste nemal chuť na zdvorilostnú konverzáciu. Odpil si z vína, ktoré držal stále v ruke a naznačil mágovi, nech začne rozprávať.
„Ako už viete, jeden šľachtic, ktorého meno Vám je už známe, nemá v úmysle podporiť Váš postup na kráľovský dvor. Najal si vraha, ktorý je práve teraz tu, na tomto bále. Už sme Vás varovali, medzitým sa však Akadémii poradilo získať šľachticov prsteň, ktorý mal vrah u seba ako poistku pre platbu. Bohužiaľ, vrah nám unikol a nepoznáme ani jeho tvár. Bol som vybraný, aby som osobne zabezpečil vaše bezpečie. Pokiaľ ide...“
Eznar všetko počúval bez prejavu akejkoľvek emócie. Až keď mág skončil, prehovoril tichým, ale ostrým hlasom: „ Vravíte, že som skeptik? No neviem. Áno, Akadémia ma už varovala. Ale musím priznať, že tomu proste nemôžem uveriť, pripadá mi to celé ako vykonštruovaný trik. Veľmi dobre viem, ako sa čarodejníci angažujú v mocenských intrigách. Všetkých čarodejníkov možno zaradiť do dvoch skupín: politici a bojovníci. Vy, Alek, mi pripadáte niečo medzi, ideálny na situáciu, akú ste práve opísali. Som spojencom Akadémie v politických otázkach a keby ste stratili mňa, stratíte aj vplyv na celú túto oblasť. Nejde o môj život, vy mágovia proste konáte vo vlastnom záujme. Aby bolo jasné, netvrdím, že Vám verím. Ten prsteň dodá váhu Vašim slovám, no ani s ním nie som úplne presvedčený. Aj keby ste mi to dokázali, tak tomu nebudem veriť. Ukážte mi ho.“
„Má ho moja spoločníčka, je dole, hneď tam môžeme zájsť.“ Teda aspoň dúfam, dodal si v duchu pre seba.
„Tá polelfka, čo ste s ňou tancovali? Vy mágovia ma nikdy neprestanete udivovať.“
Vtom sa zdola ozval silný buchot, nasledovaný krikom. Obaja si vymenili pohľady. Alek vybehol z dverí ako prvý, šľachtic ho nasledoval. Keď zbehli dolu po schodoch, naskytol sa im zvláštny pohľad. Na zemi v kaluži krvi ležal mŕtvy muž. V ruke zvieral prsteň, ktorý Alekovi zapríčinil niekoľko sivých vlasov. Pri mužovi kľačala jeho spoločníčka a hneď vedľa nej stál temný elf s dýkou v ruke. Ostatní hostia vytvorili polkruh a s vydesenými pohľadmi všetko sledovali. Prvý sa spamätal mág, zobral prsteň, obrátil sa na Eznara a pokojným hlasom sa opýtal: „Tak už mi veríte?“
Kradnúť sa nemá
Nebolo síce ešte poludnie, ale počasie jasne naznačovalo, že leto je už za dverami. Na trhovisku, kde boli traja ľudia na meter štvorcový, bolo navyše aj dusno. Množstvo ľudí je však pre zlodeja výhodou a Zirin to dobre vedela. Odmalička bola nútená postarať sa o seba a zlodejstvo bolo jedno z mála remesiel, čo mohli vykonávať aj deti. Navyše ako polelfka mala na svojej strane rýchlosť, reflexy a pružnosť, čo je v tomto povolaní skvelá výhoda. Dnes sa jej celkom darilo, získala mešec zlatých mincí od jedného trpaslíka s červenou bradou. Pomaly sa už chystala odísť, keď ju upútal jeden cudzinec. Musel to byť mág, čo je v týchto končinách pomerne vzácne. Z nejasného popudu sa vybrala jeho smerom, ten pocit bol silnejší ako ona. Mág bol pre ňu niečo celkom nové. O necelú minútu mala už v ruke pečatný prsteň, po obvode mal malé rubíny. Nečakajúc, kým si čarodejník všimne chýbajúci majetok, rýchlo sa pobrala preč. Zanedlho došla k menšiemu, dobre schovanému domu vedľa taverny. Vnútri ju privítal bielovlasý starec.
„Tak ako moja milá, čo ťa ku mne privádza?“ začal rozhovor s úsmevom, ktorý by vyplašil aj trola..
„Niečo mám, pozri sa na to,“ podala mu prsteň, „asi pečatný, zrejme patrí nejakému šľachticovi. Ale zobrala som ho mágovi, bol na trhovisku.“
„Mágovi?“ začudoval sa starec. „Koľkokrát som ti hovoril, že sa máš vyhýbať elfom a čarodejníkom? Viem, že odmalička si na ulici, ale nezdôrazňoval som, že elf a mág ťa dokáže prichytiť aj s tvojou pružnosť?“
„Ja viem, ja viem,“ ohradila sa, „ale tento ma nechytil. Myslíš že má nejakú cenu?
„To neviem, v šperkoch sa nevyznám.“
„Pozri, čo ešte mám, aha.“ S týmito slovami vyložila na stôl mešec so zlatými mincami. Starec uznanlivo hvizdol.
„Mešec zlatých mincí od jedného trpaslíka s červenou bradou, ktorý predáva zlaté šperky na trhu.“
„Tak to je iné,“ starec sa pustil do počítania, „to splatí tvoj dlh a ešte ti aj zostane. Zachránila si si kožu, maličká. Šéf bude spokojný. Ale ten prsteň ti prinesie problémy, uvidíš, cítim to v kostiach.“
Zirin dojedala obed v taverne, keď si všimla vysokú postavu pri bare. Bol to nepochybne elf a čo viac, mal na opasku očividne ťažký mešec mincí. Hoci bola veľakrát varovaná, predsa len, pokušenie bolo priveľké. Tentoraz sa ale presvedčila, že jej polelfská rýchlosť je proti elfskej úplne na nič. Keď ju elf držal pevne za ruku a díval sa jej do očí, prosila všetkých bohov o pomoc.
„Musíš byť trúfalá, ak sa pokúšaš okradnúť temného elfa,“ povedal jej, „alebo len hlúpa, keď nevieš ako temní zaobchádzajú s takými, ako si ty.“
Pokúsila sa prehovoriť, ale jej ústa nevydali ani hlások.
„Nemáš čo povedať? S tvojím pôvodom by si mala vedieť aspoň základné veci o elfoch a vzťahoch medzi nimi, hm?“
„Ja ne...neviem,“ zakoktala, „odmalička som sama, nikto ma nevychovával. O elfoch neviem nič. Snažím sa len prežiť.“
Elf na ňu uprel zvedavý pohľad. „ Ak nežiješ na hrane, tak zaberáš veľa miesta, však? V tom prípade ti dám radu do života: nikdy neokrádaj temného elfa. Dôraz je na slovách nikdy a temného, pochopila si?
Zirin len prikývla.
„Keďže si vedome nevedela, čo činíš,“ konštatoval tichým hlasom, „a ja mám dnes dobrú náladu, nechám ťa odísť bez trestu, ale musíš sa vykúpiť. Pár mincí bude stačiť.“
Ako tam stála a hľadela temnému elfovi do očí, uvedomila si, že spravila chybu. Doteraz sa ešte nikdy tak nebála. Strčila ruku do vrecka, aby vytiahla pár mincí, čo jej ešte zostali z raňajšieho úlovku a nahmatala prsteň. Bezmyšlienkovite ho vybrala a podala elfovi. Ten sa zamračil.
„Čo je to?“
„Prsteň. Zrejme pečatný, má cenu.“
„Nuž, nie každý zlodej je aj schopný, však?“ zazubil sa, „Daj mi ho a choď, ty jedna zlodejka.“
Nepovedal to výhražným tónom, skôr pobaveným, ale aj tak sa Zirin pristihla, ako kráča čo najrýchlejšie preč od taverny.
Bola vo svojom úkryte, starom opustenom dome, keď začula akýsi zvuk zdola. Opatrne vykročila ku schodom, aby sa ocitla tvárou tvár mágovi, ktorého ráno okradla. Kým zvažovala, či zaútočiť alebo utiecť, mág prehovoril.
„Nemusíš sa báť, neublížim ti. Viem že si ma ráno okradla- čo, mimochodom, by sa nepodarilo len tak hocikomu- ale potrebujem ten prsteň. Ide tu o politické sprisahanie a ten prsteň je dôkaz.“
Zirin prebehol pred očami Nikolas, ako povedal: „Ja som ti to hovoril!“
Vysvetlila mu, že prsteň už nemá. Veľmi ho to rozzúrilo, schmatol ju dokonca pod krk a zdvihol do vzduchu. Netušila, že čarodejníci sa tak ľahko prestanú ovládať. Na radu pudu sebazáchovy mu sľúbila, že mu prsteň prinesie. Mág jej sľúbil odmenu, ak sa jej to podarí.
Zirin vyspovedala všetkých v taverne, povypytovala sa aj známych, ale elfa nenašla. Až dve hodiny pred západom slnka celkom náhodou zistila, že elf je pozvaný na bál v Eznarovej vile, kde sa mala aj stretnúť s mágom. Strážcovia ju však odmietli bez pozvánky pustiť dnu a čo bolo horšie, elf bol už vnútri. Zostávala jediná možnosť. Neprešlo ani desať minút a celá zadýchaná prudko vtrhla do krajčírstva.
„Potrebujem šaty a to rýchlo. Idem na bál,“ dodala, keď zbadala krajčírkin prekvapený výraz.
„To si mala prísť skôr. Za takú chvíľu šaty neušijem. Trvalo celé dni, kým som spravila šaty pre istého elfa a čarodejníka, ktorého som ani vôbec nevidela.“
„Prosím,“ zavzlykala Zirin a vybrala všetky mince, ktoré mala so sebou, „je to otázka života a smrti.“
Krajčírka na ňu len zarazene pozerala. Presnejšie, na jej mince „Vieš čo? Mám tu jedny šaty, budú ti asi priveľké, ale budú musieť stačiť.“
Zirin boli šaty naozaj trochu priveľké, ale svoj účel spĺňali, hoci módna polícia by ju okamžite zatkla. Aspoň budú mať klebetné manželky šľachticov koho ohovárať.
Pred vilou nečakala ani päť minút, kým zbadala mága, ako sa obzerá a zakývala mu. Po stručnom opise situácie už boli obaja vnútri. Jej spoločník sa správal ľahostajne, ale jej prepych pripadal úžasný. Všetko si obzerala, s neskrývaným záujmom hodnotila, raz ju dokonca Alek musel napomenúť, nech zavrie ústa. Po večeri, ktorá bola tým najlepším jedlom, aké kedy jedla, im prišiel sluha oznámiť, že Eznar onedlho prijme mága. Vtedy na parkete zbadala povedomú vysokú postavu. Rýchlo vytiahla čarodejníka, ktorý ostro protestoval, na parket. Ukázalo sa, že je mizerný tanečník, až sa Zirin neudržala a musela sa zasmiať. Počas druhého tanca mu pološeptom oznámila: „Ten elf vedľa nás, ten čo tancuje so ženou v červených šatách, on má ten prsteň.“
„Vážne?“ začudoval sa, „Nespriahli ste sa vy elfskej krvi proti mne?“
Zirin chcela niečo namietnuť, už otvárala ústa, keď do nich vrazil iný pár. Muž sa ospravedlnil a vzdialil sa aj so svojou partnerkou. Alek sa zahľadel na svoj cieľ.
„Choď pre ten prsteň. Som zvedavý, čo je ten elf zač, ale najprv musím získať prsteň . Snáď nebudú problémy.“
Zlodejka sa zhlboka nadýchla a nenápadne sa pobrala k temnému elfovi. Práve nastala výmena partnerov, tak to využila a bleskovo sa votrela k nemu do náručia. Keby zbadala, ako v tom okamihu čarodejník kráča hore schodmi, zrejme by spanikárila.
„Mladá polelfka?“ povedal elf, neskrývajúc prekvapenie, „musím uznať, že zo všetkých obyvateľov mesta som tu zlodejku čakal najmenej. Čomu vďačím za toto opätovné stretnutie?“
Zirin mu pozrela priamo do očí. Snažila sa zladiť rytmus tanca so slovami. „Ak mám povedať pravdu, vyskytol sa menší problém. A tým ´menší´ myslím, že som v poriadnom maléri a to nielen ja. Prosím, povedz, že ho ešte máš.“
„Tak o to tu ide? A ja som si myslel, že som sa na obed vyjadril jasne o miešaní sa do záležitostí temných elfov,“ spravil obrat a chytil svoju partnerku do druhej ruky, „ ja sa dokonca nerád miešam do svojich súkromných vecí. Budem hádať, chceš ho naspäť. Alebo sa ti len páčim?“
Teraz sa musela Zirin zatočiť. Skoro spadla, ale elf ju na poslednú chvíľu zachytil. Bol oveľa lepší tanečník ako Alek.
„Je to záležitosť mágov, im patrí ten prsteň. Ide o sprisahanie, niekto chce zabiť Eznara. Prsteň má byť dôkaz, ale mág, čo ho sem poslali, aby zabránil atentátu, ho potrebuje ako dôkaz. No a mne ide hlavne o moju maličkosť,“ dodala pravdivo.
Zdalo sa, že to spravilo na elfa dojem. „Tak mágov? To už hej, jeden horší ako druhý A to som ťa mal za malého zbabelca. Najprv som si myslel, že som sa v tebe mýlil, no mýlil som sa.“
„Neodpovedal si mi- máš ho ešte?“ V zlodejkiných očiach sa zračila zúfalosť.
Elf sa len usmial. Bez slova prikývol, na čo sa ho Zirin objala okolo pliec. Rozhodol sa ju upokojiť, skôr než sa rozplače. Práve sa chystal prehovoriť, keď na chrbte ucítil niečo ostré.
„Ts- ts, to je mi ale párik,“ zaznelo spoza elfovho chrbta a keď Zirin otvorila oči, do tváre jej hľadela tvár, aká by sa hodila do temnej uličky a nie medzi vyššiu spoločnosť. Spoznala v ňom muža, ktorý do nej vrazil počas tanca s Alekom. V ruke držal dýku a nezdalo sa, že by váhal s jej použitím. Nasledujúce udalosti Zirin vnímala ako vo sne. Muž sa im vyhrážal, elf mu dal prsteň, kvôli ktorému sa ocitla v tejto situácii a Alek nebol nikde v dohľade. A nikto z hostí im nevenoval pozornosť, sčasti preto, že stáli trochu bokom a sčasti preto, že ten človek vedel, čo robí. Jeho slovám nevenovala pozornosť, na to bola príliš vystrašená. Kútikom oka však zachytila elfovu grimasu a kdesi v jej mozgu sa rozsvietilo. S celou svojou rýchlosťou sa vrhla na muža pred sebou, on bol však rýchlejší, ako vyzeral. Prudko ju odsotil, až tvrdo dopadla na stôl, ktorý sa od nárazu zlomil a s buchotom sa zrútil. Počula krik, ale nevedela, či to kričí ona od bolesti, alebo či to je niekto iný. S bolesťou v chrbte sa jej podarilo kľaknúť, rukou si pretierajúc zaslzené oči. Pred sebou videla rozmazane ležať v kaluži krvi človeka, čo sa jej ešte pred chvíľou vyhrážal smrťou. Vedľa nej stál elf, ostatní hostia sa zhlukli okolo, aby zistili, čo sa deje. Za pár sekúnd sa pred ňou objavil vystrašený mág, obzerajúc si situáciu. Jasne videla, ako s víťazoslávnym úškrnom zdvihol prsteň.
Nikdy never temnému elfovi
Knaa´l bol urodzeného pôvodu, člen vládnucej rodiny jedného z najväčších klanov temných elfov na tomto kontinente. Nepatril síce k hlavnej rodovej línii, ale aj jeho druhá rodinná vetva bola stále tím, čo by ľudia nazvali kráľovského pôvodu. V tomto prípade to bolo viac než dosť na to, aby bol pozvaný na šľachtický bál len preto, že sa ocitol v meste v správny čas. V deň bálu sa doobeda nenútene prechádzal po trhu. Upútala ho len jedna zlatá retiazka, ktorú sa rozhodol kúpiť, ako dar sa to koniec koncov zíde vždy. Skoro pol hodinu sa dohadoval s trpaslíkom s červenou bradou o cene, kým sa mu zdala prijateľná. Dal mu dohodnutú sumu zlatých mincí a pobral sa preč.
Práve popíjal pri bare v jednej taverne, keď vycítil pohyb pri jeho opasku. Konkrétne pri jeho mešci s mincami. Prudkým pohybom, akého sú schopní iba elfovia, zachytil zlodejovu ruku, aby sa ocitol tvárou v tvár mladej polelfke, čo ho celkom pobavilo. Bola ešte mladá a celá vystrašená, tak jej len trochu pohrozil a nechal odísť.
Zamyslene si prezeral prsteň, ktorý mu dala ako výkupné. Vyzeral ako pečatný prsteň nejakého šľachtica. Dôsledne ho odložil a pobral sa preč. Ešte ani poriadne nevyšiel von, keď jeho elfské uši počuli výbuch. Znelo to ako keby niekde nablízku vybuchol kotol, ale všade bol pokoj. Vo dverách do menšieho domu, dobre skrytého hneď za tavernou sa skoro zrazil s vychádzajúcou postavou. Bol to celkom určite mág, ale bol taký zamyslený, že ho vôbec nevnímal. Elf sa rozhodol urobiť to isté a vošiel do domu, aby sa ocitol tvárou v tvár starcovi, ktorého za pár uplynulých dní celkom dobre spoznal.
„Stalo sa niečo, Nikolas? spýtal sa so záujmom, „Zdáš sa byť nahnevaný aj vystrašený. Má to niečo spoločné s tým odchádzajúcim mužom v čarodejníckej róbe?“
Starec si vzdychol a kývol rukou. „Menšie opletačky medzi čarodejníkmi a zlodejmi, nič, čo by sa týkalo nás dvoch.“
Knaa´lovi niečo napadlo. „Takže ten výbuch, čo som počul, má na svedomí on?“
Nikolas bol prekvapený. „Ty si to počul? Elfský sluch je naozaj vynikajúci.“
„Ak nehrozí žiadne nebezpečenstvo,“ zhodnotil Knaa´l situáciu, sadajúc si do kresla, „môžeme sa baviť o mojich záležitostiach?“
„Ale iste, iste. Magický amulet budem mať už zajtra. Čo sa týka bálu, tu je pozvánka. Eznar patrí síce medzi šľachtu, ale veľa vecí vybavuje radšej cez nás, aby na seba zbytočne neupozorňoval. Krajčírka už čaká so šatami, stačí sa pre ne pred bálom zastaviť.“
Elf sa usmial. „Si rodený taktik, Nikolas. Mal by si byť kráľovým poradcom.“
„A zarábať o polovicu menej ako zarábam teraz? To ani náhodou.“
U krajčírky skončil rýchlo, šaty boli už hotové. Nesmie zabudnúť za ne Eznarovi poďakovať, bol to síce dar z vypočítavosti, akiste dúfal, že takto rozšíri svoje obchody aj k temným elfom, ale stále to bol dar. Keďže už nemal v ten deň nič iné na pláne, pobral sa rovno k šľachticovmu domu, hoci bolo ešte skoro.
Bál si vychutnával, v poslednom čase veľa cestoval a nemal príležitosť sa zabaviť. Navyše ako temný elf budil v týchto končinách náležitú pozornosť, najmä u niektorých dám. Nezdržal sa úsmevu ani keď kútikom oka zbadal jedného nešikovného muža, ako vrazil do iného páru. Práve tancoval so ženou jedného staršieho šľachtica, keď nastala výmena partnerov a jemu sa v náručí ocitla povedomá tvár. Bola to mladá zlodejka v pre ňu priveľkých plesových šatách. Zdala sa mu celá nervózna a vystrašená, akoby jej niečo hrozilo. Počas tanca ho požiadala o vrátenie prsteňa, zdôvodnila to sprisahaním medzi šľachticmi a mágmi. Už jej ho chcel vrátiť, ale práve v tom momente ucítil dotyk na svojom chrbte. Pustil svoju spoločníčku a obaja sa ocitli tvárou v tvár mužovi, v ktorom Knaa´l spoznal nešikovného tanečníka.
Stáli trochu bokom od parketu, nikto si ich nevšímal. Muž to využíval a nenápadne držal v ruke veľkú dýku.
„Veľmi zaujímavé,“ konštatoval muž, „dovoľte, aby som sa predstavil. Poznajú ma pod menom Ryzak. Som muž, ktorého najali, aby som svet zbavil Eznara. Niektorým ľudom totiž prekáža, viete?“
„Nepochybne,“ súhlasil elf. „Takže ste počúvali náš rozhovor?“
„Každé slovo. Keď som prišiel o prsteň, tušil som, že budú problémy. Snažil som sa vypočuť si toho čarodejníka, ale nepodarilo sa mi to. Teraz ale viem, že musím rýchlo konať. Otázne je, ako to spraviť tak, aby som sa zbavil vás dvoch a stále sa dostal k šľachticovi? Najprv mi dajte ten prsteň, dobre?“
Elf mu ho bez slova podal. Muž ho pevne zovrel do dlane a škaredo sa usmial na svojich zajatcov. Očividne potešený, začal nahlas hovoriť, čo urobí ďalej.
Knaa´l sa nenápadne pozrel na zlodejku. Bola vyplašená a triasla sa po celom tele. Bola to zlodejka, nie bojovníčka, a navyše ešte dieťa. Ale potreboval jej pomoc. Kým najatý vrah stále rozprával, rukou jej naznačil krútený pohyb. Zdalo sa, že pochopila. Teraz potreboval upútať vrahovu pozornosť.
„Jedno stále nechápem,“ obrátil sa k vrahovi, hrubo prerušiac jeho monológ a pritom trochu podstúpiac od Zirin, „s toľkýmito hosťami, prečo tu nepodávajú údené mäso?“
Muž sa zarazil a vrhol naňho pohľad, akoby sa elf práve zbláznil. To už polelfka prudko vyskočila. Jediným pohybom skúseného zlodeja mu vytrhla z rúk dýku, kým jej súper mal čo robiť, aby ho svojím skokom nezvalila na zem. Inštinktívne ju silno udrel, až vrazila do stola a od bolesti vykríkla. Knaa´l už držal v ruke mužovu dýku, ktorou ho bodol priamo do srdca. Pomalým pohybom sa zosunul na dlážku, kde zostal ležať v kaluži svojej krvi. Zirin si kľakla vedľa neho, ostatní hostia sa zhŕkli okolo, aby zistili, čo sa vlastne stalo. Poslední pribehli mág a Eznar.
Epilóg
Chvíľu po tom, ako Zirin Alekovi stručne vysvetlila, čo sa vlastne stalo, sedela v kresle v salóne a pila horúci čaj. Namiesto zakrvavených šiat mala na sebe krásny župan. Aj on jej bol priveľký. Na druhej strane miestnosti sa rozprávali Alek a Eznar . Knaa´l o niečom diskutoval s majordómom.
„Nebudem predstierať, že rozumiem všetkému, čo sa tu dnes stalo,“ hovoril šľachtic, „pretože čím viac toho viem, tým menej toho chápem. Ale jedno viem, že ste mi dnes zachránili život, hoci ja som Vašim slovám o sprisahaní neveril. Môžete Akadémii odkázať, že naďalej zostanem jej prívržencom a budem ju podporovať aj na dvore. Samozrejme, že napíšem list s poďakovaním a zdôrazním Vašu zásluhu na celej veci.“
Na to šľachtic podišiel k polelfke. „Vám sa bohato odmením a samozrejme Vám kúpim nové šaty, z hodvábu.“
„Excelencia,“ zapojil sa do rozhovoru elf a prikročil zozadu k Zirin, „mohli by ste zariadiť, aby jej šaty ladili s touto retiazkou?“
Siahol do vrecka a na prekvapenie bývalej zlodejky jej dal na krk zlatú retiazku, ktorú ráno kúpil na trhu.
„Myslím, že si ju zaslúži,“ skonštatoval mág.
„To bez rečí,“ súhlasil šľachtic.
Keď Zirin a Knaa´l osameli, elf sa obrátil k polelfke: „Ponuka stále platí, o pár dní odchádzam do Ytilu. Naša milá slečna so zmiešanou krvou by mala spoznať svoje korene.“
„Prijímam,“ odpovedala, „po dnešnom dni už nikdy nebudem kradnúť. Myslíš že je ten prsteň prekliaty?“
„Len pre svojho majiteľa.“ zaznela odpoveď.
Zirin si v duchu predsavzala, že ako prvé sa bude musieť naučiť rozoznať, kedy elf žartuje a kedy hovorí vážne.
Komentáre
Palec dohora!
Výborná práca :) Mala svoje drobné muchy, ale obsah ich príjemným spôsobom zahnal. Ďalší príbeh, ktorý ma v každom smere príjemne zabavil!
Pridal(a): Yaonee, 31. 08. 2010 21:34:31
|
|
|
