PoviedkaLetná poviedková súťaž31. kapitola - Bol som prvý, ale nie poslednýKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 31. 08. 2010 09:10:16
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 157
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Chcel som prejsť životom celkom sám, ale chcel som mať aj okolo seba ľudí, čo mi pomôžu.
Chcel som byť prvý, ale aj posledný.
Chcel som mať všetko, ale aj nič.
Chcel som byť človekom, ale niekedy ani nie.
Chcel som zomrieť, ale aj žiť.
2.septembra 1419 sa to stalo. Ten hore, asi Boh, neviem prečo, ale je to tak, zamiešal karty osudu.
Zaznel výkrik a ja som uzrel svet. Ja. Volám sa Joseph Vanraldid a som hrozbou ľudstva.
Vlastne,....... mal som byť hrozbou ľudstva.
Toto je príbeh môjho dlhého života, ktorý skončil skôr, ako som ho stihol žiť. Toto je moja spoveď.
Takže znova. Volám sa Joseph Van....bla, bla, bla. Mám stodvadsaťpäť rokov a narodil som sa
v srdci Poľska. V Krakowe.
Ako malý som mal krásny život. Život malého, odkopnutého bastarda. No, nieje to krásny život?!
Základ pre masového vraha, ale niesom masový vrah. Som len krvilačná stvora. Som vampír.
Neviem, či vám to niečo hovorí.
V skratke: netvor sajúci krv s ľudskou podobou. Toto je len definícia, ale realita je oveľa horšia.
Vždy som bol samotár. Myslím, kým som bol človek. Potuloval som sa ulicami s nádejou, že
tento deň bude iný a ja konečne bude môcť niečo poomieľať v ústach. Niekedy som nejedol
celé dni. Niekedy aj týždne. Mnohokrát som už cítil smrť na pleciach, ale za každým som prežil.
Nejaká čudná náhoda mi nedovolila umrieť.
Potom, starší, som si našiel nejakú tú prácu. Bola to špinavá práca, ale bola platená. Mal som
pravidelnú stravu a posteľ,kde som mohol večer zložiť hlavu. Po dlhých rokoch som sa vypracoval,
až na vrchného v kuchyni. Mal som dobrých učiteľov a skúsenosti ulice. Šťastie osudu mi aspoň
tentokrát pomohlo. Pomohlo prežiť.
Takto dobre som si žil, až do ďalšieho omylného zozhodnutia toho hore.
Z nevysvetliteľného dôvodu vznikol nový druh. Iný druh. Tento druh musí prežiť smrť, aby sa znova
narodil. Neviem úplne isto, ale bolo to asi takto.
Bola to láska na prvý pohľad. Ach, moja Margarétka.
Šiel som ju navštíviť. Prechádzal som tmavými a upršanými ulicami Krakowa k mojej milovanej.
Prechádzal som práve ulicou obchodníka Alexa Chringra, keď zrazu počujem menší pohyb.
Nevšímal som si to. Mohla to byť mačka, myš, jednoducho hocičo iné. A ja som predsa šiel k
Margarétke. Nemal som vôbec čas sa tým zaoberať.
Ochvíľu, kým som sa náhlil ulicou, okolo mňa prefrčala mačka. Ako som predpokladal. Bežala
ako o život. Musela byť niečim vystrašená.
Z hlboka som vydýchol a pozrel sa na značku ulice. Chýbalo mi už len päť obytných domov aby
som bol na mieste. Prešiel by som aj šíre more, aby som ju mohol hoc len na chvíľu uzrieť.
Nedočkavo som zaklopal na dvere jej domu.
Potom som už len počul zvuky spoza dverí. Akokeby prichádzala. A viac si nepamätám.
Od vtedy som Margarétku nevidel.
Keď som sa neskôr pýtal ľudí, či niečo nespozorovali v ten osudný večer, tak jediné, čo
som sa dozvedel bolo to, že v ten deň počuli nejaký výstrel. Iní zase počuli iba strašný rachot.
A iní si z toho dňa vôbec nič nepamätajú, alebo si skôr nechcú pamätať.
Prvý týždeň. Vlastne nie. Bol to prvý rok. Rok , ktorý som prežil len v poznávaním toho, čím som.
Predstavte si, že sa asi po týždni zobudíte a chcete sa vrátiť domov, ale zistíte, že domov nemáte
a v práci vás už nahradili. A keď si už myslíte, že ste stratili úplne všetko, objaví sa skutočnosť,
ktorá vás má akože potešiť, že je tu niečo, čo vám ostalo. Jediné, čo mi ostalo v tomto druhom
živote je nekonečná túžba po krvi.
Muselo zomrieť veľmi veľa ľudí. A určite nezomreli nadarmo. Zomreli pre mňa. Pre môj hlad.
Prv som bol nenásytný a lovil som kdekoľvek. Na ulici. Pred domom. Na trhu.
Až prišiel zvrat. Nenávidel som sám seba, keď som jeden večer zistil, že som úplne podtlačil
človeka v sebe a urobil najväčšiu hlúposť na svete. Zabil som ju. Ju. Moju Margarétku. Vtedy
som ju videl naposledy. Taká lahodná a zároveň tak trpká. Ako víno v najlepších rokoch. Ako
višne - sladké a zároveň tak trpké.
Svoju nenávisť v tom, čo sa mi stalo som si vybíjal v love. A doplatila na to moja kvetinka.
V tom roku vyhlásili, že rok 1141 je rokom najvyšieho úmrtia ľudí v histórii mesta vôbec.
Moje rozhodnutie bolo konečné.
Musím nájsť niekoho môjho druhu. niekoho, kto vie, čo ďalej.
Trvalo to asi desať rokov, čo som prešiel celý svet. V každom meste sveta som nechal
stopu. Upozornil na seba a odošiel. V každučkom jednom meste, dedinke, osade sveta.
A nikde nič. Žiadny tvor. Ani pierko.
Ostáva len jediné.
,,Som prvý, ale budem aj posledný." zvolal som.
,,So mnou toto zlo začalo so mnou aj skončí. Po tom, čo som vykonal nemám právo žiť."
Ostávalo len jediné - ukončiť to.
Ale ako?
Skúšal som to už viackrát. Prvý mesiac môjho nového života bol plný sebetýrania.
Toľkokrát som chcel zomrieť. Ale ako? Veď ja vlastne už mŕtvy som. Prešiel som
smrťou, aby som znova žil. A dokonca, ak ma niekto zranil, rýchlejšie ako som sa
mohol nazdať, rana bola zrastená. ....... .Rana zhojená, ruka bola opäť na svojom
mieste a žiadna kvapka krvy nepretiekla.
Nesmrteľný?
Mal by som byť vďačný za to, čo som?
Prežijem miliardy rokov sám a s poznávaním toho, čo je kľúčom k mojej smrti.
Toto bola stena a ja som nemohol uniknúť. Slepá ulička. Potreboval som lano,
s ktorým by som tú stenu preliezol.
Neprichádzalo. Žiadne záchranné lano. Žiadna iskierka nádeje.
Človek. Byť človekom, tak smrť je jednoduchá. Stačí jeden rez, jeden pád alebo
jed a človek končí.
Drží ma len jediné. Moja Margarétka. Jej jediným svetlom vždy bolo: Po každej búrke
vyjde slnko. A mala, samozrejme, pravdu.
Veď, ja na to prídem - raz zomriem. Konečne to ukončím. Ja som bol začiatok, ale
budem aj koniec.
Jeden večer som prechádzal popri pláži a začul som nejaký hluk. Bola to len mládež,
ktorá pokúšala moje zmysly. Zmysly dravca. Je to ich vec, .......... dotýkajú sa smrti.
Ale nie. Ja sa už ovládam. V každom jednom z týchto mladých vidím moju Margarétku.
Nemohol som to spraviť znova. Mám to stále na očiach. Ten obraz sa vynára vždy .
Je to prekliatie, s ktorým žijem tento mŕtvy život.
Mladí si založili vatru. Tancovali a vyvádzali okolo nej. Len chvíľu som ich pozoroval a hneď
na to sa všetci vrhli do vĺn. Vôbec si ma nevšímali. Priblížil som sa k nim a sadol si k ohňu,
ktorý už pomaly zhasínal. Aspoň na chvíľu som chcel pocítiť teplo. Nie! nebola mi zima.
Nikdy mi nebýva zima.
Iskierka za iskierkou vzlietali k nebu a potom opäť klesali k zemi. Piesku to nemohlo ublížiť.
Sám bol teplý sťa oheň.
Zahľadel som sa do jednej z padajúcich iskier. Akoby to bola jediná nádej a tá mi upadá
pred mojim zrakom k tmavej zemi. Vystrel som ruku k nej a ona pomaly pristávala naň.
Stalo sa niečo, čo som nečakal. Namiesto toho, aby zhasla pri dotyku s mojou ľadovou
kožou, vzplanula a popálila ma. Malý plamienok nezhasol až kým sa nedotkol krvi. Nehybne
som hľadel na ruku, kým sa zahojí, ale nestalo sa. Vyjavene som ďalej pozoroval, čo sa bude
diať alebo skôr dúfať, čo sa diať nebude.
Konečne! Konečne vyšlo slnko - konečne príde smrť. Tá konečná smrť.
Konečne koniec.
Čas akoby zastal. Vyzeral som ako dieťa, ktoré dostane od rodičov vysnívanú hračku.
Až som úplne zabudol, kde som. Mládež sa vracala späť a ja som nevnímal. Zrazu na
mňa zvolali. Neodpovedal som.
,,Hej?! Ty! Čo tu hľadáš?" skríkli.
Úplne zmetený som vstal a vybral sa svojou cestou. Jeden z nich ma schytil za plece
a otočil ma tým späť.
,,Už som na odchode." oneskorene som odpovedal.
,,To ma nezaujíma. Čo si tu robil?!" drzo na mňa zjačal.
,,Videl som oheň, tak som sa chcel trochu ohriať." mučenícky som vysvetľoval.
,,Neverím!" zvolal iný.
Mohol som vtedy urobiť čokoľvek, ale neurobil som. Oni mali len jediný zámer - chceli
to ukončiť bitkou. No oni nevedia, že toto môže byť ich smrť.
Jeden z nich do mňa zrazu strčil. Vedel som, že to príde. Predpokladal som každý
úder, čo prichádzal, ale neopätoval som ho. Neurobil som žiadny vampíry pohyb.
Žiadny rýchly pohyb. Žiadne tesáky. Nič.
Až do teraz.Toto nemal. Zasiahol moje jediné bolestivé miesto. Moja ruka. Moja
ranená ruka.
Toto je jeho koniec.
Neostal nikto.Všetci sú mŕtvy.
Je to neprirodzené. Celý čas mi tečie z rany krv. Budem si to musieť ošetriť.
Ošetril som si to v mojom biednom príbytku na okraji mestečka a vrátil sa zbaviť
sa tiel.
Oheň ešte biedne tlel. Naložil som konáre a znova vzbúril oheň. A vatra boal na
svete. Telá som spálil a oheň neskôr uhasil. Pozoroval som len planúci oheň a
tie telá, ako sa menia na popol.
,,Prach si a na prach sa obrátiš." veľké slová veľkého muža.
Škoda, že som ho nepoznal.
Takže, oheň. oheň ma usmrtí. On to ukončí. Je mojím katom.
Hneď? Zajtra? o mesiac?
Zdalo sa mi to tak ďaleko. A teraz je to tu. Už nevidím svoju smrť až tak jasne.
Už viem. O týždeň je pamätný deň môjho narodenia. A tak to bude tak ,ako to
mali urobiť už oni - moji rodičia. Mali ma zabiť hneď, ako som sa narodil.
Deň narodenia = deň smrti.
Práve som ležal v domčeku, keď niekto zabúchal na moje takmer rozpadnuté
dvere.
Hneď som bol pri dverách a pripravoval sa k útoku. Otvoril som dvere a pod
nimi ležala žena. Nevidel som jej do tváre, ale myslím, že som ju už niekde videl.
Chytil som jej tvár do dlaní a zasiahlo ma to ako šok. Rana bleskom.
Videl som ju. Dievča z pláže. Ale ako? Má byť mŕtva - prach.
Posadil som ju na posteľ a postavil sa nehybne pred ňu.
,,Čo tu hľadáš?" spýtal som sa.
,,Pomoc." šepotom odvetila.
,,Prečo niesi s kamarátmi? " unova som položil otázku.
Zodvihla hlavu a vyčítavým pohľadom na mňa uprela zrak.
,,Zabil si ich." riekla.
,,A ako to , že ty žiješ?" dozvedal som sa.
,,Ušla som. Kým si bol preč. Odtiahla som sa k lesu a čakala." vysvetľovala.
,,Ale ako to , že žiješ? Veď som ťa zranil." nechápavo som dodal.
,,Bola som mŕtva, ale niečo ma prebralo." dodala.
Poobhliadla sa skrz miestnosťou, akoby niečo vetrila nosom.
,,Tá rana, .......to ma prebralo." nejasne mumlala.
,,Čo to melieš?!" skočil som jej do reči.
,To ........ to tvoja .......... krv." znova nejasne pokračovala.
Sňal som si obväz dole a čakal, čo spraví.
Vrhla sa k mojej a začala s nej sať. Vtrhol som jej ruku a sotil ju späť na posteľ.
Vyjavene som naň zízal. Bola alo zmyslov zbavená.
Beštia, ktorá priahne po mojej krvi?
Neskôr opäť niečo zavetrila a už jej nebolo.
Stál som ako obarený. Tak toto bola lekcia. Čím je?
Ona je ja? Vampír?
,,Niéééééé!" nahlas som zreval.
Rozzúrene som vyletel dvermi a šiel ju hľadať.
,,Musím ju zničiť." nervózne som bľabotal jednú nezmyselnú vetu za druhou.
Vychádzajúce slnko je prekrásne. A pocit víťazstva ešte krajší.
Blaženosť.výhra. Spokojnosť. Výhra. Iskra šťastia. Smrť.
Smrť= výhra.
Nie. Nie moja smrť. Jej smrť. Alžbetina.
Cítim sa tak ....... blažene, keď ju vidím priviazanú k stromu.
Vôbec to nebolo ľahké. Bola silná. Neprekonateľne silná.
Je tesne po narodení, čiže nová - silná - nespútaná, ale dosť hlúpa.
To lano dlho nevydrží. A strom tiež nieje žiadnou prekážkou.
Na nej yskúšam svoju smrť. Oheň. oheň je brána do smrti.
Kým som staval vatru, ona silne vrážala do stromu za ňou.
,,Prečo to robíš?" spýtala sa po chvíli.
Ignoroval som ju. Chcela len podráždiť moju vôľu.
Nepresvedčí ma. Jej osud je istý.
Pomaly som ju odpútaval od stromu, chytil zo zadu za ruky a tlačil
hlavu k zemi. Vzpierala sa, ale nevytrhla sa z môjho zovretia.
Blížil som sa k ohňu, keď zrazu toto.
,,Stoj!"zvolal hlas z lesa.
Otočil som sa za hlasom, ale stále som ju nepúšťal. Chcela to využiť.
,,Kto si?" spýtal som sa rázne.
Zrazu som cítil prítomnosť inej osoby. Za mojim chrbtom.
,,Tvoj brat." šepotom odpovedal.
Nikdy sa neotáčaj nepriateľovi chrbtom.
Strhol som sa s Alžbetou v rukách a uvidel ho.
,,Brata nemám." riekol som.
Bol biely ako stana. Červené oči túžiace po krvi, čakali, čo spravím
Mal pravdu, je mojím bratom.
,,Ako to?" opýtal som sa prekvapene.
,,Ako čo?" nevedomky, že ma dráždi, položil otázku k mojej otazke.
,,Si vampír. Ako to?" opäť so opakoval otázku.
,,Vampír? Tak sa teraz nazývam?" snažil sa ma podráždiť.
Chvíľu počkal, aby to malo správny efekt a pokračoval.
,,To ona." a prst smeroval k Alžbete.
,,Čo ona? Vy hlúpi a naivní parchanti. Neviete, čo to vôbec znamená."
podráždene som na nich vyrukoval.
,,Tak toto je vaša smrť! Budem vás musieť zničiť." dodal som agresívne.
,,Prečo to robíš? Prečo zabíjaš vlastný druh?"položila otázku len tak do vzduchu.
Akoby chcela zachrániť situáciu.
,,Na svete je zla viac než dosť." odpovedal som.
,,Ale zlá burina nevyhynie." zvolala Alžbeta.
Niečo ma zrazu pohrýzlo.
Najväčšie zlo je to, ktoré nepoznáte. Ja som svoju hrozbu poznal, ale aj tak ma
zlo porazilo.
Môj názor na nich, že sú hlúpy, beriem späť. Nebol by som tam kde som teraz.
Tie múry sú, čím ďalej, tým bližšie a bližšie. Som tu práve deň, aspoň myslím
a už blúznim.
Tmavá miestnosť s chladnými múrmi a otvorom pre tú biednu stravu, čo mi posúvajú.
Že strava? Sú húpy. Ako môžem jesť?
,,Chcem piť!" zvolal som.
Práve niekto prechádzal chodbou. Popri dverách mojej väzenskej izby - cely.
Dvere sa vŕzgajúc otvorili a vošla ona. Diablovo dieťa. Alžbeta.
,,Môžem sa spýtať to isté? Prečo trýzniš vlastný druh?" opýtal som sa.
Nehľadel som jej do očí. Pristúpila ešte bližšie a kľakla si ku mne. Nič nevravela,
len mi chytila tvár do dlaní a ja som na oplátku zdvihol zrak k nej.
Chuť jej pier bola taká lahodná. Vrovnala by sa chladnej chuti krvi.
Tak nútene nenútená. Trpká, chladná a klamlivá.
Odtiahla sa. Už?
Musím sa kontrolovať. Stojí pri dverách. On. Ďalšie diablovo dielo.
,,Beta?! Nepokúšaj ho!" zvolal na dverách.
Otočila sa a podišla k nemu. Vyzerajú spolu naozaj dobre. Tak spolčenecky.
,,Kde to som?" prerušil som ich otázkou.
,,V mojom dome. Nepáči sa ti?" odopovedal.
,,A kto vlastne si?" nevľúdne som sa opýtal.
,,Ja? .......... Volám sa Mikuláš Lieskovskyj a už ma to poriadne serie." zvolal.
,,Ten pocit, túžba napiť sa. Ááááááách!" takmer až zreval.
Zreval, otočil sa a odkráčal preč. Čakal, že pôjde aj ona. Za ním. No, nešla.
Mám snáď niečo nevyriešené?
,,Kedy sa ma chystáte zabiť? opýtal som sa túžiac, že povie nikdy.
,,Nepoznám Mikulášové plán, ale myslím, že čoskoro." šepotom
približujúc sa ku mne rozprávala.
Akoby sa bála, že príde. Alebo, že aj ona pôjde so mnou - zomrie.
Prečo človek obaví tie najlepšie slasti, až keď mu smrť šliape na päty?
Znovu ku mne podišla a objala rukami moju tvár. Toto nebol bozk. Toto bola
rozlúčka.Trpká rozlúčka s pocitom aké pekné to mohlo byť. Kým som stihol
prebudiť svoje zmysly zo zovretia túžby, bola preč.
A opäť som trčal v tmavej miestnosti. Tmavá miestnosť v ktorej neboli,
dokonca, ani krvavé predkrmi.
Ušetrili ma pochúťky. ktorá sa nazýva potkan.
Takáto jednohubka, či predkrm, by teraz úplne stačila.
Čiže, aj zajtra môžem umrieť. Nesmiem dopustiť, aby prežili týto.
Oni tento svet zničia. Budú skazou pre tento už pomaly sa kaziaci sa svet.
Ale skazou, tak rýchlou a nezastaviteľnou, že svet nemá šancu na nádych.
Ale ja. Nemám síl. Nemôžem ich poraziť. Nedokážem to.
Som nula.
KRV=SILA
Len to mi beží hlavou - krv.
Čas plynie a ja mám, čím ďalej, tým viac pocit, že tento svet ma odvrhnúť
nedokáže.
Ešte ma drží posledná nádej. Ako iskierka ohňa, ktorá mi ukázala cestu. A ako
margarétkyna smrť, ktorá vo mne udržala človeka.
Zrazu niečo. Niečo z pravého roha miestnosti sa myhlo.Časť steny. Aspoň myslím.
Tehlička za tehličkou vysúvané niečim, čo môžem len odhadnúť, upadajú na
podlahu.
Odhadnúť? Ani to nie!
Kto sa tu dobíja?
Potichu som čakal kto alebo čo vkĺzne cez pomaly sa zväčšujúcu dieru v stene
do miestnosti.
Napodiv čierna silueta nohy. Nie noha, to nie. Bola to ...... laba...... laba vlka.
Celú miestnosť prebodli olivovozelené oči. Oči vlka.
Spolu s ním do vnútra vkĺzlo svetlo, ktoré ma chvíľu držalo v tranze.
Keď som sa otriasol, troje očí hľadelo udivene na mňa, ako sa spamätúvam
z lúčov slnka. Hneď ustúpili vzad. Akoby sa báli a zároveň držali hrdý postoj
s malým náznakom opatrnosti.
Mykol som očami? Čože? Kedy sa to stihlo udiať.
Predo mnou stoja úplne iné postavy. Postavy ľudí. Dvaja mládenci a ...... vlk.
Kým som stihol otvoriť ústa, prihovorili sa.
,,Mal by si ísť s nami." rázne riekol jeden z nich.
,,Kam?" položil som otázku.
,,S nami .......viac nech ťa netrápi." dodal ďalší.
V núdzi spoznáš priateľa. Pomoc príde niekedy z takej svetovej strany,
z akej by si ju nikdy nečakal.
Vincent.
Vincent bol môj najväčší nepriateľ. Bol to nepriateľ na smrť. Od útleho detstva
sme sa neznášali asi ako oheň a voda alebo mesiac a slnko.
Ja som vyšiel a on zachádzal. A opačne.
On ma zachránil. Vlastne bola to jeho smečka vlkov, do ktrej patril.
Včera večer ma doviedli k ich skrýši. Alebo skôr základni.
Pripúšťam Vincent nebol veľmi nadšený, že ma vidí, ale neml na výber.
Potrebujú zistiť niečo viac o nás. O upíroch.
Ach, zabudol som. Nie sú vlkmi, ale skôr vkolakmi.
Ich úlohou je zničiť ma. Vlastne som ich zajatec.
Ešte v ten večer som im vysvetlil všetko, čo som o nás vedel.
Ráno, kým slnko nebolo na obzore sme smerovali k domu tých
hlupákov.
Šiel som s nimi. Požiadali ma o to. Bol som rád ich zajatcom. Pochopiteľne.
Neboli mojimi nepriateľmi.
Les sa pomaly končil.Boli sme,čím ďalej, tým bližšie na mieste. Pripravoval
som sa spolu s ostatnými na boj. Víťazstvo už teraz bolo naše.
Úprimne? Tešil som sa.
Ale nebolo načo.
Môj vlčí priateľ sa stal mojí katom. A tak som nikdy neokúsil plamene ohňa.
Joseph zomrel vo veku upíra, ktorý by sa dal nazvať ešte vekom dieťaťa.
Pre vlkolakov bol len mapou pre zdolanie cieľa. A tak ho oklamala aj
jeho posledná nádej.
A upíri? Sú tu aj dnes. Všade! Aj keď si to nechceme priznať.
A vlakolaci? Tie vijúce beštie taktiež.
Svoju prácu nevykonali dôsledne a preto musia túto chybu opravovať do dnes.
Komentáre
Crossover? Nedokázala som to dočítať... bolo toho priveľa :(
Pridal(a): Yaonee, 31. 08. 2010 21:36:27
|
|
|
