PoviedkaAko som sa stala upírom...5. kapitola - Nikdy viacKrátky popis:
Lesy, také krásne, také nevinné, opustené... Simona, mladé 16 ročné dievča ich milovala, dokým jej osud neskrížil upír, ktorý sa do nej bezhlavo zaľúbil... Zostane s ním, alebo si zvolí inú životnú cestu?
Typ: Viackapitolová
Autor: Stormy
Dátum a čas pridania: 11. 04. 2009 11:23:18
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 206
Tagy: Fantasy, slovenčina
Kapitoly tejto série
Rozhodla som sa odísť z obrovského upírskeho sídla. Odmietam žiť so štvanou zverou. Nech si myslia čo chcú, ja zviera nie som.
Mala by som s tým prestať. Pomyslela som si. Opakujem si to večne dokola a nakoniec budem sama zvieraťom.
Nervózne som sa zasmiala. To ani nemôže byť pravda. Prečo práve ja?
Začula som nervózne zaklopanie.
„Kto je?“ zakričala som.
„Dávid. Otvor tie prekliate dvere. Chcem sa s tebou porozprávať.“
„Hej? A o čom prosím ťa? Už sme si pokecali dosť a popravde ti poviem, nebolo to vôbec príjemné.“
Zasmial sa. Tak zlovestne a… Sexi.
„Prestaň Simona. Nie som taký debil, aby som nevedel, že chceš odísť. Vlastne ujsť. Dokonca ani Dalén nevie, že chceš odísť a ona so svojimi schopnosťami by to vedieť mala.“
Zamračila som sa. „S akými schopnosťami?“
„Otvor dvere a poviem ti o upíroch všetko. Aj to, čo by si nemala vedieť.“
„Vyjednáva,“ povedala som potichu sama pre seba. „Ďakujem, nie,“ povedala som už o čosi hlasnejšie. „Zistím si o nás základy niekde inde, od niekoho iného.“
Zavrčal. „Vo svete nájdeš veľmi málo upírov, ktorí nepijú ľudskú krv. A v tvojom veku ísť do sveta je nebezpečné pre teba i pre ľudí. Síce sa ovládaš bravúrne, ale stále si ešte novorodená…“
Prudko som otvorila dvere a šľahla mu jednu facku.
„Myslíš si, že som taká bláznivá a odídem skôr ako zmaturujem? To teda nie Dávid, taká blbá nie som. Mysli si čo chceš. A ak mám pravdu povedať, ľudský pach sa mi hnusí. Je neznesiteľný a neraz ma už naplo. Je síce pravda, že po ľudskej krvi túžim, ale hnusí sa mi čo i len pomyslenie nato, že by som zabila niekoho nevinného. A zabila som zopár ľudí, priznávam sa, ale len a len preto aby som ochránila bezbranných.“
„Napriek tomu si však zabila človeka! Okrem tvojej krvi som sa ľudskej krvi ani nenapil a…“
„Porušil si pravidlo. Pohrýzol si človeka. Si netvor! A pamätám si na ženu, ktorú som zachránila pred tým zloduchom, pred jej vlastným manželom. Veď by ju umlátil k smrti! Nemohla som to nechať tak a odísť.“
„Tá žena sa volala Ester, že?“
Prikývla som.
„Ako Robertova prvá žena. Ale to je jedno. Vieš ako všetci zúrili? Že si zabila človeka? Mohla si nás prezradiť a…“
„A keď si ty pohryzol mňa? Mohla som všetkých ľudí naviesť na vašu stopu a mohlo by mi byť jedno, čo s vami bude, ale! Napriek všetkému som to nechala tak. Nemali ste právo premeniť ma, ale mám svoje zásady.“
Vrčal. Mala som dojem, že ma čoskoro udrie.
„A kam chceš ísť? Nemáš kam ísť, povedz si to na rovinu. Nemáš domov.“
„Ale mám! Mám milujúcu rodinu, ktorá…“
„Sa ti otočila chrbtom? Pchá! To je teda rodina.“
Zamračila som sa a začala som tiež vrčať.
„Volala mi mama, aby sme sa stretli. Nedávno som bola dokonca aj doma a rodičia, sestra i brat sa mi ospravedlnili! Povedali mi, že síce som iná, ale stále som to ja! A ak chcem som u nich doma vždy vítaná!“
„Jasné, veď ty sa i tak ešte vrátiš.“ Zlovestne sa usmial.
„Nikdy viac!“ zvrieskla som a zabuchla som mu dvere pred nosom. „A pokiaľ ide o tú Ester, ktorú som zachránila, tak nepovie nič. Sama mi napísala list, že to vraj nikomu nepovie, pretože mi vďačí za svoj život. Polícii povedala, že ju manžel odvliekol do lesa s tým, že ju chcel zabiť a nechať tam. Ale vraj mu to prekazil útok medveďa.“ Priam som vrieskala a bolo mi jedno čo si o mne pomyslí. „Polícia prehľadáva lesy a hľadá medveďa, takže neradím vám chodiť do lesov.“
„Skončila si?“
Otvorila som dvere. V pravej ruke som držala kufor. „Áno, skončila. Dovolíš?“
Uhol mi z cesty a díval sa za mnou dokým som sa nestratila v druhej miestnosti. Na pohovke sedela Dalén a tvárila sa, že číta. Pomaly zložila knihu a zahľadela sa na mňa.
„Ozaj chceš odísť?“ spýtala sa hlasom plným lásky.
Veľmi som si ju obľúbila a mala som pocit, že ona jediná mi bude chýbať. Dozvedela som sa kedy bola premenená, prečo skočila z útesu a mnoho iných vecí. Dávid ako vždy doplietol aj toto. Ale asi to len chcel preniesť do našej doby.
„Áno Dalén, už som sa rozhodla.“
Pousmiala sa. „Prídem ťa navštíviť, ak samozrejme smiem.“
Usmiala som sa. „Budem veľmi rada keď prídeš.“
Postavila sa a pristúpila ku mne. Následne nato ma silno objala.
„Budeš mi chýbať.“ Zašepkala. „Na návštevy nebudem môcť chodiť stále, vieš.“
„Viem,“ šepla som. „Ale ani ostať tu nemôžem. Veľa sme si toho s Dávidom povedali a…“
„A už ho neľúbiš?“
Zadívala som sa na ňu pohľadom plným pocitov. „Ľúbim, ale nie tak silno ako som si myslela. Neznamená pre mňa až toľko.“
Prikývla. „Chápem, si mladá, bolo jasné, že sa ešte nebudeš chcieť viazať.“
„Takže, ja asi pôjdem. Mám toho dosť na učenie.“
Usmiala sa. Znova. Mala taký nádherný úsmev.
„Do ktorej vlastne chodíš na tom osemročnom?“
„Do sexty,“ povedala som.
„Ach tak, tak to dva roky pred maturitou. Máš pravdu musíš sa učiť.“
„Odkiaľ vieš, že chcem matu…“
„Bež!“ povedala rázne a začala sa smiať. Potom vytancovala z miestnosti.
Povzdychla som si a vybrala som sa k dverám.
„Čo si mám obliecť?“ povedala som zúfalo.
Maťa zodvihla pohľad od knihy, ktorú čítala. Bolo to Odviatie Vetrom. Usmiala som sa. S tou knihou som toho zažila ozaj veľa.
„Pýtaš sa tej pravej. Ja sa v tých tvojich gothic doplnkoch nevyznám.“
Prevrátila som očami. „Vieš veľmi dobre, že mám len len troje kožených gatí a zo štyri korzety. Aj to som si ich kúpila len a len kvôli koncertom.“
Zasmiala sa. „Tak fajn ty moja milovaná emáčka.“
„Maťa!“
Veľmi dobre vedela akú mám mienku o EMO štýle. Proste som sa na tie deti nedokázala pozerať. A už samotný štýl bol len zmiešaninou gothicu, punku a neviem čoho ešte. Proste menšie detaily spojené do jedného celku. A teraz ich každí hádže do jedného vreca. Ak ste gothicom každí na vás povie: „Aha emák! Istotne sa reže.“ A podobné narážky. Je pravda, že aj o gothicoch sa zvykne vravieť, že sa režú, ale jednoznačne sa to o nich neroznáša toľko ako o emákoch. Nemám proti nim ozaj nič, ale len kvôli jednému blbému štýlu sa rezať? Blbosť.
Síce, teraz mi to mohlo byť akurát tak fuk. Minule som skúšala akú silnú mám pokožku a zlomila som pri tom žiletku. Chudák ocko ako nadával.
Na ospravedlnenie som mu kúpila nový holiaci strojček. Nie taký aký používal pred tým, ale úplnú novinku od gillette alebo čo to je. Nevyznala som sa v tom.
„Tak ty moja malá punkerka.“
„Nie som hoperka ani emo. Nie som punkerka ani hippie. Ja som totiž originál.“
Rozosmiala sa a ja som sa ku nej svorne pridala.
„To máš pravdu. Ty si si tie štýly nejako skombinovala a teraz si fakt originál. Ale emo určite nie si. To som ťa chcela len tak podpichnúť. Hrozne si mi ten mesiac, či dva? Netuším, viem len, že si mi neskutočne chýbala.“
Usmiala som sa na ňu a tuho som ju objala. „Veď vieš, že aj ty mne.“
„A ja som ti nechýbala? No tak toto.“ Do izby práve vstúpila Luna, ako sme ju prezývali.
Pravým menom sa volala Klaudia, ale v triede sme mali Klaudie rovno tri, tak sme si ich tak zaradili. Spýtali sme sa jej ako by chcela aby sme ju volali. Keďže bola zbláznená do Pottera a čarodejníckeho sveta, povedala Luna. A tak sme ju aj volali. Druhú Klaudiu sme volali Dia a poslednú Klaudy. Podelili sme si to.
„Luna, vieš veľmi dobre ako si mi chýbala.“ Natiahla som ku nej ruku, na znak toho, že má prísť ku nám.
Pribehla a aj ju sme s Maťou silno objali.
„Nikdy viac vás nechcem stratiť. Nikdy viac.“ Zašepkala som im obom do ucha a bolestne som sa usmiala.
„Ani my teba,“ odpovedali mi obe naraz.
Po chvíľke som sa od nich odtiahla a utrela som si slzy, ktoré mi začali tiecť po tvári.
„Viete čo?“
Obe nadvihli obočie.
„Bude tam aj ten idiot Tomáš, že?“
Luna prikývla. „Bude, ide tam aj s bratom. Je mi to ľúto Sima. Ale tak to vieme obe, čo s ním?“
Uškrnula som sa. „Najradšej by som sa mu zahryzla do hrdla a vysala mu všetku krv.“
Luna prekrútila očami, ako ja pred pár minútami. Maťa sa zasmiala nad mojimi odokrytými myšlienkami.
„Ty si teda vážne chladnokrvná. Alebo až príliš horkokrvná? A aký je vtom vlastne rozdiel?“
Všetky sme sa začali smiať na Matinom bláznivom opise mojej osobnosti a mojich myšlienok.
Komentáre
|
|
