PoviedkaLetná poviedková súťaž32. kapitola - CestaKrátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Hlasovať môžete na facebookovej stránke blook.sk. Viac informácii nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.
Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 31. 08. 2010 20:04:40
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 230
Tagy: Fantasy, Science fiction, Poviedková súťaž
Kapitoly tejto série
Sibír, ostrov Sopochnyy, 4. február 1879
Sotva zaliala zore zlatistá žiara vychádzajúceho slnka, do ticha rána zahučali tepelné trysky fantastického Neptúna. Obrovský kolos teplovzdušnej vzducholode lenivo vzlietol a kotviace laná protestne zavŕzgali.
Blankytne modrá obloha, mierny južný vánok. Ideálny deň na odlet. Inžinier Agrisovkaz sklonil hlavu a spokojne prežrel. V sprievode podporného tímu nastúpil do Neptúna, aby vzápätí obyvatelia základne Sopochnyy odtiahli rebrík a začali uvoľňovať kotviace laná. Poistky zacvakali a vzducholoď nehlučne vzlietla. Z dobre odizolovaných vyšších podlaží doľahol k členom posádky tichý piskot strojovne.
Salón Neptúna vyzeral mimoriadne útulne. Drevom obložené steny sprevádzalo po celom obvode kajuty bronzové madlo. Oproti presklenej stene na pravoboku stála knižnica z gaštanového masívu, so stovkami kníh. Ostatok inventáru tvorili pohodlné kožené kreslá a okrúhle drevené stolíky pevne prichytené k zemi.
„Pán inžinier, denná tlač,“ oznámil vlažne William, Agrisovkazov Britský sluha. Okrem najnovšieho vydania Spravodaja Akadémie Vied priniesol pred svojho pána aj strieborný podnos s čajom.
Na obálke svietili palcové titulky: Smrť Henryho Higginsa, génia, vedca a platného člena vedeckej obce.
„Takže toho starého chlípnika zlomil infarkt,“ zamumlal si popod nos Ivan, len čo v rýchlosti preletel článok. „Je to strata, William. Bez schopnej konkurencie zaspíme na vavrínoch. Bol vraj vynikajúci plavec a od človeka v jeho veku a fyzickej kondícii by sa dala smrť čakať najskôr o dobrých dvadsať rokov. Každopádne nesmieme zmeškať rozlúčkové zasadanie vo Washingtone. Povedzte kapitánovi, nech zmení kurz.“
* * *
Spojené Štáty Americké, Washington, 16. február 1879
Na aeroporte vládol živý ruch. Masívnu oceľovú konštrukciu pristávacej plošiny pretínali lúče svetlometov pristávajúcich vzducholodí. Uprostred toho zhonu stál inžinier Agrisovkaz. Pod ním ležali tisícky svetiel usínajúceho veľkomesta a nad ním, proti zamračenej atramentovo-čiernej oblohe klesali do svojich hniezd ďalšie a ďalšie vzducholode. Ani jedna z nich sa nedokázala svojou majestátnosťou vyrovnať Neptúnovi, no napriek tomu boli jedinečné a na priečelí každej z nich okrem mena, napísaného žiarivými zlatými literami, žiaril aj veľký názov výrobcu: Agrisovkaz Transport Co.
„Pane,“ prešla Williama trpezlivosť a ukázal na vstupnú halu ku výťahom. „Mali by sme ísť, nie je tu najteplejšie.“
* * *
Rozlúčka s inžinierom Henrym Higginsom trvala nekonečnú pol hodinu, po ktorej sa vedci i investori zlietli ako supy, len aby získali svoju trošku z pozostalosti nebohého Henryho.
Nad tým všetkým stál inžinier Agrisovkaz. Orlími očami sledoval prácu mrchožrútov, dorážajúcich do podráždených pozostalých.
„Hovoril som s pánom Charterom, a dozvedel sa zaujímavé informácie,“ postavil sa k jeho pravici William.
„Pán Charter? Henryho osobný sluha a Brit, pokiaľ sa nemýlim?“
„My Briti k sebe máme blízko, pane.“
„A tá zaujímavosť?“
„Henry Higgins...“
„Inžinier Henry Higgins...“
„Správne, prepáčte mi to. Inžinier Henry Higgins, nech mu je zem ľahká, mal milenku.“
„Ale ba!“
„Veru tak. A akoby to nestačilo, tá mladá slečna v sebe našla tú odvahu, že poctila svojou prítomnosťou túto smutnú udalosť.“
„Viete, kto je tá slečna, kvôli ktorej pošpinil Henry svoju dokonalú povesť?“
„Tamhľa stojí. Stela Avignon, pôvabné stvorenie...“ William kývol bradou k baru uprostred sály. Mohol tam byť tucet žien, ale len jediná z nich dokázala uspokojiť Henryho náročný vkus. Stála tam v červených jednoduchých šatách, tmavohnedé vlasy padajúce pod ramená a plné pery prisaté na pohár bieleho vína.
* * *
Rusko, Moskva, 27. február 1879
Neptúnov Aeroport v Moskve ležal na kraji fabriky Agrisovkaz Transport Co. Z početných komínov najväčšej továrne na dopravné prostriedky na svete stúpali k oblohe kúdoly dymu. Špinavý sneh pokrývajúci cesty v srdci závodu pomaly odhŕňal masívny štvorkolesový stroj s veľkou železnou radlicou. V tesnom závese za ním hrkotala veľká dodávka s robotníkmi.
„Konečne doma,“ povedal spokojne Ivan a vykročil v ústrety svojho osobného šoféra. Stele, na ktorej tvári sa zračila nechuť s fascináciou, venoval žiarivý úsmev.
* * *
„Pane, dúfam, že si uvedomujete dosah svojich rozhodnutí,“ povedal William po chvíli trápneho ticha. „Tá mladá žena si vás nadobro omotala okolo prsta. Ste uprostred finalizácie vývoja najrýchlejšieho leteckého dopravného prostriedku na svete a teraz to chcete hodiť za hlavu kvôli nejakému... romániku?“
„William, nezabúdaj, kde je tvoje miesto...“
„Ale no tak, páni,“ vstúpila do miestnosti Stela. „Počúvate sa vôbec?“ Jej sladký hlas sa po miestnosti rozlial ako med. „William, mali by ste chápať potreby svojho zamestnávateľa. Sú za ním vyčerpávajúce mesiace práce. Má právo oddýchnuť si.“
„Henry je mimo hry, William,“ povedal miernejšie Ivan. „Šanca, že nás niekto predbehne prakticky neexistuje. Počas mojej neprítomnosti sa o technickú stránku projektu postará inžinier Kostovič. Verím, že administratívu zvládnete aj sám.“
„Snáď nepôjdete bezo mňa?“ zarazil sa šokovane William.
„Už som rozhodol.“
Palác Ivana Agrisovkaza ležal sotva kilometer od fabriky, oddelený pásom lesa a dlhou príjazdovou cestou. Z diaľky sem doliehal lomoz továrne, vo vzduchu visel smog spaľovaného uhlia s kovovou pachuťou.
„Nerozumiem, ako tu môžeš žiť, Ivan,“ povedala znechutene Stela. „Ak si chceš skutočne oddýchnuť, musíš aspoň na chvíľu zmeniť prostredie.“
* * *
Francúzsko, Gévaudan, 5. marec 1879
Jean Chavanel bol vysoký, šľachovitý muž v pokročilom veku. Šedivé vlasy zviazané v konskom chvoste, na tvári niekoľkodňové strnisko a prenikavé, mladícke oči.
„Inžinier Ivan Agrisovkaz,“ usmial sa kŕčovito tmavovlasý hosť a podal Stelinmu strýkovi ruku.
„Vy si na tituly asi potrpíte, že áno?“ poznamenal Jean, ale podávanú ruku prijal.
„Titul, je merítkom schopností človeka,“ usmial sa Ivan. „Vyčleňuje spoločenskú triedu...“
„Chcete tým povedať...“
„Snáď sa nepohádate kvôli takej malichernosti,“ prerušil ich Stelin podmanivý hlas a na Jeana vrhla pohľad ostrý ako dýka.
„Strýko, možno by si nám chcel pripraviť niečo malé pod zub. Po dlhej ceste sme vyčerpaný. Ja zatiaľ ukážem Ivanovi naše útulné panstvo.“
Jean pomaly prikývol.
Stela zobrala Ivana pod pazuchu a vyviedla ho von, do pekného zimného poludnia. Usadlosť obkolesovalo veľké priestranstvo a hustý les. Obytnú časť usadlosti tvoril veľký dvojpodlažný zrub. Okrem neho sa pod snežnou prikrývkou krčilo niekoľko ďalších drevených budov, medzi nimi jedna obrovská stodola.
„Keď som sa mu snažil vysvetliť dôležitosť dosiahnutého titulu...“ začal Ivan, ale Stela ho prerušila: „To nie je podstatné, radšej sa kochaj okolitou krajinou. Gévaudan je nádherné prostredie. Husté lesy, malebné údolia...“
„A čo je tamto?“ spýtal sa Ivan a ukázal na dva obelisky stojace kúsok od lesa.
„Ani neviem, nejaká pamiatka na miestnych predkov. Sú tu od nepamäti.“
„Fascinujúce...“
„Myslím, že ťa bude viac zaujímať obsah stodoly. Určitý čas tu so mnou na spoločenskej návšteve pobudol aj Henry. Priniesol si so sebou niekoľko prototypov a od jeho smrti sa tu nikto neukázal, aby nás tých harabúrd zbavili.“
* * *
Otvorili veľké dvojkrídlové dvere a vstúpili dnu. Inžinier Agrisovkaz mal posvätný pocit bázne ako pri vstupe do chrámu. Prikročil k pracovným stolom pozdĺž južnej strany búdy. Vo svetle prenikajúcom cez okná nad stolmi sa kovové predmety leskli ako chirurgické nástroje. Dokonale udržiavané, z najkvalitnejších zliatin. Stopy po Henryho práci. Podobné inštrumenty obsahovala aj Ivanova dielňa.
Ostatné steny mizli za kopami záhadných súčiastok a v strede stodoly bolo malé priestranstvo, kde parkovali dve fantastické stroje, vzdialene pripomínajúce automobily.
„Nespomínal Henry, na čom pracoval?“ spýtal sa bez okolkov Ivan.
Stela stojaca doteraz vo vrátach vykročila dopredu a spokojne sa usmiala. „Pracoval na týchto dvoch prototypoch,“ ukázala na stroje vzdialene pripomínajúce vozidlá. „Mal to byť najrýchlejší dopravný prostriedok na svete. Rýchlejší ako tvoje vzducholode, rýchlejší ako čokoľvek doteraz.“
Ivan pristúpil k strojom a skúmal ich komplikovanú skladbu. Nechcel si to pripustiť, ale vyzeralo to tak, že Henry vystúpil z tieňa, ktorý vrhal inžinier Agrisovkaz.
„Je to...“
„Úžasné,“ dokončila Stela.
* * *
Slnko za sparenými oknami dávno zapadlo a pred Ivanom stála logická skladačka, ktorú musel stoj čo stoj rozlúštiť.
Pri demontáži Higginsovho najnovšieho vynálezu nadobudol pocit, že sa dotýka predmetov, ktoré by mali aspoň niekoľko desaťročí odpočívať, kým vyjdú na svetlo sveta. Jeho vynálezy, zážihový motor, vzducholode... to všetko bolo oproti tomuto bábo v plienkach.
Pokročilá technológia, ktorá pred ním ležala, miniaturizácia na takej úrovni a dokonalé remeselné spracovanie dielov karosérie...
Zo zamyslenia ho vytrhla Stela. Vošla do stodoly s tanierom pariacej sa polievky a malým pecňom domáceho chleba. „Priniesla som ti niečo na večeru.“
Sadol si k stolu a pustil sa do mäsového vývaru.
„Tak ako to ide?“ spýtala sa zvedavo Stela.
„Myslel som, že ťa tieto veci nezaujímajú,“ povedal s plnými ústami Ivan.
„Mám toho plnú stodolu, aj keby som nechcela, tak ma to bude zaujímať.“
„Nuž... Úprimne, som fascinovaný. Takáto technológia....“ A Stele príval Ivanových slov splynul v nezrozumiteľný zvukový šum. Len sa na neho usmievala a chápavo prikyvovala.
Počkala kým doje a odsunula tanier nabok. „Myslíš, že je Henryho prototyp funkčný?“ spýtala sa a kývla bradou k rozobratému stroju.
„Skúšal som ho naštartovať, ale nedá sa. Najskôr bude niečo so zapaľovaním. Chvíľu potrvá, kým pochopím jednotlivé princípy do detailu...“
„Ale nepokazíš to?“ spýtala sa napäto.
Ivan na ňu prekvapene vzhliadol. „Ako? Čo?“
Stela svižne vstala a presadla si na Ivanove koleno. „Len ťa trochu provokujem...“ posledné slová takmer zašepkala. Ovinula ruky okolo jeho krku a vynútila si bozk.
Inžinier Agrisovkaz stál už pred rôznymi veľkými dilemami, ale toto bola najväčšia z nich. Za vlniacou sa Stelou videl v žltom svite olejovej lampy technický zázrak, ktorý čakal na jeho demontáž. Na druhej strane sa mu v náručí chvelo telo nádhernej žiadúcej ženy. Len jednu noc...
Ivan musel bojovať sám so sebou, aby Stelu odtiahol. „Miláčik,“ povedal ospravedlňujúco, „dnes skutočne nemám chuť. Ja... ten stroj.. vieš, to je ako zázrak!“
Stela stuhla a razom z nej opadla maska náruživosti. Prvý krát v živote, v jej pozoruhodne dlhom živote ju niekto odmietol. „Žartuješ...“
„Zlatko, prídem trochu neskôr. Aj tak je tu zima a v zrube máme peknú teplú posteľ. Počkaj ma tam, dobre?“
* * *
Mohlo byť niečo po polnoci, keď inžinier Agrisovkaz usúdil, že je načase vrátiť sa do zrubu. Odhliadnuc od faktu, že ho tam čaká neukojená milenka, došlo v olejových lampách palivo. To by sa u neho v dielni stať nemohlo. Stiahol knôty v lampách a vošiel do domu. Po špičkách prešiel cez kuchyňu ku schodisku. Až tesne pod jeho úpätím spozornel. Z izby na prízemí do ticha domu unikali ženské stony. Pokúsil sa ich ignorovať a vybehnúť hore, ale zvedavosť bola silnejšia. Koho si mohol muž v Jeanovom veku takto neskoro priniesť domov?
Zakradol sa k pootvoreným dverám a nazrel dnu. V malej izbe na masívnej posteli ležali dve zmietajúce sa telá. Nesvietilo žiadne svetlo, na ich spotené telá dopadal len striebristý svit mesiaca.
„Ty starý samec,“ zasmial sa popod fúzy Ivan. Už – už chcel odísť, keď vetchý Jean Chavanel prehodil svoju partnerka nad seba a Ivan spoznal jej črty. Možno vyzerala trochu staršie, ale bola to určite ona... Stela...
* * *
Ivan nevedel, čo robí. Ozvala sa v ňom zúrivosť, akú ešte nezakúsil. Udrel päsťou do dverí a zabuchol ich. Stony razom ustali. Vybehol hore po schodoch a vtrhol do izby.
„Ty suka!“ zareval na hrobovo tichý dom a vytrhol z bielizníka šuflík. Pri dopade na zem sa z neho vysypalo oblečenie a žuchlo niečo ťažké. Ivan sa zohol po balík zamotaný v zamatovej šatke a trasúcimi sa prstami rozviazal uzol.
Na schodoch zabuchotali kroky. Niekto zastal pred dverami a stlačil kľučku.
„No poď, sviňa!“ zakričal Ivan a vytiahol z luxusného puzdra revolver. Do otvárajúcich sa dverí vkročila Stela. Mala cez seba prehodenú len ľahkú deku.
„Skap,“ zasyčal Ivan a stlačil spúšť. Treskol výstrel a Stelu šklblo späť do chodby. Inžinier vykročil k nej so zbraňou vo vystretej pravačke. Stela ležala na chodbe, deka konča nôh a zo škaredej rany na hrudi jej vytekali pramienky krvi. Ivan namieril na hlavu a stlačil spúšť.
* * *
Dole niečo buchlo.
* * *
„Ty všivavý zvrátený starec,“ zasyčal a zbehol dole. V kuchyni sa svietilo. Cvakli kohútiky nabíjanej pušky. Ivan pridal do kroku a kopnutím vyrazil pootvorené dvere.
Oproti nemu stál s dvojhlavňovou puškou v rukách Jean Chavanel.
„Keby to záležalo na mne, bol by si už dávno mŕtvy,“ zachrapčal.
V tom okamihu na Ivanovu hlavu dopadol ťažký predmet a jeho obostreli mrákoty.
* * *
„Už sa prebúdza,“ povedal trasľavý ženský hlas. „Jean, nechaj nás osamote.“
Zadupotali kroky a buchli dvere.
Ivan sťažka otvoril zlepené viečka a pozrel na starenu stojacu obďaleč .
„Tomuto všetkému sme sa mohli vyhnúť,“ povedala s chrčiacim povzdychom a pozrela na neho. Steline oči, aj tá podoba... Ale to si inžinier Agrisovkaz predsa nemohol pripustiť. Posadil sa.
Vtom zaznel nádherný spev. Starecké pery opúšťala omamná melódia. Opantala Ivanove zmysli a vytlačila spomienky na poslednú udalosti, ako keby ani neexistovali. Sedel tam, oťapený a neschopný slova, kým starena pristupovala ďalej a spievala intenzívnejšie a intenzívnejšie. Ani nevedel ako, a odrazu bozkával jej vráskavý krk, lačnými pohybmi objímal jej pás a obnažil vyschnuté prsia.
* * *
Zobudil sa vyčerpaný na zemi v stodole. Niekto mu na zemi ustlal primitívne lôžko, prikryl ho hrubou konskou dekou.
„Chvalabohu, bol to len sen,“ povedal si Ivan a posadil sa.
„Existujú veci, ktoré nedokáže obsiahnuť ani človek vašich kvalít, inžinier Ivan Agrisovkaz,“ povedala Stela mrazivo. Vstala od stola a s ľútosťou v očiach podala Ivanovi malé okrúhle zrkadlo.
„Kriste pane,“ zastonal, sotva zrkadlo prijal a pozrel sa doň. Voľnú ruku si priložil k tvári a prechádzal po hlbokých vráskach starca, ktorého odraz sa na neho vydesene díval. „Čo ste to so mnou urobili?“
„To je staroba, drahý Ivan. Obyčajná staroba. Keby si sa ma včera večer nepokúsil zavraždiť, mohol si byť o dobrých tridsať rokov mladší.“
„Ako to...“
„Už je zbytočné hrať divadlo,“ pohladila ho po líci. „Vieš Ivan, ty aj Henry máte niečo spoločné. Obaja ste muži, ktorý so mnou prišli o svoje najlepšie roky života. Henry bol vitálnejší ako ty, mal väčší apetít, ale nakoniec sa so mnou premiloval až k infarktu...“
„Čo sa mi to tu pri Kristovom kríži snažíš naznačiť?“
„Siréna, Ivan. Hovorí tie niečo antická mytológia? Cudzia životná sila je mojou životnou silou. Spev, alebo reč, ťa omámi, kým pohlavný styk je len prostriedkom ako prijímať energiu.
Ten neohrabaný pokus o vraždu... Vylízanie sa z tzo zranení ma stálo množstvo síl a od Jeana som čerpala už dosť. Preto hľadíš na starca v zrkadle a tvoja životná sila prúdi v mojich žilách.
Možno si to nepobadal, ale každý večer vyzerám o pár rokov staršie ako ráno. Keby si ma včera neodmietol, nemusela som Jeanovi brať kus jeho mladosti a ty by si sa nestal svedkom nášho splynutia.“
Ivan naprázdno preglgol. Absurdný príbeh, ale v zrkadle videl obraz zašlého starca s vlastnými črtami.
„Prečo to všetko?“ spýtal sa zlomene. „Kvôli peniazom, moci?“
„Ach! Nebuď naivný! Obelisky na dvore sú portál do môjho sveta, drahý. Medzi nimi leží cesta, ktorá slúži týmto vozidlám, aby ma tam dopravili,“ ukázala na automobily uprostred dielne. „Ale stroje sa pri poslednej prevádzke pokazili. Uviazla som tu a chcem ísť domov. Preto som musela nájsť niekoho, kto bude schopný tie technické zázraky opraviť. Najprv Henry, teraz ty...“
* * *
Trvalo takmer týždeň, kým inžinier Agrisovkaz zistil, ako stroj funguje. Otupený Steliným hlasom i strachom zo straty ďalších rokov mladosti, pracoval veľmi efektívne. Jean ho informoval, že stroj musí na prechod do druhého sveta vyvinúť v okamihu prechodu pomedzi obelisky určitú rýchlosť. A tú stroj po rekonštrukcii a oprave skutočne vyvinúť schopný bol.
„Toto keby sa dostalo von,“ škrelo stále Ivana. „Takýto objav by priniesol technickú revolúciu!“
* * *
Od skorého rána Jean a Ivan odhŕňali rozbehovú dráhu. Stroj deň pred tým testovali na hradskej a dosiahli požadovaný výkon.
„Hotovo, chlapci?“ vyšla zo zrubu Stela. Jej nádherný hlas dokázal Ivana vždy aspoň na chvíľu upokojiť.
Jean prikývol a ukázal na automobil zaparkovaný konča rozbehovej dráhy, takmer dvesto metrov od obeliskov.
„Výborne, verila som, že to dokážete, inžinier Agrisovkaz,“ potľapkala Ivana po vetchom ramene a vykročila k vozidlu.
Jean s Ivanom ustúpili obďaleč a s obdivom sledovali aerodynamické krivky kolosa, ktorý po naštartovaní jemne nadskočil. Jeanovi na perách zaihral spokojný úsmev. Ivan ustúpil do Jeanovho zákrytu a pozorne sledoval celú udalosť spoza jeho chrbta.
„Nikto nebude srať fyzikov!“ zakričal Ivan Jeanovi do ucha v okamihu, keď mali naskočiť turbíny... a údolím otriasol ohromný výbuch.
Tlaková vlna odhodila obidvoch mužov niekoľko siah dozadu. Ivanovi síce hučalo v hlave, ale pocit zadosťučinenia, ktorý ho opantal, stál za to. „Toto keď prežila tá mrcha...“
Keď Ivan vstal, videl zviechajúceho sa Jeana. Mal v tele zabodnuté aspoň dve šrapnely zo zničeného stroja, ktorého ostatky za nimi dožívali v zasneženom lese.
„Do boha!“ zahrešil, ale nepočul vlastného slova. V ušiach mu prenikavo pískalo.
Jean vytrhol spoza opaska Ivanov revolver. Natiahol kohútik a stlačil spúšť, ale zbraň nevystrelila.
„Techniku neoklameš, ty neohrabaný sedliak,“ zasmial sa hystericky Agrisovkaz, v duchu ďakujúc bohom za zlyhanie zbrane
Šokujúci zvrat ale Jeana zjavne nezaujímal. Prehodil si zbraň v ruke a chytil ju za hlaveň. Priskočil k Ivanovi ako šelma a zoširoka sa rozohnal. V okamihu, keď pažba dopadla na Ivanovu hlavu, vrátil sa mu sluch. Počul praskať vlastnú lebku a svet pohltila temnota.
Komentáre
:)
Len jedna vec sa mi nepáčila - miestami veľmi strohé vetné konštrukcie, ktoré narušili spád deja a potrhali tie príjemne hravé myšlienky, sem-tam gramatická rovina a opis "žiarlivostne snovej" scénky, ktorému chýbal istý druh emócií... inak veľmi pekne ďakujem za naozaj netradičný čitateľský zážitok :)
Pridal(a): Yaonee, 31. 08. 2010 21:42:46
|
|
|
