Poviedka

Nerozlučnosť mladých čarodejníc

1. kapitola - Námorník a prekvapko

Krátky popis:
..(snáď už posledné;) ) pokračovanie Dobrodružstiev mladých čarodejníc..:)

Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 03. 09. 2010 13:45:54
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 195
Tagy: Fantasy, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor

Kapitoly tejto série

Nedeľa, 5. september

Drahá moja Ninka!

Konečne sa Ti ozývam. Som tu už takmer päť dní, ale aj tak vôbec nebolo času na žiadne listy ani nič podobné. S Leom sme celé dni len všadiaľ lietali a zoznamovali sa s ľuďmi a tak. Bolo to strašne unavujúce. A občas aj vtipné.
Mestečko Dumfries, ktoré bude na najbližších šesť mesiacov mojím domovom, sa nachádza v správnej oblasti Dumfries & Galloway na juhu Škótska. Je to v podstate trhová obec, má čosi vyše 40 000 obyvateľov. Nie je to veľmi veľké mesto, ale je tu pekne (aspoň to, čo som zatiaľ videla, sa mi celkom pozdávalo).
Každopádne, hneď po príchode ma čakal šok – zistila som, že ten náš slávny bytík, ktorý máme predplatený na pol roka, sa nachádza v hoteli. Hotel sa volá Cairndale, čo sa dá preložiť asi ako Údolie mohýl (celkom dôstojný názov, však?). Je to veľká budova z červeného kameňa a pripomína skôr anglické obydlia. Náš "byt" sa nachádza na druhom poschodí. Vstúpili sme rovno do obývačky. V každej stene sa nachádzajú dvere. Jedny vedú von z "bytu", ďalšie do spálne (spoločnej s obrovitánskou posteľou!), tretie do kuchyne a posledné do kúpeľne (vykachličkovanej) spojenej s toaletou . Teda, poviem Ti, taký luxus... Normálne mám pocit, že si to nezaslúžim.
Najkrajšia je, samozrejme, naša spálňa. Keď som ju zbadala a uzrela tú posteľ, došlo mi, že som si po celý čas neuvedomovala, že vlastne budem s Leom žiť. Teda, po tom, ako som mu vrátila snubný prsteň, je to poriadny skok vpred. Ale zatiaľ je to super.
Len čo sme prišli, vybalili sme veci a zaľahli. Spali sme až do ôsmej ráno a potom Leo rozkázal, že ideme spoznať jeho nový tím. Musela som ísť aj ja. Bolo to veľmi zaujímavé. Autom (povinná výbava každého hokejbalistu v tíme Flaming angels – dostal ho od najväčších bossov) sme sa doviezli k štadiónu. Pred ním stáli nastúpené dve desiatky mužov a chalanov v škótskych kiltoch. Pri pohľade na nich som skoro vybuchla. Tie vyšportované (ale také chlpaté!) nohy... Moje nervy! Leo mi pevnejšie stisol ruku a ja som sa nejako upokojila. Ako prvý sa nám predstavil tréner a zároveň aj manažér tímu – chlapík okolo štyridsaťpäťky, s očividnými sklonmi k priberaniu. Volá sa Gordon Bailey. Potom sme postupne museli obísť všetkých devätnástich hráčov. Pri prvých troch sa mi opäť takmer podaril trapas – predstavili sa ako James, Jim a Jimmy. Neveriacky som na nich pozrela, no oni sa tvárili vážne. Nejako som teda zamaskovala úškrn, zakašľala som a pobrala sa k ďalším.
S Leom má teda tím Flaming angels dvadsať členov. Osemnásti hráči a dvaja brankári. Jeden z brankárov je kapitánom a okrem neho sú v tíme ešte dvaja náhradní kapitáni. Po zoznámení nás pozvali dnu a poukazovali nám štadión a šatne (do tých som radšej nešla). Bolo to celkom vtipné, vzhľadom na to, že som vždy mala stresy z komunikácie v angličtine, a vypálilo to úplne v pohode. V podstate aj tak viac rozprával Leo než ja (oveľa viac; ale sú to predsa jeho budúci kamaráti, takže...).
Štvrtok bol teda poznačený spoznávaním hokejbalových záležitostí v meste. Na nič iné nám (najmä Leovi) neostal čas. Večer sme opäť celí unavení a zlomení zaľahli a spali ako zabití. V piatok sme sa (pešo!) vybrali do mesta a prechádzali sa. Najedli sme sa v celkom lacnej reštike a pokračovali v prechádzke. Počasie je tu dosť chladné, ale predsa už je takmer jeseň. Tu, na "severe", je vždy chladnejšie, nie? Aj v Anglicku to tak vždy bolo.
No, a v sobotu sme sa (takmer?) pohádali. Spomínala som Ti toho Josého, ktorého som spoznala v Španielsku? Myslím, že hej. A asi som spomenula aj tie fotky, ktoré sme nafotili... A ak sa dobre pamätám, aj som Ti tú, ktorú mi daroval, ukazovala. No, nejakým omylom sa stalo, že som si ju uložila do svojho denníka a zbalila sem. A keď som si večer chcela do denníka urobiť nejaký zápis, fotka z neho vypadla. Sedeli sme s Leom na gauči a on si to všimol skôr, než ja. Chcel to zdvihnúť a padol mu na ňu zrak. Zhrozene na mňa pozrel a spýtal sa, čo to má znamenať. A náš rozhovor vyzeral asi takto:

Vtedy sa zdvihol a zabuchol za sebou dvere spálne. Pokrútila som hlavou a kašľala naňho. Neznášam také hádky, počas ktorých ten "nahnevaný" kladie otázky, pričom nechce odpovede ani vysvetlenia. Čo už. Okolo polnoci som si chcela ísť ľahnúť, tak som zaklopala na dvere spálne a čakala, čo Leo urobí. Odomkol a otvoril ich, no len prešiel popri mne a hodil sa na gauč. Pochopila som, že sa odo mňa "odsťahoval". Pokrčila som plecami a zavrela sa v spálni.
Ja som predsa neurobila nič zlé, tak čo rieši? Teda, uznávam, že ten bozk... Ale keby si to nechal vysvetliť, povedala by som mu, že José ma začal bozkávať bez môjho dovolenia a že mi tú fotku daroval, lebo sa mu zdala najkrajšia zo všetkých. No nie, môjho Lea vysvetlenia nezaujímajú.
A tak sme spali oddelene. A dnes, v nedeľu, k nám do "bytu" prišlo niekoľko chalanov z tímu (medzi nimi aj Jim a Jimmy). Keďže všetci mali problém zapamätať si výslovnosť môjho mena, začali ma volať Marine. Najskôr sa mi to nepáčilo, však ja nie som žiadny námorník! No potom som si povedala, že to nejako zvládnem. Len nech tak na mňa nepokrikujú na ulici.
Po ich odchode sme sa už s Leom k sebe správali normálne. Pred nimi sme sa nechceli tváriť pohádane a potom sme na "hádku" zabudli. A tak sa vrátil do spálňovej postieľky. Kto by predsa dobrovoľne vymenil pohodlie "manželskej" postele za gauč?! Zvlášť, keď zajtra majú prvý tréning a musí byť čerstvý. A ja sa vyberiem do mesta a obehnem všetky reštiky. Snáď aspoň v jednej z nich budú mať voľné miesto čašníšky. Inak si neviem predstaviť, čo tu budem celé dni robiť.
Tak mi, prosím Ťa, drž palce! A napíš čo najskôr, ako sa máš Ty a čo máš nové. Čo Maťo? Ako vyzerali prvé dni v škole? Chcem vedieť všetko!

Sľubujem, že sa ozvem hneď, ako to bude možné.

Tvoja Marína

P.S.: Pozdravuj Fifa, Mima a Popa.

Streda, 8. september

Milá Marča!

Už som sa bála, že sa ani neozveš. Ešteže si napísala tak "skoro", lebo som bola ako na ihlách. Predstav si môj šok, keď mi prišla tá esemeska od Teba! Skoro som onemela. Také prekvapenia mi už nerob, jasné?!
Vidím, že si sa pekne zabývala (aj Leo). Pozdravuj ho. Neviem si Vás dvoch dosť dobre predstaviť v spoločnej domácnosti, občas to asi musí byť vtipné. Pri Leovej povahe predpokladám, že tú fotku ešte spomenie v nejakej poriadne nevhodnej chvíli. Nechcem Ti brať ilúzie ani mariť Tvoje nádeje, že hádka je zažehnaná, ale... Veď, napokon, poznáš ho ešte lepšie než ja.
Tvoja prezývka je náhodou veľmi milá. Z môjho mena by sa nič podobné ako Marine vytvoriť nedalo...
Predpokladám, že už si navštívila aj zopár reštík. Ako si dopadla? Verím, že si čo najrýchlejšie nájdeš nejakú prácu. Veď za čo mi chceš kupovať a posielať darčeky, ha?! Nakoniec, ani táto naša škriatkovská pošta nie je úplne zadarmo. Škriatkovia u nás doma sú čoraz nepríjemnejší. Teda, poviem Ti, u nás sú všetci všade len nepríjemní. A s príchodom jesene sa to len zhoršuje. Teda, jeseň by mala doraziť až o niekoľko dní, ale v podstate so začiatkom školského roka končí leto. Čo už (predstav si, ako som bezradne so zúfalým výrazom mykla plecami).
Musím sa Ti s niečím priznať. Verím, že to nebudeš považovať za zradu (haha). Mám novú spolubývajúcu. Stretla som ju ešte v deň svojho príchodu. Poznáme sa vlastne týždeň aj s cestou (hoci sme spolu v skutočnosti cestovali len električkami – v nich som na Teba spomínala, keď som zahliadla nové vydanie Rakvy s novým komiksovým príbehom... asi ju kvôli Tebe začnem odoberať). Volá sa Kamila Konvalinková (krásne meno!) a zvykla si nazývať ma Ninuša. Niežeby sa mi to nepáčilo, ale... no dobre, nepáči sa mi to. Je pojašená (ešte viac ako my dve dokopy!) a tára a tára, nedá sa ničím zastaviť. Našla si tu už asi milión kamošov a okrem tretiaka Ondreja balí aj nášho Fifa. Nezvyčajné, nemyslíš? Teda, neviem, ale... Fifo mi nikdy neprišiel ako ten typ... teda, typ "na baby". Vôbec nechcem tvrdiť, že je na chalanov, samozrejme (snažím sa zabrániť výbuchu smiechu, keď píšem tieto slová – a preto sú aj písmenká také kostrbaté)! Ale však chápeš... Fifo... Jednoducho nezvyčajné.
Škola začala tradične (teda, keďže som len v druháku, znie to čudne... takže, začala presne tak, ako minulý rok). Nudné príhovory a organizačné pokyny najmä pre prvákov. A predstav si, že sa tam zjavil Maťo! Skoro ma na mieste porazilo. Taká som bola rada, že ho vidím! Wow.
A stretli sme sa aj cez víkend. Ale k tomu sa ešte dostanem.
Najskôr Ti napíšem o škole. Môj rozvrh vyzerá... no, povedzme, že prinajlepšom desivo. V pondelok tam budem musieť trčať od ôsmej ráno do štvrtej poobede, pričom mám štyri rôzne semináre. Vybrala som si (čo sa týka teoretických predmetov) dejiny tanca a baletu, dejiny divadla (aj kvôli Tebe, haha), dejiny hudby a historicko-estetický seminár. V utorok máme do jednej trénovanie (rozcvičovanie, aerobik, zumba a pod.), v stredu som sa rozhodla pre seminár o orientálnych tancoch, vo štvrtok pôjdem do školy na pol jedenástu a vypustia ma (ako nejakého zvera z klietky) o štvrtej. Štvrtok je asi najlepším dňom. Vyspím sa a budem akurát počúvať prednášky o teórii a metodike tanca (hoci mám pocit, že po súťažení s Maťom už sa v tomto smere nemám čo učiť; ale musím ostať skromná, haha). A v piatok mám voľno, takže ten budem asi tráviť s Maťom. Víkendy chce on venovať Radke, pretože počas týždňa bude chodiť do škôlky.
A čo sa týka Maťovho programu, stále nevie, čo bude robiť. Keď už som na ňom videla beznádej, navrhla som mu, nech sa teda vráti do školy a pokračuje v učení. No on radikálne odmietol, lebo vraj by potom musel mať so mnou čisto profesionálny vzťah. Ja som sa len zasmiala a pokúšala sa to nejako zahovoriť, no on sa nedal. Tým svojím radikálnym postojom ma dosť šokoval. Nikdy mi nedal najavo, že by "to" medzi nami bral až tak vážne. A toto... no, prekvapilo ma to. A nebola to jediná prekvapivá vec, ktorú urobil.
No, a k tomu nášmu víkendovému stretnutiu. Ani mi nedovolil vyspať sa. Musela som už o ôsmej vyraziť z domu, aby som to k nemu na deviatu nejako stihla (pešo). A aj s Radkou a Tesárovcami sme sa vybrali na výlet na neďaleký zámoček postavený z fialového mramoru. Bolo tam naozaj krásne. Radka bola nadšená a ja tiež. Bola som úplne vo svojom živle, veď to bola taká nádherná historická pamiatka! Urobili sme si asi päťsto pohyblivých fotiek, niektoré mám teraz v rámikoch položené na stole a každú chvíľu mi na ne padne zrak. Hlavne na tú, na ktorej s Maťom stojíme vedľa seba a on ma drží okolo pásu. No, prosto krása.
Dosť však bolo rozplývania. Chcem sa už vyjadriť k tomu ďalšiemu Maťovmu prekvapeniu, ktoré som spomínala. Teda, Tesárovci aj s Radkou zrejme zámerne zaostali a my s Maťom sme si ruka v ruke vykračovali po obrovitánskom parku, v ktorom pobehovali pávy, kvitli tulipány a zo stromov sa v pomalých intervaloch znášalo na zem zlatisté lístie (šokovali ma tie kvitnúce tulipány, ale už sa mi nič nezdá nemožné). A Maťo sa zrazu začal vypytovať na Vianoce.

A v tej chvíli k nám pribehla a zavesila sa do Maťa. Ten ju zdvihol na ruky a začal sa s ňou šantiť. Ja som počkala Tesárovcov a ďalej sme už šli všetci spoločne. Myslela som, že na to Maťo zabudne (na tú vianočnú tému), no cestou späť sa k tomu vrátil. Spomenul to cestou v aute, takže to počuli všetci.
"Pozval som Ninu a jej maminu k nám na Vianoce. Čo na to poviete?"
Tesárovci radostne súhlasili a Radka tiež. Uľavilo sa mi, keď som videla ich úprimné potešenie. Potom sa Maťo spýtal aj mňa, či chcem. Váhavo som povedala, že musím zavolať mame a spýtať sa. Marína, čo si o tom myslíš? Mne sa to, v prvom rade, zdá strašne skoro. Aj z toho ohľadu, že je len september a už riešime koniec decembra, ale aj z toho, že sa s Maťom... stretávame... ani nie pol roka. A už mám s ním tráviť Vianoce? Uff...
Teda, mame som volala a nemá nič proti. No Maťovi som ešte neodpovedala. Neviem, čo mám robiť. Poraď mi, prosím! Ak mi neporadíš Ty, tak kto? Ty si moja bútľavá vŕba. Pomoooc! Som z toho trochu vydesená. Ale inak sa mám super (a popritom na Teba frajersky žmurkám )! Teším sa, až sa ozveš. A očakávam všetky podrobnosti (teda, nie úplne všetky... iba také, o ktoré sa budeš chcieť podeliť, haha). Maj sa najsamsuperne!

S pozdravom

Ninča

Nasledujúca kapitola »
(Dokonalosť sama verzus totálny omyl prírody)

Komentáre

tvoje

komenty, Brujitka, nie sú nikdy úbohé, aby si vedela;);) ďakujem!!

Pridal(a): Georgiana, 04. 10. 2011 16:30:04

Už aj čítam.

Hm, tak Maťo to s ňou myslí vážne. Vianoce s rodinou... Hmmm... :)
Súhlasím s Ninou, že tá Marínina fotka s Josém sa ešte dostane na pretras. Určite v najnevhodnejšej chvíli. Ale tak nemá si ju čo strkať do denníka. Mala ju odložiť niekam, kde to nikto nenájde. :)
Teším sa na pokračovanie. A sorry za taký úbohý koment, čo mám písať, keď sa z toho len vytešujem? :D

Pridal(a): Bruja, 04. 10. 2011 16:04:09

:D

dokelu, blby enter:D dakujem ti, si SUPER:D ty si taka neustala povzbuditelka.. myslim, ze to velmi ocenim najma v buducnosti, ked budem mat pocit, ze je to vsetko nanic:D vdaka vdaka vdaka:)

Pridal(a): Georgiana, 25. 09. 2010 09:03:33

Najsamsuperne

Vies co, Georgiana ? Oni ti citatelia su proste lenivi necitatelia !!! Asi ich odradza, ze necitali tie casti pred kazdou tvojou novou kapitolkou. A tak sa ani nekuknu, ze o com pises ! Mali by sa hanbit !!! Mne sa to pacilo a paci a JE TO SUPER ! :D:D:D

Pridal(a): Zanzana, 24. 09. 2010 23:07:00

V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates