PoviedkaNerozlučnosť mladých čarodejníc2. kapitola - Dokonalosť sama verzus totálny omyl prírodyKrátky popis:
..(snáď už posledné;) ) pokračovanie Dobrodružstiev mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 13. 09. 2010 13:48:12
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 76
Tagy: Fantasy, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
Štvrtok, 9. september
Ninča!
Ty si sa zjašila? Nad čím vôbec rozmýšľaš? Jasné, že máš s ním stráviť Vianoce! Že o tom vôbec uvažuješ... fakt sa Ti čudujem. Si blázon, ak vôbec zvažuješ to, že by si ho odmietla. A ak Ti dal možnosť pozvať Tvoju maminu, bude to úplne úžasné. Hoci, ten Silvester by možno bol fajn kompromisom... No povedz mi úprimne (alebo skôr napíš): Máš odvahu odísť s ním opäť sama niekam preč na niekoľko dní? Podľa mňa si mala poriadnu traumu z toho Anglicka (hlavne z "toho" večera... veď Ty vieš, ktorý mám na mysli). Nemyslím si, že by si to chcela absolvovať znova. A ver mi, že by to bolo dosť pravdepodobné (je to predsa chlap, nie?! Nech si vraví, čo chce, "to chlapské" sa v ňom určite nezaprie...). Rob však, ako chceš. Pýtala si však moju radu... a tá znie: Choď. Jednoznačne prijmi jeho pozvanie. Veď ani Tvoja mamina s tým nemá očividne žiadny problém, čo je super. Tak prečo by ste si neužili Štedrý večer v Martinovej megavile? Bude to perfektné, uvidíš.
Moje návštevy reštík dopadli celkom úspešne. Teda, nie všetky, ale vo väčšine mi ponúkli pracovné miesto. Neprijala som hneď prvú ponuku, pretože som chcela zmapovať situáciu v celom Dumfries a vyzistiť, ako to tu vyzerá, aké platy ponúkajú čašníkom a akú prestíž majú jednotlivé reštiky a puby. A veru, mám si z čoho vyberať. Povedala som si, že do pondelka si nechám čas a potom sa im ozvem. Potrebujem si to všetko v hlave rozobrať (a aj s Leom sa o tom poradiť) a nechať prejsť mysľou. Rozhodnem sa a potom zavolám do tej reštiky, ktorú si vyberiem.
Mám možnosť pracovať v piatich rôznych "pohostinstvách" – dve z toho sú pizzerky (Pizzaro Magic – tú značku pozná snáď každý... akurát k nám domov, do našej miniatúrnej republičky, sa ešte nedostala), ďalšie dve sú normálne reštiky a posledný je pub. Pizzerky sa mi zdajú nudné. Platy sú fajn, ale neviem... Dve rovnaké pizzerie v tom istom meste – to je trochu zvláštne, nie? Že by sa im tu tak darilo? Pochybujem, že obe prosperujú tak, ako si ich majiteľ/majitelia praje/prajú. Tie reštiky sú tiež celkom v pohode, ale zas platy haprujú. Za moje plus považujú to, že mám určitú (i keď krátku) prax, no dali mi najavo, že majú aj lepších uchádzačov. A tak asi skončím v tom pube. Len neviem, či mám na to odvahu.
Vieš si ma predstaviť pracovať za pultom v bare? Je to taký celkom slušný podnik, do ktorého sa ľudia nechodievajú vyslovene ožrať a spiť ako prasce, ale aj tak... No, neviem. Uvidíme, čo povie Leo. Asi nakoniec aj tak skončím v jednej z tých pizzeriek, ako to tak vidím. Už vidím Lea, ako mi "zakazuje" pracovať v noci/dlho do noci. To sa mu určite nebude páčiť. V Pizzaro Magic by moja pracovná doba trvala od deviatej ráno do desiatej večer. Znie to fajn, ale asi to bude dosť vyčerpávajúce. Pizzerka je otvorená dvanásť hodín, ale o deviatej tam už musia byť všetci zamestnanci, aby všetko pripravili. To je jasné. A zas tiež nie je isté, že všetci zákazníci sa zdvihnú presne o desiatej večer a odpochodujú. Však uvidíme. Možno by som si mohla nájsť nejakú úplne inú prácu... Čo povieš?
Vieš, čo... Nemyslela som si, že ma tak rýchlo zapredáš. Najradšej by som na tú Tvoju Kamilu zoslala nejaké... nie kúzlo (nikomu neprajem nič zlé, však?), ale... Však chápeš. Ja som Ťa za nikoho nevymenila! Tss... Naozaj Ťa nazývam zradkyňou. Ale však... aspoň nemusíš zúfalo zháňať spolubývajúcu, keď sa k Tebe jedna votrela (práve som si spomenula na nášho profesora náuky o politike, ktorý nás učil na strednej – on vždy vravel zoháňať, pamätáš?). No, ale ak mi sľúbiš, že na mňa nezabudneš a budeš mi písať, nejako Ti už tú Kamilu odpustím. Ale neopováž sa vymyslieť jej nejakú prezývku, lebo potom by si si od nej ťažšie odvykala! A ja sa chcem vrátiť do priateľského prostredia, v ktorom ma všetci radostne privítajú. Takže si na ňu za toho pol roka príliš nezvykaj, jasné?!
S Leom je všetko fajn. Nemá veľa času popri všetkých tých tréningoch (a povinných jazdách po meste – v tíme sa predsa musia utužovať aj medziľudské vzťahy), ale všetky voľné chvíle venuje mne. Je to lichotivé, ale považujem to tak trochu aj za jeho povinnosť. Ak by na mňa nemal ani päť minút denne, môj pobyt tu by nemal absolútne žiadny žiadnučký zmysel. Takto je to celkom fajn.
Včera, keď si mi písala list, som bola práve s Leom vonku. Vybrali sme sa obzrieť si mesto. Tak sme si ruka v ruke vykračovali a obdivovali krásy Dumfries. Zvonku sme si obzreli niekoľko pekných miestočiek, napríklad sochu Roberta Burnsa (škótsky básnik z 18. storočia), nádhernú červenú fontánu či most Devorgilla. Romantika jak hovado (haha)!
A je ku mne milý a tú fotku vôbec nespomína. Podľa mňa ho veľmi obmäkčilo moje rozhodnutie odísť sem s ním. Veď dobre vieš, ako na mňa v jeden večer u nás doma vytiahol, že to ja som v našom vzťahu tá nerozhodná. Zdá sa mi, že ho fakt dojalo, že som si vybrala jeho a nie školu. Len aby na to čoskoro nezabudol! Obávam sa, že už o pár dní sa to stane len hmlistou spomienkou. A nemyslím si, že Leo má právo požadovať odo mňa vo vzťahu nejaké ďalšie dôkazy či prejavy neviemčoho. On je síce super, ale... vždy bol taký chladný. Aj teraz je... viac-menej. Ťažko sa mi o tom píše... Je mi z toho trochu smutno. Ale nechcem Ťa zaťažovať.
A ako sa má Tvoja mamina? A čo moja, nestretla si ju? Asi nie, však? Napokon, ona okupuje Vílie mesto, zatiaľ čo Ty pilne študuješ v Dúhovom Raji. Ako ide škola? Deje sa tam niečo (čokoľvek?!) zaujímavé? Napíš mi o všetkom, čo podľa Teba stojí za zmienku.
Uff, asi to dlhšie nevydržím. Tak, asi Ťa chvíľu budem zaťažovať mojimi problémami s Leom. Rada som sa pred všetkými babami vždy predvádzala, že ho mám práve ja. Bolo to hlúpe a naivné. A povrchné. Leo je super a milujem ho, ale veľmi dlhý čas som nebola ochotná pripustiť si, že aj on má nejaké chyby. Samozrejme, rozumom chápem vetu NIKTO NIE JE DOKONALÝ, ale... Pri Leovi som na túto vetu vždy zabúdala. A tak sa teraz bývanie s ním v jednej domácnosti stalo v niekoľkých ohľadoch aj nepríjemným prekvapením.
Nebudem sa rozpisovať o tom, ako necháva otvorenú zubnú pastu a zdvihnutú záchodovú misu (vlastne sa o tom rozpisujem, že? Ach, pomoc! Som ako ufrfľaná manželka, však? Ach...). Nejde o tieto veci. Ide skôr o jeho prejavy a správanie. Niežeby bol ku mne vyslovene zlý. V poslednom čase (odkedy sme tu – čiže ten posledný týždeň) mám pocit, že ho nezaujímam. Vždy, keď príde domov, sa ma síce spýta, aký som mala deň, ale odpoveď už akoby neočakával. A ak začnem o čomsi rozprávať obšírnejšie, vidieť na ňom, že ma nepočúva. Nina, chýbaš mi tu! Chýbajú mi naše rozhovory. Nikdy mi nedošlo, že s Leom nemôžem rozoberať všetky svoje problémy, pocity, zážitky – to som mohla s Tebou! A mala som istotu, že ma počúvaš, že Ťa to zaujíma, že mi odpovieš... Ale Leo taký nie je. Samozrejme, nie je dievča a nemusia ho zaujímať všetky babské veci. Ale Ty asi chápeš, čo mám na mysli. Akoby odo mňa čakal len to, že ho večer budem doma čakať, vypočujem ho, pochválim ho a budem pri ňom spať. Ale toto mi nestačí! Toto nie je vzťah, po akom túžim. Možno sú moje predstavy o vzťahu naivné či hlúpe, ale... sú moje a páčia sa mi! Nechcem si teraz všímať na Leovi všetky jeho nedostatky. Čo mám robiť?
Dosť už mojich výlevov. Teraz sa ešte aspoň v skratke vyjadrím k Tebe a Tvojej láske. Teeeda, Ninča, ten Martin...(!) On je do Teba poriadne zaľúbený, nemyslíš? Ako to cítiš? Pozvanie na Vianoce je fakt jednou z tých vážnejších vecí. Určite to pozvanie prijmi a ten večer si uži, ako sa len bude dať. Okrem toho, dovtedy sa Váš vzťah určite ešte niekam posunie. Muži sú zložití (neskutočne zložití!), ale sú úžasní. Myslím, že Maťo je super. A má Ťa rád. A má k Tebe úctu (v dnešných ultramoderných časoch dosť nevídané, nemyslíš?). Niekedy Ti ho závidím. Ale tieto slová si nechaj pre seba! Milujem Lea, jasné? O tom niet pochýb. Len niekedy... no, však to je jedno. Radšej už o tom nebudem viac uvažovať. Asi robím zo zaplesneného dubáka muchotrávku zelenú.
Milá moja, Leo práve odomyká dvere. Budem musieť skončiť, nech sa mu môžem venovať. Ozvi sa, čo máš nové a všetko... však vieš, že ma všetko zaujíma!
Nerobím si márne nádeje, že mi odpíšeš zajtra (ja Ti asi tiež len veľmi výnimočne odpisujem už po jednom jedinom dni), ale napíš čo najskôr! Bojím sa, že len listy a komunikácia s mojimi drahými v tom ďalekom domove mi skrátia a spríjemnia tie ťažké a osamelé chvíľky tu (ale nechcem byť patetická, takže radšej už naozaj skončím, haha). Maj sa krásne!
Mari
________________________________________________________________________________
Pondelok, 13. september
Milá Mari!!!
Teda, poviem Ti úprimne, po tomto víkende som totálne zničená. Ledva držím pero po tom, čo som sa poriadne posilnila obedom (cestoviny s mozzarellou a rajčinami – bolo by to mňam, keby som to nejedla každý týždeň). Takže si vieš predstaviť tú scénku – sedím na lavičke v univerzitnom parku pod odkvitnutou lipou, zhodou okolností na mňa svieti zrejme posledné tohtoročné letné slniečko a pofukuje jemný vetrík. Je dosť teplo, len čo je pravda.
Ešte ma čakajú dva semináre – dejiny hudby a historicko-estetický seminár. Mám asi hodinu voľna, tak som sa rozhodla napísať Ti.
Čo sa týka víkendu – fakt to bol zabijak! V piatok som ešte ani poriadne nevstala a už som sedela vo vlaku do Vílieho mesta (ešteže v piatok nemám vôbec školu). Šla som domov a strávila oddychový deň. V sobotu ráno však už dorazil k nám Maťo a spoločne sme sa vybrali do blízkej dediny, z ktorej je Chloe – tam totiž bola svadba môjho brata. Bol to krásny obrad, kostol bol vyzdobený orgovánmi (Chloine najobľúbenejšie kvety) a vôbec... no, prosto nádhera. Dlho som rozmýšľala, do čoho sa zaodejem pri takej špeci príležitosti. A vybrala som si nakoniec fialové šaty bez ramienok a na to som si dala biele bolerko. Bolo predsa dosť chladno. A Maťo sa na mňa nevedel vynadívať (predstav si, ako sa pri týchto slovách škerím a ako asi na mňa hľadia okoloidúci študenti!). A oslava bola tiež dosť veľkolepá, ale taká typicky dedinská. Chloe je predsa z dediny a jej rodina zariaďovala viac-menej úplne všetko. Ale bolo to super. Aj sme sa vytancovali – hoci ja, keď som začula ľudovky, utekala som z parketu kade-ľahšie (a vtedy Maťo začal automaticky vykrúcať moju mamu).
A hostina trvala až do piatej ráno, hoci mladomanželia nás opustili oveľa skôr. Ale tak, to úplne chápem – predsa len, snáď si nepretancujú celú svadobnú noc, že? Som zvedavá, kedy sa Ty s Leom konečne odhodláte na tento krok – predsa len, už by sa patrilo. Nemyslíš? Ako sa on tvári? Neponúkal Ti znovu ten prekrásny snubný prsteň? Na Tvojom mieste by som neváhala (hlavne pri Leovi, haha)!
Vybrala si si teda nejakú z tých reštík? Napadlo mi, že by si mohla možno naozaj skúsiť niečo úplne iné – napríklad nejaký obchod s oblečením alebo dačo podobné. Takým obchodom sa darí všade a je to aj celkom zábava. Viem si Ťa predstaviť ako takú predavačku (nie však doživotne, samozrejme!). Ako to teda dopadlo?
A čo Leo? Ako sa mu páči v novom tíme? Vidím, že si tam celkom rýchlo nachádza kamošov, čo ma teší. Ale bojím sa, že Ťa bude zanedbávať. To nech si nedovoľuje, jasné?! Lebo prídem a zbijem ho!!! To mu môžeš pokojne aj odkázať. Nech na to vezme jed. Ja si Ťa nedám, milá moja! A čo sa týka tých Vašich zhôd-nezhôd... Všetko vyzerá fajn, však? To je super. Dúfam, že Vám pokojná a príjemná atmosféra vydrží čo najdlhšie. Nie že Ťa prinúti písať mi zúfalé listy!
Čo sa týka tých Vianoc s Maťom... nedala som mu žiadnu konkrétnu odpoveď. Podarilo sa mi to zahovoriť. Stále v tom nemám istotu. Podľa mňa je to príliš veľký krok. Necítim sa na to. A celkovo tak v poslednom čase uvažujem o našom vzťahu... Kedysi sme si povedali (a nebolo to až tak dávno), že nebudeme riešiť otázku zmyslu a budúcnosti. Ale mne to stále behá mysľou, nemôžem si pomôcť. On je predsa už naozaj zrelý dospelý muž, ktorý má dcéru – vieš si predstaviť moju budúcnosť po jeho boku? Viem, že to nie je otázka Tvojej predstavivosti... Avšak zaujíma ma Tvoj názor. Stále som si menej istá. Pochybujem, že on má záujem naťahovať vzťah ešte niekoľko rokov. Ak sa chce znovu oženiť, možno to bude chcieť... čoskoro. Netvrdím, že má v pláne požiadať ma o ruku! To by som sa mu asi zasmiala do ksichtu. To by bolo fakt smiešne. Ale... Chápeš ma? Myslím, že Ty ma chápeš. Keď už mi dochádzajú slová a nie som schopná vyjadriť svoje myšlienky, Ty mi vždy rozumieš. Dúfam, že na to netreba tie naše veľavýznamné pohľady!
O Tvojej mame viem toľko, čo aj o svojej – veľké guľaté nič. Ale verím, že sa majú fajn.
Uvidíš, že všetko bude dobré. Leo bol vždy taký ten chladnejší typ chalana, to som si všimla už na strednej. Možno by stačilo, keby si mu do nejakého nápoja pridala pár kvapiek začarovaného prášku vášne alebo voľačoho podobného... Samozrejme, žartujem! Nie že to budeš skúšať... viem, čoho si schopná. A už mám pred očami tú scénu – ako príde Leo domov, Ty mu ponúkneš nejaký Tvoj najnovší nápojový vynález a Leo sa zrazu na Teba vrhne s lačným pohľadom... To ale zrejme nie je to, po čom túžiš, však? Úplne Ti rozumiem. Vieš, niekedy už náznaky nestačia. Aj trpezlivosť Ti jedného dňa dôjde, nech už si na tom teraz akokoľvek. Preto by bolo najlepšie, keby si si s ním normálne sadla na ten Váš nový gauč a porozprávala sa s ním o všetkom narovinu. Úprimný rozhovor je najlepším riešením (aspoň ja mám takú skúsenosť). Skús to a uvidíš. Potom ma, samozrejme, informuj (žmurkám na Teba).
Trápi ma jedna vec. Minulý týždeň sme mali po prvý raz tréning. A zistila som na ňom, že budeme tento rok celý čas tancovať vo dvojiciach. A do tých dvojíc nás rozdelil náš milovaný ignorantský pán profesor Bielik. Naozaj úžasné, len čo je pravda! A ja som dostala chalana, s ktorým som minulý rok ani len nebola v ročníku. Jeho totiž z univerzity, ktorú navštevoval, vyhodili. A tak prestúpil k nám. Volá sa (hádaj ako!) Miro (áno, presne ako náš "milovaný" spolužiak zo strednej – vždy sme ho obe neznášali, len ja som to zakrývala ťažšie a menej ochotne ako Ty) Karpatský. Je to taký typický frajer... irónia osudu. V predchádzajúcom liste som Ti spomenula Ruda Hronského... vidím, že ja mám v ročníku práve teraz ako za trest "svojho Ruda Hronského"... Ten Miro mi ho pripomína všetkým až na vlasy. Rudove boli plavé, Miro ich má také prečudesno hnedé a nosí načerveno nafarbené číro. Nechápem, čo taký týpek robí na tanečnej fakulte! Tie punkové typy aspoň vo mne vždy vyvolávali dojem nezodpovednosti a salámistickosti... Čo ja viem, možno je iný. Najskôr som si povedala, že ho nebudem posudzovať a odsudzovať kvôli prvému (veľmi negatívnemu) dojmu. No asi to nedokážem. Len čo počul, že jeho partnerkou som ja, zvodne a frajersky na mňa žmurkol a prešiel si jazykom po zuboch. Neviem, ako to zvládnem. Aj teraz mi lezie na nervy – stojí za rohom a fajčí tam... A ten dym akoby naschvál vyfukoval smerom ku mne, takže sa tu poriadne dusím. Ach jaj, najradšej by som vstala, odpochodovala k nemu, vytrhla mu tú cigaretu z ruky a zahasila mu ju na tom jeho červenom číre! Zaujímalo by ma, ako by asi zareagoval...
No nič, kašlem naňho. Nezaslúži si moju pozornosť. Oveľa radšej by som však tancovala s Maťom. Viem, že je to nemožné, keďže on už nie je študent, ale... Vidíš, aj to nás rozdeľuje! Keď Maťo študoval na výške, ja som začínala strednú... Nepripadá Ti aj náš vekový rozdiel hrôzostrašný? Podľa mňa si to už aj Maťo začína uvedomovať... Keď sme spolu sami, vyskytuje sa oveľa viac tichých chvíľ, počas ktorých zrejme obaja uvažujeme o tom, čo všetko nás rozdeľuje. Neviem, prečo sme zrazu dospeli do takého štádia... Ale nič s tým nedokážeme urobiť. Je mi z toho smutno.
Vidím, že obe sme na tom v istom zmysle perfektne a v istom zmysle otrasne. Treba asi zmeniť uhol pohľadu a nájsť taký, z ktorého bude všetko vyzerať prinajhoršom fajn. Myslíš, že sa nám to podarí?
Navyše, zo dňa na deň som si uvedomila, že nevidím. Takže už sa teším na svoje návštevy u doktorov a na zháňanie okuliarí... Vieš si ma predstaviť s okuliarmi? Maťo tvrdí, že mi určite budú svedčiť, že budem vyzerať ešte inteligentnejšie... MOJE NERVY! Okuliare... to ma až tak nedesí. Skôr to vybavovanie... Komu sa chce presedieť celý deň u doktora? Bodaj by sme mohli svoje "čarovné schopnosti" (ktoré som nevyužila ani nespomenula už... už sa ani nepamätám!) využívať naozaj na všetko... Zlepšila by som si zrak mihnutím ruky alebo vyslovením čarovnej formulky. To by bol život! Prečo to tak nefunguje?
Ach jaj, kráča ku mne ten idiot. ... Normálne Ti mi fúkol dym do tváre, zaškeril sa, hodil špak na zem a tesne pri mojej nohe ho zašliapol. A potom sa ešte aj spýtal, čo píšem a nakúkal mi sem... Ten by bol nadšený, keby mu zrak padol zrovna na tú časť, ktorú som venovala jemu! Aspoň by som sa zasmiala. No dobre. Ešte sa asi pôjdem trošku prejsť, nech zo seba (hlavne z oblečenia) vyženiem ten cigaretový zápach. Maj sa krásne, Mari!
Držím palce vo všetkom. Sorry, ak som sa k niečomu zabudla vyjadriť... Som v zhone.
Tvoja Ninča
Komentáre
|
|
