HLAVNÉ MENU

Prihlásenie

Poviedka

Nerozlučnosť mladých čarodejníc

3. kapitola - "Starí" známi

Krátky popis:
..(snáď už posledné;) ) pokračovanie Dobrodružstiev mladých čarodejníc..:)

Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 20. 09. 2010 12:50:11
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 87
Tagy: Fantasy, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor

Kapitoly tejto série

• 1 (Námorník a prekvapko)
• 2 (Dokonalosť sama verzus totálny omyl prírody)
• 3 ("Starí" známi)
• 4 (Hluchota a slepota rovná sa pol života)
• 5 (Toľko neistoty môžu vzbudiť len chlapi, fakt!)
• 6 (Zúfalstvo až nepríčetnosť a oslava Popových narodiek)
• 7 (Začiatok sezóny)
• 8 (Radosť - opitosť)
• 9 (Sny o budúcnosti)
• 10 (Čože sa nám to blíži?? Predsa Vianoceee!!)
• 11 (Dramatický príchod rozprávača príbehu)
• 12 ("Ťažké" rozhodovanie)
• 13 (Sviatočná atmosféra)
• 14 (Oslavy plné smajlíkov)
• 15 (Definitívna rozlúčka)

---


Sobota, 18. september



Zdravím z ďalekého Škótska!


Takže moja Ninča bude mať okuliarky? No krása! Potom pošli aj fotku s listom... Nech sa zasmejem. Ale nie, srandujem. Určite Ti budú veľmi svedčať. A môžeš odkázať Maťovi, že s ním plne súhlasím – určite budeš vyzerať tak inteligentne, že sa Ťa ľudia budú až báť a budú Ťa považovať za ženskú formu Einsteina alebo koho. Einstein vlastne nemal okuliare... či mal? No, to je jedno.
Netušila som, že si aj Maťa pozvala na Tomášovu a Chloinu svadbu. Ale je to krásne, že ste tam šli ako pár. Vy ste v mojich očiach "a perfect couple". A to bez srandy. Keď som mala možnosť počúvať Ťa hovoriť o ňom, vždy som videla v Tvojich očiach radostný jas a žiaru, aj Tvoja tvár bola vždy taká nahappená. Myslím, že nielen on je tu totálne zaláskovaný. Čo povieš, Ninča moja?
Ak budeš v blízkom čase so svojím bratom a švagrinkou, odkáž im moje gratulácie (aj od Lea). Obom nám je ľúto, že sme sa nemohli zúčastniť ani obradu ani hostiny (koľko koláčov si tam pojedla, ha?!). Prajeme im veľa šťastia a lásky ♥.
No, ja som sa do práce ani nedostala. Už na začiatku týždňa som sa zobudila s horúčkou a triasla som sa od zimy. Leo, môj úžasný milovaný, ma prinútil ostať doma a dokonca mi aj doniesol raňajky do postele. To až keď je človek chorý, pochopí, akého úžasného priateľa má. Je strašne starostlivý! Z tréningu bežal domov a ostal pri mne. Každý večer mi obetoval. Mohol pokojne ísť von s chalanmi z tímu, ale on chcel ostať pri mne. No nádhera. Počas tohto týždňa nespravil jedinú chybičku, ktorú by som mu mohla vyčítať. Alebo... aspoň počas pracovného týždňa.
Každopádne, tých reštík som sa vzdala. Uznala som, že by som mohla skúsiť niečo iné, originálnejšie – možno aj dobrodružnejšie. Neviem síce ešte celkom presne, čo to bude... ale možno začnem robiť taxikárku alebo také čosi! Však ja vymyslím niečo poriadne šokujúce... niečo zaujímavé a nevšedné dokonca aj na moje pomery. Len mi daj ešte trochu času.
Tento týždeň som totiž vôbec nič nestihla. Leo ma naozaj ani len z bytu nepustil. Varil mi večere, dokonca aj koláč upiekol, neustále ma zásoboval čajom a liekmi. Nevedela som si ho vynachváliť a keby som na to mala síl, aj by som ho patrične ocenila. Takto som sa však zmohla len na veľavravné úsmevy a dlhé pohľady. Leo to však chápal.
Všetko teda medzi nami opäť na krátky čas vyzeralo ružovo-ružovučko. Dnes však na obed prišiel domov (mali len také krátke stretnutie, lebo do tímu prišiel nový náhradník za jedného z brankárov, ktorý sa kvôli svojej frajerke rozhodol presťahovať do USA) a keď sa za ním s tresknutím zavreli dvere, pochopila som, že čosi nie je v poriadku. Už mi bolo značne lepšie, ani pod dekou som už nemusela byť. Teplota sa vytratila ešte dakedy v stredu, no Leo sa aj tak bál pustiť ma von.
Spýtala som sa ho teda, čo sa stalo. On mi však neodpovedal, len mlčky obišiel gauč, na ktorom som sa vyvaľovala a sledovala jeden zo svojich obľúbených filmov, a zmizol za dverami spálne. Počula som, že sa prehrabuje v akýchsi veciach. Potom sa ku mne vrátil, hodil sa ku mne na gauč a pred očami mi zamával mojou fotkou s Josém (vieš, tou, na ktorej ma on bozkával).
"Myslela som, že to už nechceš riešiť..." začala som, no on ma prerušil:
"Nechcel som. Ale teraz... Ten nový hráč, s ktorým sme sa dnes zoznamovali... To je on, Marína! José Garza, ak si naňho náhodou nevieš spomenúť..."
"A kvôli tomu na mňa kričíš?" ohradila som sa trochu pohoršene. "Môžem snáď ja za to, že...?"
"Nemáš radosť, že Ťa tak prenasleduje?"
Jeho slová zneli ako nepríjemné a neodraziteľné útoky. "Neprenasleduje ma. Ako by aj mohol? Nepozná ani len moje priezvisko... Nič sme o sebe nevedeli!"
"No, to určite," odvrkol, "nevedela si o ňom nič a pokojne si sa s ním oblizovala kdesi na pláži..."
"Leo, už som ti vysvetľovala..."
"Mňa to nezaujíma!" vykríkol zrazu, hodil mi tú fotku do tváre a odpochodoval do kuchyne. Tam sedel asi dve hodiny mlčky, potom som začula zvuk mikrovlnky. Asi si ohrieval obed. A potom zas prešiel mlčky popri mne, vzal si len kľúče (aj mobil nechal tu!) a odišiel. Nepovedal mi ani slova. Doteraz sa ešte nevrátil, a to už je tma (a vonku aj celkom chladno – viem to, lebo som strávila asi pätnásť minút na balkóne... Bola som taká nervózna, že som zavolala na recepciu a objednala si škatuľku cigariet... a spotrebovala som ich asi päť – nehnevaj sa na mňa, Nina! Určite nemám v pláne začať s fajčením... Ale tieto Leove "stavy" ma privádzajú do zúfalstva.). Neviem, kde je, kedy sa vráti, ani čo robí. Verím, že sa mu nič nestalo. Ale aj tak mu neskočím do náručia, keď sa objaví vo dverách. Mám predsa svoju hrdosť. A myslím, že zas nastane u nás na niekoľko dlhých chvíľ tichá domácnosť.
No nič, nebudem sa mu viac venovať vo svojom liste. Poďme na veselšie témy.
Takže Mirko, čo? Podľa mňa si vieš živo predstaviť, ako sa škerím. Mirko... To je fakt irónia osudu! Vždy sme všetkých Mirov neznášali... To už bolo proste tak. A teraz Ti príde do života ďalší Miro a Ty ho musíš znášať počas celého školského roka vo svojej blízkosti. A ešte sa Ťa bude aj dotýkať! Chúďa moje, Ninka... Dúfam, že to vydržíš. Si predsa silná žena! Miro sem, Miro tam... Kašli naňho a užívaj si tanec. Študuješ to, čo miluješ, tak nech Ťa nevyvedie z miery nejaký nagélovaný frajer. Jasnačka?
A možno by si mohla toho Mira aj "využiť" pri Maťovi... Prebudiť v ňom trošku žiarlivosti, nech už Ti konečne vyjaví tie svoje záhadné city. Mali ste vy dvaja už vôbec rozhovor o tom, čo k sebe cítite a kam chcete, aby váš vzťah smeroval? Nepamätám si, že by si mi niekedy spomínala dačo také. Podľa mňa je už najvyšší čas sadnúť si a vážne sa pozhovárať. I keď niektorí ľudia toto štádium vzťahu úplne vynechávajú... Ale podľa mňa je dôležité vyrozprávať si veci narovinu. Niet nad úprimnosť, však?
Ak by Ti zišla na um nejaká šialenosť, ktorú by som mohla spáchať, sem s ňou! Dosť sa tu začínam nudiť. Najskôr si človek nevie vybrať z pracovných ponúk a potom zrazu ochorie... Pomóc! Chcem už sa dostať z tohto hnusného bytu (teda, on je krásny, ale keby si v ňom bola zatvorená v kuse šesť dní, pochopila by si!). Dúfam, že Leo ma tu už nebude držať ako zajatca.
Uvidíme, ako sa všetko vyvinie. Pomaly prestávam vidieť zmysel v mojom pobyte tu. Leo sa mi síce venoval, no keď ho príchod toho Josého dokázal tak rozhádzať... neviem, či ma tu naozaj chce. Očividne ho baví hádať sa so mnou. Je pravda, že zmierovanie stojí za to... ale o tom pred Tebou radšej pomlčím, nech Ťa nepohorším, Ty slušáčka moja! Joj, Ninča moja, Ty ma dokážeš rozveseliť, ešte si len na Teba pomyslím! Normálne tu musím zadržiavať smiech teraz... Len aby Leo neprišiel, lebo si ešte bude myslieť, že píšem zaľúbený list Josému!
Je to fakt smiešne, nemyslíš? Možno by bola sranda, keby som na Josého niekedy narazila v meste, keď si budem zháňať prácu. Rada by som ho stretla... no Leo by asi umrel od zúrivosti, žiarlivosti a neviem, čoho ešte.
Radšej už ukončím svoje výlevy... Predsa len, ešte stále sa cítim dosť slabá a nemohúca (hoci zajtra by som si najradšej šla zabehať alebo zakorčuľovať alebo... aspoň zajazdiť na aute, ktoré nemám). A nech si Leo nemyslí, že píšem Josému... (ďalší úškrn)
No, a akurát štrngá kľúč v zámku. Len nech je pokojný, milý a usmiaty (Leo, nie ten kľúč!)!!!
Drž sa...


Mari


________________________________________________________________________________

Pondelok, 20. september



Milá Mari!


Opäť využívam svoju pondelkovú obedovú pauzu na to, aby som sa Ti ozvala. Síce ma zas za rohom rozčuľuje ten blbec Miro aj so svojimi cigaretovými kamošmi, ale premáham sa a usmievam sa, pretože (nevídané!) je slnečný deň. Ja už sa v duchu lúčim s každým slnečným lúčom, pretože nedúfam, že ich ešte bude veľa. Ale je také teplo, že tu všetci chodíme v krátkych rukávoch a sme vysmiati a šťastní. Takže v podstate mi je super.
K tým okuliarom som sa ešte nedostala... Ale čoskoro ich budem mať – som objednaná k očnej na 30. september, takže už mi ostáva (snáď) len desať dní slepoty. Ešteže nablízko vidím a môžem Ti napísať list.
Verím, že už si zdravá. Bolo milé čítať, ako sa o Teba Leo krásne staral. Myslím, že v tom odhalil veľký kus svojich citov a lásky k Tebe. Vždy som v Leovi videla určitý chlad, ale napriek tomu som ho mala za dokonalého (ako napokon všetky baby z našej strednej). Myslím, že si môžeš pokojne povedať, že si vyhrala v lotérii, keď ho máš práve Ty. Teraz už viem, že nie je dokonalý... ale to predsa nie je nikto, všakže? Priali by sme si, aby bolo všetko krásne, čisté a jasné, ale v živote to tak, žiaľ, nefunguje.
Premáha ma trochu pesimistická nálada, čo Ti radšej hneď vysvetlím. V piatok večer sme sa s Maťom vybrali von a skončili sme v jednej pizzerke. Bolo nám fajn, smiali sme sa a kecali, jedli a pili. Až kým sa vo dverách neobjavila jedna postava... nechcela som veriť vlastným očiam. Bol to Lukáš. Lukáš Malinský, ktorého s obľubou nazývaš ako môjho "ex". A za ním vošli ďalší traja chalani, medzi nimi aj Miro (áno, TEN Miro, s ktorým tancujem). Sklopila som zrak a ignorovala ich, pričom Maťo práve rozprával o nejakom svojom zážitku s Radkou. Všimol si, že neveľmi vnímam, a spýtal sa, čo sa deje. Skôr, než som stihla odpovedať, zatienil nás Lukáš a neveriacky povedal tým svojím afektovaným hlasom:
"NINA? Nechce sa mi veriť, že ťa tu stretávam! Ahoj!"
Prevrátila som očami a premohla sa k ako-takému zdvorilému úsmevu. Lukáš sa potom zahľadel na Maťa a spýtal sa, či ich nepredstavím. Verím, že si vieš predstaviť, že som na nič podobné nemala ani najmenšiu chuť. Maťo si to zrejme všimol, vstal a sám povedal svoje meno, podávajúc Lukášovi ruku. Keď sa zoznámili, Maťo sa opäť usadil a ja som zagánila na Lukáša.
"No, postupuj ďalej, lebo kamoši ti všetko zjedia," povedala som dosť nepríjemným hlasom. Vtedy k nám pricupital (doslova!) Miro a tiež sa na mňa zoširoka usmial, pričom objal Lukáša okolo pliec.
"Koho to tu nevidím? Svoju úžasnú tanečnicu! Nedáme jeden boogie-woogie?" Zavlnil sa pritom, akoby tam naozaj chcel začať tancovať.
Znechutene som naňho pozrela a poslala som ich kade-ľahšie. Po chvíli som si však všimla, že sa akoby naschvál usadili presne oproti mne. A Miro si sadol do rohu, založil si ruky na hrudi a zízal na mňa ako najatý. A možno ani nezízal... (však moja slepota) Ktovie. Asi som príliš vzťahovačná. Maťovi som však, samozrejme, musela vysvetliť, čo sa to práve udialo a prečo som bola k tým chalanom taká nepríjemná. Keď sa dozvedel, že som s Lukášom kedysi chodila, zatváril sa chápavo. A mne stále utekal zrak k Mirovi, pretože som nevedela vystáť tie jeho neprestajné provokačné pohľady s úškrnmi. Maťo si to zrejme všimol, pretože akosi zmĺkol a bez slova jedol našu pizzu.
"Deje sa niečo?" spýtala som sa po dlhej chvíli ticha.
Najskôr pokrútil hlavou, no potom pokrčil plecami a spýtavo na mňa pozrel: "Ty mi povedz..."
"Čo ti mám povedať? Mne je tu fajn, ty vyzeráš akosi neprítomne."
"Ja? Nina, veď ty už ani nevieš, či pri tebe sedím ja alebo ktosi iný."
Šokovane som naňho uprela zrak a chytila ho za ruku. "Čo to táraš?"
"Áno, viem, že na teba ten debil čumí. Prečo ťa to však tak trápi? Môžeme ísť niekam inam, ak chceš. Ale nie, ty nechceš. Chceš sedieť tu a opätovať mu pohľady."
Odtiahla som ruku. "Maťo, ty žiarliš?" spýtala som sa s úsmevom.
On sa však neusmieval. "Nie, Nina. Ja som práve pochopil, aká veková kategória mužov je pre teba vhodná. Ja do nej nezapadám." Dojedol a vstal.
"Maťo, kam ideš? Neodchádzaj!"
"Mrzí ma to," povedal a v jeho zelených (tak nádherne zelených!) očiach bol smútok. "Maj sa pekne." Prešiel k baru, kde zaplatil, a odišiel.
Oprela som si lakte o stôl a hlavu o dlane. Vyjavene som civela do svojho pohára naplneného nedopitou horúcou malinou. Zrazu sa nado mnou zatmelo a prisadol si ku mne Miro. Objal ma okolo pliec a jeho tvár bola tak blízko, že by som mu mohla spočítať pehy. "Čože sa stalo, Ninka? Opustil ťa?" spýtal sa a ja som zacítila alkohol.
Takže je ožratý a dotýka sa ma... no super, pomyslela som si. Odstrčila som ho a vybehla som z pizzerky von. Dúfala som, že Maťa zbadám niekde na ulici, no nebol tam. Buď sa veľmi ponáhľal, alebo sa odmiestnil ako vo svete Harryho Pottera. Fakt netuším, kam zmizol.
S neistým pocitom a čudesným chvením som sa vrátila na privát a sedela tam celý večer s neprítomným výrazom. Keď prišla Kamila, vypytovala sa ma na môj večer. Našťastie sa však ona veľmi rýchlo rozhovorila o tom svojom, takže som toho nemusela veľa povedať. Zas mi rozprávala o svojich bujarých sexuálnych dobrodružstvách s ktovieakými týpkami. Ešteže som ju v tej chvíli skutočne nedokázala vnímať.
Chápeš, čo sa stalo? Lebo ja nie. Som z toho doteraz mimo. V sobotu som napísala Maťovi esemesku, či sa na mňa hnevá, no vytrvalo ma ignoruje. Je mi z toho nanič. A keď si pomyslím, že zajtra máme tréning a ja budem musieť s Mirom tancovať... je mi zle. Toto nezvládnem! Čo mám robiť, Mari? Som úplne bezmocná. Pomôž mi nejako, Mari! Ja vôbec nechápem, čo som pokazila. Snáď si len Maťo nemyslí, že sa mi ten magor Miro páči, alebo čo?! Veď ma už len pri myšlienke naňho striasa...
Ak mám byť úprimná, momentálne mi neschádza na um žiadna šialenosť, ktorú by si mohla spáchať. Podľa mňa Ty čosi veľmi rýchlo vymyslíš aj bezo mňa (cez smutnú tvár sa snažím usmiať na Teba a venovať Ti povzbudivé žmurknutie).
Stretla si sa už s Josém? A ako to dopadlo vtedy s Leom, keď sa vrátil domov? Verím, že je všetko v poriadku. Hoci by som Ťa mala rada pri sebe, nevracaj sa skôr ako na konci februára budúceho roka, jasné?! Pekne tam ostaň s Leom a posilňuj váš vzťah. Na tom predsa najviac záleží. S ním zrejme stráviš zvyšok života, nie? Tak sa staraj o neho a buď s ním.
Všetko navôkol ma štve, ak mám byť úprimná. V takej dobrej nálade som začala písať tento list... a keď som sa rozpomínala na tie piatkové zážitky, nálada sa mi postupne zhoršovala. A teraz, keď si ešte spomeniem na jeden ďalší zážitok... brr!
Pokojne som si vykračovala v sobotu po ulici, lebo chalani ma poslali čosi nakúpiť. A koho zrazu nevidím v diaľke pred sebou – Lukáša. Pomyslela som si, že tu asi čosi vybavuje (predsa len, Dúhový Raj je hlavné mesto). Chcela som ho teda obísť a prinajlepšom pozdraviť. On ma zbadal, tým som si istá. Stál však pri akomsi aute a s kýmsi kecal. Keď už som bola len pár metrov od neho a pripravovala sa na to, že budem musieť zniesť ten jeho nechutný úškrn, otočil sa mi chrbtom a začal tomu chlapovi ukazovať čosi v smere mojej cesty. Obišla som ho teda bez slova a namosúrene som zovrela pery. Mp3 player som pustila na plné pecky a kráčala som ďalej. Teda, ten parchant sa na mňa ani nepozrel! Vždy som tušila, že je to buran, ale... toto je vyslovene trápne! Veď sa dobre poznáme, chodili sme spolu, a on ma ani na ulici nedokáže pozdraviť?! Strašný pako. Keby aspoň vyzeral normálne... no keďže on s tou svojou prihlúplou briadkou vyzerá ako hnedovlasý D'Artagnan, musím sa na ňom len úprimne zasmiať.
Stále vo svojom živote riešim len chlapov. Som strašná! Mala by som upriamiť pozornosť na školu. Lenže aj tam sú len ďalší chlapi, ktorí ma štvú... Ešteže mám aspoň na priváte pár (alebo skôr nepár, však sú traja!) príjemných a výnimočných exemplárov. Fifo, Mimo i Popo Ťa pozdravujú. Najviac na Teba spomíname pri nedeľných obedoch, pretože si ich vždy varievala Ty. A teraz sa toho zhostila Kamila a... nuž, úprimne... nemá na Tvoje kuchárske umenie. Ale aspoň sa snaží, čo je tiež celkom pozitívne.
Miro práve nasadol na svoju úžasnú motorku, s hukotom ju naštartoval a odcválal na nej preč. Aspoň jedna príjemná vec sa dnes stala – videla som ho odchádzať. Bodaj by ani zajtra nemohol prísť!
V zúfalstve sa s Tebou lúčim...(☺) Nina



« Predošlá kapitola (Dokonalosť sama verzus totálny omyl prírody)

Nasledujúca kapitola » (Hluchota a slepota rovná sa pol života)




Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.






Komentáre

Meno:	38.107.179.206
Nadpis:
Text:
Autorizácia:	Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.




ešteže si to napravila:D:D tým druhým komentom..:D:D (srandujem) Pridal(a): Georgiana, 04. 10. 2011 16:32:10

:) úprimne, som príliš lenivá.. a možno naozaj máš výnimočnú partiu skvelých mužov okolo seba, možno ja mám zlú, resp. zlé predstavy o nich.. alebo iný pohľad na nich, čo už:):) Pridal(a): Georgiana, 04. 10. 2011 16:31:39

PS A idem s radosťou čítať ďalej. Ešte jedna kapča a bežím domov. (Dúfam, že jedna a nie viac... :D ) Pridal(a): Bruja, 04. 10. 2011 16:30:59

Ten Martin... ... sa mi nezdá. :( Má už predsa dosť rokov, napriek tomu sa správa ako blbý pubertiak. Možno by bolo dobré pozrieť sa ešte raz na ten úsek, kde sa postavil a odišiel. Ja neviem, možno mám okolo seba výnimočnú partiu skvelých chlapov, ale proste si neviem predstaviť, že by sa dospelý chlap nechal takto smiešne vyprovokovať mladým vygumovaným blbcom. Hlavne keď dospelí chlapi dobre vedia, ako si udrzať náklonnosť ženy. :D Pridal(a): Bruja, 04. 10. 2011 16:30:15

uuuuf ja nevladzem! ved sa roztopim od pychy, prestan uz!!!:D:D:D:D:D:D Pridal(a): Georgiana, 25. 09. 2010 09:04:38

V zufalstve... ...si myslim, ze som uz davno mala zacat komentovat aj ja teba ! LUDIA NEBUDTE LENIVI, CITAJTE A UVIDITE ZE TOTO DIEVCA VIE PISAT. ;) Pridal(a): Zanzana, 24. 09. 2010 23:02:08