PoviedkaNerozlučnosť mladých čarodejníc4. kapitola - Hluchota a slepota rovná sa pol životaKrátky popis:
..(snáď už posledné;) ) pokračovanie Dobrodružstiev mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 29. 09. 2010 21:13:31
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 59
Tagy: Fantasy, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
Nedeľa, 26. september
Drahá moja Ninka,
je nádherný melancholický upršaný deň. A ja mám za sebou ďalší týždeň v Škótsku. Dni sa mi začínajú zlievať a už neviem, čo bolo kedy. Neviem, o čom som Ti písala, čo som Ti ešte nespomenula... takže ak budú moje riadky mierne chaotické, prepáč mi to.
Moje zdravie ma opäť navštívilo a aj znovu opustilo. Ako náhrada zaň vstúpila do môjho života permanentná nádcha, ktorú však zvládam celkom statočne aj bez Leovej neprestajnej starostlivosti 24/7. Bolo to síce super, ale všetkého veľa škodí. Všakže? A tak som už v pondelok mohla šťastne brázdiť ulice a hľadať si nejakú dobrodružnú prácu. Strašné, ale s ničím nie som dokonale spokojná. Najradšej by som robila niečo bláznivé a šialené – povedz, som až taká zúfalá?! Je to len prostriedok toho, ako upútať Leovu pozornosť? Možno by som chcela, aby sa ma aj on občas spýtal, ako sa cítim. Predstav si, že si vtedy nevšimol ani ten cigaretový zápach, ktorý zdobil a pokrýval každý štvorcový meter v našom byte.
V podstate ma veselo ignoruje. A ja mám pocit, že sa zbláznim, rovno z dvoch vecí – z jeho nevšímavosti a... (bojím sa napísať to, lebo potom to bude skutočnejšie...) ...mešká mi to! Nina, porazí ma, ak mi Leo vyviedol niečo TAKÉ! Vieš si to predstaviť?! Kde som nechala rozum, že som sa sem nasťahovala s ním? Na toto sú chlapi najlepší... a najšikovnejší. Im je jedno, kde a ako, hlavne že sú spokojní. To, aké to bude mať následky, ich ani v najmenšom nezaujíma. Strašne sa bojím! Možno by som sa mala dokopať k návšteve lekárne a tam kúpiť test... Ale nemám na to odvahu. Čo ak zistím, že...? Moje nervy! Neviem si predstaviť, že by to tak bolo a ja by som to mala Leovi povedať. Ako by asi reagoval?!!!
Vieš, prebúdzajú sa vo mne všetky materinské pudy. To je strašné! Nakoniec, možno to vôbec nie je tak, ako to vyzerá. Len ja už si predstavujem výbavičku a mysľou mi neustále prebieha zástup dievčenských i chlapčenských mien... No, povedzme si to narovinu – som ŠIBNUTÁ!
A ešte k tomu som už aj mala tú česť s Josém. Šla som si po ulici, slnečné okuliare na očiach, a do koho nevrazím pred dverami obchodu so sladkosťami... Vlastne to on z neho vybehol a vrazil do mňa. Mňa to až tak neprekvapilo, keďže som vedela o jeho pobyte v Škótsku od Lea. Ale on vyzeral strašne shocked. Objal ma a potom si ma premeral. A potom ma zas objal a čosi si rozrušene mrmlal v španielčine. Potom, akoby sa spamätal, začal hovoriť po anglicky. Vypytoval sa, čo tu robím a tak. Navrhla som, aby sme zašli na kávu. A tak sme sa ocitli v jednej príjemnej kaviarničke. Pre istotu som hneď zamierila k stolu, ktorý nebol z ulice viditeľný.
Tam sme kecali a bolo to super. Prekvapilo ma, aký je José zhovorčivý! Bol zrejme naozaj rád, že ma vidí. Kto by to bol povedal? A nadôvažok vytiahol aj tú vec s našou fotkou.
„Máš ju ešte? Určite ju už nemáš...“
„Mám,“ prikývla som a ešte som mu aj rozpovedala príhodu s Leom, keď ju našiel.
José sa mračil a tváril sa znepokojene. „Leo?“
Vysvetlila som mu, že sa s Leom už pozná. Keď zistil, že sú spolu v jednom hokejbalovom tíme, takmer na mňa vyprskol to, čo mal v ústach. „A čo je na tom?“ pýtala som sa. „Veď o nič nejde.“
„Leo je poriadny nervák, nie? Si si istá, že to je ten istý?“
„Nervák? Môj Leo?“ Normálne som sa tam rozosmiala. Smiala som sa tak, že som musela šálku s kávou položiť na stôl, ak som nechcela rozliať. „To nemyslíš vážne!“
Neisto na mňa pozeral a potom pomaly povedal: „Vieš, on sa naozaj javí ako poriadny nervák. A bitkár.“
„Bitkár?“ Na viac som sa nezmohla, tak som len opakovala po ňom slovíčka, ktorým som mala problém uveriť.
Mykol plecami. „Raz sme sa pochytili...“
„To vážne?“
A tak mi vyrozprával, ako sa mierne pobil s Leom. Vraj mu Leo nadával za to, aký je neschopný, že lopta popri ňom vždy prefrngne a José ju ignoruje. Že nemá čo robiť v ich tíme... Nechcela som veriť vlastným ušiam. Leo bol vždy predsa pokojný typ, ktorý sa vyhýbal bitkám. A keď mi José ukázal modrinu na ramene, ktoré mu vraj Leo zvieral svojimi rukami, takmer som onemela.
„To si s ním vybavím,“ precedila som naschvál tak, aby mi José nerozumel.
Keď sme sa rozlúčili, celá namosúrená som prišla domov. Vtom som si uvedomila, že Leo je schopný všetku vinu hodiť na mňa a že ja môžem pokojne z nadchádzajúcej hádky vyjsť ako tá zlá. Ak sa priznám, že som bola s Josém, stopro mi vynadá. Tak som to nechala tak. Akurát keď sme večerali, prišlo mi trochu zle a musela som bežať na toaletu. Nie je náhodou aj to jedným z príznakov „vieš-čoho“? Nina, strašne sa bojím!
Leo si to všimol a zatváril sa trochu znepokojene, no nič nepovedal. A tak sme si večer každý šli po svojom (hoci do tej istej postele, no aj tak som mala pocit, že sme mysľou od seba tak vzdialení, akoby jeden z nás bol v Austrálii).
Neviem, čo mám robiť. Asi tomu dám ešte nejaký čas. Predsa len, ešte je príliš skoro robiť akékoľvek uzávery. Uvedomujem si však, že sme s Leom ako hluchí – on voči mojim problémom a ja voči tým jeho. Ako to, že som nevenovala žiadnu pozornosť prudkým zmenám jeho nálady? Vedela som, že sa čosi stalo! Viem, že sa čosi deje. Niečo nedobré.
Radšej sa teraz idem venovať tomu, čo si písala o sebe. Takže Lukáš a Miro? Hmm, znie to pestro. Dobre vieš, že mám Maťa rada. Podľa mňa sa k sebe skutočne hodíte. Skutočne! Na jednej strane vás ešte stále považujem za „a perfect couple“, ale na druhej... on má predsa dcérku. Ak vidíš vo vašom vzťahu nejakú perspektívu, musíš do toho zarátať aj malú Radku. Si na niečo také pripravená? Dobre viem, že o tom sama uvažuješ až-až. A, Ninka, prepáč, že Ti to napíšem takto narovinu... ale nemyslíš si niekde v kútiku duše aj Ty sama, že by bol pre Teba vhodnejší niekto v Tvojom veku? Viem, že Maťo zas nie je starší až o toľko veľa... Ale predsa len, jeho svet je dosť odlišný od toho Tvojho. Nie je to tak? Nechcem Ti do toho kecať, pretože máš vlastný rozum a si zodpovedná. Viem, že nechceš nikomu ublížiť. A viem, že máš Maťa rada. No premysli si poriadne, čo budeš robiť ďalej.
Nevyvolávaj mu stále. Daj mu čas. Určite ho potrebuje. Vedz, že naozaj žiarlil, keď videl, že hľadíš na Mira/Lukáša. Dobre, že žiarlil – to svedčí o tom, že Ťa má naozaj rád a chce byť s Tebou. Ale nedovoľ, aby to zašlo príliš ďaleko. Viem si predstaviť, ako Ti Miro lezie na nervy. A viem si predstaviť, ako Ti asi bolo, keď si tam zbadala Lukáša (mimochodom, už vieš, čo vôbec robil v Dúhovom Raji?). Ak však chceš byť s Maťom, mala by si v prvom rade myslieť naňho. A čo sa týka tancovania s Mirom... si predsa poloprofesionálka (vďaka tej súťaži, ktorú ste s Maťom TAKMER vyhrali) a zvládneš to. Ľahko sa dokážeš odosobniť, verím Ti!
Napíš, ako sa to všetko vyvíja, okey? Som zvedavá na všetko. Myslím, že list od Teba mi len pomôže. A poteší ma v tomto hroznom jesennom počasí, ktoré ma máta. Leo si kamsi odbehol a ja tu sedím sama. Ešteže tu máme obrovitánske repráky, takže mám aspoň hudobnú spoločnosť vo forme Paramore. Inak by som zošalela. No nič, asi to dlhšie nevydržím a vyberiem sa do tej lekárne. To som zvedavá, ako si vypýtam tehotenský test... Asi sa budem totálne červenať. To bude hrôza!
Drž mi palce. A nech už výsledok bude akýkoľvek... Nina, viem, že Ty ma nezavrhneš... no nech to neurobí ani Leo!
S mierne zúfalým výrazom v tvári sa s Tebou lúči
Tvoja Marína
P.S.: Posielam Mimovi, Fifovi a Popovi pozdrav!
________________________________________________________________________________
Štvrtok, 30. september
Moja Mari!
Tak čo, ako dopadol test? Skoro mi oči vypadli z jamôk, keď som čítala Tvoj list!!! Okamžite mi daj vedieť, lebo ma porazí. Nech nemusím dlho čakať, jasné?!
Pokúsim sa teraz písať o „normálnych“ veciach, hoci mám plnú myseľ tej Tvojej záležitosti.
Každopádne, aj k nám už dorazilo to škótske (alebo skôr britské) počasie. Prší už štyri dni vkuse a dokonca aj mne to začína liezť na nervy (a to mám dážď rada). Hlavne keď bežím na autobus a on mi pred očami ufujazdí. Ale k tomu sa dostanem.
Dnes som bola konečne u tej očnej. Myslela som, že tam od čakania umriem. Avšak, ako to už všade býva, stačí si priplatiť a zázrakom sa ocitneš v ordinácii v priebehu niekoľkých minút. O vyšetrení sa veľmi rozpisovať nebudem, nič zaujímavé sa tam neudialo. Potom som sa však ponáhľala na bus. Pršalo a ja som si zhodou okolností nechala dáždnik na priváte a mala som na sebe sveter, na ktorom sa nenachádza kapucňa. Bolo mi jedno, že vyzerám ako zmoknuté kuriatko, no nechcelo sa mi vysedávať na autobusovej zastávke. Myslela som si, že mám ešte istú časovú rezervu. No mýlila som sa. Zbadala som, že bus stojí na zastávke a nastupujú doň ľudia. Začala som teda bežať. Na mokrom chodníku sa mi však šmýkalo, čo ma značne spomaľovalo. A tak som akurát stihla dobehnúť k zatvárajúcim sa dverám autobusu. A vlastne ešte šofér mi stihol uštedriť pobavený a škodoradostný úškrn. A potom odišiel preč.
Chápeš to? Zúfalo som za ním ešte chvíľu kráčala a potom som sa vrátila na zastávku. Hodila som sa na lavičku a snažila sa vyžmýkať si z vlasov vodu. Ako som tak v duchu hromžila na toho blbého autobusára, rozkašľala som sa od výfukov áut. Veľmi príjemné, len čo Ti poviem. A začula som hrmot motorky. Keďže stála predo mnou, pozrela som tým smerom. Spočiatku som ho nespoznala, no po chvíli som podľa hlasu zistila, že je to Miro. Podával mi prilbu a vravel:
„No tak, nasadaj, Lieskovská! Alebo tu chceš moknúť do zajtra?“
Zamračila som sa, nezabudla som prevrátiť očami a ešte aj ohrnúť nad ním nosom. No napokon som predsa len vstala, podišla k nemu a vzala si od neho prilbu. Nejako sa mi podarilo vysadnúť na motorku za Mira (v živote som na takom hebede nesedela!) a oblapiť ho okolo pása.
„Kamže, kamže?“ spýtal sa Miro pobavene.
„Nemali by sme pokračovať v cestnej premávke?“ odvrkla som, keďže sa očividne zabával na mojom „trapase“.
Vyrazili sme a ešte predtým stihol zvolať: „Poriadne sa ma drž, jasné?!“
Snažila som sa zaryť prsty do jeho bundy, no akosi sa mi to nepodarilo. Očividne to vôbec necítil, čo ma strašne mrzelo. „Môžeš ma vysadiť pred optikou?“ Všimla som si, že prikývol. Ďalej som sa ho teda pridŕžala a väčšinu cesty som mala od strachu privreté oči. Išiel veľmi rýchlo a občas sa nám aj šmyklo. Zakaždým to nejako „ukormidloval“, ale aj tak... Nebolo mi všetko jedno.
Zastali sme pred optikou a ja som mu podávala prilbu. Chytil ju a zosadla som. Pozrela som naňho a chcela som mu aspoň poďakovať za odvoz. Zbadala som však, že tiež zosadá.
„A ty kam ideš?“ spýtala som sa.
„Idem s tebou,“ povedal a za ruku ma ťahal do optiky. „Nemusíš zmoknúť ešte viac.“
Nasledovala som ho a o chvíľu už sme sa zohrievali v priestoroch optiky. Keď som si uvedomila, že ma Miro drží za ruku, vytrhla som si ju a zagánila naňho. „Čo si to dovoľuješ?“ precedila som.
„Ale no tak,“ zaškeril sa, „mohla by si prejaviť aspoň trošilinku vďačnosti.“
Rozhodol sa, že mi pomôže vybrať si správny typ okuliarov. Verila by si tomu? Myslela som si, že ho zabijem! Každý môj výber nejako okomentoval a nakoniec mi sám vybral okuliare, ktoré som si MUSELA vziať. Ešte aj predavačka pobavene podotkla: „Poslúchnite vášho priateľa, slečna. Má dobrý vkus a zrejme veľmi dobre vidí, čo vám svedčí.“
Mala som sto chutí vyhŕknuť na ňu tisícpäťsto nadávok, no zadržala som sa. Však ona nemôže tušiť, ako Mira neviem vystáť. Ten však nenamietal (dokonca mi zašepkal čosi ako „Fakt v nich vyzeráš skvele, zlatko,“ a štipol ma do zadku (?!)), čo ma rozčuľovalo. „Dobre, vezmem si ich.“ Napokon som radšej súhlasila, aby mi dali pokoj s tými rečami o frajerovi a jeho úžasnom vkuse. Len čo som zaplatila, vybehla som z optiky a kráčala po ulici, opäť nedbajúc na dážď. Miro bežal za mnou.
„Nemám ťa zaviezť domov?“
„Nie,“ odvetila som a výrazne som pokrútila hlavou. „Vďaka.“
„Prečo? Rada sa prechádzaš v daždi?“
„Hej, celkom hej.“
„Aj ja.“
Venovala som mu zrejme dosť škaredý pohľad, lebo zdvihol ruky a povedal:
„Okey, nechám ťa. Však ja som len chcel pomôcť. Vidíme sa v utorok, Lieskovská!“ žmurkol na mňa a už aj bežal k svojej motorke.
V istej chvíli som zatúžila pohodlne (i keď v prípade Mirovej motorky je „pohodlne“ veľmi relatívny pojem) sa odviezť domov, no moja tvrdohlavosť ma prekonala a premohla. Kráčala som teda ďalej po ulici a mokla. Myslím, že aj mňa napadla nádcha. A ak ma aj po tomto dlhokánskom moknutí obíde, budem to považovať ak nie za zázrak, tak minimálne za dobrodenie Všemohúceho.
Ach jaj, Mari moja! Nevieš si predstaviť, ako veľmi mi chýbajú naše rozhovory... Listy sú také iné, také serióznejšie. Pamätám si, ako sme sa vždy vedeli zasmiať aj na globálnych problémoch (čo síce možno nie je veľmi vhodné, ale Ty vieš, ako to myslím;) ) a vôbec na hocičom... Pomohla by mi chvíľka smiechu s Tebou. Akurát že v posledných dňoch sa už nemám s kým smiať.
V utorok (pred dvomi dňami), keď som šla pešo domov z tréningu s Mirom, stretla som Maťa a Radku. Držal dcérku za ruku a čosi jej zaujato vysvetľoval. Radka ma zbadala, vytrhla sa Maťovi a rozbehla sa ku mne. Vrhla sa ku mne a ja som ju trošku nemotorne pohladila po vláskoch.
„Ninka, Ninka! Tak rada ťa vidím!“ vravela a tisla sa ku mne.
Maťo ku mne podišiel a po prvý raz sa mi zdal v mojej prítomnosti neistý. So zdráhavými pohľadmi sme sa pozdravili. Radka chytila do jednej svojej ruky jeho ruku, do druhej moju. A spojila nám ich.
„A teraz už pôjdeme spolu, dobre?“ radovala sa.
Ja som sa tej predstave tešila, pretože ma mrzelo, že Maťo ma stále ignoruje. No on sa zatváril akosi neochotne. „Nina má určite niekam naponáhlo,“ vravel.
„Nie, vôbec nie,“ povedala som a usmiala sa naňho a potom žmurkla na Radku. „Pozývam vás na horúcu čokoládu!“
Radka sa veľmi tešila a začala poskakovať okolo Maťa a prosiť ho. Maťo bol spočiatku neoblomný, no potom som povedala:
„Veď len na chvíľu...“
A tak sme sa ocitli v najbližšej čokoládovni. Poviem Ti, keby tam nebola Radka, zažívali by sme asi poriadne trápne chvíle. Radka na chvíľu aj odbehla (bol tam detský kútik, v ktorom sa hralo niekoľko detí mladších od nej) a ja som na Maťa pozrela.
„Ešte stále sa na mňa hneváš?“ spýtala som sa čo najmilšie, hoci už aj naňho som sa začínala hnevať za tú jeho ustavičnú ignoranciu.
Neprítomne na mňa pozrel a odpil si zo svojej čokolády – horkej a tmavej ako noc. „Nie, nehnevám sa. Prečo by som sa mal hnevať?“
„Vôbec sa mi neozývaš. Počuj, platí tá pozvánka na Vianoce? Moja mama bola totiž z tej predstavy strašne nadšená...“
„Nina, teraz nie je vhodné, aby sme rozoberali Vianoce,“ povedal a krátkym pohľadom skontroloval Radku.
„A kedy bude vhodný čas? Ignoruješ ma a nedáš mi možnosť skontaktovať sa s tebou.“
„Pozri...“
„Nie, ty ma počúvaj. Neviem, čo si si to vzal do hlavy ani prečo. Ak si žiarlil na niekoho v tej pizzerke, nemal si na to najmenší dôvod. Maťo, ja viem, že ma máš rád,“ pohladila som ho po ruke, „a že chceš byť so mnou. Aj Radka chce. Tak čo vôbec riešiš? Prečo sa cítiš ohrozený nejakým hlúpym nezrelým chalanom, ktorý sotva vyrástol z puberty?“
Maťo sa rozosmial. „Necítim sa ohrozený. Ty to zrejme nechápeš.“ Na to vstal, zavolal Radku a spoločne odišli. Radka mi akurát stihla zakývať a zatvárila sa smutne. Ja som si tam posedela ešte asi pol hodiny a pomaly usrkávala z horúcej čokolády, ktorá mi dávno vychladla.
Chápem, že moje „problémy“ sú mierne nezaujímavé oproti tomu, čo zažívaš Ty. A ospravedlňujem sa Ti, ak som Ťa týmto zbytočným listom nudila. Vedz, že na Teba myslím a držím Ti palce! Som na Tvojej strane, nezabúdaj na to.
Maj sa krásne, Mari! A ozvi sa čo najskôr.
Nina
Komentáre
|
|
