PoviedkaNerozlučnosť mladých čarodejníc5. kapitola - Toľko neistoty môžu vzbudiť len chlapi, fakt!Krátky popis:
..(snáď už posledné;) ) pokračovanie Dobrodružstiev mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 05. 10. 2010 18:53:38
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 73
Tagy: Fantasy, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
Nedeľa, 2. október
Najdrahšia Ninka!
Po týždni sa Ti opäť ozývam (posledný list som Ti písala minulú nedeľu, nie?). Teda, mám za sebou naozaj náročný týždeň. Ale radšej začnem tým, že sa vyjadrím k Tvojim zážitkom. K tým svojim sa dostanem až potom, aj tak sú menej zaujímavé (aspoň z môjho pohľadu určite).
Gratulujem Ti k novým okuliarom, určite si v nich kočka. Síce si Ťa s nimi veľmi neviem predstaviť, ale keďže sa spolieham na Tvoj dobrý vkus (i keď značne ovplyvnený Mirom), tak si myslím, že si si vybrala také, ktoré Ti svedčia. Určite majú fialový rám, však? Ešte som nezabudla na to, že fialovú miluješ.
Ten Miro Ti, ako vidím a čítam, spôsobuje mierne problémiky. Čo si vlastne o ňom myslíš? Z Tvojich slov cítim odpor, no aj akési... iskrenie? Teda, nechcem Ťa provokovať. Živo si viem predstaviť, ako sa teraz pri čítaní mojich slov mračíš. Ale nemyslím to zle. Ale buď k sebe úprimná: nie je v tom Mirovi predsa len niečo, čo Ťa k nemu priťahuje?
Na druhej strane celkom chápem, že si zmätená z Maťa. Správa sa veľmi čudne. Je síce milé, že žiarli, ale nemusel by to až tak prežívať. Akoby on už vo svojom vnútri učinil nejaké rozhodnutie a Tebe o tom zabudol povedať. Akoby teraz čakal, že sa s ním kvôli nejakému imaginárnemu mladšiemu chalanovi rozídeš alebo čo. Ak však videl, ako sa Radka potešila stretnutiu s Tebou, určite si všetko ešte minimálne dva razy rozmyslí – to mi ver. Počkaj, až sa Ti ozve. Som si istá, že sa ozve. Nemá predsa dôvod nebaviť sa s Tebou – veď ste sa ani nepohádali, ani Ty si nespravila nič vyčítaniahodné. Ty sa netráp. Nechaj to všetko naňho, muži majú byť predsa tí, čo prevezmú iniciatívu. Nech o Teba bojuje ten svoj vymyslený boj, ak mu za to stojíš! Ak mu NÁHODOU za to nestojíš, nestojí za to ani on Tebe. To Ti je, dúfam, jasné. Ale myslím, že Maťovi veľmi záleží na tom, aby bol s Tebou a aby si Ty bola pri ňom šťastná. Je dobré, že si sa odhodlala spomenúť tie Vianoce. Spočiatku si predsa bola akási nerozhodná... možno práve to, že si sa ho na ne spýtala, ho utvrdí v tom, že chceš byť s ním. Uvidíme.
A čo škola? Už máš za sebou niekoľko prednášok, niekoľko hodín tancovania s Mirom... Ako to všetko prebieha? Všetko ma zaujíma, veď to vieš!
A vôbec... všetci mi strašne chýbate! Tento týždeň bol pre mňa takmer neznesiteľne dlhý. Dlhokánsky... fakt strašne dlhý. Ešte v nedeľu som chcela skočiť do nejakej tej drogérie a kúpiť test. Ale akurát som sa s Leom zrazila vo dverách, tak som ostala s ním doma. Nič som mu nespomenula a zaumienila som si, že pôjdem na druhý deň. A to som aj spravila. Leo mal síce tréning, no ja som v meste stretla Josého. Neviem, aký je to náhradník, keď nemusí byť na tréningu. Pýtal sa, kam si vykračujem. Tak som len odvrkla, že do lekárne. Nanešťastie ma nasledoval.
A tak sme spoločne prišli k pokladni, kde som si TO chcela vypýtať. No nevedela som, ako to mám spraviť pred ním. Nakoniec som to zo seba nejako vysúkala, pričom som zrejme totálne očervenela a snažila som sa zbaviť sa svojho periférneho videnia, aby som nemusela sledovať, ako José ku mne prekvapene otočil hlavu a otvoril ústa.
Predavačka prikývla a priniesla to. S úškrnom pozrela na Josého a potom na mňa. Normálne povedala, že ak to bude pozitívne, gratuluje nám. Vypleštila som na ňu oči a len som bezbranne začala krútiť hlavou na znak toho, že to nemá s Josém nič spoločné. On ma len schytil za predlaktie a ťahal von. Našťastie sa mi podarilo skryť test do kabelky, kým sme vyšli na ulicu. Tam ma pustil a zamračene sa na mňa pozrel:
„Ty si tehotná?“
Pokrčila som plecami a spýtala sa ho, prečo ho to tak hnevá, keď sa ho to vôbec netýka.
Chvíľu si len okusoval spodnú peru a potom precedil: „Nechcem, aby si sa musela po celý život trápiť s tým bitkárom len kvôli niečomu takému.“
Nadvihla som obočie. „Nevolaj ho bitkár, dobre? A netrápim sa s ním. Pochop, že s ním nemám žiadne problémy. Nemôžem za to, že ste vy dvaja mali medzi sebou nejaké nezhody. Ku mne bol vždy dobrý.“
„Okey, mne je to jedno,“ odvrkol.
Zahľadela som sa na špičky tenisiek a potom som neodvážne povedala: „Počuj, sama to asi nezvládnem. Nechcel by si... ja neviem... zistiť so mnou výsledok?“
Zarazil sa a pár sekúnd len mlčky hľadel na mňa. „Dobre,“ prikývol.
Spolu sme sa teda vybrali do môjho a Leovho bytu. A tam sa začalo to neznesiteľné päťminútové čakanie. Nervózne som chodila po obývačke, zatiaľ čo José sedel na gauči a čumel na obrazovku vypnutej telky. Keď prešlo tých hrozitánskych tristo sekúnd, pozreli sme na seba. Zhlboka som sa nadýchla a vyhŕkla som, že ja sa na to nemôžem pozrieť – nech to urobí on. Odišiel teda do kúpeľne a keď sa odtiaľ vrátil, neisto sa usmieval.
„Neviem, ako sa mám tváriť. Čo si želáš viac, aby to bolo pozitívne či negatívne?“ spýtal sa a ospravedlňujúco sa usmial.
„Ja neviem! Tak, aký je výsledok? Hovor!“
Zrazu sa na jeho tvári rozhostil smútok. „Je to pozitívne,“ povedal potichu.
Myslela som si, že dobre nepočujem. Pristúpila som k nemu a pozrela sa na test. „Pozitívne?“ Mám pocit, že som iba otvárala ústa a hlas sa mi pozabudol v hrdle.
„Hej,“ nemotorne ma potľapkal po chrbte. „Gratulujem?“ Fakt sa to viac spýtal než by to šťastne prehlásil.
Vzdychla som. A potom mi z tváre nezmizol úsmev nasledujúcich šesť hodín, kým Leo neprišiel domov. José ma „opustil“ ešte pred obedom – vraj aj on musí ísť na tréning. Požiadala som ho, nech mlčí. „Jasnačka,“ žmurkol na mňa. „Drž sa!“
„A ty sa nepobi, jasné?“
Keď sa odomkli dvere a Leo vošiel do bytu, prezrela som si ho a začala som nechtiac uvažovať v mysli o tom, či tento CHALAN, ktorý sa venuje hokejbalu, je skutočne budúcim otcom môjho dieťaťa (jasné, že JE – ale chápeš, ako to myslím... Leo a otec?). Môjho dieťaťa! Nina, chápeš to???!!!
Požiadala som ho, nech si sadne ku mne na gauč. Že mu chcem čosi povedať. Tak si sadol. A ja som mu to povedala, akoby sa nechumelilo.
„Myslím, že budeme mať bábo.“
Leo sa rozosmial. „Akože kto?“
„Akože my dvaja.“
Smiech ustal a zreničky sa mu od desu rozšírili. „Čo prosím?“
Tak som mu to vysvetľovala asi tri minúty, kým to prijal ako fakt a nie ako žart.
„Tak, čo si o tom myslíš?“ odhodlala som sa spýtať po chvíli ticha, počas ktorej hľadel do prázdna a na tvári nemal výraz, z ktorého by som mohla čokoľvek vyčítať. Jemne som ho udrela do ramena, aby som sa mu pripomenula.
„Čo si myslím?“ Konečne na mňa pozrel a mračil sa. „Že sa nám nič horšie nemohlo stať! Toto je... Marína, toto je dosť nezodpovedné!“
„Ehm, prepáč? Nezodpovedné?“ vyčítavo som sa naňho zahľadela. „To ako myslíš?“
„Mala si dávať... pozor.“
„Ja? Asi zle počujem. Toto nemôžeš myslieť vážne!“ Vstala som a s rukami založenými vbok ho sledovala. Keď nič nevravel, tak som sa vybrala do spálne, kde som sa zamkla a nevyšla odtiaľ až do nasledujúceho dňa. Vtedy však bol byt už prázdny a Leo na tréningu.
A vždy sa vrátil až okolo desiatej večer a odchádzal už o šiestej ráno. Vôbec sme sa nevideli, nie to aby sme spolu prehodili dve-tri slovká. Môj zmätok už ani nemôže byť väčší.
Pre istotu idem zajtra k doktorovi. Očakávam, že potvrdí alebo vyvráti moju domnieku o bábätku. Úprimne, desím sa toho, ale v tejto chvíli už nechcem, aby sa ten test mýlil! Keď si predstavím, že v mojom tele rastie nový život... wow. Nechce sa mi veriť, koľko dojatia to vo mne spôsobuje.
V piatok večer sa Leo vybral na chatu s tímom. Vraj sa nevráti do nedeľného večera. Takže som tu celý čas sama a neviem, čo robiť. Je mi na nič. Aj fyzicky, aj psychicky. Mysli na mňa, Nina, lebo to nezvládnem!
Mari
________________________________________________________________________________
Utorok, 5. október
Milá Mari!
Tak, a teraz sa pekne vyjadrím ku každej vetičke, ktorú si napísala. No, možno nie úplne ku každej, ale... vynasnažím sa.
Čo sa týka okuliarov, tak s tým rámom si to dokonale uhádla – aspoň vidno, ako dobre ma poznáš! Miro ich síce vyberal, ale s dôrazom na moje požiadavky – jednou z nich bola aj fialová farba rámu. Takže aj ja som s nimi spokojná, hoci ich viac-menej vybral on.
Pýtala si sa, čo si myslím o Mirovi. Nuž, poviem len základné veci... V prvom rade mu musím priznať jednu pozitívnu „vlastnosť“ – jeho spôsob tancovania mi totálne sedí. Ale to je jediné, v čom si rozumieme. Okrem toho ho zatiaľ vnímam ako arogantného frajera, ktorý znečisťuje životné prostredie a okrem toho si o sebe ešte aj namýšľa samé úžasné veci. Je síce pravda, že sa ku mne nespráva vôbec nejako provokačne alebo nevhodne, ale... aj tak mi prekáža. Neviem celkom vysvetliť, prečo. S tým iskrením si ma teda poriadne rozosmiala. Vôbec som sa nemračila – tá myšlienka „iskrenia“ sa mi zdá taká absurdná, že som sa len smiala a smiala. Vlastne aj teraz sa len prihlúplo vyškieram.
K Maťovi... K tomu sa už vyjadrím trošku obsažnejšie. Stretli sme sa (nie náhodou; ozval sa mi a zavolal ma von) a ocitli sme sa v jednom latino clube. A keď sme začuli melódiu asi najznámejšej modernej čača piesne od Marca Anthonyho, automaticky sme vybehli na parket a začali tam tancovať. Teda, poviem Ti... bol to poriadne vášnivý tanec. Pár ráz sme sa takmer pobozkali, no Maťo tomu vždy akosi zabránil. Až na záver... vtedy sa už neudržal a vtisol mi na pery dosť horúci bozk. Ale hneď sa odo mňa odtrhol a nechal ma zadýchanú stáť uprostred tlieskajúceho davu. Bol to fajn večer. Potom som ho našla sedieť pri bare a prisadla som si. Dali sme si pár drinkov a šli sme sa prejsť do chladnej jesennej noci. Bola mi zima, tak mi ponúkol svoju mikinu – ako v romantickom filme, viem. Ale bolo to milé. Len sme sa obaja inštinktívne vyhýbali témam ako budúcnosť nášho vzťahu či muži v mojom živote. Proste sme kecali o nesmrteľnosti chrústa. V skutočnosti viac-menej o Radke. Je veľmi šťastný, že ju má pri sebe. Vravel mi, že sa začal obzerať po nejakej práci – vraj mu ponúkli celkom dobre platené miesto v jednej prírodnej rezervácii vo východnom bloku mesta. Nemá sa tam kto starať o nejaké polodivé zvieratá. Neviem, či to miesto vezme. Nijako to nesúvisí s jeho skutočnou a milovanou profesiou. Ale tvrdí, že tancom by sa už neuživil. Partnerku si vraj tak rýchlo nenájde. Navrhla som mu, nech sa znovu ozve tej predchádzajúcej – Tamare. No radikálne odmietol s tým, že by mohol tancovať jedine so mnou a nemôže odo mňa žiadať, aby som kvôli nemu odišla zo školy. A týmto spôsobom sme sa pomaly dostávali k otázke budúcnosti, takže sme radšej túto tému zabrzdili a prešli na nejakú menej osobnú. Ale rozlúčili sme sa v dobrej nálade, čo ma teší. Poslal pozdrav mojej mame, čo by sa v podstate dalo považovať za súhlas so spoločnými Vianocami... Takže uvidíme, ako sa to vyvinie.
To však bolo ešte v sobotu. Teraz už je utorok a odvtedy sa udialo milión ďalších vecí.
Ale najskôr sa vyjadrím k Tebe... Mari, naozaj čakáš bábo?!! Nestrieľaš si zo mňa? Ako to dopadlo u doktora? Nechce sa mi veriť... Wow! Prekvapilo ma síce, že si počas čakania na výsledok testu chcela mať pri sebe zrovna Josého, ale... považujem to za zhodu okolností. Leova reakcia ma takmer vôbec nešokovala; skôr sklamala. Dúfala som v lepšie správanie. Teda, nemal ani najmenšie právo vynadať Ti! Ja by som ho poslala dokelu... alebo na ešte horšie miesto. Ale uvidíš, že sa upokojí a keď si to nechá prejsť hlavou, začne sa tešiť. Určite bude všetko v poriadku. Teraz máš aspoň naozaj poriadny dôvod na to, aby si od neho konečne prijala ten zásnubný prsteň, ktorý Ti dal už predtým! Ale len ak chceš, samozrejme. A ak bude chcieť aj on... Ale myslím, že Leo je múdry chalan a ľúbi Ťa. Takže by nemal byť problém. Dokelu, Mari! Prežívaš také významné veci a ja ani nemôžem byť pri Tebe... Nevieš si predstaviť, ako ma to mrzí a štve a škrie! Alebo vieš? Možno aj vieš... My dve sme si vždy dokonale rozumeli.
Dúfam, že sa všetko s Leom urovná. Nechápem celkom, čo sa to s ním v posledných dňoch deje. Zmenil sa, odkedy ste v Škótsku, nie? Je to zvláštne. Možno naňho negatívne vplýva podnebie alebo čo... Každopádne, verím, že už medzi ním a Josém nebudú žiadne problémy. Nepotrebuješ sa ešte aj kvôli nim stresovať.
A čo práca? Vymyslela si dačo, či len pekne sedkáš vo vašom krásnom luxusnom hotelovom bytíku? Hmm? Vyvaľuješ sa pohodlne na gauči a predstieraš tehotenskú únavu?
Tvoj pocit zmätku plne chápem a je mi bližší než by si čakala. Momentálne mám aj ja v hlave i srdci zmätok. V srdci vlastne ani tak nie, ako v hlave. Ja mám svoje city ujasnené, no... ostatní muži navôkol mňa akoby sa zbláznili. Alebo skôr Maťo.
Neviem, čím to je. Keď som dnes mala tréning s Mirom, zopár ráz sme sa nepohodli. Tvrdil mi, že som príliš stuhnutá a strnulá a prehovoril ma na masáž. Najprv som nechcela, aby sa ma dotýkal viac, než je nutné pri tanci. A s tým som aj odišla z tréningu. No potom som sa vyvalila na lavičke a Miro ku mne podišiel zozadu a bez opýtania mi začal masírovať šiju. V prvej chvíli som sa zľakla, no potom som pochopila, že masáž je presne to, čo potrebujem. Privrela som teda oči a snažila sa nemyslieť na to, že sa ma dotýka práve Miro. A zrazu mi začal zvoniť mobil. Mykla som sa, no Miro ruky nestiahol. Dvihla som teda a pozdravila Maťa.
„Čo porábaš?“ spýtal sa, aby nejako začal konverzáciu (veľmi originálny spôsob, len čo je pravda, haha!).
„Chceš ešte, alebo stačilo? Páčilo sa ti to?“ spýtal sa Miro a bolo mi jasné, že naschvál hovorí tak nahlas.
Zagánila som naňho a chcela som Maťovi odpovedať, no on Mira, samozrejme, počul, a ozval sa: „Aha, takže máš spoločnosť. Fajn, tak ja...“
„Nie, Maťo, neskladaj!“ zavelila som generálskym tónom. „Miro ma tu otravuje a ja naozaj nemôžem za to, že...“
„Otravujem ťa?“ zvolal Miro. „Zdalo sa mi, že si to poriadne vychutnávaš!“
Vstala som a vzala tašku. S mobilom pri uchu som vykročila po parku smerom von z univerzitného areálu. „Maťo, viem, že to znie všelijako, ale...“
„Nina, myslím, že som počul dosť.“
„Čo si o mne myslíš? Nie je úplne evidentné, že Miro trepal blbosti, aby nás rozoštval?“
„Rozoštval?“ Maťo sa zasmial. „Tak o to tu ide? Myslíš si, že ma chce dohnať k žiarlivosti?“
„Ja...“
„Áno?“
„Vysmievaš sa mi, alebo čo?“
„Nieee,“ odvetil pobaveným hlasom. „Pozri, Nina, ja viem, že nemám dôvod žiarliť. Je mi jedno, čo ten pako rozpráva. Nemáš voči mne predsa žiadne záväzky. Môžeš si s ním robiť, čo chceš.“
„Ja s ním ale nerobím a ani nechcem robiť nič!“ vykríkla som a keď som si uvedomila, že kráčam po ulici, istotne som sa totálne začala červenať. „Počuj,“ stíšila som hlas, „veď dobre vieš, že taká nie som.“
„Noo, veď už sa upokoj. Jasné, že to viem. Volám ti kvôli tomu, že stojím na ulici a čakám ťa.“
Prekvapene som sa poobzerala a zbadala Maťa opierať sa o jeho auto. Zložila som a so smiechom sa k nemu rozbehla. Neodolala som a hodila som sa mu do náručia a vybozkávala ho. „Ty si blázon!“
„Nie, ty si blázon, ak si myslíš, že žiarlim na tamtoho frajera,“ povedal a pohľadom zablúdil k Mirovi, ktorý, ako som vtedy zistila, ma prenasledoval.
Pritisla som sa k Maťovi ešte tesnejšie a venovala som pohľad len jemu. „Tak, kam ideme?“
A strávili sme spolu celé dnešné popoludnie. Aj preto som sa dostala k listu až takto navečer. Teda, poviem Ti, stmieva sa ešte pred siedmou – je to dosť deprimujúce. Vôbec sa neteším na zmenu času z letného na zimný. Brr.
No, ale s Maťom bolo super. Je to zvláštne – raz je odmeraný, inokedy sa správa ako totálne zaláskovaný chlap. Nerozumiem mu! Ani najmenej. Ale jedno je isté – som maximálne šťastná z toho, že sme nestretli Mira.
Ale mám radosť z toho, že Maťo už sa nenecháva ovládať tými svojimi náladami ohľadom budúcnosti nás a toho, čo je medzi nami. Myslím, že máme ešte kopu času na to, aby sme to začali riešiť. Každopádne, som zvedavá, ako sa všetko vyvinie a ako budeme vyzerať o takých päť rôčkov.
A čo Ty? Prezraď mi, ako prežívaš to svoje nové obdobie... ak Ti ho teda lekár potvrdil. Ak sa nič s Leom nezmenilo, tak mu odkáž, že ak sa nespamätá a nezačne Ti dávať poriadne najavo svoju lásku, tak prídem a vybavím si to s ním!
Drž sa, Mari! Myslím na Teba i na Lea... Nech sa vám obom darí!
Nina
Komentáre
Ten Leo...
... je trúba. Ale myslím, že sa to ešte trochu skomplikuje vďaka Josému, nie? :) Ešteže existujú testy otcovstva. :D :D
Idem rýchlo čítať ďalej!!!
Pridal(a): Bruja, 12. 10. 2011 07:12:59
|
|
|
