PoviedkaNerozlučnosť mladých čarodejníc6. kapitola - Zúfalstvo až nepríčetnosť a oslava Popových narodiekKrátky popis:
..(snáď už posledné;) ) pokračovanie Dobrodružstiev mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 10. 10. 2010 09:49:55
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 69
Tagy: Fantasy, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
Piatok, 8. október
Aaach, Ninča moja drahá!
Píšem Ti v stave zúfalstva blížiaceho sa k nepríčetnosti. Nemala som ani síl ozvať sa Ti skôr... Bolo to strašné! Ešte v pondelok som sa vybrala k tomu doktorovi, ako som Ti spomínala. Nebudem okolkovať – vysvitlo, že nie som tehotná.
Na jednej strane sa mi, samozrejme, uľavilo. Ale v podstate už som sa predtým stihla viac-menej zmieriť s bábätkom, takže mi to bolo aj trochu ľúto. Ale ironicky som si pomyslela, že aspoň Leo sa poteší. Veď neprejavil žiadnu radosť, ba takmer mi predtým vynadal. Aj ja som mala chuť odkopnúť ho za to až kamsi na Mesiac.
No v pondelok ma prekvapil a ak mám byť úprimná, moje prekvapenie trvá dodnes a sama nie som schopná posúdiť, či to bol pozitívny alebo negatívny šok.
Sedela som pri telke a neprítomne čumela na obrazovku. Zdá sa mi, že tam práve redaktor či moderátor správ hovoril o akejsi havárii na jednej zo škótskych diaľníc. Dvere bytu sa s hrmotom otvorili a dnu sa vtackal Leo. Áno, vtackal presne v tom zmysle, ako že bol opitý. Neverila som vlastným očiam! Opitý Leo – svedkom niečoho takého som ešte doposiaľ nebola...
Keď ma zbadal, zabuchol dvere a na tvári sa mu zjavil nepríjemný úškľabok. Vstala som a podišla mu v ústrety, pretože sa mi zdalo, že sa sotva drží na nohách. Oprel sa o mňa a začal spievať (!): „Splodil som decko, splodil som decko! A kto teraz bude tvrdiť o mne, že nie som chlap? Kto??!!“
Snažila som sa všemožne utíšiť ho, no napokon som to vzdala. Aj tak mu nikto nemohol rozumieť, pretože spieval v našej reči. Zosmutnela som a dotiahla ho ku gauču. Padol naň a zaškeril sa na mňa. Sedel tam ako ožran v krčme, s nohami odtiahnutými od seba a s rukami rozvalenými kdesi na operadle. A stále sa škeril. V tej chvíli sa mi videl strašne nechutný. No premohla som odpor a odkradla som sa do kuchyne, kde som nám obom uvarila poriadne silnú čiernu kávu. Keď som ju doniesla, odmietal ju vypiť. No prinútila som ho. A keď som sa ja načiahla za kávou, zastavil ma a vybafol na mňa:
„Počkať, počkať! U teba sa žiadny kofeín nekoná... To nemôžeš, je ti to jasné?!“
Mal mútne oči, no hlas už sa mu tak nezadŕhal. Jedna káva trochu pomohla, no potreboval ešte ďalšiu na to, aby sa dostal z opitosti. Preto som neprotestovala a darovala mu tú svoju. S radosťou ju vypil, akoby som mu podávala krčah piva. Nechala som ho chvíľu osamote a potom som sa k nemu vrátila s hrnčekom čaju. Naliala som si doňho značnú dávku medu, pretože som chcela a potrebovala zjesť (alebo aspoň vypiť) niečo poriadne sladké. Na upokojenie. Po druhej káve už vyzeral celkom triezvo, hoci polohu na gauči nezmenil.
„Noo, tak čo? Teraz si ma konečne už vezmeš, nie? Predtým si sa mohla vyhovárať na milión vecí, ale teraz... ak ma aj teraz odmietneš, tak si môžeme narovinu povedať, že náš vzťah fakt nemal zmysel. Čo povieš, hm?“ vravel dosť nepriateľským tónom.
„Toto je teda opätovná žiadosť o ruku, hej?“ podpichla som ho vyčítavo. „Nie je taká romantická ako tá prvá, ale... Nemám dôvod ťahať ťa do niečoho, čo nechceš. Je to zbytočné.“
„Jak zbytočné?“ vypleštil na mňa oči. „Čo to trepeš? Moje decko sa nenarodí mimo manželstva! Rodičia by ma zadrhli...“
Smutne som sa pousmiala. „Pokiaľ ide len o to, naozaj sa vôbec nemusíš trápiť. Tvoji rodičia sa o ničom nemusia dozvedieť. Napokon, vôbec o nič nejde. Všetko je v poriadku, žiadneho „decka“ sa báť nemusíš.“
Pár sekúnd sa škriabal na líci a potom na mňa prekvapene pozrel, akoby mu to došlo až vtedy. „Čože? Čo má zas toto znamenať?“
„Nie som tehotná,“ jemne som pokrútila hlavou.
Rukami mi pevne zovrel ramená a zatriasol mnou. „Čože nie si? Čo? Ako, prečo? Čo si to zas vymýšľaš?“
Vymanila som sa z jeho zovretia a odkráčala som ku kreslu. Tam sa nemohol na mňa nalepiť. Pochopila som, že ani dve kávy nepomohli k jeho vytriezveniu. „Bola som u lekára a ten mi povedal, že žiadne dieťa nečakám.“
„Ale... ako to? Však si vravela, že máš všetky príznaky a tak... nie?“
Pokrčila som plecami. „No, veď hej. Spomenula som mu to a povedal, že sa to môže stať kvôli zmene podnebia. Je tu aj iná voda, iné jedlo. Takže takéto čosi je celkom normálne.“
„Ale veď... nevravela si, že ti to mešká?“
Znovu som pokrčila plecami a uhla pohľadom. „Pozri, ja to neviem vysvetliť. Doniesla som doktorovi na ukážku aj tehotenský test a on sa len usmial a povedal, že testy sa často mýlia. Takže si nemusíš robiť žiadne starosti, Leo.“
Zamračil sa. „Aké starosti? Jejda, Marča, prestaň s tým už! Všetko mi furt len vyčítaš... Ja už nevládzem takto! Vedela si o tom, že som sa dokonca pobil s tým tvojím Josémom?“
„Josém,“ opravila som ho potichu. „Čosi som začula.“
„Od neho, čo? Takže sa s ním stretávaš za mojím chrbtom?“
„Nie. Náhodou som ho zo dva razy stretla v meste, to je všetko. Pozri, Leo... Chápem, že si sa zľakol. I ja som sa bála. Je to však za nami a nemusíme nič riešiť. Nemusíš predstierať, že sa ti neuľavilo.“
„Jasné, že sa mi uľavilo! A sorry za tú ponuku na sobáš... Posral som to, čo?“ nešťastne sa uškrnul. Vtedy som v jeho tvári zbadala aj známku bezmocnosti. „Ja si ťa fakt chcem vziať, jasnačka? Myslel som, že ty nechceš, preto som to nevyťahoval. Keď si spomenula dieťa, tak som uvážil všetky možnosti a... v prvom momente by som isto chcel, aby si si to nechala vziať. Ale teraz... už nie. Veď to nie je nič strašné! Teraz som však... zmätený. Dá sa povedať, že aj trochu sklamaný. Čo si ty o tom myslíš?“
„Aj mňa to istým spôsobom mrzí. Vždy som chcela mať veľa detí, pretože sama som jedináčik a myslím, že musí byť úžasné mať veľa súrodencov a milujúcich rodičov. A chcela som ich mať práve s tebou... No nie takto. Nie teraz, keď sme obaja takí mladí!“
„Fajn, ale mňa viac zaujíma to, čo si myslíš o... manželstve ako takom.“
Zamyslela som sa. Nikdy som o tom neuvažovala! „Chcem sa vydať. Jedného dňa určite áno.“
„To je všetko, čo mi povieš?“
Razom akoby úplne zmizla neurčitá hladina alkoholu v jeho krvi. „Čo ti mám ešte povedať?“
„Či chceš ísť do niečoho takého aj so mnou? Viem, že v lete sme si povedali veľa škaredých vecí ohľadom tohto. Nechcem to nechať nedoriešené, lebo cítim, že to nad nami visí ako bomba, ktorá môže kedykoľvek vybuchnúť a zničiť všetko, čo sme vybudovali.“
„Nezaoberajme sa už viac tým, čo bolo v lete,“ povedala som a presadla som si opäť k nemu na gauč. Objal ma okolo pliec a pritiahol k sebe bližšie. Položila som si hlavu na jeho hruď a chvíľu som len načúvala tlkotu jeho srdca. Potom som pokračovala: „Si jediný človek, s ktorým chcem stráviť budúcnosť. V tom jedinom mám istotu. Stačí?“
„Stačí,“ prisvedčil a pobozkal ma na vlasy.
„Mimochodom, čo to bolo za bitku s Josém?“
Zasmial sa. Dalo by sa teda povedať, že naše nezhody boli a sú zažehnané. Nič mi však ohľadom Josého nevysvetlil (a v tej chvíli ma to v skutočnosti vôbec nezaujímalo; iba som chcela odľahčiť atmosféru). Len ma chytil za ruku a odkradli sme sa do spálne.
Medzi nami síce všetko vyzerá fajn, ale stále mám v hlave z toho zmätok. Na jednej strane ma dojalo, že sa Leo začal aj tešiť z bábätka a že prejavil istú ľútosť nad tým, že v blízkej dobe žiadne mať nebudeme. No zarmútilo ma to, že sa mu tak uľavilo. Ale práve kvôli tomu si pripadám ako pokrytec – aj mne sa predsa uľavilo, tak čo vôbec riešim?!
Asi by som si s tým mala dať pokoj, však? Pokúsim sa.
Vidím, že Ty to máš tiež pestré. Nezvyšuje mi už čas, pretože Leo sa čochvíľa vráti domov a chcem sa mu venovať. Avšak vedz, že na Teba myslím a držím Ti palce v každom ohľade! Pozdravuj Maťa a zaželaj za mňa Popovi všetko najlepšie k jeho zajtrajším narodkám. Vďaka!
S láskou
Mari
Nedeľa, 10. október
Drahá Mari!
Teda, poviem Ti, aj mne sa uľavilo pri čítaní Tvojho listu. Samozrejme, aj ma to mrzí kvôli Tebe. No ja som taký staromódny zástanca toho, že detičky by sa mali rodiť v manželstve. Takže preto... Ale zas chápem Tvoj „smútok“ či sklamanie. A aj ten zmätok, ktorý máš v hlave z toho všetkého. Asi bolo na Teba príliš veľa tlaku zo všetkých strán. Chápem Ťa a som 100%-ne na Tvojej strane!
Nebuď zúfalá ani zmätená. Neoplatí sa to, ver mi. Upriam sa na niečo pozitívne, na niečo, čo Ťa teší a spôsobuje Ti radosť. Istotne sa takých vecí nájde mnoho, keď sa nad tým hlbšie zamyslíš. Držím Ti palce a myslím na Teba!
Čo sa týka mňa a môjho týždňa: Jediné, čo ma potešilo, bol víkend. Popovi som odkázala Tvoju gratuláciu a veľmi sa potešil. Ešte v piatok popoludní sme sa vybrali do Prílesného. Určite tú dedinu poznáš, nachádza sa blízko pri hraniciach. Je tam nádherná príroda, skaly, jazerá. Nedá sa to síce porovnať s Orlími vrchmi, ktoré sú našou národnou pýchou, ale... Popo tam má chatu a tak sa rozhodol pozvať nás tam. A keďže sme kamoši, ako sa patrí, išli sme v takomto zložení:
Popo so svojou priateľkou Sašou, Fifo so Sašinou kamoškou Terkou a Mimo s Terkinou sestrou Mirkou. A mne prisúdili Maťa, ktorý nechal Radku doma. A ešte aj Kamila a jej najnovší objav Koly (volá sa Koloman, chudák). Takže päť párov na jednej kôpke, veľmi vtipné. Teda, Fifo s Terkou si rýchlo porozumeli a trávili spolu takmer všetok čas. Za to Mimo a Mirka si veľmi nesadli a snažili sa vyhýbať jeden druhému. Mimo doliezal za Popom a Mirka za Sašou, no Popo a Saša chceli byť väčšinu času osamote. Mňa to netrápilo, mala som pri sebe Maťa a všetko bolo super.
Netušila som, že to tak dopadne, ale v chate bolo (ako naschvál!) presne päť izieb a v každej boli dve postele. Bez dohadovania sme sa rozdelili po „párikoch“, takže som skončila v jednej izbe s Maťom. Moje jediné šťastie bolo to, že tie postele boli od seba vzdialené na tri metre. Jedna stála v jednom rohu, druhá v druhom. Takže to sme zvládli.
Sobotné ráno bolo fajn, Saša všetkým pripravila na raňajky lievance. Cítila som sa ako v hoteli! Vyštudovala odbor kuchár-čašník a je v tom fakt dobrá. A keď sme sa dosýta najedli, naši muži vzali na chrbty batohy so zásobami vody a jedla a spoločne sme sa vybrali na celodennú túru do hôr. Popo s Fifom si chceli trošku aj zaliezť na skaly, takže tí si museli niesť aj istenie a všetky potrebné vecičky. Chodník, po ktorom sme kráčali, bol široký akurát pre dve osoby, takže aj tam som sa stále zdržiavala v Maťovej blízkosti. Moji spolubývajúci sa mu však páčili, pretože mal dobrú náladu a bol dosť ukecaný. Hlavne keď mi do líc začala stúpať červeň z vynaloženej námahy, neodpustil si podpichovanie a úškrny. Ale s radosťou mu odpúšťam tento prehrešok.
Okolo jednej sme sa ocitli na vrchole Dračej nôžky – to je ten kopec, na ktorom podľa legendy žil pred tisíc rokmi drak. Slnko ožarovalo celú krajinu a nás priam oslepovalo, no bolo dosť chladno. Napriek tomu sme si rozložili veci uprostred lúčky a usadili sme sa na dekách. Čo-to sme zjedli, aby sme sa posilnili. No hlavné jedlo malo prísť až večer, takže sme to nepreháňali. Fifo s Popom sa vybrali ku Kostlivcovi – skale, na ktorú sa chceli vyšplhať. Zdiaľky sme ich sledovali a pritom hrali karty. Čarodejnícke karty, samozrejme.
Saša sa veľmi zabávala na tom, že ja a Maťo sme mali vždy rovnaké a skončili sme s rovnakým počtom bodov. Vravela, že sme pre seba ako stvorení. Ani jeden z nás na to nereagoval, len čo sme obaja sklonili hlavy a tvárili sa, že niet zaujímavejšej veci na svete ako karty, čo držíme v rukách. Napokon aj tak vyhral Mimo, no my sme boli druhí. Nebola to teda až taká zdrvujúca porážka. A vtedy Maťo podotkol:
„Nám asi vždy bude súdené druhé miesto!“
Ja som sa len zasmiala, no Saša sa toho chytila a začala sa vypytovať. A tak jej Maťo musel pekne-krásne vyrozprávať všetko o tanečnej súťaži, ktorej sme sa zúčastnili. Bolo zaujímavé počúvať to z jeho úst – ako mi spočiatku nedôveroval, ako potom pochopil, že som fakt dobrá (červenám sa!) a ako si uvedomil, že náš vzťah veľmi rýchlo prestal byť profesionálny.
„Takže láska na druhý pohľad, čo?“ pousmiala sa Saša a otočila hlavu ku Kostlivcovi, po ktorom sa práve liepňal jej drahý Popo.
„Hmm,“ Maťo ma chytil za ruku, „tak nejako.“
„A preto si prestal učiť? Aby si mohol chodiť s Ninou?“ spýtala sa Terka.
Maťo sa zamyslel. „V podstate... ale nie tak celkom. Končila mi zmluva, takže tak či tak by som zrejme odišiel. No kvôli Nine som sa vrátil do Dúhového Raja.“
Tieto slová ma dojali. A ja hlúpa som mu stále vyčítala jeho žiarlivosť a zbytočne som sa naňho hnevala! Koľko času sme zbytočne stratili... Ach jaj, prišlo mi to ľúto.
„Poďme sa prejsť,“ navrhla som a vstala, držiac Maťa za ruku. Prinútila som ho tiež postaviť sa a nasledovať ma. Kráčala som k najbližšej studničke, ktorá sa nachádzala asi tristo metrov od nášho stanovišťa.
A tak sme šli, ruka v ruke, a mlčali sme. Nedalo mi to a preťala som to ticho:
„Som rada, že si tu.“
„Aj ja,“ prisvedčil a stisol mi dlaň pevnejšie. „Môžeš odkázať mamine, že sa veľmi teším na spoločne strávené Vianoce?“
Spýtavo som naňho pozrela a keď prikývol, vtisla som mu bozk na líce. On ma objal okolo pása a pobozkal ma na ústa. Joj, Mari, taký sladký bozk! Strašne mi to chýbalo... Maťo bol už od septembra taký utiahnutý (s výnimkou toho tanca v tom latino clube) a akýsi odmeraný. A teraz je to zase on. Mám z toho strašnú radosť!
Stále sa teším z toho, ako sa všetko pekne vyvíja. Teraz som už úplne pokojná a spokojná.
Počas poobedia sme hrali všelijaké bláznivé hry vrátane hádzania frisbee, ohadzovania sa chuchvalcami trávy a behania po lúke. Keď sa zotmelo, zapálili sme obrovskú vatru a opiekli si špekačky a iné plnotučné dobroty. Chalani si po niekoľkých plechovkách piva začali pospevovať pesničky s mierne vulgárnym podtextom, no Maťo na moje prekvapenie vôbec nepil.
„A na čo piť?“ vravel. „Chcem si tento super deň zapamätať poriadne.“
Netvrdím, že je dokonalý, ale... Nemá od toho ďaleko, nie?! Nepije, nefajčí, do ničoho ma nenúti... Fakt je takmer perfektný.
Keď už sme sa nevládali viac zabávať, uložili sme sa do vyhriatych spacákov. Spali sme pod holým nebom – bolo to nádherné! Je síce už dosť chladno na takého výlety, ale stálo to za to (hoci aj s permanentnou nádchou ako dôsledkom). S Maťom sme ležali natlačení na seba, aby sme sa navzájom zohriali. Bolo to také krásne! Moja romantická duša sa v tú noc asi totálne jašila od šťastia.
Nedeľné ráno bolo ešte chladnejšie, ale opäť nádherne slnečné. Po vykonaní základných prvkov rannej hygieny sme sa rozhodli vrátiť späť do chaty. Cesta z kopca trvala kratšie než cesta do kopca, samozrejme. Ale všetci sme šli v dobrej nálade a Popo nám rozprával príbehy, ktoré v tej chate a v tých horách už predtým zažil s inými kamošmi. A vtedy sme si uvedomili, že sme mu vôbec negratulovali, ani žiadne dary nedostal. Stiahla som teda Sašu, Terku a Mirku dozadu a tajne sme sa dohodli, že v chate mu ešte usporiadame aspoň mini-oslavu. A tak sa aj stalo.
Chalani sa po návrate do chaty hodili na gauč a kecali o dobrodružstvách, ktoré zažili. My sme sa zatiaľ zvŕtali v kuchyni, varili pudingy, pripravovali nepečenú ovocno-smotanovú tortu a varili čajíky. Potom sme Popovi priniesli tortu ozdobenú jednou sviečkou (viac sa ich v chate, žiaľ, nenašlo) a on ju s nadšením sfúkol, urputne si niečo želajúc. Potom sme sa všetci poriadne najedli a mohli sme sa vybrať domov. Ešte predtým sme sa zastavili na jednej lanovke a pekne po dvojiciach sme sa zviezli z vrchov do nížin. Nádherný výhľad! A dokonca som Maťa uprosila aj k niekoľkým spoločným fotkám, takže teraz už budem mať aj ja na nočnom stolíku v rámiku nás dvoch v objatí.
Píšem Ti v dobrej nálade a dúfam, že aj tá Tvoja sa časom zlepší. Veľmi Ti to prajem, Mari! Teš sa z toho, že si sa s Leom opäť zblížila. To je predsa super... Nezabudni – upriam sa na to, čo Ti spôsobí radosť! Prajem Ti veľa dôvodov na úsmev!☻
Tvoja Ninča
Komentáre
tak ale to hádam nie!!:D:D
to už akosi preháňaš, nezdá sa ti??:p ale aj tak, keďže mi týmito komentármi robíš takú radosť, tak ti odpúšťam a čítaj ďalej, prosím:D:D a komentuj:D:D vďakaa:):) a nech sa ti darí tam, kde si:):) (Nemecko??)
Pridal(a): Georgiana, 14. 10. 2011 13:07:10
|
Jasné,
vieš, ako dobre sa číta skoro ráno na letisku? :-)
Neviem, či mi bude cez týždeň fungovať internet na hoteli, tak som si stiahla zvyšné kapitoly a budem čítať. :D
Pridal(a): Bruja, 14. 10. 2011 11:17:29
|
Brujita:)
ty si ma takto so sebou berieš ešte aj do zahraničia??:D:D no teeda:D:D som dojatá
Pridal(a): Georgiana, 12. 10. 2011 07:59:24
|
Tak sa to na nejaký čas vyriešilo.
Čo pre nich nachystáš teraz? :-P Skúsim aspoň načať nasledujúcu kapitolu. Sedím práve na viedenskom letisku, notebook na kolenách a na práve nám začal boarding. Ale ľudia ešte posedávajú, tak idem nakuknúť do nasledujúcej kapitoly. :)
Pridal(a): Bruja, 12. 10. 2011 07:22:52
|
:D
nezabudla.. cez vikend dakedy bude dalsia kapitola;) (aspon dufam:D )
Pridal(a): Georgiana, 19. 10. 2010 21:07:25
|
Haloo....
Zabudla si na ne? Na nerozlicne kamaratky?
Pridal(a): 85.135.159.110
|
|
|
