PoviedkaNerozlučnosť mladých čarodejníc7. kapitola - Začiatok sezónyKrátky popis:
..(snáď už posledné;) ) pokračovanie Dobrodružstiev mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 24. 10. 2010 18:53:39
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 70
Tagy: Fantasy, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
Utorok, 19. október
Milá Nina!
Ako si prežila ďalší týždeň bezo mňa? Verím, že sa neprihodilo nič katastrofálne a že všetko je v najlepšom poriadku. U mňa sa veci tiež zlepšujú – zmätok a „zúfalstvo“ ustupujú a napĺňa ma pokoj a čosi ako radosť.
Od tej chvíle, kedy sme sa s Leom zmierili, všetko medzi nami vyzerá byť fajn. Všimla som si však, že sa začal vyhýbať rozprávaniu o svojom tíme. V pohode mi do detailov opíše zápas a svoje pocity počas neho, ale o jednotlivých členoch Flaming angels vôbec nehovorí. Možno je to tak aj lepšie – aspoň sa na zoznam našich tém nedostane José. Musím priznať, že som si toho chalana obľúbila. Stalo sa totiž to, že jemu ako náhradnému hráčovi nestačí zárobok na živobytie. Hľadal si prácu, pričom ja som o tom ani netušila. Bol to šok, keď som naňho natrafila počas svojej novej brigády – zamestnali ma v sklade jednej lekárne, takže pomáham vybaľovať, ukladať a evidovať tovar. Viem, že to nie je nič dobrodružné (pričom spočiatku som mala zálusk na čosi zaujímavé a adrenalínové), no keď som si uvedomila, že som tu už vyše mesiaca bez práce, podľahla som pocitu zodpovednosti a našla si brigádu v (pre mňa) nudnej farmaceutickej oblasti. Na vykladanie tovaru do skladu človek predsa nepotrebuje žiadne špeciálne vzdelanie. A pracuje tam (ako si iste už aj sama stihla pochopiť) aj José. Ja tam chodievam každý deň a on len po poobediach, ako mu zvýši čas. Pár ráz sme stihli počas triedenia väčších a menších balení tabletiek aj vážne pokecať, ale väčšina nášho spoločne stráveného času pozostáva z toho, že José trepe samé blbosti a robí zo seba šaša, pričom ja sa na ňom úprimne zabávam. Vďaka nemu mi ide čas v práci celkom rýchlo.
Momentálne mám predĺženú obednú prestávku, preto mám možnosť konečne Ti napísať. Som rada, že Vám bolo v Prílesnom tak super. Vidím, že sa to tam pekne párikuje (snáď len s výnimkou Mima a Mirky, ale ktovie – protiklady sa predsa priťahujú, nie?)... Občas mi strašne chýbate, decká! Niekedy, keď som večer sama doma a čakám na Leov návrat z tréningu alebo zápasu (začala hokejbalová sezóna – každý týždeň minimálne dva zápasy), čokoľvek by som dala za to, aby som mohla byť s Vami na našom privátnom bytíku v Dúhovom Raji. Teraz by tam síce nebolo pre mňa dosť miesta (kvôli tej Tvojej Kamile), ale aj tak...
Mimochodom (bez úmyslu vyprovokovať Ťa), všimla som si, že si v predchádzajúcom liste vôbec nespomenula svojho tanečného partnera Mira. Už si si naňho zvykla, či Ťa ešte stále rozčuľuje? Napíš mi aj o ňom, prosím Ťa – zdá sa mi, že istým ironickým spôsobom tvorí akúsi vtipnú časť Tvojho života. Alebo sa mýlim?
Minule ma Leo dotiahol na svoj prvý oficiálny zápas. Odohrával sa medzi miestnymi Flaming angels a tímom z mesta Stranraer – Red unicorns. Mala som možnosť sedieť na lavičke vedľa pripravených hráčov, ktorí neboli zrovna na ihrisku. Ocitol sa vedľa mňa aj José, ale keďže jedného „anjela“ zranili (dostal škaredú ranu hokejkou do tváre – myslím, že má zlomený nos), hral takmer celý čas. Postupne sa pri mne striedali jednotliví hráči a každý mi čosi vravel vo svojom prečudesnom nárečí. Ja som len prikyvovala a s miernymi obavami sledovala Lea. Všimla som si, že hrá akosi agresívnejšie – v tej chvíli to však pre „anjelov“ bola výhoda, takže som to neriešila. Cez prestávku sa Leo zastavil pri mantineli a žiarivo sa na mňa usmial, celý zadýchaný.
„Ide to dobre, čo?“ pochválil sám seba a žmurkol na mňa. „O koľko myslíš, že vyhráme? Dúfam, že si na nás stavila!“
Zasmiala som sa a pokrútila hlavou. „Som presvedčená o vašom víťazstve, ale nenavštívila som žiadnu stávkovú kanceláriu.“
„Možno sme si mohli zarobiť jednou stávkou na celého pol roka,“ pokarhal ma provokačne a naklonil sa ku mne cez mantinel.
Naoko neochotne som ho krátko pobozkala a zatvárila som sa kyslo. „Si celý spotený. Naozaj si myslíš, že sa mi takto páčiš a budem ťa tu bozkávať?“
Zaškeril sa a venoval mi ďalšie žmurknutie. V hnedých očiach mu čosi zaihralo. „Som predsa najkrajší na svete, nie?“ A odbehol preč, medzi ostatných spoluhráčov.
Pousmiala som sa a opäť som sa oprela o tvrdé plastové operadlo. Poobzerala som sa po svojom okolí a môj pohľad sa stretol s Josého pohľadom. Vyzeral akosi smutne a zrak mu zablúdil k Leovi. Začudovane som pokrčila plecami a prebehla očami po „anjeloch“, ktorí si očividne dohadovali ďalšiu taktiku. Keď som vrátila zrak k Josému, už tam nebol. Zmizol kdesi v dave a vrátil sa s fľašou vody. Leo mu (myslím, že oprávnene) vynadal za to, že sa nezúčastňuje na „bojových poradách tímu“. Na to sa José naštval, kopol do mantinelu a odhodil svoju poloplnú fľašu medzi divákov. Tí sa pobúrili a niektorí dokonca aj odišli.
Zahľadela som sa na Lea a ten pozeral na mňa. Potom blysol pohľadom po Josém a na mňa sa usmial, akoby o nič nešlo. Dokonca aj z toho ich očného kontaktu som medzi nimi vycítila dusnú atmosféru a umlčiavané hrmenie. Zvláštne, nie? Majú azda nejaký dôvod na vzájomnú nevraživosť či dokonca nenávisť? Dobre, možno tá fotka, ktorú Leo našiel... tá fotka mňa a Josého mohla vyvolať určité nesympatie. Ale žeby to zašlo tak ďaleko? Leo predsa nikdy nebol žiarlivý...
No, radšej sa tým veľmi nezaoberám. Aj tak by som na nič neprišla. Každopádne, Flaming angels zápas vyhrali a s Leom sme to doma poriadne oslávili pri fľaši vína a pohárikoch pravej škótskej whisky. Myslím, že ak sa bude jeho tímu aj naďalej takto dariť, bude sa dariť aj nášmu vzťahu – Leo má totiž (prirodzene) z víťazstva radosť a sú uspokojené aj jeho potreby prevahy nad inými mužmi. Potom je milý a pozorný a aj ja som šťastná. Takže sme obaja happy a všetko je super.
Ale už sme zažili aj jednu prehru (dohromady zatiaľ absolvoval štyri zápasy). Vtedy mal Leo totálne pokazenú náladu, vďaka čomu som aj ja mala pokazený večer. A keď mi začal zvoniť mobil a Leo na ňom zbadal Josého meno, hneď bol oheň na rozžeravenej streche poliatej benzínom už dlhší čas. Ale Leo bol taký vyčerpaný a znechutený, že sa so mnou ani nepohádal a dovolil mi dvihnúť bez námietok. Ja som však mala v sebe toľko múdrosti, aby som hovor ukončila čo najrýchlejšie. A opäť som sa k nemu vrátila na gauč, pritúlila sa k nemu a snažila sa ho nejako povzbudiť. Mala som však pocit, že v takej chvíli je každá vetná konštrukcia len ďalšou bezvýznamnou frázou. Po chvíli som sa teda odmlčala a zapla som telku. A keď som sa vybrala na vécko a musela som vstať, všimla som si, že Leo zaspal, kým ja som sa vyvaľovala na jeho hrudi a tlačila ho. Chudáčik! Tak som ho jemne zobudila a odviedla do spálne.
Ale inak je medzi nami všetko v poriadku (tentoraz žmurkám ja na Teba a posielam Ti obrázok slniečka!☼)...
A čo by som Ti ešte napísala? Celkom by ma zaujímalo, či sa aj Ty nechystáš nájsť si nejakú brigádu popri škole. Alebo máš toho tak veľa, že by si to nestíhala? A ako pokračuje tanec s Mirom? Neobchytkáva Ťa príliš? Mimochodom, nemala by už začať plesová sezóna? Aspoň tá školská... Viem, že tá „normálna“ začína až dakedy vo februári... Ale pokiaľ si dobre spomínam, takto pred rokom sme my dve spoločne absolvovali náš prvý vysokoškolský ples, nie? Odohrá sa také čosi aj tento rok? Verím, že áno. A verím, že sa toho zúčastníš – aj v Maťovej spoločnosti, samozrejme. Aspoň by ste mohli všetkým prítomným tam ukázať, ako sa skutočne tancuje (dotvor si to predstavou môjho potmehúdskeho úsmevu)! Raz sa to predsa na tej tanečnej fakulte naučiť musia...
A čo Maťo a jeho práca? Prijal to miesto v tej zoo, alebo hľadá ďalej? Sama na sebe som pocítila, ako človek spohodlnie, keď dlhšie nič nerobí a nemá žiadne povinnosti. Nerobí mi ťažkosti vstať skoro ráno, ale najhoršie je to, že zrazu nemám toľko času na ničnerobenie. Dostala som facku s tým, ako som začala chodiť do „práce“. Ale určite si zvyknem – veď človek si vraj aj na šibenicu zvykne (či tak dajako sa to hovorí, nie?).
Pomaly mi bude končiť obedná prestávka a ja som ešte nič kvôli Tebe nezjedla. Aspoň vidíš, aká dôležitá si pre mňa, Ninča moja! Dúfam, že aj Ty si na mňa ešte občas spomenieš. Predsa len, diaľka robí divy a ničí vzťahy... (žart! – ten náš predsa nič zničiť nemôže, však?)
Tak sa drž a napíš všetko, čo je nové, čo Ťa teší i trápi, zaujíma i nudí. Na všetko som zvedavá a rada si prečítam novinky o Tebe i iných. Maj sa krásne a poslúchaj!
S pozdravom
Mari
________________________________________________________________________________
Nedeľa, 24. október
Milá Mari,
píšem Ti až s určitým odstupom, pretože som si musela nechať veci z piatkovej noci uležať. Stalo sa tam toho toľko, že som nebola v stave ozvať sa Ti hneď v sobotu, ako som pôvodne plánovala. Najskôr sa však aj tak vyjadrím k Tvojmu listu a Tvojim zážitkom, o ktorých si mi písala.
Teší ma, že s Leom ide všetko fajn. Súhlasím s tým, že je asi lepšie, ak s Tebou nerozoberá svoj tím. Nie som síce 100%-ný zástanca idey „neťahať prácu domov“, ale v tomto prípade je to maximálne vhodné vzhľadom na Josého. Takže ten Španiel Ti tak prirástol k srdiečku? Iste, je to pochopiteľné – najmä kvôli tomu, že Ti bol „oporou“ v čase testovania (bábätko). V tej chvíli mal byť pri Tebe (aspoň podľa mňa) Leo. Rešpektujem Tvoje rozhodnutie nerozoberať to s ním, kým si nemala istotu. Ale na Tvojom mieste by som asi konala inak. Nemôžem to však súdiť, keďže som takú situáciu nezažila (a verím, že ani nezažijem – veď už som Ti písala, že podľa mňa deti patria do manželstva).
Odkáž mu teda (Leovi), že Flaming angels majú moju plnú podporu a držím im palce. Nech vyhrávajú jeden zápas za druhým – a to im prajem aj kvôli Vášmu vzťahu, keďže ste po víťazstvách k sebe takí dobrí a milí.
Čo sa týka niektorých Tvojich otázok, tak tu máš narýchlo vyplnený „dotazníček“:
Maťo a jeho práca – toho miesta v zoo sa vzdal. Rozhodol sa, že prenajme dom Tesárovcov v Klzkých Ľadoch a tým získa aj určitý príjem. Keďže Tesárovci už prijímajú dôchodok, nemal by byť problém – aj vzhľadom na to, že Maťo má v banke po rodičoch značnú sumu peňazí, z ktorej by mohol vyžiť bez práce teoreticky ešte niekoľko rokov. Pre súčasnosť sa teda vzdal hľadania práce a rozhodol sa venovať väčšinu času Radke (a mne, haha). Keď ho to začne doma nudiť, zrejme si začne hľadať nejaké seriózne zamestnanie.
Miro a to, prečo ho nespomínam – nuž, nemyslím si, že je hodný toho, aby som Ti o ňom písala. Ale myslím, že v tomto liste sa o ňom dozvieš celkom dosť vecí. Takže sa nechaj prekvapiť!
Moja potenciálna brigáda – nie, nič si nezháňam. Mám pocit, že by som to fyzicky ani psychicky nezvládala. Ale keby mi náhodou Aďo Valašský ponúkol nejaký jednodňový „záťah“ v tom svojom horolezeckom stredisku, asi by som šla. Lenže Aďo sa mi vôbec neozýva, a ja naňho tiež v podstate nemám čas.
A teraz už vážne k tomu spomínanému piatku... Mala si pravdu s tým plesom – naozaj nám začala naša „školská plesová sezóna“ a ja som sa na ňu vybrala s Maťom (na jeho pozvanie). A tak som už počas týždňa zháňala nejaké šaty, až som nakoniec kúpila také princeznovské – korzet a veľká sukňa s kruhom, majú tmavšiu tyrkysovú farbu. Maťo mi ich hneď pochválil a aj sme sa zasmiali na jeho výbere kravaty – vraj predpokladal, že budem mať na sebe dačo fialové (aj on si očividne všimol moju lásku k tej farbe). Ale od Mima si požičal modrú a všetko bolo v poriadku, krásne sme sa napokon zladili (pričom mne by vôbec neprekážala ani tá fialová kravata). A mohli sme ísť na ples.
Spočiatku bolo všetko krásne a vznešené. Otvorenie plesu mali na starosti druháci, čiže my. Vedela som o tom a psychicky som sa pripravovala aj na to, že budem pred celou školou a všetkými návštevníkmi plesu tancovať s Mirom viedenský valčík. A mali sme nacvičený aj taký zložitý príchod na parket, ktorý Miro pokazil, pretože mal trošku vypité (namiesto toho, aby mi pomohol zísť zo schodov a podal mi ľavú ruku, mlčky stál na mieste a nechal ma ísť samotnú). Pohľadom som mu za to vynadala, no vzápätí som sa musela usmievať, pretože mi došlo, že nás natáča kameraman. A tak sme sa tam (všetci druháci) zoradili a nastúpili a už sme len čakali na prvý tón piesne. Na to, že Miro mal mierne zamútený pohľad a čelo zarosené kvapkami potu od tepla, ktoré cítil z vypitého alkoholu, zatancovali sme to obstojne. Ľudia nám tlieskali a vyprevádzali nás z parketu úsmevmi a povzbudivými pohľadmi.
Došla som k Maťovi a s výdychom som si sadla na stoličku, ktorú mi odsunul. A vtom som si všimla, že vedľa mňa sedí nejaké neznáme dievča v šatách prapodivnej strieborno-hnedastej neopísateľnej farby, ktoré jej vôbec nesvedčali a zvýrazňovali nedostatky jej postavy. A chcela som sa jej aspoň zo slušnosti predstaviť. Vedľa nej sa však zrazu usadil Miro, objal ju okolo pása a pritiahol k sebe. Pozdravil ju a pobozkal. Ja som len čumela! Miro má frajerku – kto by tomu uveril?! No vtedy som sa odvrátila a stratila som záujem spoznať tú slečnu.
S Maťom sme sa navečerali a potom sme sa vybrali tancovať. Do polnoci bolo všetko v pohode a vystriedali sa tam rôzne tanečné kolá. Tancovali sme aj našu čačovú choreografiu zo súťaže, prešli sme jivom a sambou a dostali sme sa až k mojej obľúbenej rumbe. A potom nastala voľná zábava a rôzne techno-mixy, počas ktorých sme sa opäť usadili a snažili sa nabrať druhý dych. Z ničoho nič sa mi prihovorila Klára Nugátová – pamätáš si ju zo strednej? (nikdy sme ju nemali veľmi rady) Prekvapilo ma, že ju vidím, a vybrala som sa s ňou na chodbu (v sále bol príliš veľký hluk na rozhovory). Ospravedlnila som sa teda Maťovi, ktorý sa rozhodol navštíviť bufet a dačo zhltnúť.
S Klárou som vyšla na chodbu a pohľadom som hľadala nejaké sedadlo, keď ma prekvapil akýsi krik. Klára vykukla spoza rohu v snahe zistiť, čo sa to tam deje. A potom ma zavolala k sebe a ja som zbadala, že na tej chodbe stojí Miro s nohami naširoko rozkročenými (ledva stál na nohách), výrazne gestikuluje a (vulgárne!) nadáva svojej frajerke a kričí na ňu. Klára tam len stála a civela na nich, pričom ja som ju potiahla za ruku a ťahala ďalej, vraviac jej: „Tak hádam tu nebudeme na nich čumieť! Poď!“ Našťastie ma poslúchla a kráčali sme ďalej. Ona na ten výjav veľmi rýchlo zabudla, keď mi začala rozprávať o svojom štúdiu na Fakulte réžie a dramaturgie. Vraj ju prijali až tento rok na druhý pokus a teda až teraz začína vysokoškolské štúdium. Ja som si však z mysle nevedela vymazať Mirovu tvár a nešťastný a zúfalý a trochu nahnevaný výraz jeho frajerky.
Neustále som uvažovala nad tým, prečo asi tak na ňu kričal a čo bolo za tým. Netrvalo dlho, kým Miro popri nás prešiel, čosi si hundrúc (čosi neslušné, samozrejme) a vyšiel von a zapálil si. Potom popri nás v tých priliehavých šatách čudesnej farby prebehla (ak sa to tak dá nazvať – v tých vysokých ihličkových topánkach sa jej totiž muselo ťažko už aj chodiť, nie to ešte bežať) aj jeho spoločníčka. Plakala a zmizla za dverami toalety. Klára rozprávala ďalej a ja som sledovala Mira, ktorý vonku nervózne prestupoval a poťahoval si z cigarety, odklepkávajúc prebytočný popol na svoje topánky. Ktosi vošiel a Klára mu šla v ústrety, na mňa úplne zabudnúc. Ja som sa teda po krátkej úvahe vybrala na toaletu a tam som našla v rohu učupenú Mirovu priateľku.
„Si v poriadku?“ spýtala som sa jej trochu neodvážne. Hlavu mala zaborenú v dlaniach, vďaka čomu som vôbec nemohla zistiť, ako sa tvári a či ešte vôbec plače. Podľa rytmických pohybov ramien som však usúdila, že ešte stále narieka. Podišla som k nej bližšie a slabučko som ju pohladila po pleciach. „Môžem ti nejako pomôcť?“
Dvihla ku mne zrak a ja som zbadala, že má úplne rozmazanú maskaru. Líca mala mokré od sĺz a dokonalý drdol rozstrapatený. Pomohla som jej vstať a predstavila som sa jej. „Ja som Janka,“ odvetila ona plačlivým hlasom a smutne sa usmiala. „Ty si tancovala s mojím Mirkom, však? Vieš, on takýto nebýva. Teda, keď si vypije, občas urobí scénu, ale... takéhoto som ho ešte nezažila. Posielal ma do...“ A povedala niečo, čo by som ja v živote nezopakovala a zrejme to ani nenapíšem (veď si to asi dokážeš domyslieť).
„A prečo? Stalo sa medzi vami niečo? Nechcem sa príliš vypytovať, ale...“
„To je v pohode,“ odvetila a vybrala sa k zrkadlu. Keď však uvidela svoju tvár, zdesila sa a začala si upravovať mejkap a zotierať rozmazanú maskaru. „Ja som mu vynadala za to, že sa tak opil. Robí to často na takýchto akciách a ja sa vždy naňho naštvem. Vieš, podľa mňa je to strašne nezodpovedné. On tým v skutočnosti zakrýva nervozitu a strach, ale... Potom sa nevie kontrolovať. Teraz zrejme na mňa v duchu hromží a fajčí jednu cigu za druhou. Aaach, aj ja by som si jednu dala. Na upokojenie, vieš,“ dodala, akoby mi to musela vysvetľovať.
Ja som len mlčky prikývla. Ešte chvíľu som jej robila spoločnosť a potom, keď sa ona úplne utíšila, rozlúčili sme sa a ona vyšla von za Mirom. O chvíľu už sa opäť v sále objímali a bozkávali. To sú mi teda vzťahy! Som rada, že s Maťom nemám takéto problémy a nič podobné nemusím riešiť. Toľko teda k piatku – až na incident medzi Mirom a Jankou to bol pekný večer. A ja už len čakám na to, kedy zlé spomienky vyblednú a do popredia vystúpia tie pozitívne a úsmev vyvolávajúce.
Toľko odo mňa... Musím to ísť dospať, takže končím. Drž sa a maj krásny týždeň! Tvoja Nina
Komentáre
Celkom by ma zaujímalo,
ako zatancovala čaču v tej sukni. :D Neviem si to veľmi dobre predstaviť. Prehodila som si tvoju poviedku do e-book readera, aby som si neničila pri počítači oči, ale komenty ti cezeň poslať nemôžem, tak to budem striedať. :D
No som zvedavá, čo toho chudáka Mira trápi... Konečne sa nemusím ponáhľať a môžem vychutnávať kapitolky!
Pridal(a): Bruja, 14. 10. 2011 17:15:04
|
|
|
