PoviedkaNerozlučnosť mladých čarodejníc9. kapitola - Sny o budúcnostiKrátky popis:
..(snáď už posledné;) ) pokračovanie Dobrodružstiev mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 10. 11. 2010 23:32:18
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 91
Tagy: Fantasy, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
Piatok, 5. november
Moja spriaznená duša!
Teraz Ti pre istotu píšem v prvej voľnej chvíľke. Ja aby som na Teba zabudla?! Neexistuje – čo ma nepoznáš? Myslím na Teba takmer vo dne v noci... (smiech) Ale nie, teraz už vážnejšie.
Čo sa týka nejakých informácií o Josém, nič nové Ti „nepoviem“. Stretli sme sa na brigáde len raz a vôbec pri tom nebolo času na nejaké rozhovory. Vyzeral a správal sa síce trochu zvláštne, vyzeral byť celý nesvoj. Ale čo ma po tom? Môžem sa naňho vykašľať... Nie je môj problém, že on takým čudným spôsobom rieši svoje ľúbostné záležitosti. Určite to „vyznanie“ nemyslel vážne. A zrejme si ho ani nepamätá. Keby si ho pamätal, myslím, že by ma minimálne požiadal o odpustenie. Veď mi tam pred všetkými (babami) urobil scénu! A vôbec nehľadel na to, že je tam môj priateľ... Bolo to od neho strašne hlúpe. Ale je možné, že si to všetko uvedomuje a práve preto sa mi vyhýba. Ktovie. Sama neviem, ako to mám všetko brať. A preto radšej na to nemyslím a nezaoberám sa tým.
Jeden týpek z Leovho tímu – Jimmy – odišiel na týždeň do Glasgowu. Jeho rodičia mali autonehodu (nič vážne) a vybral sa ich pozrieť. A nám zanechal svojho domáceho miláčika – mačičku Sun. Je maličká a krásna, prítulná a milučká. Ale niekedy mi lezie na nervy, pretože moju kožu považuje za materiál maximálne vhodný na škriabanie a kúsanie. A akosi nedokáže pochopiť, že po parapetných doskách sa nelozí, že okrasné kvetinky sa nejedia, že mlieko je chutné, že tieň je bezpečný a nič jej nespraví, že nemá behať po lištách a po poličkách, že mi nemá ničiť podušky svojimi pazúrikmi, ktoré ma strašne dlhé. Ale aspoň mi robí spoločnosť vo chvíľach, kedy sa vrátim z brigády a Leo je ešte na tréningu. Vtedy mám hodinku-dve voľného času a vyrozprávam Sun všetky svoje zážitky, dojmy a pocity. Možno aj preto nemám až takú potrebu písať Ti (žartujem!)...
Takže z Mira sa napokon vykľul taký agresívny alkoholik? Nič moc, poviem Ti. Ale možno by si ho vedela spacifikovať. Pamätám si na tie časy, kedy si bola zaľúbená do Lukáša Malinského. To boli ťažké stavy, veru. Nikdy mi z pamäti nezmizne jedna konkrétna situácia, kedy sme Lukáša stretli na ulici sfetovaného a zhúleného. Bolo to strašné! Ale len Ty si ho vedela utíšiť a nastaviť mu zrkadlo reality. Vtedy sa naplno začal prejavovať Tvoj tzv. „spasiteľský syndróm“. A od toho dňa Ti nebolo pomoci. Každý problémový týpek okamžite zaujal Tvoju pozornosť a začala si si ho všímať. To bolo Tvoje najväčšie nešťastie a najväčšie šťastie tých chalanov. Nebyť Teba, možno by im nik nepomohol a všetci by ich odsudzovali. Ale Ty nie – to som na Tebe vždy obdivovala. Ja som tiež radšej niekoho odsúdila za to, aký život žije. Z nejakého podivného dôvodu Teba vždy tí frajerkovia a problemáci priťahovali. To si musel všimnúť každý. Jedinou výnimkou v tomto bol a je Maťo, ktorý nepotrebuje Tvoju pomoc v oblasti drogovej alebo psychickej. A možno Ťa to už začína nudiť. A preto si všímaš Mira (netvrď, že si ho nevšímaš! A na tom predsa nie je nič zlé – nedá sa nevšímať si niekoho, s kým si nútená tráviť čas...). A to je v pohode. Ale zamysli sa nad svojimi pocitmi. Nie je v tom viac, ako si pripúšťaš?
Na druhej strane som rada, že s Maťom sú veci ok. Možno Tebe sa všetko nezdá ideálne, ale podľa mňa je to na najlepšej (alebo aspoň veľmi dobrej) ceste. Nik z nás nevie, kam nás naše cesty dovedú. Ostáva nám už len dúfať, že ten vytúžený cieľ bude aspoň trochu stáť za to a že sa aspoň čiastočne bude zhodovať s našimi predstavami a snami.
Dni sa mi čoraz viac zlievajú a už neviem, čo sa kedy stalo. A vlastne sa toho až tak veľa ani nedeje... V podstate ani neviem, čo Ti mám písať. Pustila som sa do pozerania filmov. Snažím sa dobehnúť všetky tohtoročné trháky. Začala som svojimi obľúbenými horormi a cez romantické filmy som prešla až ku komédiám. Ešte som toho nestihla veľa, ale už teraz pri tom trávim azda až príliš veľa času. Leo mi to tiež vyčíta – vraj sa viac venujem filmom než jemu. Pri jednej z takýchto debát som mu navrhla, aby sme sa vybrali cez víkend na nejaký výlet. Okamžite sa stiahol a začal mrmlať čosi ako: „Ale, Mari, nevymýšľaj...“
Ja som ho však tak vytrvalo prehovárala, až skončil vyjadrením:
„Dobre teda, ale nebudeš chcieť odo mňa, aby som ti v nejakej blbej súťaži vyhral plyšákov, jasné?“
Zasmiala som sa a uistila som ho, že nenavštívime žiadny lunapark.
„Kam teda pôjdeme?“ spýtal sa, cítiac novú šancu rozhodnúť o našej záverečnej destinácii.
„Ja čosi vymyslím,“ ubezpečila som ho.
A teraz mám dilemu a neviem, kam ho vziať. Zajtra ráno vstávame o pol siedmej kvôli výletu a ja nemám žiadny plán! Viem, že mi už nestihneš poradiť... No dúfam, že dačo vymyslím a všetko dobre dopadne. Aj tak s najväčšou pravdepodobnosťou skončíme v Glasgowe a obehneme tam všetky pamätihodnosti. A možno stretneme aj Jimmyho a zistíme, ako sú na tom jeho rodičia. V nedeľu večer by si mal prísť po svoju mačičku Sun. Obávam sa, že mi to zvieratko (napriek všetkému) bude chýbať. Je príjemné môcť hladiť taký mäkučký „materiál“. Ale nesmiem si na to zvykať, pretože Leo by v byte nezniesol dlhodobo žiadne zviera. Aj na tú mačku zazerá a provokuje ma, že sa k nej správam nežnejšie ako k nemu. A vieš si predstaviť, kam väčšinou speje takáto provokácia – k tomu, že mu musím dokazovať, že jeho ľúbim najviac na svete, len jeho a nikoho iného. Napriek tomu, že mám chuť prekrútiť očami kolom-dokola tri razy, je to aj tak pravda. A som rada, že ho mám.
Práve teraz je päť hodín popoludní a vonku je už úplná tma. Nechápem to! Je to strašné. Tá zmena času mi vôbec nevyhovuje. Keby som sa chcela ísť prejsť, musela by som si zohnať nejakého bodyguarda. Sama by som sa asi na ulici v takej tme (a na neznámom mieste) bála. A preto musím ostať doma a ako poslušná ženička vyčkávať, kým sa môj milý ráči vrátiť z práce.
Uvažovala som, aké to bude, keď sa s Leom vrátime do Dúhového Raja či Vílieho mesta. Ja budem pokračovať v štúdiu – ale čo bude robiť on? Nechal predsa školu, aby mohol využiť túto príležitosť. No vtedy zrejme neuvažoval o tom, že táto príležitosť ho zabezpečí iba na 6 mesiacov. Neviem, čo s tým. Neviem si predstaviť, že by v našej krajine profesionálne hral hokejbal a mohol sa tým uživiť. Mali by sme predsa byť realisti, nie? Je pekné snívať, ale raz treba otvoriť oči a čeliť realite. A občas sa mi zdá, že Leo tú chvíľu „precitnutia“ odďaľuje, ako sa len dá. Ale zatiaľ mu to neberiem – v podstate má naozaj ešte času dosť.
A vieš, o čom som ešte uvažovala? Nemôžem si pomôcť, ale občas sa vraciam vo svojej mysli k tým chvíľam, kedy som si myslela, že čakám bábätko. Aké by to bolo, keby to bola pravda? Ako by Leo zareagoval? Ak by bola jeho reakcia taká hnusná ako tá skutočná, asi by som to zabalila. Možno by sme sa však vzájomne dokopali k svadbe, kúpili by sme si byt (a ja by som už nebývala s Tebou, Mimom, Fifom a Popom na priváte!), mali by sme dieťa, ja by som sedela doma a starala sa oň a Leo by chodil do práce. Ja by som bola nevyspatá a nervózna, Leo ustarostený a unavený z práce. Obávam sa, že v takomto ťažkom období by nás dokázal spojiť jedine ten malý zázrak, ktorý by som priviedla na svet! V istom zmysle som rada, že sa nemusím zaoberať takýmito úvahami. No vidina dieťatka mi v určitom smere ulahodila a začala som túžiť po veľkej rodine. A pritom ja som bola tá, ktorá Leovi vrátila snubný prsteň! Ako ho teraz od neho vymámim, keď ho zrazu chcem? Nemôžem predsa za ním len tak prísť a vypýtať si ho „naspäť“. Či áno? Ach, jasné, že nie! (jemne sa búcham po hlave)
Pekne som to s ním pokašľala, nemyslíš? Niektoré veci sme uponáhľali a iné veci som ja príliš odsúvala. A teraz je to tak, ako to je – a ja si nie som istá, či sa mi to páči. Leo je super, aj náš vzťah je fajn. Len neviem, kam to všetko speje. Moje nervy, Nina! Som na tom podobne ako Ty – začínam riešiť existenčné otázky a iné preintelektualizované záležitosti. Pomóc!
Čo Maťo povedal na výlet do Škótska? Mohli by ste prísť napríklad v čase Silvestra... Aby sme spoločne oslávili príchod nového roka. Čo povieš? Strašne rada by som Ťa uvidela! Myslím, že by nám to obom veľmi pomohlo. Verím, že sa to podarí.
Na záver listu Ti chcem zaželať pokoj v duši. Dúfam, že ho máš a udržíš si ho – a ak ho nemáš, že ho čoskoro nadobudneš. Si v celom šírom vesmíre jeden z veľmi mála ľudí, ktorým dôverujem na tristopäťdesiat percent. Musíš byť fit, aby si bola v stave komunikovať so mnou. A tak sa daj do poriadku – hoci aj s pomocou psychoterapeuta (ale tá predstava ma aj tak rozosmiala, prepáč). Držím Ti palce! Maj sa krásne a všetkých pozdravuj...
Tvoja Marča
________________________________________________________________________________
Streda, 10. november
Milá Marča!
Ďakujem Ti za (na Tvoje pomery) veľmi skorú odpoveď. Tú časť v zátvorke neber ako výčitku, okey? Ja sa predsa tiež občas pozabudnem a dlhšie sa Ti neozývam... Teda, poviem Ti – taká Kamila ma poriadne štve! Neviem, čo si to dievča o sebe myslí. To, že celé popoludnia trávi vonku (alebo vnútri) so všelijakými pochybnými indivíduami mužského pohlavia je jej vec, ale keď si prichádza na privát o druhej či tretej v noci bez toho, že by dala vedieť, kedy sa mieni vrátiť... A potom sa čuduje, že som na ňu naštvaná! A kto by nebol, keby ho budili uprostred spánku?! Bojím sa, že sa zo mňa stáva ufrfľaná fúria. Ale čo mám robiť? Potrebujem dostatok spánku! A to, že Kamila o sebe nedá vedieť – to by som ešte prehltla. Ale to, že je taká bezohľadná a robí taký hluk a haló okolo svojej osoby – to ma nesmierne irituje. Ver mi, že keby som Ti nepísala list ručne ale napríklad na počítači, klávesnica by už bola rozdrtená z môjho udierania.
Ale poďme k príjemnejším témam. Už si sa rozlúčila s mačkou? Ja som mačky nikdy nemala rada. Predsa len, keď človek vyrastá so psom, mačky sú mu takpovediac „proti srsti“. Alebo aspoň u mňa to platí. S mačkou sa nedá ani ísť na prechádzku, zato pri psovi proste musíš zdvihnúť zadok a vyjsť zo svojho pohodlia kamsi do lesa. A to sa mi na tom páči najviac. Keď ťa nič iné neprinúti, pes ťa prinúti ísť von. A to je super.
Čo sa týka Tvojej analýzy Mira a môjho „vzťahu“ k nemu (ak vôbec niečo také existuje), môžem sa len zasmiať. Ale ak mám byť úplne a dokonale úprimná, musím priznať, že sú chvíle, kedy mi nezmizne z mysle. Ale nie je to tak, ako si myslíš, tak sa neuškŕňaj! Chcem len, aby ľudia okolo mňa boli šťastní. A Miro taký očividne nie je, pretože si svoje komplexy rieši tak, ako si ich rieši. To, že popri svojej frajerke „ide aj po mne“, ma až tak netrápi. Niektorí chalani si proste potrebujú pozdvihovať svoje ego aj inými babami. Fajn, chápem to a rešpektujem – ale kde sa v jeho správaní nachádza rešpekt voči mne?! Okey, môže mi občas pochváliť oblečenie alebo dačo podobné. Ale prečo má potrebu chytať ma za zadok alebo dotýkať sa ma na iných miestach?! Kde sa v ňom vôbec berie odvaha a opovážlivosť robiť niečo také? Okrem toho, že je zadaný on, aj ja mám Maťa. A Miro to veľmi dobre vie. Takže neviem, o čo mu ide.
Ale nie je to až také strašné, ako by sa to mohlo zdať. V skutočnosti si ma väčšinu času nevšíma a baví sa so mnou, len keď musí – t.j. počas spoločného tréningu. Vtedy nejako prežijem tie jeho dotyky a idem ďalej, snažiac sa vymazať si nepríjemné spomienky z pamäti. Našťastie sa mi to darí a na privát prichádzam k chalanom s úsmevom. A keby som aj prišla zle naladená, oni by sa zaručene postarali o zmenu môjho postoja. Fifo by bol schopný obliecť si na seba nejakú zásteru alebo jedny z mojich krátkych letných šiat a potom by mi zatancoval nejaký kankán alebo niečo podobné. A keby som sa na takomto divadielku nezasmiala, bola by som na tom zrejme veľmi zle.
Čo mi však zlepšuje náladu najviac, je fakt, že Maťo trávi čoraz viac času s nami na priváte. Párkrát už priviedol aj Radku, o ktorú sa chalani s radosťou postarali a nám ostalo niekoľko minút osamote. Milujem naše rozhovory a neviem si predstaviť, že by som sa ich musela z akejkoľvek príčiny vzdať.
„Počuj, Ninka, čo by si odo mňa chcela dostať na Vianoce?“ spýtal sa ma raz, pohrávajúc sa s mojimi vlasmi.
„Teraz sa ma pýtaš na vianočný darček? Nie je trochu priskoro?“
„Ja som ti ho kúpil ešte v máji, vieš, ale...“ provokoval ma. „Nechcem ti predsa kúpiť niečo, čo nechceš. Preto som takýto...“
„... neromantický...“
„... praktický,“ zdôraznil on. „Chcem ti totiž dať niečo, z čoho budeš mať naozaj radosť. Tak mi poraď!“
„Mal by si na to prísť sám,“ snažila som sa ho podpichnúť. „Poznáš ma už dosť dobre na to, aby si mi zvládol kúpiť dar aj sám. A vlastne, nemusíš mi kupovať vôbec nič. Stačí mi, že budem s tebou.“ Keďže som zakončila svoj „prejav“ touto mierne patetickou frázou, Maťo mi venoval bozk. „Nemyslela som to až tak vážne!“ schladila som ho so smiechom. „Mám ti fakt povedať, po čom túžim?“ Chcela som získať čas, pretože som v tej chvíli sama nevedela, aký dar si „vypýtať“.
Prikývol. „Uľahčíš mi tým mnoho vecí. A ušetríš čas!“ pousmial sa on.
Chcela som ho chytiť za ruku a pritom som sa zahľadela na tú svoju. Zišlo mi na um, čo by sa mi páčilo – nejaký jednoduchý náramok z bieleho zlata alebo striebra. Nadýchla som sa, že mu to poviem, no on ma zastavil a povedal skôr, než som ja stihla vypustiť čo len hlások:
„Myslím, že už som na to prišiel! Ale nechám si to pre seba.“
Zamyslene som zvraštila obočie a pohľadom som ho vyzývala, aby mi to vyzradil.
„Ani za nič,“ povedal tvrdohlavo, „čo by to potom bolo za prekvapenie?“
Takže ma takto odpísal a ja vôbec neviem, čo za dar to vymyslel pri pohľade na moju ruku. Možno mu tiež zišiel na um náramok... Bolo by super, keby sme sa takto bez slov zhodli! Každopádne, rozhodla som sa po ňom opakovať a tiež som načrtla (v iný večer) tú istú tému. Prechádzali sme sa po meste, držiac sa za ruky.
„Čo by si si ty prial nájsť pod vianočným stromčekom?“
„Ja skôr riešim to, čo kúpim Radke a čo dám Tesárovcom,“ odvetil a zastal pred výkladom hračkárne. „Myslíš, že by sa jej mohlo páčiť toto?“ Ukazoval mi nejakého plyšáka, nad ktorým som okamžite pokrútila hlavou.
„Neviem, čo momentálne letí medzi dievčatkami v Radkinom veku, ale Pikaču to rozhodne nebude!“ vravela som, brániac sa smiechu.
„Pika... čo?“
„Kašli na to,“ mávla som rukou. „Možno by sme mohli pre ňu vymyslieť niečo spoločne. Čo povieš?“
Keďže súhlasil, dostala som za úlohu prísť na niečo originálne, úžasné, krásne, drahé, veľkolepé – najlepšie s dlhými kučerami a množstvom oblečenia. Čiže nejakú bábiku. To by mohlo byť celkom jednoduché. Ale zdá sa mi to ako trápne klišé – otecko kupuje dcérke na Vianoce bábiku. Možno by som sa potajme mala porozprávať s Radkou a nenápadne od nej vyzistiť, čo by si najviac želala. Asi to skúsim, keď sa Maťo na chvíľu od nás vytratí.
Okrem vymýšľania vianočných darčekov som načala aj inú vec – náš potenciálny výlet do Škótska. Maťo sa spočiatku tváril všelijako (len nie nadšene), ale potom som ho prehovorila. Stanovil si však podmienku – bez Radky nepôjde. Vraj vianočné sviatky a Silvestra nikdy nestrávil bez nej a nechce to spraviť. Tak teraz mám otázku na Teba, Mari (a na Lea, samozrejme): Môžeme prísť všetci traja? Maťo ešte o tom Radke nehovoril, takže ak by Vám to nevyhovovalo, môžeme to všetko zrušiť. Neviem, aký veľký je ten váš hotelový byt a aké má kapacity. Takže o všetkom teraz rozhoduješ Ty a Leo.
Ako dopadol ten sobotný výlet? Som si istá, že sa Ti podarilo spískať voľačo netradičné, dobrodružné, romantické a nezabudnuteľné. Tak mi tom láskavo napíš, len čo budeš mať možnosť! Neznesiem, aby moje správy (či už telefonáty alebo listy) ignorovali dvaja ľudia – Kamila mi na toto bohato stačí, ver mi...
Nemysli už na veci, ktoré sú za Tebou. Užívaj si, ako dobre je Ti teraz vo vzťahu s Leom. A nemysli príliš ani na Josého. Keď sa on tvári „normálne“, môžeš sa k nemu v tom pridať. Viem, že to nebude ľahké. Ale aj snaha sa cení, ako sme už raz v listoch napísali. Držím Ti palce vo všetkom, nech sa Ti darí v každej vecičke, ktorú prežívaš!
Som zvedavá, ako to všetko s nami dopadne. Som zvedavá, kde budeme o päť rokov. Opäť ma prepadajú nezmyselné úvahy o nesmrteľnosti chrústa... Ale na toho psychoterapeuta predsa len kašlem. Nebudem vyhadzovať toľké peniaze za pár minút pokecu... Rozhodla som sa venovať všetok voľný čas Maťkovi. A sú to najlepšie prežité chvíle, aké len môžu byť. Dúfam len, že mi moje ružové okuliare budú môcť ešte chvíľu zostať. Ale tuším, že keď je teraz všetko také úžasné, určite čochvíľa príde niečo, čo sa na mňa (nás?) zosype a zavalí nás. No nechcem na to myslieť. Kašľať na všetko zlé a negatívne... Treba sa upriamiť na pozitívne veci!
Drž sa, Mari. A ozývaj sa. Pa!
Komentáre
chudák
Miro:D:D
Pridal(a): Georgiana, 14. 10. 2011 18:32:10
|
Ja viem,
čo Maťo kúpi!!! Stavím sa, že to viem!!! :D :D :D
Čo má Mari vkuse s tým Mirom, há? Keď Nina povedala, že je jej ukradnutý, tak už nech to nechá tak a netlačí jej do hlavy kraviny. :D :D Nemám Mira rada a dúfam, že čoskoro nadobro zmizne z poviedky. B-)
Pridal(a): Bruja, 14. 10. 2011 17:56:28
|
|
|
