PoviedkaAko som sa stala upírom...6. kapitola - KoniecKrátky popis:
Lesy, také krásne, také nevinné, opustené... Simona, mladé 16 ročné dievča ich milovala, dokým jej osud neskrížil upír, ktorý sa do nej bezhlavo zaľúbil... Zostane s ním, alebo si zvolí inú životnú cestu?
Typ: Viackapitolová
Autor: Stormy
Dátum a čas pridania: 22. 04. 2009 19:34:01
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 211
Tagy: Fantasy, slovenčina
Kapitoly tejto série
Stáli sme pred školou. Tomáš, bude tam aj Tomáš. Netušila som načo tam vôbec ide, školu predsa skončil minulý rok. Na začiatku sme si vynikajúco rozumeli, ale ku koncu sme sa začali nenávidieť a nenávidíme sa dodnes. Ak mám pravdu povedať, je mi to jedno, ale nemusí mi ísť žrať nervy.
„Hmm, Sima?“ ozvala sa Luna.
„Prosím?“
Odkašľala si. „No, vieš… Volal mi Marek, Tomáš vraj nepríde.“ Zoširoka sa usmiala. „Neviem či je to pravda.“
Usmiala som sa a vykročila ku škole. Ozývala sa z nej už hlasná hudba a mala som pocit, že mi puknú ušné bubienky.
„To ani nepovieš: „Oooh, to je super. Vďakabohu! Alebo: Fúha to je skvelá správa, ďakujem.“ Rozčuľovala sa.
Prevrátila som očami a zadívala som sa na ňu. „A čo mám nato povedať? Mne je jedno či tam bude, veľmi dobre to vieš.“
Maťa nás rýchlo dobehla. „Nehádajte sa prosím. Je to predsa náš posledný spoločný večer a... Ups!“ Rýchlo si prikryla dlaňami ústa.
„Čože?“ zvrieskla Luna. „Posledný? Akoto, že posledný?“
Zamračila som sa na Maťu a obrátila som sa ku Lune. „Luna, vieš, ono to je tak, že. Rozhodla som sa odísť. A odchádzam už zajtra…“
„Ale veď pred necelou hodinou si tvrdila, že nás už nikdy nechceš stratiť a teraz sa dozvedám a ani nie od teba, že ideš preč?!“
Vzdychla som si. „To čo som povedala je pravda. Nechcem vás stratiť a ani vás nestratím. Raz do roka sb. predsa prázdniny. Vlastne aj viackrát ak rátam všetky. Budeme sa vídať.“
„A čo matury? Hmm? Veď Dalén vravela, že neodídeš kým nezmaturuješ.“
„Ja zmaturujem, lenže nie na tejto škole. Je špeciálna škola, medzinárodná. Škola pre upírov.“
Nechápavo sa na mňa dívala. „A prečo si mi to nepovedala? Že odchádzaš?“
„Povedala by som ti to dnes večer, ver mi. Povedala by som to vám všetkým. Tebe, Mati, Sandy, Klaudy, Adri, Bii a všetkým blízkym môjmu srdcu. Maťa o tom tiež nemala vedieť, ale našla moju prefotenú prihlášku na školu a list zo školy, ktorý potvrdzoval moje prijatie. Ani Dalén nevie o tom, že odchádzam a…“
„Ale prečo?“ opýtala sa Adri stojaca za mnou. Stáli tam všetko moje kamarátky. A stálo tam aj zopár spolužiakov. „Prečo chceš ísť, vlastne prečo ideš na upírsku školu? Kde to vlastne je preboha?“
Netušila som ako sa to mohlo takto zvrtnúť. Pred chvíľou som premýšľala nad Tomášom a nad jeho provokáciami čo bolo oproti momentálnej téme oveľa príjemnejšie. Ale nemohla som to už ďalej odďaľovať. Zhlboka som sa nadýchla.
„Táto škola sa nachádza v Nórsku v Škandinávskych vrchoch. Takmer nikto tam nechodí, takže to tam je pomerne bezpečné pre náš druh. Chodia do nej mladí upíri z rôznych krajín. Majú spoločné väčšinou len jedno a to túžbu po krvi. Nedávno som prišla nato, že mne ľudské jedlo neublíži. A na tej škole mi pomôžu zistiť prečo je to tak.“ Bola som celá nesvoja. Nevedela som či to pochopia. „Je to zvláštne, ale každí upír má výnimočné schopnosti. Niektorí vidia budúcnosť, minulosť, iní dokážu čítať myšlienky. Tieto schopnosti sa vyskytujú najčastejšie. Len veľmi malá hŕstka upírov môže prijímať ľudské jedlo, s tým, že ho nasýti. Ale krv potrebujú tak či tak, vďaka ľudskému jedlo ju však nemusia prijímať až tak často. Na škole, ktorá sa nazýva Lemure, čo je po taliansky upír, sa toho dozviem o svojom druhu pomerne veľa. Je tam mnoho predmetov a radia sa medzi nich aj ľudské, takže zmaturujem aj normálne, ako človek. Mala som možnosť vybrať si predmety, ale nie všetky. Z ľudských predmetov to je Biológia, Francúzština, Angličtina, Matematika, Slovenčina,“ usmiala som sa. Bola som prekvapená, keď som ju uvidela na zozname. „A etická výchova. Medzi upírie predmety sa etika radí taktiež, ale k ľudskej sa radí aj náuka o spoločnosti. A upíria etika, je o niečom inom. Ďalej je to dejepis, na ktorom sa budeme učiť o všetkých významných upíroch a Dracula medzi nimi nie je. A mnoho iných predmetov. Spolu s ľudskými ich budem mať pätnásť. Je ich mnoho ja viem. Na škole sa študuje osem rokov a prijímajú sa na ňu upíri rôznych vekových kategórii. Podľa toho kedy boli premenení. A prečo tam idem? Pretože sa proste musím dozvedieť akí sú upíri naozaj. Akí sú v skutočnosti, pretože Dávidovi neverím. Neverím, že sme zvieratá.“
Bia si povzdychla. „Asi nám nepovieš kto tú školu založil a tak?“
Zasmiala som sa. „To nemôžem povedať, ale sama neviem ako to tam vlastne chodí. Ale rozhodne vám napíšem list, či je to niečo podobné ako v Harry Potterovi. Či musíme nosiť rovnošaty, či sú tam rôzne fakulty.“
„Prečo list?“ opýtala sa Maťa. Zdalo sa, že sa zmierila s tým, že odchádzam.
„Počítače, mp3-ky a mobilné telefóny sa tam nemôžu používať. Je to zakázané.“
Adri zodvihla pohľad zo zeme. „Iste to nie je jediný dôvod prečo tam ideš. Ako myslím to, že chceš zistiť akí sú upíri naozaj. Ideš tam aj pre niečo iné.“ V očiach jej bolo vidieť smútok zmiešaný s bolesťou, ľútosťou…
„Áno, máš pravdu. Idem tam aj pre niečo iné.“
„Prečo?“ spýtala sa ma Sandy.
„Chcem spoznať aj niekoho medzi svojimi. Dalén, Robert a Dávid sú iní ako ja. Dávid nie je pre mňa ten pravý, neznamená pre mňa takmer nič, zmýlila som sa v ňom a ani táto škola. Dalén mi bude chýbať, ale ju neberiem ako upírku, ale ako priateľku. S Robertom som prehovorila možno dve slová. Prosím vás, neberte to ako urážku. Mám vás všetkých rada a nechcem vás stratiť, ale ja už nie som viac ako vy. A nechcem nekonečne trpieť, keď budem vidieť ako umierate a keď sa na vás ešte viac naviažem asi si sama vrazím strieborný nôž do srdca. Ja mám večný život a myslím si, že toto je koniec.“
Jakub, ktorý doteraz mlčal sa ozval. „Ale veď si tvrdila, že cez prázdniny…“
„Sa môžeme stretnúť a ísť na pizzu. To som nedokončila. Ale nie každé prázdniny. Budem mať aj iné povinnosti a vy to viete. Budem sa s vami stretávať, ale nie tak často. Nechcem sa naviazať ešte viac.“
„Takže toto je asi ozaj koniec, že?“
Prikývla som.
„Ale nie úplný. Ešte je tu dnešok.“ Ozvala sa Maťa a usmiala sa. „Posledný deň, ktorý si môžeme so Simonou užiť a prežiť s ňou niečo krásne, pretože už nikdy to nebude také. Cez prázdniny si ju možno budeme môcť ukradnúť na hodinku, dve a zmizne.“ Zahľadela sa na mňa. „A je možné, že toto je posledný deň, v ktorý s ňou niečo zažijeme.“
Vyšla som zo školy a išla domov. Maťa sa nakoniec rozhodla, že pôjde domov, pretože vraj by nezvládla môj odchod. Sľúbila som jej však, vlastne všetkým, že keď sa udomácnim na škole napíšem im list.
Zastala som a zadívala som sa do výkladu a začala som sa skúmať. Mala som hnedé oči. Skôr malé ako veľké. Plné pery a pekný malý nos. Obočie bolo o odtieň tmavšie, ako moje vlasy. Vlasy som mala tmavohnedé a siahali mi po plecia. Na sebe som mala bláznivé oblečenie, ktorého sa budem musieť vzdať. Navždy. Ale neprekážalo mi to, kvôli tej škole spravím všetko. Vlastne, nijaký upír sa neobliekal tak bláznivo ako ja. Ďalší dôvod prečo budem nútená sa ho vzdať. Odpútala som pohľad od oblečenia a začala som premýšľať nad postavou. Merala som meter sedemdesiat a nebola som štíhla. Vlastne už ani nikdy nebudem.
Bolo zvláštne, že mi neprekážalo nič z toho, čo mi prekážalo predtým. Povzdychla som si a zahľadela som sa na hodinky na Strážnej veži. Práve odbila polnoc. O necelých šesť hodín bude svitať. A o osem hodín si po mňa prídu upíri zo školy.
Zaklonila som si hlavu, zatvorila oči a zhlboka som sa nadýchla. Potom som urobila veľký krok dopredu a vkročila do novej časti môjho života.
Lemure, o niekoľko mesiacov neskôr
„Ahojte všetci!
Veľmi mi chýbate a je to tu také iné. Celkom som sa tu už udomácnila a našla som si tu priateľov. Profesori sú celkom fajn, ale niektorí mi poriadne lezú na nervy.
A aké sú tu zvyky? Školská rovnošata? Áno, je. Sú však celkom pekné. Chlapci nosia v podstate obleky. No ani nie obleky. Viem Vám povedať len toľko, že sú podobné tomu Dracovmu v šiestej časti filmu o Harrym Potterovi. Namiesto košieľ však majú tričká s rolákom. Dievčatá nosia niečo také ako blúzku a na nej máme vestu. Čiernu. Nosíme aj kravaty, no, iba dievčatá. Potom máme čierne sukne, celkom sú fajn. Podobajú sa na tie módne. Každá má aj vlastné sačko. Topánky sme si mohli vybrať, takže každí ich má iné. A našťastie topánok a podkolienok som sa vzdať nemusela.
Sú tu aj fakulty. Tri. Prvá, do ktorej som bola priradená aj ja sa nazýva Fattucchiera. Je to po taliansky čarodejník, čarodejnica. Mám zvláštne schopnosti, preto ma do nej zaradili. Ale nepoviem Vám ako, máme to zakázané (to ako ma do nej zaradili, pomocou čoho myslím). Ešte ani nezistili aké mám schopnosti len tak mimochodom. Druhá je Combattente a znamená bojovník. Neviem čo majú s tými talianskymi výrazmi. V tejto fakulte sú vraj upíri, ktorí vynikajú fyzickou silou a rýchlosťou. Posledná je Misecordioso, čiže milosrdný. Upíri, ktorím sa ľudská krv hnusí a ľudské jedlo im neublíži boli zaradení do tejto fakulty. Každí bol zaradení do fakulty, ktorá mu je najbližšia. Znaky fakúlt Vám tiež nemôžem povedať, je mi to ľúto.
A je mi ľúto aj niečo, čo Vám teraz oznámim. Niežeby ma prinútili, ale ja to tak chcem. Je mi to veľmi ľúto a neprestanem to tak skoro ľutovať, ale napriek všetkému je toto koniec. Domov prídem len na letné prázdniny a ten čas chcem stráviť hlavne s rodinou. A bude pre mňa bolestivé vidieť ako umiera päť ľudí. Nieto že vy všetci. Dúfam, že pochopíte prečo to takto chcem. Nečakajte odo mňa už ani žiadne listy. Je to definitívny koniec. Maťa mala pravdu, bol to večer na rozlúčku.
Všetkých Vás milujem a nikdy na Vás nezabudnem. Je mi to ľúto.
Zbohom.
Simona…“
Komentáre
|
|
