PoviedkaNerozlučnosť mladých čarodejníc11. kapitola - Dramatický príchod rozprávača príbehuKrátky popis:
..(snáď už posledné;) ) pokračovanie Dobrodružstiev mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 01. 12. 2010 21:59:31
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 85
Tagy: Fantasy, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
***
Človek by si pôvodne ani nemyslel, že sa listy môžu stať takými fádnymi a nezáživnými. Ale stalo sa. A preto na scénu prichádza vševediaci rozprávač alias neviditeľná najlepšia kamarátka dvoch hlavných hrdiniek. Verím, že pridá na zaujímavosti aspoň trošku tejto mojej „ságe“, s ktorou sa akosi nedokážem rozlúčiť, pretože... Nina a Marína sú proste dve úplne reálne osôbky, pre mňa bližšie než si vôbec dokážete predstaviť:D.
***
Streda, 1. december
Na to, že o necelý mesiac bude Štedrý deň, bolo dosiaľ celkom teplo. Počas posledného týždňa sa však tak rapídne ochladilo, až to vo všetkých obyvateľoch krajín so štyrmi ročnými obdobiami na tejto pologuli vyvolalo strach z chrípky alebo inej podobnej nákazy.
Marína sa však cítila úplne zdravo, aspoň po fyzickej stránke. Vždy rada pred Ninou prehlasovala, že je „psichycki narušená/porušená“ (však človek nemá naruchu, ale poruchu, nie?), starostlivo stupňujúc hlas do piskľavých výšin v prípade jednej i druhej joty a prehlbujúc svoje hlasivkové ústrojenstvo až na samé dno žalúdka v prípade ypsilonu. Ale to bolo vždy v rámci žartu a srandy, samozrejme. Keď bolo treba, dokázala sa správať úplne vážne, seriózne a normálne.
A tak sa správala aj v práci, počas svojej brigády v lekárni. Postupne sa zo skladu prepracovala k ukladaniu zásob liečiv a medikamentov do regálov, z ktorých ich vyberali samotní pracovníci lekárne. Ako ich tak raz ukladala, prešuchol sa poza ňu José, pričom nezabudol na dôverné obtretie o zadnú časť jej tela, ktorá bola preňho zrejme najpríťažlivejšia. Neveľmi sa zhovárali, pretože Marča už rezignovala na jeho správanie. Čo robiť s takým človekom, ktorý vám v opitosti vyzná lásku a potom sa vám nedokáže pozrieť do očí?
Ďalej si teda žila svoj život s Leom, ale viac-menej bez neho. Prichádzal domov čoraz neskôr a trávili spolu čoraz menej času. Keď on prišiel, ona už spala. A už ani nezaspávala pri telke ako predtým, ale stihla sa odkradnúť do spálne a spadnúť do postele. Dokonca sa aj stihla zakryť paplónom, takže Leo nemal najmenšiu šancu priblížiť sa k nej či už na duchovnej a intelektuálnej či duševnej úrovni, ale už to nešlo ani po tej telesnej stránke.
Život bol čoraz viac jednotvárny a Leovým jediným rozptýlením sa stali chvíle, počas ktorých mohol nejakým spôsobom podpichovať Josého. Raz to robil slovne, raz hokejkou. Vždy to však robil rád a s istým pocitom zadosťučinenia. Netajil to pred sebou; žiarlil naňho. Žiarlil na to, že ten chalan trávi s jeho frajerkou viac času než on sám, a to len preto, že sa mu podarilo zohnať tú hlúpu brigádu. Strašne ho ten španielsky toreádor rozčuľoval; len čo naňho pozrel, vrela mu krv v žilách.
A takisto v ňom rástol aj hnev na Marínu. Chtiac-nechtiac bol na ňu stále naštvaný za to, ako mu v lete vrátila snubný prsteň, za ktorý vyhodil nemalú čiastku a s ktorým nemal zrazu čo robiť. Naozaj si ju vtedy chcel vziať a stráviť s ňou zvyšok života, pretože sa stala celým jeho svetom. Ale to odmietnutie bolo ako úder pod pás; vlastne nie „ako“ – bola to od nej poriadna rana, a nielen pod pás, ale na všetky citlivé miesta. Nedával jej to najavo, ale stále ho to bolelo a sám tušil, že raz to vyjde na povrch. Netušil však, v akej forme.
Monotónnosť spôsobuje mnoho nepríjemných vecí, okrem iného aj pocit zbytočnosti a nenaplnenosti. A takto sa cítil Leo, cítil sa tak aj José a cítila sa tak aj Marína. A cítila sa tak aj Josého frajerka Noemi. Tá si jedného dňa zaumienila, že to už takto ďalej nepôjde a ona musí svojho Josého vidieť a dať mu najavo, že na ňu čakajú celé zástupy mužov a on o ňu musí bojovať, ak ju skutočne chce. Tak vybrala zo skrine čipkovanú push-upku a nenamáhala sa zakryť jej okraje obtiahnutým topom. Naň si zvolila voľnú a priesvitnú šatku, pričom si s ňou nezabudla zladiť pančuchy a farbu minisukne. Vo vysokých ihličkových čižmách vyšla s totálne zmachlenou tvárou a ružovučkou kabelôčkou v ruke von zo svojho apartamento a vykročila k hokejbalovému štadiónu. Nenamáhala sa ukázať v hľadisku, ale usadila sa v šatniach a tam čakala, až sa niekto z hráčov objaví.
Počas tréningu boli všetci hráči nezvyčajne nervózni a podráždení. Tri razy sa takmer strhlo k bitke a trénerovi sa zdalo, že sa nad ihriskom blýska a hrmí. Asi hodinu pred oficiálnym koncom tréningu zapískal a hráči sa odobrali preč. Tréner si nevšimol, že na ihrisku ostali dvaja mladí muži, a sám odišiel.
Leo podišiel k Josému a zastal asi štyri kroky pred ním, búchajúc hokejkou vyzývavo o zem. „Čo je?“ spýtal sa José, ktorému Leo svojou pozíciou zastal cestu. „Chceš odo mňa niečo?“ Leo len pokrútil hlavou a naďalej ho mučil svojím provokačným pohľadom. „Tak o čo ti ide? Rád by som sa šiel prezliecť.“
Marínin drahý frajer pokrútil hlavou. „Nie, nič také nebude. Najprv si my dvaja konečne vyriešime tvoj vzťah k môjmu dievčaťu.“
„A to chceš riešiť pomocou hokejky?“ pousmial sa José. „No tak, neblázni a pusti ma!“ Pokúsil sa prejsť cez neho, no Leo mu hokejku oprel o brucho a silno zatlačil Josého k mantinelu. Hokejku nadvihol a priložil ju k Španielovmu krku, neustále naňho zazerajúc. „Šibe ti?“ zasyčal José, ktorý bol mierne pridusený.
„Dáš jej pokoj, je ti to jasné?! Je mi jedno, koľko času s ňou tráviš a čo k nej cítiš. Ona žije so mnou a na teba ani nepomyslí, tak prestaň o nej snívať a otravovať ju!“
„Ona ti povedala, že ju otravujem?“ vydýchol José a neustále sa snažil odtisnúť Leovu hokejku od seba.
„Áno, presne tak! Presne to mi povedala,“ pousmial sa Leo, cítiac svoje víťazstvo.
„Tak buď klameš ty teraz mne, alebo ona klamala tebe, pretože som s ňou už dlhší čas vôbec nehovoril,“ zachrapčal Španiel a v jeho očiach sa zjavilo čosi nadradené, no i smutné.
Leo zaváhal, trochu povolil tlak na Josého krk a napokon hokejku sklonil. V poslednej chvíli ju ešte raz varovne zdvihol a jeho pohyb bol sprevádzaný Josého miknutím. Potom si odpľul k jeho nohám a odkráčal preč. José zadržal príval nadávok, ktoré by sa mu čochvíľa vychŕlili z úst, a hokejkou zopár ráz udrel do mantinelu. Keď si všimol, že ho ozvena nárazov upokojuje, ostal tam tak ešte niekoľko minút.
Len čo Leo vošiel do šatne, bez obzerania hodil hokejku na zem a začal si vyzliekať dres. Zrazu začul akési zahmkanie a prekvapene sa obzrel. S nadvihnutým obočím si prezrel usmievajúcu sa bytosť v priliehavom oblečení, ktorá sa k nemu približovala, ladne krútiac bokmi a provokačne si hryzúc pery. „A ty si ktorý z nich?“ spýtala sa a jasne ho očami vyzývala k ČINU.
„Ty si Josého frajerka, nie?“ spýtal sa a kývol hlavou smerom k ihrisku, odkiaľ sa ozývali akési treskoty.
Prikývla a so zvodným úsmevom mu prešla po vypracovanom bruchu. „Vždy sa mi páčili športovci. Čo máš teraz v pláne?“
Chvíľu váhal, no napokon si zrátal dve a dve. José ide po jeho Maríne a on mu to chce odplatiť. Navyše s Marínou už dlhší čas nič nemal, čo ho v posledných dňoch dorážalo. A teraz tu pred ním stála Josého frajerka – dokonalý prostriedok uspokojenia oboch túžob, ktoré sa bili v jeho vnútri. „Idem do sprchy. Pridáš sa?“
Ústa sa jej roztiahli do šťastného a sebavedomého úsmevu. Chytila ho a ťahala do spŕch, pričom voľnou rukou zo seba zhadzovala nerozmerné šatstvo. Leo kráčal za ňou, nič nevnímajúc, na nič nemysliac. Len dve túžby – len dve – chcel naplniť. A takto to zvládne jedným ťahom. Dokonalé, nie?
Josému upokojovanie nervov pomocou udierania do mantinelov netrvalo dlho. Keď tam bol sám a nemal sa s kým baviť alebo hádať, prestalo ho to baviť a vzdal to. Odobral sa do šatní a chcel si dať rýchlu studenú sprchu, aby sa prebral zo šoku, ktorý mu spôsobil Leo. Keď začul tečúcu vodu, namrzene si uvedomil, že „ten parchant“ ešte nestihol vypadnúť. Po chvíli si v zvukoch, ktoré bežne vychádzajú z kúpeľne, všimol aj iné zvuky – také, ktoré bežne vychádzajú zo spálne. Zamračil sa a, či chcel, či nechcel, podišiel k masovej kúpeľni. Poodchýlil dvere a chvíľu neveriacky hľadel na to, čo videl a predsa mu to mizlo spred očí. Zopár ráz s nádejou zažmurkal, že sa snáď mýli, no dokonale spoznal postavu svojej Noemi, ktorá bola napoly zakrytá postavou muža, ktorým mohol byť jedine Leo. Keď si uvedomil, ako sú tam navzájom prepletení a čo robia, nechtiac tresol dverami a vybehol z pozemku štadióna, nehľadiac na to, čo má na sebe (pričom to bol stále hokejbalový dres), že je celý spotený a že si chcel dať sprchu.
Krok sa onedlho zmenil v beh a José bezmyšlienkovito zamieril k hotelu, v ktorom boli Marína s Leom ubytovaní. Ani sa nenazdal a klopal na dvere. Marča mu otvorila s úsmevom jej vlastným. „Čo tu robíš?“ spýtala sa prekvapene.
„Leo a Noemi... tvoj priateľ a moja... Oni tam spolu... Práve som ich videl, ako...“ Existujú len dva dôvody, prečo sa tento inak veľmi sympatický (čo sa výzoru týka) Španiel nevedel vykoktať: 1. nemohol chytiť dych; 2. nedokázal pomenovať činnosť, ktorú pred chvíľočkou videl tých dvoch vykonávať.
„Čo sa mi snažíš povedať? Upokoj sa, prosím ťa,“ požiadala Marína.
„Oni spolu súložia!“ vykríkol José, na čo sa Marča rozosmiala – to bola po nejakom prudkom traumatickom zážitku jej najlepšia obrana a ochrana. Už len to slovo, ktoré José použil, v nej však vyvolalo skutočné a úprimné pobavenie. „Ako sa môžeš smiať? Vedela si snáď o tom?“
„Nevymýšľaj si hlúposti, dobre? Mohol si si naozaj vymyslieť aj lepší spôsob, ako sa so mnou začať opäť baviť.“
„Ty nerozumieš, čo ti vravím? Hovorím to slovo snáď s nesprávnym prízvukom?“ José sa zhlboka nadýchol (ak to vôbec ide po takom dlhom behu) a snažil sa poriadne artikulovať: „Pohlavný styk... Chápeš?“
Pokrútila hlavou a z tváre jej nezmizol úsmev číslo 5. Takmer dokonalý úsmev americkej modelky, pomyslel si José navzdory situácii. „Dosť bolo žartov. Pozri, ja sa s tebou budem rada baviť aj naďalej. Ty si dlho otáľal! Tak poď ďalej a môžeme si dať čaj alebo...“
Prudko stisol jej ruku, až ju zabolela. „Ty naozaj nevnímaš moje slová? Prečo si, pre všetky podbradníky na svete, myslíš, že vtipkujem?“
Marča mu pozrela do tváre a keď v nej uvidela záblesk šialenca, ktorý si nič nedá vyhovoriť, zaspätkovala. „Ako to myslíš? Čo mi to vravíš, José?“ opýtala sa, pričom na lícach ani perách jej už neostalo ani stopy po úsmeve.
„Pustíš ma dnu?“ Keď prikývla, vstúpil a zvalil sa na gauč, len čo sa vyzul. Potom Maríne vyrozprával všetko, čo videl a počul. Keďže ona len stále krútila hlavou a odmietala akokoľvek zareagovať, dodal: „Ty mi neveríš?“
„Samozrejme, že ti neverím! Ako si si mohol vymyslieť takú stupídnu historku? To by ti neuveril nikto, ani päťročné decko!“ Marína tým však určite nechcela povedať, aby José rozprával päťročným deťom o tom, ako videl dvoch dospelých ľudí robiť „dospelácke veci“.
„Možno si myslíš, že ten tvoj Leo je dokonalý, ale on taký vôbec nie je! Odkedy zistil, že sa my dvaja poznáme, neustále do mňa zapára a provokuje ma. Dnes sa mi vyhrážal a varoval ma, aby som ti dal pokoj. Vraj si mu povedala, že ťa otravujem! Povedz, je to pravda?“
„Nie, ja...“ Konečne pokrútila hlavou! Ale v tej nesprávnej chvíli... „My sme sa o tebe už dlho nezhovárali. Vlastne,“ uhla pohľadom a preniesla ho na pravý horný roh LCD obrazovky, „o ničom sa nezhovárame. Vôbec nie sme spolu.“
„Asi to všetko pramení v tom,“ hádal José. „Mrzí ma to, ale musel som ti to povedať. Nemohol by som si to nechať pre seba.“
„Nechápem, na čo si to vymýšľaš. Čo z toho máš? Prečo Lea ohováraš? Ja predsa viem, aký je.“
„Zrejme nevieš,“ namietol. „Je to len nadržaný kretén, ktorý si ťa ani najmenej nezaslúži!“
Marča mu venovala naštvaný pohľad, ktorý mu pripomenul rozzúreného býka. „Nebudeš ho viac urážať! To on si nezaslúži tvoju nenávisť! Vypadni.“
Vyzeral zaskočene, no kvôli jej nebezpečnému pohľadu radšej vstal a pomaly sa odobral. „Nečakal som, že sa ho tak razantne budeš zastávať. Mala by si konečne otvoriť oči.“ Otvoril dvere a za nimi zbadal Lea, ktorý práve strkal kľúč do zámku. Pár sekúnd na seba čumeli ako dvaja najsamväčší nepriatelia na svete, ktorí žijú len pre smrť toho druhého, a potom sa José popri Leovi prešmykol na chodbu, nespúšťajúc z neho zrak. Keď zmizol vo výťahu, Leo vošiel do bytu a čudne vysokým hlasom sa spýtal, čo tam José robil.
„A kde si bol ty tak dlho?“ Marča si založila ruky na hrudi a to bolo nedobrým znamením. Nech sa už Lea zastávala pred Josém akokoľvek neoblomne, predsa len v nej nahlodali pochybnosti.
„Ja som sa pýtal prvý,“ odsekol a vybral sa do kuchyne. „Čo je na večeru?“
„Chceš vedieť, čo tu robil? Prišiel mi oznámiť, že ťa videl so svojou frajerkou.“
Zastal uprostred chôdze. „On nás videl?“ vyšlo z neho užasnutým tónom.
„Takže ty si s ňou bol?“
„Hej, bol,“ nedbanlivo prikývol. „Ako to, že nás videl? Ahaaa, jasné! Zdalo sa mi, že som začul buchnutie dverí... Hmm, zvláštne.“
„Čo si s ňou robil, Leo?“ spýtala sa podozrievavo Marča, ktorá si už v tej chvíli nebola istá ničím.
Otočil sa k nej a smial sa. Smial sa škaredo, nepríjemne. „On preťahuje moju frajerku, tak som ja pretiahol tú jeho. A sme si kvit.“
Jediný pohyb, ktorý bol na Marči možno ako-tak viditeľný, bol tento: zachveli sa jej pery. Neveriacky ich pootvorila, no nevylúdila zo seba ani tón, ani hlások. Nič. Jej mozog chvíľu spracovával tú informáciu, potom vyslal signál nohám a tie vykročili k spálni. Tam mechanicky otvorila skriňu a vytiahla z nej batoh, do ktorého napchala niekoľko kusov oblečenia. Z kúpeľne si vzala zubnú kefku (áno, bola natoľko duchaprítomná), hrebeň a dokonca aj voľajaké šminky. Nič nevnímala, nič nevidela, nič nepočula. A to bolo dobré pre ňu – keby počula, že Leo si bezstarostne ohrieva jedlo v mikrovlnke, asi by ju roztrhlo od jedu a nešťastia.
Kam chcem vlastne ísť? prebleslo jej mysľou, keď prekračovala hranicu vytvorenú zárubňami. Dvere zavrela nehlučne, aby si Leo nevšimol jej odchod.
Asi pol hodiny blúdila mestom s batohom na chrbte, so slzami na lícach, s beznádejou v srdci a so smútkom na duši. Potom automaticky zamierila k tej časti mesta, v ktorej býval José. Keď sa pristihla, že klope na jeho dvere, na chvíľu sa spamätala a chcela ujsť. On jej však otvoril a pozval ju dnu, akoby všetko chápal. Jediné, čo cítila, bola vôňa sprchového gélu. José totiž práve vyšiel z kúpeľne a okolo pása mal omotaný biely uterák. Slepo ho nasledovala a čakala, kým jej podá balíček vreckoviek. A potom mu všetko vyrozprávala, zadúšajúc sa plačom. A José chápavo počúval a počúval. A hľadel na ňu a myslel na to, aká je krásna a nešťastná.
Komentáre
ja
by som tiež za Josém v takej situácii nešla..:D:D
Pridal(a): Georgiana, 14. 10. 2011 18:33:34
|
Čožeee?
Tak teraz si to Leo definitívne a nenávratne poondil. Koniec, amen, finito.
Inak byť na Marčinom mieste, za Josém nejdem. Proste by som šla domov. Nech si obaja robia, čo chcú, len nech viac neotravujú. No teraz som fakt strašne zvedavá, čo bude ďalej!
Pridal(a): Bruja, 14. 10. 2011 18:09:41
|
Skvelee...
Sedim a citam to s otvorenymi ustami. Je to skvele, este lepsie nez som si myslela. Pochvala, pochvala :)) Uz sa tesim na pokracovanie Marininho nestastia a na Ninine stastie :)))
Pridal(a): Agness Lullaby, 02. 12. 2010 14:41:22
|
|
|
