PoviedkaNerozlučnosť mladých čarodejníc12. kapitola - "Ťažké" rozhodovanieKrátky popis:
..(snáď už posledné;) ) pokračovanie Dobrodružstiev mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 04. 12. 2010 12:43:12
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 49
Tagy: Fantasy, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
Piatok, 3. december
Už dva dni bola Marína u Josého. Keďže bol taký láskavý a poskytol jej dočasné prístrešie, predsavzala si odplatiť sa mu upratovaním a varením. Brigády sa definitívne vzdala – to bolo prvé rozhodnutie, ktoré vykonala už na druhý deň po Leovom „priznaní“. Ležala na Josého gauči prikrytá ľahkou dekou a prebudilo ju akési čudné pípanie. Až po pol minúte, ktorú venovala snahe precitnúť, si uvedomila, že jej prišla esemeska. Bola od Lea a obsahovala: „kam si odisla? vrat sa!“ Marča otočila mobil displejom nadol a zahrabala ho pod matrace gauča. Pohľadom odmerala cestu ku kúpeľni a zhodnotila, že to zvládne. Vstala, nazula si papuče, ktoré jej José požičal (neriešila, že ich v nedávnej minulosti možno nosila Noemi), a brázdila si cestu pomedzi spleť jednofarebných kobercov s rozmermi 1 x 1 meter.
José ju príjemne prekvapil raňajkami – prichystal jej hrianky s džemom, poriadne silnú kávu a výtlačok miestnych novín. Spýtal sa jej, čo má v pláne. „Ak ideš do lekárne, povedz im, že končím,“ vyhŕkla bez premýšľania a ďalej pokojne prežúvala chrumkavý opečený krajec chleba. Nebola v stave o čomkoľvek uvažovať; chcela sa rozhodnúť bezmyšlienkovito a zbrklo. Kdesi na najzadnejšom sedadle svojho mysľového autobusu tušila, že takéto neuvážené zámery môžu neskôr spôsobiť problémy a ťažkosti. Napriek tomu sa nechcela brániť a hodlala vykonať presne to, čo jej ako prvé príde (alebo z točitého schodiska poschodového autobusu zíde) na myseľ.
„A čo chceš teda robiť?“ pokračoval José, nehľadiac na to, že Marča sa cíti ako na výsluchu, t.j. značne nepríjemne, mizerne a naprd. „Hmm?“ pripomenul sa jej, keď už sa mu zdalo, že ho nevníma ani na pol ucha.
Pozrela naňho nesústredene a on si pomyslel, že keby mala takýto mútny pohľad vždy, zrejme by si ju vôbec nebol všimol a nebola by mu stála ani za štipku pozornosti. Aj tak sa však tváril, že ju so záujmom počúva. „Pôjdem domov.“
Na sekundu-dve onemel. Čas v jeho vnútri sa zastavil, prestal dýchať a srdce spomalilo svoj tlkot na minimálny počet úderov. Otvoril ústa a ako ryba ich hneď aj zavrel. Potom sa však zhlboka nadýchol a nabral odvahu opýtať sa: „Domov, to znamená... späť k Leovi?“
Pokrútila hlavou a neohrabane mu dávala najavo, že ranné noviny ju zaujímajú viac než rozhovor s ním. Predsa len, v Dumfries Courier sa človek dozvie aj to, o čom netuší, že by to vôbec teoreticky mohol chcieť vedieť. „Domov – tam, kde som vyrástla, kam chodím do školy, kde mám svojich priateľov.“ Cítila, akoby sa jej z hrdla dralo aj Ninino meno, no nevyslovila ho, pretože sa bála. Mala výčitky, že jej viac než desať dní nenapísala ani riadok. Pravdu povediac, nemala chuť písať jej. Keby sa jej chcela ozvať, musela by jej napísať, ako sa má. A ona sa mala tak nahovno, že vôbec netúžila rozoberať to.
„Ako to myslíš? Chceš len tak odísť?“
„Pozri,“ odložila noviny, „išla som sem len kvôli... nemu.“ Nechcela povedať jeho meno, pretože v tom momente sa jej spájalo so samými hnusnými vecami plnými nechutností. „Teraz už nemám ani ten najmenší dôvod ostávať tu.“
„A kedy chceš... odísť?“
„Čo najskôr. Kúpim si prvú možnú letenku, sadnem do lietadla a o chvíľu som doma. Tam už bude všetko fajn.“ Opäť jej zapípal mobil. Leo sa ani nenamáhal napísať nový text; poslal jej druhý raz ten, ktorý už dostala.
José sa mračil, vzdychal, podopieral si hlavu, gestikuloval. Zúfalo sa snažil upozorniť Marínu na seba, používajúc rôzne komunikačné prostriedky od znamení cez signály až po reč. Nič nefungovalo. Znovu sa pohrúžila do čítania športovej prílohy a vzápätí sa pustila do ekonomickej časti. „Môžem ti s niečím pomôcť?“
„Nie, vďaka.“ Akoby mimochodom pozrela na nástenné hodiny, zakašľala a pripomenula mu: „Nemal by si už ísť do práce?“
Keď sa s ňou rozlúčil, viac sa nemusela pretvarovať. Jednotlivé kusy papiera, ktoré dosiaľ tvorili výtlačok novín, sa rozleteli po kuchyni a pomaly padali na zem. Marínina ruka ich už nevládala držať, natiahla sa k hlave a chytila ju skôr, než by jej úplne odkvecla až na lono. Takmer nikdy neplakala, ale keď už začala, stálo to za to. Na povrch sa vydrali všetky tie špinavé, zlovestné, hnevlivé, príšerné pocity krvácajúcej duše. Leo ju tak dlho zraňoval a ona si to nepripúšťala... Ako dlho už za ňou len tak neprišiel a nespýtal sa na to, aký mala deň? Urobil to vôbec, odkedy prišli do Škótska? Na začiatku bol taký šťastný, že sa s ním rozhodla ísť! A teraz?! Vyšplechne jej do tváre, že sa vyspal s inou, a pritom je úplne pri zmysloch a nemá potrebu ospravedlňovať sa. A tie esemesky – akoby mu nedochádzalo, čo sa stalo...
Marča mimovoľne nadvihla nohu a pozrela pod ňu. Musela sa usmiať. Tak to robievala s Ninou, keď si robili srandu, že niekomu niekto stojí na kábli. Úsmev však trval len stotinu sekundy a potom sa jej tvár znovu ponorila do smútku a uplakaného žiaľu. Leovi nielenže voľakto stojí na kábli, ale mu ho hádam aj ustrihol!
Len čo sa vyplakala, dala sa variť obed. Zistila, že zo surovín, ktoré obsahuje Josého chladnička, môže uvariť buď rizoto alebo mliečnu ryžu. Keďže potrebovala nasýtiť chlapa, rozhodla sa pre rizoto. Krájanie zeleniny a mäsa na malé kocočky jej privodilo istý pokoj. Celý byt okolo poludnia rozvoniaval ako v nejakej reštaurácii. Keď sa José čosi po jednej vrátil, ostal stáť vo dverách a neveriacky hľadel na dokonale prestretý stôl, profesionálne nachystaný príbor a Marínu s milým úsmevom na tvári. „Čo sa to tu deje?“ opýtal sa jej užasnuto.
„Keďže sa budeme musieť onedlho rozlúčiť, chcem si tieto posledné chvíle s tebou užiť a nemyslieť na blbosti, ktoré sa v mojom živote pokazili. Poď sem, sadni si a jedz.“
Na druhý deň, čiže dnes, sa opakoval rovnaký scenár (vrátane ranného čítania novín, plaču v súkromí a varenia obeda). Potom však José musel odísť kamsi preč a Marču nanovo pohltil zármutok. Roztrasenými rukami uchopila telefón a zavolala na letisko. Objednala si letenku, ktorá bola najlacnejšia v najbližšom možnom termíne. Tým termínom bol pondelok, 20. decembra. Takže bude musieť u Josého prežiť ešte sedemnásť dní. Ktovie, či sa on tomu poteší alebo nie, uvažovala.
Pripravila preňho filmový večer s kýbľom zmrzliny a psími očami, ktoré ho mali uprosiť, aby ju u seba ešte tie necelé tri týždne nechal. Nemusela ho prehovárať dlho, pretože José bol len rád jej spoločnosti. Takisto dúfal, že ju uteší a že možno... že možno sa mu podarí aspoň na chvíľku byť jej privátnou útechou.
Sobota, 4. december
Sneh už bol všade. Pokrýval strechy domov, upravené anglické trávniky pred nimi, zakrýval intímne partie sôch pred vilami boháčov, zdobil chodníky i cesty, diaľnice a polia, lúky a lesy. To, že sa biele vločky nevyhýbali cestám a diaľniciam, spôsobilo v mnohých väčších mestách dopravný kolaps, chaos a kalamitu. Na lúkach a poliach však robil sneh radosť nielen deťom.
Keďže bol víkend, malá Radka nemusela dlho prehovárať tatina, aby zavolal aj Ninku a všetci sa spolu vybrali na najbližší kopec, kde sa budú sánkovať. Zababušení v zimných bundách, chránení rukavicami a šálmi (a podaktorí – čiže Radka – aj čiapkami) sa teda vyštverali na Vrcháň, ako sa kopec v blízkosti Duhového Raja nazýval. Maťo bol nútený ťahať Radku na sánkach už od domu, ale aspoň mu to dalo možnosť porozprávať sa s Ninou. Kráčali vedľa seba a on si vychutnával, aká je usmiata a červenolíca od mrazu.
Radka sa rozhodla, že je dosť veľká na to, aby sa spustila z kopca na sánkach sama. Maťo s Ninou aspoň na chvíľu osameli a vtedy si on všimol, že úsmev z jej tváre zmizol. Zamračila sa a zahľadela sa na modrastú oblohu, ktorá neveštila nič zlé. „Deje sa niečo?“ opýtal sa jej a jemne ju chytil za ruku. Vyzerala, akoby sa prebrala z nepríjemného sna. „Vyzeráš znepokojene.“
„Nič sa nedeje, ale... áno, som trochu znepokojená,“ priznala. „Vieš, Marča sa mi neozvala už takmer dva týždne. A to ona nemá vo zvyku. Ak vie, že dlhšie nebude môcť napísať, ozve sa mi aspoň cez mobil. Ale teraz som od nej nedostala žiadne správy už tak dlho...“
„Určite sa o ňu nemusíš báť,“ upokojoval ju a potešil sa, že to nie je nič horšie. Pritiahol ju k sebe a vtisol jej bozk na vlasy. Potom jej trošku pevnejšie uviazal šál, ktorý sa jej rozväzoval vďaka pretekom, ktoré si s Maťom dali – súťažili o to, kto bude skôr na kopci: či on s Radkou alebo Nina sama. Samozrejme, vyhrala Nina. „Zrejme nič nestíha. Veď je tesne pred Vianocami a ľudia neriešia nič iné ako sviatky, nakupovanie darčekov, pečenie koláčov, výzdobu...“
„Máš pravdu.“ Vtom jej prišla esemeska. Bola od Maríny a na jej pomery bola veľmi strohá, hoci obsahovala aj smajlíka: „Neboj sa o mna, som v poriadku. Letenky do Skotska vsak zruste; na Vianoce som doma. Tesim sa na Teba! :) M“ Keď si to Nina prečítala, vôbec ju to neupokojilo. Bezvýrazne čumela na displej, až kým ju Maťo nenavrátil svojím hlasom do reality:
„No, čo je? Je to od Maríny?“
„Hej, ona... píše mi, že na Vianoce príde domov.“
„Ako to? Píše aj, prečo?“
„Nepíše nič... žiadny dôvod. Máme zrušiť letenky a nič sa nekoná. To je všetko.“
Maťo sa od nej odtiahol a trošku šokovane na ňu hľadel. „Nerobí si z nás žarty? Ak zruším tie letenky, možno už žiadne potom nechytíme...“
Pokrčila plecami. Akurát v tej chvíli k nim dobehla Radka aj so sánkami. Nina sa rozbehla k nej a nasadla za ňu. „Môžem sa k tebe pridať, slečna?“ opýtala sa jej a už tlačila sane dolu kopcom. Kým sa vrátili, Maťo stál nehybne na mieste a uvažoval, čo sa to v tom Škótsku mohlo stať, že sa Marína neozýva a vracia sa domov. Zvláštne, pomyslel si.
Do Maťovho domu sa vrátili premrznutí až na kosť. Ešteže bola pani Tesárová taká milá a uvarila im horúci čaj. Usadili sa v obývačke a skrehnutými rukami zvierali všetci traja šálky. „Helena, si úžasná,“ pochválil ju Maťo.
Helena aj Teodor sa k nim pridali a vypytovali sa Radky, aké bolo prvé sánkovanie tohoročnej zimy. Dievčatko začalo nadšene opisovať, čo všetko sa stalo a ako sa nabehala hore-dole kopcom. Maťo s Ninou sa zatiaľ snažili zohriať a ruky, ktoré mali položené na gauči, sa im čoskoro preplietli. Radka po chvíli vyhlásila, že je hladná, a starí rodičia sa podujali na to, že jej nachystajú olovrant. Maťo s Ninou znovu osameli.
„Vieš o tom, že to s Radkou zvládaš takmer dokonale?“ prihovoril sa jej a krátko ju pobozkal na líce.
Nina sa snažila ignorovať túto narážku a len sa pousmiala. „Vieš, nechápem tú Marínu. Čo to má znamenať? Je jasné, že sa niečo stalo... niečo zlé! A ja to chcem vedieť. Vždy si predsa hovoríme všetko... Nechápem, ako mi môže poslať takú nejasnú správu. Myslí si, že si vycucám z prsta, čo sa deje a čo ju trápi?“ Bolo vidieť, že je na svoju spriaznenú dušu poriadne naštvaná.
„Možno sa nedeje vôbec nič a s Leom sa rozhodli, že nechcú stráviť sviatky bez svojich rodín. Čo ty vieš... Tá esemeska mohla vyznieť oveľa horšie, ako to v skutočnosti je.“
„Naozaj? Napísala predsa, že na Vianoce bude doma. Ona, nie oni! To znamená, že Lea nezahrnula do svojich plánov. A to znamená, že čosi medzi nimi škrípe.“
„Ak by to tak aj bolo – čo si však nemáš na základe čoho myslieť –, nevyriešila by si to ani odtiaľto, ani keby si bola v Škótsku. Netráp sa zbytočne, aj tak nedostaneš na svoje otázky odpovede. Som si istý, že Marína ti všetko vysvetlí naživo. Uvidíš. A stavme sa, že všetko bude úplne v pohode a vy dve sa na tom ešte aj zasmejete!“
Zamyslene naňho pozrela. „Pochybujem, že sa budeme smiať. Musí to byť niečo vážne. Ver mi, Marča len tak pred vecami neuteká. Ale máš pravdu v tom, že sa tým nemusím zaťažovať. Očividne mi nič nechce prezradiť, takže to nechám tak. Ale keď príde, vezmem si ju do parády.“ Ďalší letmý bozk na líce. Nebol však až taký letmý, pretože postupne skĺzol až na Ninin krk. „Maťo!“ zahriakla ho, červenajúc sa. „Maťo!“ Musela ho udrieť do ramena, aby sa spamätal.
„Čo je?“ opýtal sa a tváril sa tak nevinne, že sa takmer neubránila výbuchu smiechu.
„Šteklí ma to!“ šepla a kúsala si do pery, aby sa nerozosmiala. Pritiahol ju k sebe a začal ju štekliť ešte viac a takmer všade. Nina sa pokúšala vymaniť z jeho objatia, no nedarilo sa jej. Nezmohla sa na žiadnu formu obrany, tak sa po chvíli vzdala a nechala sa premôcť Maťom i smiechom. Maťo ju premohol až tak, že zrazu ležala na gauči a on na nej. Pár sekúnd sa na seba dívali a potom sa Maťo rázne posadil a Nina si odsadla na opačný koniec gauča, ktorý mu bol najviac vzdialený. Keďže chcela prekonať zmätenú chvíľku hanby, povedala: „Neznášam, keď ma niekto šteklí! Najradšej by som ti to teraz vrátila!“ Hovorila nenúteným, veselým tónom.
Maťo sa k nej otočil, no v tom momente sa k nim vrátili Tesárovci aj s vnučkou. Pre každého sa niesla miska s tromi vrstvami pudingu – na spodku bol čokoládový, na ňom jahodový a na samom vrchu vanilkovo-smotanový. „Aaale, to sú mi aké dobroty!“ zvolal Maťo, vyskočil z gauča a hneď aj vzal od Heleny dve misky. Jednu podal Nine a druhú si nechal. „Keď si tu ty,“ zašepkal jej tak, aby to Tesárovci počuli, „tvária sa, že nás tu rozmaznávajú. Ale keď odídeš – vtedy začína skutočný teror!“
Helena sa rozosmiala a Teodor mu zo žartu uštedril decentný pohlavok. „Nebuď príliš drzý, synak! Ešte stále ti môžem ten puding vziať a zjesť ho sám. A ktohovie, či som ti tam čosi neprisypal!“
Maťo sa zaškeril a nabral si plnú lyžicu sladkej pochúťky. Nina sa rozhliadla po tejto rodinke a to ju prinútilo k úsmevu. Títo ľudia sú strašne super! pomyslela si radostne. Keď si uvedomila, akú strašnú stratu všetci z nich utrpeli a ako úžasne sa s tým vyrovnávajú, musela ich obdivovať. Každého jedného z nich. Všetci stratili veľmi vzácneho človeka: Tesárovci jedinú dcéru, Radka mamičku a Maťo manželku. Určite ich to stmelilo a pomohlo im to vo vzťahoch. A Nina takisto obdivovala aj to, ako Tesárovci Maťovi prajú. Mnohí iní rodičia by boli určite pohoršení, keby si ich zať našiel relatívne krátko po smrti ženy novú známosť. Ale oni by mu dožičili všetko šťastie sveta, keby to bolo možné. A takisto aj Radke.
„Ninka, veľmi sa teším na tvoju maminu,“ ozvala sa Helena. „Určite je to veľmi príjemná a milá žena, keď vychovala také dobré dievča.“
„Ďakujem,“ odvetila Nina a zo všetkých síl sa pokúšala zabrániť červenaniu. Nevyšlo jej to ani náhodou. „Ona vás všetkých veľmi rada spozná. Keď s ňou telefonujem, nerozpráva o ničom inom ako o Vianociach, ktoré tu strávi. Je odhodlaná všetkým vám nakúpiť darčeky! Vypytovala sa ma a chcela odo mňa rady, predstavte si to!“
„To vôbec nemusí! Nepozvali sme ju predsa preto, aby sme získali dary. Raz z nás možno bude jedna veľká rodina, takže by sme sa mali navzájom spoznať.“
Tieto slová pána Tesára Ninu natoľko prekvapili, že upriamila zarazený pohľad na Maťa. Ten lyžičkou vyškraboval zvyšky pudingu z dna misky a jej nevenoval ani štipku pozornosti. Preto sa zdvorilo usmiala na Teodora a len prikývla. Niekoľko minút sa cítila nesvoja, no vzápätí to prešlo. Keď sa Tesárovci rozhodli, že sa idú hrať čarodejnícke aktivity, celý dom sa naplnil smiechom a radosťou. Už dlho to tam tak veselo nevyzeralo. Maťo sa v jednom okamihu zahľadel na Ninu, ktorá sa im snažila predviesť pomocou pantomímy rozheganý trolejbus, a uvedomil si, že toto všetko prišlo do jeho života po niekoľkoročnej odmlke práve vďaka nej. Po takmer štyroch rokoch sa v jeho dome ozýval smiech! Čo so mnou toto dievča spôsobilo? pýtal sa v úžase sám seba a nemohol tomu všetkému uveriť.
Komentáre
a
neviem si predstaviť cestu zo Škótska autobusom:p
Pridal(a): Georgiana, 14. 10. 2011 18:34:40
|
to nemyslíš vážne:)
tieto romantické výlevy ťa ešte pokazia:D:D každopádne, ďakujem za všetky komentíky:):)
Pridal(a): Georgiana, 14. 10. 2011 18:34:27
|
Hm.
Prečo zostala u Josého? Mohla ísť aj autobusom. Je to lacnejšie a nemusela čakať. Takto dáva Leovi ďalšiu "zbraň" do ruky. Už len čakám, kedy sa Mr. Leo zjaví u Josého a vmietne jej do tváre, že tak predsa to bola pravda a podvádzala ho. (Nie, romantické filmy ani seriály už dávno nesledujem. :D :D :D ) Len sa bojím, že si to takto zbytočne komplikuje. :)
Že Maťo Ninu požiada o ruku presne na Vianoce? :D Jeeej, to by bolo super. Eh, po tejto poviedke sa budem musieť začítať do nejakého napínavého drsného trileru, lebo začnem aj ja túžiť po tom, aby môj drahý niečo vymyslel a požiadal ma o ruku. :D :D :D :D Šibe mi. To bude tým, že mi tu v Nemecku chýba. Ah, láska...
Odkusnem si zo žemle a idem čítať ďalej. Vidíš - pri tebe jem na etapy. Neviem sa odtrhnúť od poviedky.
Pridal(a): Bruja, 14. 10. 2011 18:22:25
|
|
|
