PoviedkaNerozlučnosť mladých čarodejníc13. kapitola - Sviatočná atmosféraKrátky popis:
..(snáď už posledné;) ) pokračovanie Dobrodružstiev mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 22. 12. 2010 14:35:15
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 78
Tagy: Fantasy, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
20. december
Lietadlo zo škótskeho letiska Carlisle v Cumbrii práve vzlietlo. Boli štyri hodiny popoludní a let mal trvať stopäťdesiať minút, počas ktorých si Marína neplánovala pripomínať všetko, čo sa za uplynulé dva týždne stalo. Nepodarilo sa jej to, pretože len čo sa pohodlne usadila a zapla si pás, postupne sa jej začali vynárať spomienky. Našťastie bola úspešná aspoň v tom, že všetky zážitky s Leom zahnala do úzadia, na najzadnejšie sedadlo svojej mysle. S melancholickým poloúsmevom sa však rozpomínala na to, čo prežila počas sedemnástich dní u Josého.
Najčerstvejšou spomienkou bola rozlúčka. José ju chcel silou-mocou odviezť na letisko, no ona mu to zakázala. Bezmocne stál uprostred obývačky a upieral zrak na Maríninu cestovnú tašku, v ktorej boli zbalené všetky jej veci. Celú si ju prezrel (Marínu, nie tašku) – od čiernych čižiem po kolená cez tmavomodré rifle a čierny kabát až po usmiatu tvár a fialovú čiapku zakrývajúcu bohaté červené kučery. „Naozaj nechceš, aby som ťa odprevadil?“ spýtal sa a pozrel na ňu takými psími očami, že takmer neodolala.
Premohla sa však a podišla k nemu. Stiahla si rukavicu a jemne Španiela pohladila po tvári. „Zbohom, José,“ zašepkala a vtisla mu krátky bozk na líce. Potom už radšej naňho nehľadela; čo najrýchlejšie sa priblížila k dverám, mechanicky ich otvorila a vyšla na chodbu. Dvere bytu nechala otvorené, akoby mu dávala šancu vybehnúť za ňou; José však stál na mieste ako prikovaný. Keď už sa konečne rozhodol zastaviť ju, bolo neskoro – presne vo chvíli, kedy sa ocitol na chodbe pred otvorenými dverami svojho príbytku, výťah sa pohol smerom nadol. Španiel vzdychol a s bezvýraznou tvárou sa vrátil dnu. Oprel sa o dvere a zahľadel sa do stropu. Potom mu pohľad skĺzol na stôl, na ktorom sa čosi belelo. Podišiel k nemu a zbadal na ňom akýsi lístoček. Začudovane si ho prečítal a zistil, že Marína mu nechala svoje číslo i adresu. A všetko bolo zrazu krajšie.
Marča vyšla z výťahu na chladnú ulicu, ktorou sa k zemi znášali snehové vločky. Vdýchla ľadový vzduch, a keď jej prenikol do pľúc, odhodlane vykročila ďalej. Ťahala za sebou tašku na koliečkach a dúfala, že sa jej na šmykľavom chodníku nepodarí urobiť roznožku. Autobusmi sa dopravila až ku Carlisle Airport a tam prešla všetkými potrebnými kontrolami.
Lietadlo sa malo pohnúť už o pol štvrtej, ale kvôli miernej hmle let posunuli o pol hodiny. Po štvrtej už bolo úplne jasno, aj snežiť prestalo. Vedľa Maríny sediacej pri okne sa usadil párik Škótov, ktorí na sviatky cestovali za svojou rodinou žijúcou v okolí Dúhového Raja (bolo veľmi zvláštne počuť z úst cudzincov preložený názov – Rainbow Paradise).
Vráťme sa však k Maríniným spomienkam. Keďže Josému usilovne vyvárala a prala a upratovala, po pár dňoch sa jej zdalo, akoby mu robila slúžku. Nemala žiadnu inú zábavku a pre Josého sa to, že sa stará o jeho domácnosť, veľmi rýchlo stalo samozrejmosťou a očividne sa mu zdalo aj to, že spolu s Marínou žijú ako pár. Prehováral ju, aby spávala pri ňom v jeho posteli, vraj je dosť veľká pre oboch. Marína vytrvalo odmietala.
Takisto odmietala (vždy čo najzdvorilejšie) aj jeho každodenné pozvania na romantické večere do rôznych snobských reštaurácií. V jeden deň, presnejšie v sobotu jedenásteho, ju poslal nakúpiť niekoľko životne dôležitých vecí (ako vreckovky, pár balíčkov čipsov a zo dvadsať plechoviek piva). Marínu to trochu zaskočilo i nahnevalo, no neprotirečila. Za ten čas, čo sa túlala mestom a hľadala všetko, čo si jej dobrodinec vyžiadal (bolo toho viac než je vymenované), José si pre ňu pripravil úžasné prekvapenie.
Už niekoľko dní predtým blúdil po rôznych internetových stránkach v snahe nájsť nejaké Marínino domáce jedlo, ktoré by bol schopný pripraviť. Po ťažkých chvíľach vyberania a rozhodovania určil nasledujúce menu: ako predjedlo svoje národné tortilly de patatas, čiže zemiakovú omeletu plnenú zeleninou, a ako hlavné jedlo (a dezert zároveň) jedlo zvané brown betty, čiže žemľovku s jablkami.
Pozorne čítajúc recept pripravoval Marínino „národné jedlo“. Najskôr nakrájal biele pečivo a potom ho namočil do mlieka, do ktorého pridal cukor a vajíčka. Na pekáč ukladal vrstvy pečiva a nastrúhaných jabĺk posypaných cukrom. Na vrchnú vrstvu naniesol sneh vyrobený z bielok a strčil to do rúry. Počas pripravovania chvíľami váhal, či sa premôže a dokáže zjesť takú žbrndu, ale povedal si, že kvôli tomu, aby zapôsobil na Marínu, je schopný urobiť čokoľvek.
Nachystať tortilly bolo omnoho jednoduchšie, nepotreboval ani žiadny recept. Potom prestrel stôl, prikryl ho bielym obrusom so striebornými ružami, položil naň priesvitnú vázičku s fialovými kvietkami a rozložil aj riad – svetlomodré porcelánové tanieriky. Nezabudol ani na dve strieborné sviečky. Následne sa prezliekol do bielej košele a čiernych nohavíc, akoby sa pripravoval na slávnostnú večeru na nejakom plese alebo čo.
Keď Marína odomkla dvere, okamžite jej do nosa prenikla príjemná vôňa, ktorú však nevedela v prvom momente zadefinovať. Zdala sa jej známa až tak, že tomu nemohla uveriť. Potom si všimla stôl a Josého, ktorý stál pri dreze a škeril sa na ňu.
„Čo má toto znamenať?“ dostala zo seba a nohou zabuchla dvere, keďže ruky mala plné tašiek.
„Prekvapko!“ zvolal José a teatrálne roztvoril náručie.
Marča iba nadvihla obočie a neveriacky si prezerala stôl, potom Josého, stôl a zase Josého. „Čo to máš na sebe? Čo sa tu... čo sa tu deje? Čakáš nejakú návštevu? Mám sa vrátiť ešte neskôr? Prepáč, ale vonku je strašná zima, už tam nechcem trčať. Stačí, keď sa zavriem v izbe? Nebudem vás vyrušovať...“
José sa rozosmial. „Koho by som čakal, ak nie teba? Je to prekvapko, ktoré som plánoval už niekoľko dní. Prepáč, že som ťa vyhnal do toho mrazu, ale inak sa to nedalo zrealizovať. Snažil som sa a dúfam, že ti bude aspoň trochu chutiť.“ Vybral sa k nej a nasilu jej z rúk vytrhol tašky a pomohol jej s kabátom. „A teraz, slečna, prosím, usaďte sa,“ dodal a len čo odložil tašky, odprevadil ju k stolu (dokonca jej aj odsunul stoličku).
„Teda, José,“ zacerila sa Marča, „kde sa v tebe tak dlho skrýval tento úžasný gentleman?“
Ocitlo sa pred ňou predjedlo a ona sa s chuťou a hladom pustila do tortilly naplnenej sladkou paprikou, pažítkou, cesnakom a artičokami. Skutočný šok ju prenikol až vtedy, keď pred ňu José položil tanier so žemľovkou. Vypúlila naňho oči a podozrievavo pokrútila hlavou. „Deje sa niečo?“ spýtal sa a usadil sa na svojom mieste oproti nej. Stále sa ohľadom žemľovky cítil trochu neisto, ale nedával to ničím najavo.
„Odkiaľ vôbec poznáš toto jedlo? Ja vôbec nechápem...“ Správaš sa ku mne ako k slúžke a teraz mi varíš večeru – a ešte k tomu moje domáce jedlo!
„Čo nechápeš?“ Chytil ju za ruku a pevne ju zovrel. „Chcel som ťa prekvapiť. Čo je na tom také udivujúce?“
Pokrčila plecami. „Som len... ohromená.“
„To som rád,“ žmurkol na ňu, pustil ju a po druhý raz v ten večer jej zaželal dobrú chuť. Hoci navonok sa usmieval, vo vnútri tŕpol – čo ak brown betty nejako pokazil a Maríne to nebude chutiť?! To by bol hrozný trapas!
„Je to výborné,“ povedala Marča s úsmevom. Bola to tak trochu lož z milosrdenstva, ale to sa až tak za lož nepočíta... či? „Ďakujem, José. Dojal si ma.“ To už boli úprimné slová.
Keď sa najedli, Josého stále neopúšťala romantická nálada. Pustil strašne romantický slaďák a pozval Marínu do tanca. Tvárila sa neprístupne, no napokon súhlasila s jednou piesňou. A tak sa už čoskoro s Josém objímala, nevnímajúc situáciu. Vôbec nemyslela na to, čo v ňom spôsobuje svojou prítomnosťou a blízkosťou. Tvárila sa, že celkom zabudla na ten jeho výstup na chate, a on akoby zabudol tiež. Aspoň ona to tak vnímala, pokým José sa umáral túžbou po nej.
Hoci pieseň skončila, Španiel sa s ňou stále kymácal v nehlučnom rytme. A to už sa Marči zdalo divné a trošku aj nepríjemné. Snažila sa čo najjemnejšie vymaniť z jeho objatia a odtisla ho od seba. Dvihla k nemu pohľad a všimla si, že jeho oči sú akési žiadostivé a nedočkavé. Matne zahliadla, že jeho oči sa zatvárajú a celá jeho tvár sa približuje k nej. A potom už nič nevnímala, len jeho pery, ktoré sa spojili s tými jej s toľkou túžbou a chtivosťou, že im nedokázala niekoľko sekúnd odolať. Našťastie sa spamätala a odtrhla sa od neho. S rukami pritisnutými na jeho hrudi (aby ho udržala v dostatočnej vzdialenosti) ho chvíľočku prebodávala pohľadom a potom bežala ku gauču, na ktorom sa usadila a prekrížila si ruky na hrudi. „Vedela som, že to nie je úplne nezištné,“ povedala smerom k čiernej obrazovke vypnutého televízora.
José prekrútil očami. „Fajn, vzdávam sa. Čo mám ešte spraviť? Nevidíš, ako veľmi ťa chcem? Zbláznim sa, ak tu budem mať ešte čo len jednu noc stráviť s vedomím, že ty ležíš vo vedľajšej izbe a nemôžem sa ťa ani dotknúť!“
„Ako mi to môžeš vravieť? Je to sotva týždeň, čo som odišla od Lea, a ty očakávaš, že sa s tebou vyspím? Viem, že rozchody často vedú k skratovým reakciám, no tomu sa ja vyhýbam na míle. Môžem ti teraz narovinu povedať, José, že medzi nami k ničomu nedôjde. Som vďačná za to, že môžem u teba ostať, no ak čakáš splátky tohto typu, radšej by som mala odísť a hľadať si nocľah inde.“
„Nie!“ zvolal vyplašene a pribehol k nej. Sadol si bližšie než jej bolo príjemné, no neodtiahla sa. „Môžeš tu ostať, dokedy potrebuješ. Nič od teba nechcem. Chcel som to však aspoň vyskúšať. Ak neskúsiš, nezistíš – je to tak? Vidím, že nemáš o mňa záujem, takže...“
„Nejde o to, či mám alebo nemám záujem.“ Nabrala odvahu a pozrela mu priamo do očí. „Si chalan, ktorý by sa mi v inom čase a za iných okolností veľmi, veľmi páčil. Takto to však nejde, José, to musíš pochopiť.“
Prikývol. „Okey. Ako som povedal, chcel som to aspoň skúsiť. Inak by som navždy ľutoval, že som sa ani len nepokúsil získať ťa. To je všetko.“ Plesol si dlaňami o stehná a vstal. „Dúfam, že sa ti večera aspoň trochu páčila. Dobrú noc.“ Pokúšal sa hovoriť milo, no nepodarilo sa mu zakryť smútok, zúfalstvo a sklamanie, ktoré cítil v najväčších hlbinách svojej duše a srdca.
Táto spomienka bola najvýraznejšia a Marína doteraz cítila na perách ten náruživý bozk. Vedela, že na tú chvíľu nikdy nezabudne; a okrem iných vecí aj kvôli nej nechala Josému na stolíku kontakt na seba. Dúfala, že možno jedného dňa sa jej ozve, a že možno jedného ďalšieho dňa ju príde navštíviť. A dovtedy možno uplynie dosť veľa času na to, aby sa dostala cez nečakaný rozchod s Leom.
Takto sa v myšlienkach dostala k Leovi. Odkedy od neho odišla, vypisoval jej esemesky každý deň. Pravidelne jej zaplňoval zložku prijatých správ, čo ju viedlo k tomu, že si vypínala mobil. Po krátkej porade s Josém sa rozhodla zablokovať si Leovo číslo a tak už jej od neho neprichádzalo nič – nemohol jej poslať správu, nemohol sa jej dovolať. A tak to aj on po niekoľkých dňoch vzdal a zavolal Nine. K tomu sa však dostaneme v inej časti tejto kapitoly.
Keď Marčino lietadlo pristálo na území Dúhového Raja, neváhala ani okamih a zamierila na vlakovú stanicu. Rýchlik ju dopravil do Vílieho mesta a tam sa ponáhľala domov. Keď jej dvere bytu otvorila mama, ktorá netušila o jej príchode, vyobjímala ju a zarazene si ju prezerala a štípala ju do líca, aby si overila, že je to skutočne jej jediná dcéra a že to nie je sen.
Po privítaní a navečeraní prišla na rad otázka: „Prečo si sa vrátila o dva mesiace skôr?“
Marína nič netajila a ako rozprávala mame detaily všetkého, čo sa v Škótsku za celý ten čas prihodilo, pociťovala čoraz väčšiu úľavu, keď jej slzy smútku i hnevu vyplavovali zvnútra zlosť, horkosť, zármutok, pocit zrady a všetky ostatné emócie, ktoré ju napĺňali.
24. december
Štedrý deň. Hmm, super deň, čo poviete? Ľudia sa poväčšine zobudia so sviatočnou veselou náladou, celý byt/dom rozvoniava koláčikmi a od obeda sa začína pripravovať slávnostná večera. A inak to nebolo ani vo vile, v ktorej sa v tento výnimočný piatok zišlo šesť ľudí. Podaktorí z nich sa dosiaľ nepoznali, no Ninina mama (ktorú budeme od tejto chvíle nazývať Amélia) sa veľmi rýchlo adaptovala na nové (čarokrásne vyblýskané) prostredie, pretože ju srdečne privítala láskavá Helena Tesárová. Na prvý pohľad bolo jasné, že tieto dve ženy si budú veľmi dobre rozumieť.
Dopoludnia sa muži a malá Radka vybrali na Štedré trhy, ktoré boli každoročnou tradíciou Dúhového Raja. Niekoľko obchodníkov si na námestí rozložilo svoje stánky a zadarmo rozdávalo svoj tovar, ktorý inokedy stál nemalé čiastky peňazí. Ľudia sa z trhov vracali domov naplnení dobrou náladou, punčom, vareným vínom, medovinou, horúcim čajom s najrôznejšími príchuťami (od karamelu cez cukrovú vatu až po mak), horúcou čokoládou, cukrovinkami a mnohými ďalšími dobrotami. Samozrejme, každý mal vo vreckách milión drobností ako slamené postavičky, svietniky, sviečky zdobené striebrom a podobne.
Pokým pán Tesár, Martin a Radka „nakupovali“, ženy vo vile mali plné ruky práce. Keďže Amélia si nechcela nechať ujsť pečenie a chcela prispieť aj svojím pekárenským umením, muselo sa na ňu čakať a všetko sa malo piecť na poslednú chvíľu. Ešteže mali v kuchyni tri sporáky a tri rúry, pretože inak by sa tam nepomestili. Kým Helena vykrajovala medovníčky, Amélia namáčala grilážové kvádriky do čokolády a Nina zdobila orechové cesto žĺtkovou polevou.
Keďže sa neplánovali úplne vyhladovať, na obed si každý dal zopár lyžíc paradajkovej polievky, ktorá bola Heleninou špecialitou. Bola naozaj veľmi dobrá a všetci ju za to vychválili.
A po obede sa už Helena s Améliou pustili do príprav večere. Prvým chodom mala byť kapustnica, po nej mal nasledovať zemiakový šalát s vyprážaným kaprom a nakoniec medom poliate oblátky. Nina zatiaľ spolu s Maťom nachystala stôl a vyzdobila jedáleň. Teodor sa s Radkou venoval vyfarbovaniu omaľovánok a hraniu rôznych „vianočných hier“.
„Keď si spomeniem, že takto pred rokom si bol mojím profesorom a ja som ťa neznášala,“ vravela Nina so smiechom, „mám pocit, že som preskočila z tamtoho sveta do tohto, ktorý je úplne iný. A krajší.“ Priblížila sa k nemu a pobozkala ho na nos.
Presne o piatej sa všetci usadili pri stole s dlhým bielym obrusom a desiatkami fialových sviečok. Helena, ktorá si ešte nestihla dať dole zásteru, priniesla s hrdosťou veľkú porcelánovú misu. Dvíhala sa od nej para a roznášala po celej miestnosti príjemnú vôňu kapustovej polievky. Len čo sa pustili do jedla, Nina začula, že jej krátko zapípal mobil. Maťo na ňu spýtavo pozrel a ona len pokrčila plecami. Asi to bude nejaká vianočná esemeska, pomyslela si a ignorovala to. Keď jej prišla ďalšia, na chvíľu odišla od stola s cieľom prečítať si ich. Keď však zbadala, že sú obe od Mira, ani ich neotvorila. Zrejme sa zas nudí a otravuje ju. No mohol by jej dať pokoj aspoň počas Štedrého večera, nie?
Ako sa vracala k stolu, spomenula si na jeden nepríjemný telefonát, ktorý nedávno absolvovala. Pár dní po tom, ako jej prišla od Maríny správa o tom, že na Vianoce bude doma, zavolal jej Leo. Netušila, že majú nejaké problémy, a začudovane zdvihla, neberúc ohľad na to, že Leo míňa poriadne prachy.
„Neozvala sa ti Marína?“ spýtal sa bez pozdravu.
„Písala mi, že príde na Vianoce domov. Prečo sa pýtaš? Vrátite sa spolu, alebo...?“
„Zrejme nie. Počuj, Nina, keby ti náhodou napísala... Daj mi vedieť. A povedz jej, že... Nech mi to zdvihne, dobre? Prosím ťa!“
„Leo, stalo sa niečo? Niečo zlé? Prečo nič o Marči nevieš?“
„Ona... To je jedno. Aj tak ti to všetko vytára sama a podá ti svoju verziu. Ak sa ozve... napíš mi, dobre?“
„Dobre, ale...“
„Vďaka.“ A zložil.
Marína sa však Nine viac neozvala a tak ani ona nepísala Leovi.
„Niečo dôležité?“ spýtal sa Maťo a tým ju vyrušil z úvah.
Pozrela naňho zmätene a pokrútila hlavou. „Nie, vôbec. Pokojne jedzte. Mimochodom, Helena, je to výborné. Aj ty si zaslúžiš pochvalu, mami.“
Ďalej večera pokračovala pokojnejšie. Po nej si Nina našla niekoľko zmeškaných hovorov (vypla si zvonenia, aby ju náhodou neotravovali ďalšie Mirove esemesky), tak v zúfalstve vyšla na balkón, hodiac na seba zimný kabát. Bez čítania esemesiek vytočila Mirovo číslo a čakala, kým jej dvihne.
„Konečne!“ ozvalo sa. „Myslel som, že ma ignoruješ úmyselne. Prečo sa ti nemôžem dovolať?“
„Prečo mi stále vyvolávaš, Miro? Daj mi pokoj a venuj sa Kamile, dobre? Viem, že sú Vianoce, a práve preto nechcem byť k tebe odporná. Bude lepšie, ak sa mi už neozveš.“
„Ty si... toto mi povieš na tie esemesky?“ zajachtal.
„Čo ti mám povedať?“
„Čítala si ich? Nina, toto sa nerobí!“
„Nečítala som... ale prečo? Čo sa zas nerobí? Nechcem, aby si ma otravoval. Prepáč, ale... nevolaj mi už a ani mi nepíš. Pekný večer.“
Len čo odtiahla mobil od tváre, vyšiel k nej Maťo. „Čo tu riešiš, Ninka?“ Podišiel k nej a zozadu ju objal okolo pása.
„Nič významné,“ odvetila. „Je tu dosť zima, mali by sme sa vrátiť dnu. Aj tak si o chvíľu bude Radka rozbaľovať darčeky.“
„Počkaj, prosím ťa!“ zastavil ju. „Chcel som... Vieš, mám pre teba niečo, čo... asi sa ťa radšej najprv opýtam, či ti to vôbec môžem dať. Nechcem ti spôsobiť príliš veľký šok alebo niečo také.“
„Chceš mi ukázať darček predtým, ako mi ho dáš? To je od veci, Maťo! Chcem si ho nájsť pod vianoč...“ Nestihla dopovedať, pretože zrak jej skĺzol na malú krabičku, ktorú Maťo vytiahol z vrecka. „Čo to je?“ podozrievavo naňho pozrela.
„Nie sme hlúpi, Nina. Dobre vieš, čo to je, a ak to nechceš... len mi to povedz tu a teraz. Už o tom neprehovorím, kým nebudeš chcieť.“
„Čo? Nie! Nič také. Ja len... wow, toto je fakt šok. Dobre si urobil, že si mi to ukázal už teraz. Keby som si to našla pod stromčekom, asi by som odpadla na mieste! Wow.“
„Aby sme si to ujasnili... Je to prsteň, to asi chápeš. A ak chceš, môže to byť zásnubný prsteň.“
Vyvalila naňho oči. „Fakt?“ Ústa sa jej roztiahli do širokého úsmevu a celá tvár jej žiarila.
„Je to na tebe. Uznávam, že sa to môže zdať ako dosť unáhlené gesto. Robím však to, čo cítim. A musím priznať, že... No, poviem to takto: Viem, že s istými vecami chceš čakať. Do svadby.“ Ignoroval červeň, ktorá jej stúpla do tváre. „A tak ti môžem dať len dve možnosti. Buď sa so mnou čo najskôr rozíď, alebo sa za mňa čím skôr vydaj.“
Rozosmiala sa a snažila sa zakryť, ako sa celá roztriasla. „Maťo... Myslíš to vážne? Si si istý?“
Prikývol s takým serióznym výrazom, že nemohla o ničom pochybovať, aj keby chcela (a to teda nechcela!). Párkrát si poskočila na mieste a potom sa naňho vrhla a silno ho objala. Keby nebol ako tanečník zvyknutý udržiavať rovnováhu aj v tých najčudnejších polohách, zrejme by sa obidvaja ocitli na zemi. Našťastie ju udržal a opätoval jej objatie.
„Smiem si ho vziať, keď pôjdeme na polnočnú?“ spýtala sa potichu.
Namiesto priamej odpovede jej do ucha po prvý raz zašepkal: „Ľúbim ťa.“ Objala ho silnejšie než kedykoľvek predtým. Keď sa pustili, vsunul si krabičku s prsteňom späť do vrecka. „Vrátime sa dnu?“ navrhol a podal jej ruku.
So šťastným úsmevom sa ho chytila a nasledovala ho.
Vianoce u Maríny bývali každý rok úplne iné. Raz si dávali darčeky až 25. ráno, inokedy ešte počas Štedrého večera. A to bolo na tom najlepšie – moment prekvapenia. Rozhodli sa vždy spontánne, podľa nálady, stupňa únavy a naplnenosti žalúdka. Už po tretí raz s nimi mal stráviť sviatky aj priateľ Maríninej mamy (Laury) – Ivan.
Večera pozostávala z niekoľkých chodov. Ako prvý bol predkrm – oblátky posypané orieškami namáčanými v mede. Nasledovalo hlavné jedlo, každý rok iná ryba. Pre tento zvolili pstruha, ktorý sa Laure mimoriadne podaril. A po rybe sa ešte dokŕmili medovníčkami.
A stalo sa presne to, čo Marína očakávala. Ivan sa rozhodol, že sa chce ísť prejsť. A zavolal Lauru i ju, no Marča zdvorilo odmietla, pomysliac si: Nemám chuť tráviť ďalšie chvíle s týmto necitlivým lykožrútom. Niežeby maminho priateľa chovala v nepriazni, ale Ivan očividne vôbec nedbal na to, že Marína prežíva dosť ťažké obdobie. Prehovorila ich, aby si dali darčeky už večer (v nádeji, že ju to aspoň trochu rozveselí). Nečakala, že sa toľko nasmeje. Bol to skôr situačný rodinný humor, ale stala sa celkom milá vec – Laura dostala od Maríny narýchlo kupované korčule a Marína dostala od mamy najdrahší a najlepší pár korčúľ, ktorý bol v tých dňoch dostupný na domácom trhu. Len čo sa dohodli, že keď sa roztopí sneh, nastupuje na rad korčuľové šialenstvo, Ivan Lauru vytiahol z domu na prechádzku po nezvyčajne tichých uliciach mesta.
Marínu na chvíľu zamestnala dôkladná prehliadka nových korčúľ, ktoré sa jej mimoriadne páčili. Vzápätí si však uvedomila, ako celý byt zaľahla ťaživá mĺkvota. Aby sa zbavila pocitu, že ju to hnusné ticho zadusí, zapla telku a tvárila sa, že je v nej veľmi zaujímavý program. Toto pretvarovanie však po piatich minútach vzdala, keďže na svoje divadlo by potrebovala k dokonalej spokojnosti aspoň dvoch tlieskajúcich divákov. Navyše, na každom programe bol (tradične) nejaký gýčový vianočný film a všetky zábery sa sústredili na rodiny, ktoré obklopujú vianočný stromček, na vytešené malé deti, ktoré si rozbaľujú darčeky, na rodinnú pohodu. Prečo nikde neukážu aj moju realitu? pomyslela si s hnevom a obrazovka televízora opäť sčernela.
Chcela zavolať Nine, ale pri pohľade na nástenné hodiny si to rozmyslela. Už bolo po polnoci a Marína dobre vedela, že Ninine Vianoce by neboli Vianocami bez polnočnej omše. Ani nechytila mobil do rúk, no začala zvoniť pevná linka. Ešte raz zrakom skontrolovala čas, pretože sa jej zdalo veľmi málo pravdepodobné, že by niekto volal o takomto čase. Prešla na chodbu bez toho, že by zasvietila svetlo, a zdvihla s čo najmilším pozdravom. Keď sa z druhej strany ozval ten najneželanejší hlas, nepremohla sa ani k tomu, aby zložila (taký veľký bol jej šok).
„Ako mi môžeš volať? A ešte k tomu na Vianoce! Načisto si prišiel o rozum, Leo?!“ skríkla a nahnevane si zotrela z tváre slzy, ktoré jej nekontrolovateľne vytryskli z očí, len čo ho začula.
„Takže si naozaj doma,“ povzdychol si. „Všetko ma to tak strašne mrzí! Nechcel som... Mari, ja... Som proste debil. Teraz už dobre viem, o čo som prišiel. Ale dovoľ mi...“
„Nechcem nič počuť! Vôbec nechcem počuť tvoj hlas, nechcem ťa vidieť a nechcem už o tebe ani len počuť! Daj mi pokoj, Leo...“ prosila ho zúfalo, pretože nedokázala pustiť slúchadlo a pevne si ho držala pri uchu.
„Chcem ti to vysvetliť! No tak... dovoľ mi to, prosím. Sú predsa Vianoce.“
„Ja nemám dôvod ustupovať ti. Nechaj ma na pokoji. Prečo nevieš pochopiť, že...?“
„Pamätáš si Ruda Hronského?“ prerušil ju. „No tak, pamätáš?“
Nechápala, prečo vyťahuje niečo také práve v tom okamihu. Vošiel však do nej taký hnev za to, že Leo sa snaží svoj priestupok odčiniť pripomenutím toho jej, až bez slova zložila. Privrela oči a popri dverách sa zviezla na zem. Toto sú fakt perfektné Vianoce! kričala v duchu, hoci nahlas nič nepovedala, ani nevzlykla.
Sedela tam tak dlho-predlho. Vstala, až keď začula po schodoch vystupovať rozosmiatu mamu s Ivanom, ktorý práve rozprával nejakú veľmi vtipnú a zábavnú príhodu. Vtedy vyskočila na nohy a bežala do kúpeľne, v ktorej sa bleskovo zamkla. Pri pohľade do zrkadla sa zdesila – mala totálne rozmazanú maskaru a červený nos. Keď sa ako-tak dala do poriadku, Laura už vyklopávala na dvere kúpeľne. „Si v poriadku, Marínka?“ vypytovala sa, kým jej dcéra neodvetila nepresvedčivé „Som!“.
Potom sa s nimi Ivan rozlúčil (Marína si pomyslela Konečne!) a matka s dcérou osameli.
„Teším sa, až si spolu zakorčuľujeme,“ podotkla Laura, keď sa spolu usadili v obývačke a ujedali z medom natretých oblátok. „Škoda, že sme si navzájom nekúpili korčule na ľad – tie by sme mohli využiť oveľa skôr!“
„To je pravda,“ odvetila neprítomne Marča. „Vieš čo, mami, pôjdem si už asi ľahnúť.“
„Vždy predsa bdieme až do rána a pozeráme horory s vianočnou tematikou,“ namietla Laura, ale Marína už vstávala a opúšťala obývačku. „Dobre teda, ako chceš.“ Aj ona sa postavila a zhasla blikajúce svetielka, ktorými ozdobili vianočný stromček. Celá obývačka sa ponorila do tmy. A o niekoľko momentov aj celý byt.
25. december
Len čo Nina vstala a naraňajkovala sa, schytila do rúk mobil s cieľom zavolať svojej drahej Marči. Musela sa predsa čo najskôr pochváliť tým, že sa včera večer zasnúbila!
Ako však držala mobil, spomenula si na ten zvláštny telefonát s Mirom. Spomínal tie esemesky, ktoré jej poslal. Asi by bolo celkom múdre prečítať si ich, uzavrela v mysli a postupne prešla zrakom po všetkých správach od neho. Boli tri a ich obsah šokoval Ninu ako máločo doposiaľ.
„Prajem krasne Vianoce svojej tajnej laske...“ (tú považovala za žart alebo omyl, až kým si neprečítala ďalšiu)
„Neozves sa mi? Tuzim ta pocut aspon na niekolko sekund v tento vecer...“
„Mala by si vediet, ze si mi zlomila srdce, Nina...“ (tú jej poslal po telefonáte)
Meravo hľadela na displej, neschopná pohybu.
Komentáre
Uff!
Leo jej ide vyhadzovať na oči tú scénu s Rudom? Veď Rudo ju očaroval, ona ho pobozkať nechcela. A Leo sa s Noemi vyspal! To bude teraz porovnávať? Teda, nemyslela som si, že aj až taký ch... ch... chrapúň!
A Miro... Načo vymýšľa? Nech dá pokoj. Juj, hnevá ma. Ninka nech si užíva zasnúbenie. :) Inak už čítam nasledujúcu kapitolu, na chvíľu mi vypadol net, ale už je späť. A ja s ním. :D
Pridal(a): Bruja, 14. 10. 2011 19:03:29
|
anonym?:p
a ktoze ho ocakava?
Pridal(a): Georgiana, 31. 12. 2010 16:32:33
|
Ocakavam dalsie pokracovanie!! :)
Pridal(a): 85.135.174.30
|
:)
tajna ctitelka?:D:D:D
Pridal(a): Georgiana, 22. 12. 2010 18:50:37
|
:)) Mam otvorene usta
Naozaj sa mi to velmi paci :)) Napisala si to skvelo a ako som to citala,tak som sa vedela do toho vzit :))..Pochvala pochvala :)) dakujem,ze to pises :*
Pridal(a): 85.135.166.48
|
|
|
