PoviedkaNerozlučnosť mladých čarodejníc14. kapitola - Oslavy plné smajlíkovKrátky popis:
..(snáď už posledné;) ) pokračovanie Dobrodružstiev mladých čarodejníc..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 01. 01. 2011 22:05:57
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 51
Tagy: Fantasy, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor
Kapitoly tejto série
31. Silvester ;)
Prišiel posledný deň roka; deň, ktorý si väčšina ľudí veľmi nepamätá; deň, v ktorý je všetko dovolené; deň, počas ktorého sa všetci zabávajú; deň, ktorý si chcú všetci užiť. A začal sľubne. Po vyše stodvadsiatich dňoch odlúčenia sa konečne stretli naše dve bestest friends, totižto Marína a Nina (v abecednom poradí). Slečny sa obe zababušené do zimných kabátov, jedna pokrytá čiapkou (totižto Marína), jedna v svetlohnedých čižmách (totižto Nina), srdečnô zvítali na prahu privátneho bytu, v ktorom prežili celý minulý školský rok.
Objatie bolo dlhé a silné, ako sa na správne nerozlučné kamošky patrí. A keďže byt bol prázdny (Mimo, Fifo a Popo sa rozliezli do svojich skutočných domovov za svojimi rodinami), mali ho celý pre seba a okamžite to využili. Stôl v obývačke sa (takmer doslova) prehýbal pod misami koláčov, sušeného ovocia, slaností, saloniek, čerstvého ovocia. A pod provizórnym vianočným stromčekom (siahajúcim len do výšky jedného metra) sa zaskveli dve krabice obalené červeným papierom. Boli navlas rovnaké, ale ich obsah sa značne líšil.
„Ty prvá,“ vyzvala priateľku Nina, ktorá sa na odovzdanie daru pripravovala a tešila už od štvrtého decembra, kedy sa dozvedela o Marčinom predčasnom návrate.
Marína naoko s nevôľou odložila pohár, z ktorého sa šírila lákavá vôňa ultradobrého vianočného punču, a pomalým krokom sa presunula k stromcu. Chvíľu sa tvárila, že sa rozhoduje, ktorú krabičku si vezme. Potom uchopila do rúk tú správnu a vrátila sa k Nine na gauč. „Naozaj si to musím rozbaliť teraz?“ spýtala sa, na čo Nina panovačne prikývla. Marča totiž nemala rada tie chvíle, kedy ju darca mohol bez ostychu pozorovať – nikdy nevedela, ako sa má tváriť (čo ak by sa jej dar až tak nepáčil a ona by to nevedela zahrať, a teda by darcu urazila?).
„Je to len taká blbostička, ale snáď ti spraví radosť,“ povedala Nina, ktorá si zas nikdy nebola istá tým, či sa trafí do vkusu obdarovaného. Najradšej darčeky vyrábala; nerada kupovala. A tak sa aj tentoraz rozhodla Marínu potešiť niečím hand-made. Konkrétne to bol zošitok z farebných papierov spojených krásnym strieborným špagátikom. Na každej strane bolo v rohu nakreslené niečo pre radosť – kvetinka, slniečko, motýlik. Ninine obľúbené „dekoračné prvky“.
„Wow, je krásny,“ povedala Marína a bolo to veľmi úprimné (;)). „Tak a teraz ty!“
Nina si naposledy odpila (plný dúšok) z punču a docupitala k stromcu. Pod ním sa červenkavo ligotala už len jedna krabička, preto si ju nemala s čím zmýliť. Rozradostene a plná očakávania a zvedavosti rozbaľovala a trhala (trošku neelegantne) baliaci papier. Z krabičky, ktorú s napätím otvorila, skoro vypadol vlastnoručne vyrobený náhrdelník z maličkých farebných korálikov. Bol celý okvetinkovaný, presne podľa Nininho vkusu. Dojato na Marču pozrela. „Vyzerá ako vylepšená verzia toho, ktorý si mi dala ešte na základke na spečatenie nášho priateľstva! Je úžasný, Mari. Ďakujem!“ Nadšene ju krátko objala. „Ty si super!“
Potom sa spolu najedli a čakali na večer. Medzičasom stihli pochodiť mesto a obzrieť si dosť vkusnú vianočnú výzdobu, a pozreli si na priváte aj nejakú tú animovanú rozprávku. Keď sa zotmelo, navzájom si poradili s výberom oblečka (Marína si vzala nový svetlofialkový top, ktorý si kúpila v Škótsku, a Nina tmavofialové tričko so srdiečkami a k tomu ružovú šatku). Keď sa na seba pozreli vo veľkom zrkadle, museli sa smiať, ako „nádherne sa zladili“. Ale bolo to milé (:)).
Pešo sa v mraze a po šmykľavom snehu vybrali do Troch hviezd – baru/reštiky/sály, v ktorej sa mala odohrať nejaká tá silvestrovská action. Na tom istom mieste sa uskutočnila aj súťaž, vďaka ktorej sa Nina s Maťom „dali dokopy“ (ako by povedala Marča). Prežívali teda nostalgické chvíle, počas ktorých spomínali. A zaspomínali si aj na všetky veci, ktoré zažili počas uplynulého roka. A tým pádom prišla na rad aj téma, ktorej sa Marína podvedome chcela vyhnúť, no zároveň ju chcela s najlepšou kamoškou dopodrobna rozobrať – vzťah s Leom.
Obe si v myšlienkach zrekapitulovali, ako to celé prebiehalo – zásnuby, Škótsko, nevera. Bolo toho oveľa viac, no tieto tri záležitosti u Maríny najsilnejšie rezonovali. A tak sa Nina dozvedela úplne všetko, čo sa v Škótsku stalo. Súcitne počúvala nevediac, čo povedať. Správne vytušila, že akékoľvek slová by boli zbytočné alebo by (prinajlepšom) vyzneli ako ničnehovoriace a neosobné frázy. Preto len prikyvovala a snažila sa všetko pochopiť. Nemohla uveriť tomu, že z Lea (z toho slušného, šikovného, relatívne tichého, milého, mierne zakríknutého ale priebojného, inteligentného chalana zo strednej) sa vykľul sebec, ktorý tak ľahkovážne zradil lásku svojho života. V snahe povzbudiť Marínu aspoň niekoľkými vetami povedala: „A teraz máš šancu všetko to hodiť za hlavu! Končí starý rok a prichádza nový, ktorý prinesie nové a lepšie veci; uvidíš, že to tak bude.“
Vzápätí sa ocitli v napratanej a slávnostne vyzdobenej sále. Na chodbe pred ňou ich čakal Maťo ako Ninin doprovod. Vtom si Marína spomenula na zásnuby, o ktorých jej Nina vravela, a uvedomila si, že sa ani len nepozrela na jej prsteň. Preto bez opýtania schytila Ninčinu ruku a začala si ho pred Maťom prezerať. „Máš dobrý vkus,“ vyriekla napokon, no ani jeden z nich nevedel, komu to adresovala (:P).
Všetci traja sa spolu usadili pri rezervovanom stole. Nemala sa tam odohrávať žiadna brutálne organizovaná spoločenská zábava; skôr malo ísť o priateľské posedenie spojené s tancom alebo nejakými bláznivými hrami. Keď sa navečerali, ľudia začali dumať, či je ten správny čas ísť vyskúšať tanečný parket. Keďže nikto sa akosi nemal k tomu, aby rozprúdil žúr, Maťo požiadal dídžeja o nejakú konkrétnu pesničku a zavolal Ninu tancovať.
Po tom, ako všetkým predviedli úžasnú (improvizovanú) choreografiu veselého jivu, sa na parket začali hrnúť aj ďalšie páry a Nina sa z neho vytratila. Maťa nechala napospas nejakej osamelej štyridsiatničke v tesných šatách, ktorých švy na nej praskali. Lepila sa naňho a on, keďže bol priveľký gavalier, nemohol ju len tak odstrčiť. Nina sa na tom očividne veľmi dobre zabávala.
„Bavíš sa?“ spýtala sa Maríny, ktorá sa rozhliadala po sále, akoby niekoho hľadala.
„Jasné,“ odvetila neprítomne a zahľadela sa do koktejlového pohára.
„Vážne? Zdá sa, akoby si na niečo – alebo niekoho – vyčkávala.“
„Možno,“ povedala a neubránila sa poloúsmevu.
„A na koho?“
„Áále, José mi volal, že by možno priletel.“
„To fakt?“ Nina sa skutočne veľmi prekvapila. Neodišla Marína od neho ani nie pred dvomi týždňami? „A čo by tu robil?“
„Prišiel by predsa za mnou, čo iné?“
„A má prísť sem? Vie, že sme tu? Ty ho seriózne očakávaš?“
„No a?“ pokrčila plecom. „Čo je na tom? Možno príde, možno nie. Ja sa len občas rozhliadnem, aby ma náhodou neobišiel, keby sa tu zhodou okolností ukázal. To je všetko.“
„A keby prišiel... Kde má ubytko?“ pozrela na ňu podozrievavo Nina. Marča ju odzbrojila prosebným pohľadom. „To nemyslíš vážne!“ vravela naoko pohoršene, no trochu sa usmievala. „V žiadnom prípade, nie!“
„Nemôžeme ho nechať na ulici. Aha, tamto je!“ Odložila pohár, vstala a začala niekomu kývať, dokonca párkrát na mieste poskočila, aby ju ten-niekto neprehliadol. „José, come here!“
Nina, ktorá do poslednej chvíle dúfala, že Marína hrá divadlo, sa napokon otočila a zúfalo sa usmiala na prišelca tmavšej pleti. Musela uznať, že vyzerá mimoriadne dobre. A tváril sa prívetivo a milo, iba jej podal ruku a ani ju neotravoval bozkami na líčka (ktoré neznášala od detstva). Chvíľu zdvorilo konverzovali po anglicky a potom Španiel neodolal a pozval Marínu na parket. Nina neochotne prikývla a ostala pri stole sama. Vtedy už začala dúfať, že štyridsiatnička opustí jej snúbenca a Maťo sa bez ujmy na zdraví navráti k nej. Niekoľko minút sa to však nestalo a preto sa Nina rozhodla, že sa ide trošku prevetrať a poprechádzať po chodbách – možno stretne niekoho známeho a chvíľu pokecá.
Z toalety vybehla Kamila (ktorá sa už stihla odsťahovať k Mirovi práve počas Vianoc, aby ich mohla stráviť s ním) a takmer do nej vrazila. „Ninuša, čavec!“ zvolala a široko sa na ňu škerila. „Nevidela si môjho Mirka? Totižto, hľadám ho už niekoľko desiatok minút, ale neviem ho nájsť. Kamsi mi zdúchol, ten môj chrapúnik.“
Keďže vôbec nemala záujem počúvať o Mirovi (ktorého vianočné esemesky odignorovala), pokrútila hlavou a Kamilu opustila. Kráčala mramorovou chodbou a sem-tam sa zastavila pri niektorom obraze. Steny boli ozdobené desiatkami krajinomalieb a portrétov známych (i menej známych) osobností. Zrazu, keď stála pri buste Marca Aurelia, do nej ktosi jemne drcol. Najskôr si myslela, že to bolo omylom, a neobzrela sa. Keď to však ten-niekto spravil znovu, otočila sa a bez dychu upriamila pozornosť opäť na antického filozofa a cisára. „Budeš ma ignorovať?“ opýtal sa Miro podnapitým hlasom. „Si fakt hnusná, Nina! Povedz, čo som ti spravil, že mi takto ubližuješ?“
„Áno, budem ťa ignorovať, pretože si ožratý namol presne tak, ako aj na Vianoce! Nemám absolútne žiadny záujem komunikovať s tebou, pokiaľ si v takomto stave. Navyše, tvoja priateľka, s ktorou mimochodom bývaš, ťa hľadá po celej budove.“
„Čo ma po nej, keď ja chcem teba?!“ skríkol.
„Utíš sa,“ požiadala ho úpenlivo a obrátila sa k nemu. Keď videla, že je poriadne pod parou, pevne ho chytila za predlaktie a odtiahla k zábradliu schodišťa.
Miro sa zviezol na jeden zo schodov a usadil sa na ňom, zaboriac si hlavu do dlaní. „Som fakt taký hrozný? Do riti, na všetko sa môžem vysrať! Kamila si môže ísť, kam chce... Čo si vôbec nepochopila, že som sa s ňou zahadzoval len preto, že som chcel byť bližšie pri tebe? Nezáleží mi na nej ani najmenej...“
„Ale do postele ti bola dosť dobrá,“ podotkla Nina a keďže nemala nič lepšie na práci (a niečo jej v hlave preplo), sadla si vedľa neho. „Pozri, Miro, neviem, o čo ti ide, ale ja...“
„Mlč! Mlč, prosím ťa. Len žiadne ďalšie odmietnutia. Ja sa z toho dostanem. Odídem zo školy a bude... Tak som to spravil aj minule a bolo mi to síce prd platné, ale asi to budem musieť spraviť znova.“
„Ako to myslíš? Kvôli mne chceš odísť, alebo čo? Šibe ti?“
„Nemysli si, že som nejaký prehnaný romantik abo čo,“ vravel presne tým spôsobom, akým hovorievajú opilci – nezrozumiteľne, prehĺtajúc niektoré slabiky. „Nebudem sa o teba s nikým biť. Sa môžem na to vykašľať!“ zopakoval.
„Áno, to by si mal. Odosobni sa a všetko bude v pohode. Určite ani necítiš všetko to, čo si mi napísal. Istotne to boli len nejaké čudesné výplody tvojej podnapitej mysle.“
„Jasné, ešte zo mňa sprav alkoholika! Som úplná troska, čo? Tak ma vidíš! Je to tak, nie?“
„Nekrič,“ požiadala ho znovu. „Neviem, čo odo mňa chceš. Čo môžem spraviť, aby si sa cítil lepšie? Mala som pocit, že celý semester sa len naťahujeme. Nevedeli sme sa predsa zniesť! Miro, nemáš žiadny dôvod na to, aby si ma mal rád.“
„Noo, nemám,“ pripustil. „Ale robíme vždy všetko z nejakých dôvodov?“
„V podstate áno,“ začala, ale on ju nechcel pustiť k slovu.
„Robíme vždy všetko vedome? Robíme vždy všetko s nejakým cieľom? Robíme vždy všetko s myšlienkami na dôsledky? Hovno! Nič také... Kto kedy uvažuje o dôsledkoch? Nikto! A tak mi nevrav, že...“ Na pár sekúnd sa odmlčal a potom na ňu pozrel mútnymi očami a prehovoril tichým, takmer nežným tónom: „Nemáš ma ani trochu rada?“
Zdal sa jej ako malý, opustený päťročný chlapček, ktorého rodičia zabudli na letisku. Neisto ho potľapkala po pleci a povedala „Mám ťa rada,“ no ani jej samej to nevyznelo presvedčivo.
Sklonil hlavu a hodnú chvíľu nič nepovedal. Nina beznádejne uvažovala, čo sa mu preháňa mysľou. Nechcela mu dávať zbytočné nádeje, ale zase ho nechcela ani nechať vystaveného napospas chmúrnym myšlienkam a úvahám. Prstami sa jemne dotkla jeho ruky a stisla mu ju. Vtedy zdvihol zrak a pozrel jej do očí. Keďže hľadela pred seba a ani za svet nechcela pozrieť naňho, zahľadel sa na ich spojené ruky. A vtedy sa mykol a vstal. „To máš odkiaľ, ten prsteň?“
Bezmocne sedela na schodoch a hľadela naňho do výšky, pokým on sa tackal, prestupujúc na mieste. Zrazu začula Maťov hlas a približujúce sa kroky. „Tu ťa mám!“ zvolal a priblížil sa k nej. Podal jej ruku a tak trochu ju prinútil vstať. Mira si zrejme nevšimol alebo ho náročky ignoroval. „Kdeže si sa mi stratila? Musíme si predsa poriadne zatancovať! Pamätaj, že ako na Nový rok, tak po celý rok! Takže ďalší rok musíme privítať tancom...“
„To od neho, čo?“ ozval sa Miro a zlostne fľochol na Martina. „Vidím, že si si vybrala. Maj sa pekne, Nina, a prajem ti pekný sviatok svätého Decembra! Uži si tridsiaty prvý silvester...“ A odťarbal sa preč.
„To čo malo znamenať?“ spýtal sa Maťo. „Medzi čím si si vyberala, hmm?“
„Kašli na to. Poplietol sa mu jazyk a asi aj myseľ. Ako keby dúfal, že by mohol mať u mňa nejakú šancu...“ vzdychla. „Ale je mi ho tak trochu ľúto. Odkedy ho poznám, vystriedal už dve frajerky – a to o jeho existencii viem štyri mesiace. A tvrdí, že chce mňa. Isto sa mu čosi pomútilo v hlave a po sviatkoch na to sám zabudne.“
„Myslíš?“
„Aj keby nie... kašľať na to. V škole s ním trávim dve hoďky týždenne a to už nejako dobojujem. I keď spomínal čosi také, že by odišiel. Ale nemyslím si, že na to nájde odvahu.“
„Hmm, zvláštne.“ Maťo očividne vôbec nevedel nájsť vhodné slová.
„No, nechceli sme si ísť zatancovať?“ pripomenula mu Nina.
Ponúkol jej rameno a ako správny gavalier ju ako správnu dámu odviedol naspäť do tanečnej sály. Do polnoci sa už z parketu nevzdialili.
Parket bol plný tancujúcich párov, keď sa začalo odpočítavanie. Celý dav spolu s veľkou vysvietenou obrazovkou si zopakoval číslice od jeden po desať v opačnom poradí a potom nastalo burácanie, vonku salvy ohňostroja a vnútri radostná hudba a spevy HAPPY NEW YEAR, novoročné bozkávačky, priania, želania, stískania. Kým Nina s Maťom sa venovali jeden druhému v nežnom objatí, José pozrel na Marínu a v jej rodnej reči povedal: „Šťastný a nový rok!“
Marína vybuchla srdečným smiechom, ktorý José nechápal. Ale my vieme:). Bol to milý, i keď trošku neúspešný pokus o našu ťažkú materinskú reč. Španielovi to prihralo nejaké bodíky na jeho tabuľku, nie?
Oslavovalo sa dlho, takmer až do rána. Domov kráčali vo štvorici, podopierajúc jeden druhého. Niežeby sa tak opili; tanec ich natoľko vyčerpal, že zasneženými ulicami kráčali bezmála poslepiačky. Pred privátom sa Maťo s nimi rozlúčil a trojica zamierila do bytovky. Nina rozhodla, že José môže spať vo Fifovej izbe. Tam ho teda nasáčkovali, narýchlo mu z periňáku vybrali paplón a vankúšik a nechali ho spať. Marína sa zabudla a chvíľu naňho s blaženým úsmevom hľadela. Vyzeral milučko a sladučko s pootvorenými ústami a zababušený do hrubočiznej periny. Nina ju musela odtiahnuť od neho preč.
„Blázniš?“ spýtala sa jej trochu vyčítavo. „Len pred pár hodinami si mi utrápene vravela o ťažkom rozchode s Leom...“
„Ja viem,“ Marína pokrčila plecami, „ale čo mám robiť, keď je taký zlatý? A prišiel... Chápeš to? Nina, on prišiel sem za mnou! Očividne neváhal ani deň... Nie je to úžasné?“
„Dobre, a čo s tým? Čo teraz plánuješ urobiť? On predsa pochádza zo Španielska a momentálne žije v Škótsku. A nezabúdaj na to, že pracuje s tvojím bývalým snúbencom. Čo s tým?“
„Môj bývalý snúbenec sa vyspal s jeho bývalou frajerkou, pretože si myslel, že on má niečo so mnou. Keby naozaj medzi mnou a Josém k niečomu došlo, nikomu by som tým neublížila, akurát by som Leovi poskytla spätne dôvod.“
„A to chceš urobiť? Nemáš pocit, že by to bolo z čírej pomsty? Mala by si si všetko poriadne rozmyslieť, Mari. Vravím ti to pre tvoje dobro. Nepoznám Josého a neviem, aký je. No keď jeho frajerka bola ochotná jednorázovo sa vyspať s niekým, koho ani poriadne nepoznala... nemyslíš, že taký bude tak trochu aj on? A takého by si chcela?“
Vzdychla a znovu pokrčila plecami. „Ešte to všetko rozoberieme, keď José odíde. Dovtedy naňho buď – prosím ťa! – milá a pokús sa lepšie ho spoznať. Možno si ho aj ty obľúbiš tak ako ja. Nezabúdaj, že mi bol v Škótsku veľkou oporou!“
„Pretože ťa chcel dostať...“ povedala Nina tónom, ktorý vypovedal o jej myšlienke: Ako to môžeš nevidieť?! Vari si slepá?
„Áno, dobre. Viem, asi sa ti teraz zdám ako naivná hus, ale...“
„Hlavne sa mi to zdá strašne unáhlené! Aj on celý je akýsi... neuvážlivý a strmhlavý. To je všetko, čo si myslím.“
„Súhlasím. Skús ho však trošku spoznať; daj mu šancu, kvôli mne. Dobre?“ zažmurkala na ňu prosebne.
„Dobre, dobre,“ Nina prekrútila očami, „ale teraz poďme spať, nech sme schopné vstať aspoň v takom čase, aby sme stihli navariť obed.“
O chvíľu sa privátny byt ponoril do tmy.
Komentáre
Tak predsa?
Dostane Španielik šancu? :D Držím Marči palce, nech to vyjde.
Len kratučký koment teraz, lebo chcem dočítať a mať smútok z konca čo najskôr za sebou. :( :)
Pridal(a): Bruja, 14. 10. 2011 19:30:01
|
|
|
