Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

„L´hiver á Paris“ (Zima v Paríži)

Krátky popis:
Hľadanie vlastnej identity býva niekedy priveľmi zaujímavé...

Typ: Jednorázovka
Autor: Yaonee
Dátum a čas pridania: 26. 05. 2009 09:28:27
Veková hranica: 12+
Počet prezretí: 1778
Tagy: Fiction, slovenčina, dobrodružné, detektívne


Hodnotenie užívateľov: 80% / Hlasovalo: 1
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.



Venovanie pre TEBA:

Ďakujem, že si...



Dejstvo prvé: Quand nous étions si jeunes...

Číslo dvadsaťštyri sa hlboko uklonilo a poslušne čakalo. Čakalo, kým si zhrbený muž neodložil kabát na čalúnené kreslo, pomalými krokmi nepodišiel k mohutnému oknu s výhľadom na parížsku metropolu a ledva badateľným gestom ho neprepustil. Číslo dvadsaťštyri jemne zabzučalo, automaticky prijalo nový rozkaz a potichu opustilo šero vládnuce v obývacom pokoji, kde chvíľku ticha prerušil vysoký ženský hlas.

Monsieur Cavalier, Marseille sa búri. Paríž odoláva nátlaku novej reformy a vy ste doteraz nedokázali prejaviť stopercentnú lojálnosť voči kráľovstvu. V týchto búrlivých časoch sme to práve my, čo dokážeme vykúpiť Francúzsko z práve rozpútanej vojny! A kráľovský dvor si žiada prijateľný výsledok. Odmietame platiť za prácu, ktorá doteraz nič nepriniesla!“

Zhrbený muž odvrátil zrak od slnkom zaliateho nábrežia. Krvou podliatymi očami si premeral úhľadne vyzerajúcu ženu v stredných rokoch, meravo sediacu na purpurovej pohovke s pohárom bieleho vína v pravej ruke. Usmievala sa.

Madame de Briller, je suis de votre avis,“ začal, „avšak momentálne tu nemáme nič, čo by hralo v náš prospech, a to aj napriek tomu, že sme si kúpili takmer celú francúzsku justíciu. Rebélia zašla priďaleko a ak sa jej chcete vzoprieť, musíte pre to aj niečo obetovať. Váš patetický prístup...“

„Mňa nezaujíma prelietavý názor liberála!“ skočila mu do reči podráždene.

Madame, je ne suis pas d´accord avec vous. Môj názor je hodný zlata a vy to dosť dobre viete. Odožeňte ma a kráľ padne!“

Mladá žena sa prudko postavila. Pár vínových kvapiek dopadlo na snehobielu večernú róbu. Tá sa lenivo zavlnila na starom perzskom koberci a tlmené kroky sa zastavili pri zhrbenom mužovi, ktorý kŕčovito zvieral okraj zamatových rukavíc prevísajúcich z horného vrecka jeho myšacej vesty.

Au revoir, monsieur Cavalier!“ zašepkali ženské pery neodolateľne blízko. Niekoľkokrát zlomený krysí nos sa zhlboka nadýchol, aby mohol pohltiť i tentoraz sladkastú vôňu ľalií, tak krásne špecifickú iba pre ňu.

Amusez-vous bien, kým máte čas,“ dodala, keď sa jej nečakaný hosť meravo uklonil a odišiel, zanechávajúc ju uprostred rozľahlej izby, s pohľadom plným nenávisti bezducho visiacim na honosnom rodinnom obraze. Náhle vynorená spomienka zvláštne zabolela.

„L´imbecile!“

Zvuk rozbíjajúceho sa skla sprevádzalo tiché bzučanie čísla dvadsaťštyri. Vínový pohár, ktorý pred chvíľou narazil o zlatistý rám, bol okamžite pohltený mechanickou rukou robota a krehké ženské telo bezradne dopadlo na mäkkú podlahu.

„Albert?! Koľko vám platím?“ opýtala sa s náznakom hystérie pohľadného mladého grófa stojaceho v tmavom rohu miestnosti, pričom trasľavým pohybom rúk sa snažila nahmatať drobnú medenú tabatierku, ukrytú kdesi v nariasenej sukni snehobielych šiat. Akonáhle sa prsty dotkli chladného povrchu, tvárou jej prebehol kŕč neskrývanej blaženosti.

„Dosť na to, aby som vám každý večer robil spoločnosť, madame,“ odvetil. Žena bez záujmu otvorila tabatierku a vybrala z nej drobný sáčok plný ružovkastých pilúl.

Bien sûr! Nahrali ste všetko?“

„Oui, madame.“

„Kardinál Trahison vás už očakáva.“

„Oui, madame.“

„Albert? Dnes večer som opäť sama. Nesklamte ma.“

Mladý gróf sa automaticky uklonil. Flegmaticky sa pohol k pootvoreným dverám a aristokratka v stredných rokoch sa vášnivo oddala svojej dôvernej extáze tak, ako to mala vo zvyku každý večer.

Dejstvo druhé: Je veux vivre au bord de la mere...

Kočiar prudko zastavil pred drevenou bránou Východného Opátstva. Útla postava vyčkávajúca na hostí pred honosnou stavbou kardinálovho príbytku sa naklonila k otvorenému okienku a ledva počuteľne zašepkala:

„Kardinál Trahison je momentálne zaneprázdnený, preto vás žiada, aby ste ho počkali v Západnej kaplnke. Dovolil si vám pripraviť i menšie pohostenie a pevne dúfa, že mu túto nepríjemnosť odpustíte.“

Mladý gróf de Menance nezaujato odtrhol veľkú bobuľu hrozna a vložil si ju do úst, aby sa mohol nechať unášať jej sladkokyslou chuťou do doby, kým sa nevynorilo objemné brucho kardinála Trahisona.

„Prepáčte mi, monsieur de Menance,“ ozvalo sa z prítmia, „kráľovský tajomník je predsa len záležitosťou neodkladnou.“

Mladý gróf de Menance zodvihol zrak. Brucho kardinála sa jemne roztriaslo a gróf venoval hostiteľovi oslnivý úsmev. Jeho chudá ruka sa načiahla po žltej obálke, ktorú položila na okraj stola.

Monsieur Cavalier sa chystá zradiť,“ vysvetlil gróf, keď si pár zelených očí s nedôverou začalo premeriavať darovaný objekt.

„Zaprisahal som sa Bohu!“

„Nebuďte smiešny! Na Boha ste zanevreli už dávno!“

„Koľko?“ opýtal sa trasúcim hlasom, vedel, že ani tentokrát nedokáže odolať. Mladý gróf sa zamyslene oprel o bohato vyrezávané operadlo drevenej stoličky.

„Dvojnásobok toho, čo ste dostali pred mesiacom. Tentokrát však chceme svedkov!“

„Vy ste sa zbláznili!“

„Ak áno, tak len pre dobro revolúcie. Kráľ dávno nad nami nemá moc a je len otázkou času, kedy prijme svoju porážku a protestanti sa chopia vlády. Zbožňovaná utópia im však dlho nevydrží a vzhľadom na to, že moc nikdy nemali, bude nastolenie absolutizmu ľahkou, až malichernou záležitosťou.“

Vous vous trompez, monsieur de Menance,“ zašepkal radostne kardinál Trahison a podal mladému grófovi list.

„Kráľ dávno vie, o čo vašim prívržencom ide! Ak by som na daný obchod nebodaj pristúpil, riziko zmarenia úlohy je priveľké a úprimne, nie som ten typ človeka, ktorý by sa chcel dobrovoľne vzdať ľahko nadobudnutého blahobytu. Kým revolúcia pomaly a úspešne požiera každú časť Francúzka, vy nerobíte nič iné, iba spriadate naivné plány o bezduchom detiskom sne! A to ešte s la coureuse na čele!“ rozkričal sa kardinál na plné hrdlo. Objemná päsť udrela o vrch stola. Sila nárazu prevrhla džbán a voda sa začala pomaly vpíjať do ľanového obrusu. Ten jej množstvo nestíhal vstrebávať a akonáhle dorazila k okraju, zaprášenú mramorovú dlážku začali máčať drobné priezračné kvapky. Mladý gróf sa však i naďalej usmieval.

„Vidím, že ste si práve vybrali novú stranu.“

„Zvýšte ponuku... potom by som bol ochotný to riziko podstúpiť,“ odsekol posmešne starý muž v honosnom kňazskom rúchu.

Il n´y a pas de doute, kardinál Trahison! Tešilo ma, bonne nuit.“

Príjazdová cesta do Východného Opátstva zívala prázdnotou. Koč, ktorý tam necelú hodinu v tichosti stál, si práve teraz razil cestu lesom unikajúc pred mohutnými červenými plameňmi. Tie sa majestátne týčili nad snovou parížskou panorámou a potichu pohlcovali sídlo starého, časom poznačeného kardinála Trahisona.

J´ai une demande á vous,“ začala bez bližšieho vysvetlenia.
Mladý gróf de Menance chvíľu nezaujato pozoroval plynúce okolie, kým konečne odtrhol zrak od zaroseného skla a venoval celú svoju pozornosť krehkej, nie veľmi peknej starene.

„Aj alchymisti si mysleli, že spasia svet...“ zopakoval posmešne pri pohľade na jej zvráskavenú tvár, keď si vypočul, čo mala na srdci. Tá sa okamžite skrivila do znechutenej grimasy, čím iba umocnila pocit odporu, ktorý u mladého grófa vyvolávala zakaždým, keď si bezodkladne vyžiadala jeho služby.

„V rozprávky neverím, monsieur de Menance! Na juhu Paríža prepukla vzbura. Nerátali sme s tým. Záložný plán neexistuje, musíme konať. Inak bolo naše úsilie zbytočné.“

„Madame, kým...“

„Ako som už povedala, nemáme čas. Budem vás očakávať zajtra ráno, v tú istú hodinu ako obyčajne. Bonne soire, monsieur Menance,“ ukončila rozhovor a drobná obrazovka na protiľahlej stene kočiara ostala prázdna.

„Suka jedna!“

* * *


Kláštor Le Glacier ležal blízko chrámu Notre Dame. Obklopovalo ho iba niekoľko starých stromov týčiacich sa k šedej oblohe, akoby i ony chceli byť súčasťou pomaly prichádzajúcej jesennej búrky. Pár schátraných kamenných schodov zdobilo hlinenú cestu k neveľkému parku. Listy pokrývajúce monotónne prostredie sa nečakane rozvírili a madame de Balafre zastala uprostred špinavého nádvoria. Čakala návštevu.

Muž bol vysoký, urastený, veľmi pekný a v každom smere pripomínal jej najstaršieho syna.
Môj úbohý Jean...

Stratila ho pred rokom, v čase, kedy Parížom otriasla prvá vlna nepokojov.

„I tak to bol hlupák,“ vzdychla si ledva počuteľne a na prichádzajúceho hosťa ladne zamávala.

Monsieur de Menance, meškáte,“ privítala ho výčitkou.

Mladý muž sa pôvabne uklonil, ponúkol svojej hostiteľke rameno a odviedol ju k najbližšej drevenej lavičke, na ktorú sa starena unavene posadila.

„I tak si myslím, že ste sa unáhlili,“ zatiahol medovo.

„Paríž potrebuje očistu. Viete to veľmi dobre.“
„Je priskoro!“

Monsieur de Menance!“ zvolala pohoršene, keď sa v jeho hlase ozval náhly vzdor.

„Môžeme stratiť priveľa.“

„My? Nie, iba vy, monsieur de Menance. Správa o smrti kardinála Trahisona dnes ráno šokovala celé Francúzsko. Kráľ vydal rozkaz na jej bezodkladné prešetrenie. Nechali ste po sebe stopy. Stopy, ktoré vás čochvíľa usvedčia, monsieur de Menance. Teda za predpokladu, že nezmeníte svoje stanovisko a zaryto si za ním budete i naďalej stáť. Dobre viete, že váš názor nie je podstatný!“

„Odmietol nás!“

„Omyl, odmietol iba vašu ideológiu. Cieľom bol monsieur Cavalier, nie zúbožený zbohatlík v službách Veličenstva. Nakoniec, kto by uveril bývalému trestancovi, ktorý svoj život nečakane zasvätil Bohu?“ opýtala sa ho nežne a zvráskavenou rukou mu prešla po tvári, dychtivo mapujúc jej krivky. A mladého grófa náhle striaslo.

„Od prehry vás delí iba krok. Nainfikujte systém, zbraň máte. Rada vydala rozkaz! Vzoprieť sa jej znamená smrť. Ste primladý...“

„Kráľ mi dôveruje!“

„Kráľ vám dôveruje iba preto, že sme mu to my prikázali!“

„Mám dôkazy.“

„My moc,“ odvetila pokojne.

„Zabijem vás!“

„Ak by ste to mysleli vážne, urobili by ste to už dávno - bezbranná slepá starena je ľahký terč. Stačí jeden dobre mierený výstrel. Alebo máte strach?“

Mladý gróf sa rozosmial a madame de Balafre vedela, že dnešný deň sa pre ňu práve skončil. Smrť bola blízko, iba pár centimetrov od jej chorľavého tela. I tak ho poslednýkrát pohladila po ruke ako kedysi dávno svojho syna – snáď sa s ním raz stretne.

„Pomôžete mi vstať?“ poprosila vraha a pravou rukou zovrela chladný povrch operadla drevenej lavice.

Je veux vivre au bord de la mere. Aspoň raz,“ zašepkala. Výstrel bol tichý, nádvorie opustené. Meravé telo madame de Balafre v kŕči dopadlo na lístím pokrytú zem a nerušene vykrvácalo.

„Možno sa vám ten sen raz splní, madame,“ odvetil a navždy ju opustil.

Dejstvo tretie: Il neige...

„Čas úmrtia?“

„Okolo obeda, pane,“ odvetil robustný vojak a položil hlásenie na sklenený povrch stola. Generál de Flocon si nahlas povzdychol.

„Tento rok bude tuhá zima,“ skonštatoval pri pohľade na inovať, ktorá pokrývala stromy od včasného rána.

„Pane?“

„To je v poriadku, poručík, môžete ísť.“

Nízky, zavalitý, na krátko ostrihaný muž sa uklonil a opustil ničím nezaujímavú kanceláriu, ktorá naňho od nepamäti pôsobila akosi pochmúrne.

„Madame de Briller?“

„Oui, monsieur de Flocon,“ rozľahlo sa miestnosťou.
„Za normálnych okolností by som váš návrh prijal. Ale! Dve vraždy za tak krátky čas? Uznajte sama, mám úplne zviazané ruky!“

Generál sa s nešťastným výrazom na tvári usadil za stôl. Hlásenie od poručíka okamžite vyhodil do koša a jeho veľká neforemná ruka s neskrývanou nežnosťou pootvorila veko skrinky z brúseného skla, odkiaľ vytiahla jednu voňavú cigaru. Chvíľu ju šúľal medzi prstami vychutnávajúc si jej omamnú vôňu, kým sa nerozhodol, že si ju predsa len zapáli.

„Žena ma za to karhá,“ odvetil ospravedlňujúco, akoby madame de Briller práve teraz posedávala na koženej pohovke pri malom okne s výhľadom na rušnú ulicu Paríža. S bielou ružou vo vlasoch, s trpkým úsmevom na perách trasúc sa od zimy v tom jej veľkom elegantnom kožuchu, sem-tam mu venujúc udivený pohľad či gestá plné rozhorčenia. Avšak okrem neho tu nikto iný nebol. Len stôl, jedno kreslo, pár obrazov, starý gauč a nenápadná sivá obrazovka.

„Čo teda navrhujete, monsieur de Flocon?“

„Kráľ by ho tak či tak odsúdil na trest smrti. Mlčať nebude. Máte rada divadlo?“


* * *


Kamenný múr chladil. I podlaha miestami pokrytá hrbou vrstvou slamy bola rovnako studená ako vzduch prúdiaci do cely z okna nad hlavou odsúdeného. Tenká plachta biedne obopínala schradnuté telo vysokého, kedysi sympatického mladého muža, ktorý sa ticho hrbil v tmavom kúte, v rukách trasľavo zvierajúc hárok papiera.

Je me permets de vous faire que...“ zašepkali vyschnuté pery úvod listu, ktorý mu raz ráno doručil muž v dlhom čiernom plášti.

Je me permets de vous faire que,“ zopakoval s prázdnym pohľadom mladý gróf de Menance.

„Je me permets...“

Skrehnuté ruky upustili papier a zamierili k vyziabnutej tvári. Aj po tentokrát sa ju snažili skryť. Skryť pred tmou a mrazom... pred nespravodlivosťou. Zastali však niekde v polovici, pretože im cestu skrížila drobná snehová vločka. Snežilo.

„No, aspoň počasie ti žičí,“ zatiahol uštipačne chrapľavý hlas kráľovskej stráže.

„Máš tu návštevu.“

Kľúče zaštrngali, závora povolila a miestnosťou sa rozľahli rýchle kroky. Generál de Flocon si to namieril priamo pod okno, aby sa mohol pokochať masívnymi snehovými oblakmi, až potom si ťarbavo prisadol k mladému grófovi a súcitne prehovoril do ticha:

„Čochvíľa si vydýchneš, chlapče.“

Mladý gróf však neodpovedal.

„Varovali sme ťa. Neuposlúchnutie rozkazu prináša smrť. A ľud sa dávno nezabavil. Výstrah nikdy nie je dosť.“
Drobný plameň osvetlil pár šedých očí. Za tie roky priveľmi zostarli.

„Moja žena ma za to vždy karhá,“ pokračoval v rozhovore vydychujúc slastnú chuť tabaku, „ja som však na prevýchovu pristarý, možno to raz pochopí.“

„Chlapče, bolo mi cťou,“ dodal, keď sa ohorok cigary ocitol v zoschnutej slame a pomaly sa postavil, dúfajúc, že rozhodnutie, ku ktorému organizácia pred necelým mesiacom dospela, bolo správne.

„V to ráno husto snežilo. Ľudia premrznutí na kosť sa k sebe vášnivo tisli, aby sa aspoň nejako ohriali a kat... ten nedočkavo brúsil sekeru. Bola mohutná, odpudivá, toľkokrát postriekaná teplou ľudskou krvou a ja som si odrazu spomenul na výraz rokmi ubitej slepej ženy, keď som bezstarostne potiahol spúšť. Bol pokojný.

Desivo pokojný.

„Je veux vivre au bord de la mere...“

Chcel by som mať v tvári presne ten pokojný, so všetkým zmierený výraz. Tak ako tá, ktorú som zabil... tak ako ten, ktorého som zabiť pomáhal. Ten, ktorý kľačí len kúsok odo mňa... mohol by som sa ho dotknúť, keby mi vlastné svedomie nezvieralo srdce vedomím, že za chvíľu, za malú chvíľu, skončím ako on.

Ako kráľ... popravený ako obyčajný zločinec. A ja, obyčajný zločinec... popravený ako kráľ. Moja krv bude, tak ako jeho, odkvapkávať z ostria sekery. Aspoň, že je ostrá... Bože.

Bože, neopúšťaj ma! Dnes nie! Ešte nechcem umrieť.“


* * *


Číslo dvadsaťštyri jemne zabzučalo a podišlo k dverám, v ktorých stála útla postava ženy v stredných rokoch. Mechanicky jej podalo kabát, striebornú tabatierku a jeden pár bielych bavlnených rukavíc. Madame de Briller venovala posledný pohľad obrazu, ktorý visel nad bohato zdobeným kozubom a vykročila do zimy.

„Tak málo stačí, aby si ľudia splnili svoje sny,“ zašepkala snehu, keď z neho dvíhala dva dni staré noviny.


Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



Komentáre

Meno: 44.200.171.74
Nadpis:
Text:
Autorizácia:
Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
 

:D

Ďakujem ešte raz a zo srdiečka :)

A neospravedlňuj sa za to, že si sa v texte strácala. Poviedku som napísala, keď mi ťahalo na 21 a po asi 2-ročnej (a možno až 3-ročnej) pauze, ktorú spôsobila moja tvrdohlavá povaha.

Vieš, odmietala som prijať fakt, že ak chcem zosnovať aspoň niečo dobré, musím pre to aj niečo urobiť, nie sa len zlostiť na to, aké nepochopené moje veci ostávajú.

V prvom rade by som mala začať od témy. Písala som samé presladené veci, toto bol môj prvý, normálny a aspoň niekam smerujúci príbeh, ktorý mal tie francúzske pasáže z obyčajného slovensko-francúzskeho slovníka :D

A FanFiction z obdobia Francúzskej revolúcie sa predsa len píšu o čosi ľahšie, vzhľadom na to, že je celý koncept už niekým vopred premyslený a ty sa iba sem-tam pohrávaš s myšlienkou, čo by sa stalo, ak...

Pridal(a): Yaonee, 20. 11. 2012 05:14:23

koment č. 2:)

v prvom rade som sa nahnevala, že napriek štyrom rokom na gympli nerozumiem asi polovici tých francúzskych viet:( moja škoda..:D mala som hroznú učiteľku, čo už..:-/
každopádne, toto bolo v porovnaní s Antoinettou čímsi iné, asi aj tým, že hlavnými postavami (resp. vykonávateľmi deja:D) boli v tomto prípade muži.. teda, muž.. priznávam, že v tejto poviedke som sa o čosi viac (o trošičku) strácala, ale to je asi tým, že som sa doteraz vyše hodiny intenzívne venovala čítaniu českých stredovekých dejín, a zrejme sa nedokážem tak rýchlo preladiť na inú nôtu:D ALE, musím ti sem skopírovať dve vety, ešte takmer zo začiatku, ktoré sú podľa mňa úplne nádherné a dokonalé:
"Pár vínových kvapiek dopadlo na snehobielu večernú róbu. Tá sa lenivo zavlnila na starom perzskom koberci a tlmené kroky sa zastavili pri zhrbenom mužovi, ktorý kŕčovito zvieral okraj zamatových rukavíc prevísajúcich z horného vrecka jeho myšacej vesty."
a oceňujem aj "jej" ľaliovú vôňu ♥
zrejme si to prečítam ešte raz, keď mi nebudú hlavou blúdiť myšlienky na Jána Husa, jeho revolúciu, a asi tisíc nových mien stredovekých českých šľachticov:D:D:D:D

Pridal(a): Georgiana, 21. 10. 2012 00:01:34
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates