PoviedkaA čo bolo potom?1. kapitola - Kniha, kamene, Ivan a mnoho inéhoKrátky popis:
Moje vlastné pokračovanie série
Mariotovi dediči. Odporúčam mať prečítané všetky doposiaľ vydané diely!
Typ: Viackapitolová
Autor: marecek
Dátum a čas pridania: 09. 07. 2011 17:39:05
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 261
Tagy: FanFiction, Iná FanFiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, dobrodružné
Kapitoly tejto série
„Rozhodol som sa,“ prehovoril potichu Miseag. Mija na neho zamračene pozrela, už len z jeho očí dokázala vyčítať, čo sa jej práve chystal oznámiť. Ona mu to ale dovoliť nemohla. Nie, predsa... je to hlúposť!
„Mija, počúvaj ma. Musíme ju získať späť!“ Bol pokojný, no ona vedela, že v duchu zúri. Chcela tam ísť rovnako ako on. Pre kamene. Prečo ju to ale dopekla nenapadlo! Nájdu kamene, vezmú knihu a potom bude treba urobiť len posledný krok k jej zničeniu. Nájsť ten posledný aluvág. Musí však o tom presvedčiť aj Miseaga, že zničenie je najlepšia možnosť. Sľúbila mu to. Nezničí ju skôr, než o tom on rozhodne. Ak to však bude potrebné, kvôli láske, ktorú k nemu cíti je ochotná porušiť aj tento sľub. Kniha je zlá. A Miseaga urobí tiež zlým.
„Dobre, Miseag. Pôjdem, ale s tebou. Vieš prečo. Po prvé, lebo ak by som ostala, zomrela by som od strachu o teba,“ cítila, že sa na tvári trochu červená, „po druhé preto, že chcem tretí aluvág. A ty mi ho pomôžeš získať. Ja za pomoci magiol pomôžem tebe získať Knihu,“ oznámila mu to ako hotovú vec. Miseag sa zatváril dosť nahnevane. Ona chce ísť s ním? To čakal, no on by to zvládol aj sám! Presviedčať ju o opaku by však bolo márne.
„Môžeš ísť so mnou. Pamätaj ale, že aj keď nájdeš kamene a zistíš, čo je posledným alukavaggom, nezničíš Knihu, ak ti to sám nedovolím. Pamätaj na svoj sľub, Mija. Verím ti,“ dodal napokon a tromi dlhými krokmi k nej pristúpil. Opatrne si ju vzal do náručia. Dvere na jej izbe boli stále otvorené, avšak jedným pohybom ruky ich zabuchol a až vtedy ju pobozkal na pery. Boli sladké ako med a neodolateľne jemné. Dokázal by ju bozkávať celé hodiny, aj roky. Naveky.
„Bojím sa,“ odrazu šepla mu potichu do ucha, keď sa ich pery oddelili a oni sa opäť len objímali.
/Čoho?/, spýtal sa jej Miseag telepaticky. Miloval takéto rozhovory s ňou. Vždy v noci cez chodbu Arabesovho domu prúdili rôzne myšlienky. Raz boli určené Miji, potom to boli ďalšie, ktoré ona adresovala jemu. Miloval ju. Tak hrozne ju miloval. Keby to len mohol vykričať do celého sveta... Arabes by ho asi zabil.
/Že sa niečo pokazí. Že Marioto zaútočí, keď tu my nebudeme. A najmä toho, že mi už nebude mať kto povedať, aká viem byť hlúpa.../ šepkala mu do mysle.
„Chýba mi Ivan,“ opäť plakala. Len čo vyslovila jeho meno, slzy sa vždy spustili. On bol jej pravý otec, nie Marioto. Možno sa viac podobala na Mariota výzorom, nebola taká ako on. Bol to Ivan, ktorý sa o ňu staral, ktorý ju vychoval. Marioto o ňu záujem nemal. Vedel o nej a nemal záujem. Nikdy to však moc neriešila. Vedela, že v ňom predsa bolo niečo ľudské, no nemohla ho mať rada ako svojho otca. Zabil jej matku. Neraz sa jej snívalo, že žila v Ľubietovej. Že jej otec a mama boli pri nej. Boli takí, ako ich videla v Čiernej more. Zamilovaní. Že bolo všetko iné, krásne. Potom však uvidela Ivanovu zarmútenú tvár, ako sám žije v Nitre a odrazu zistila, že by taký život nechcela, ak vedela, že bez nej by bol taký smutný. Napriek tomu by sa rada aspoň raz s mamou stretla. To však už bolo nemožné. Bol tu len Ivan a i ten ju teraz opustil.
„Miseag?“ ozvala sa po chvíli premýšľania.
„Áno?
„Myslíš, že to, prečo bol Ivan vylúčený z klanu súvisí s Mariotom?“ spýtala sa.
„Neviem, bolo to asi v tom čase ako vyhlásil vojnu, no neviem, Mija. Nemala by si o tom premýšľať. Ver Metojovi, určite ti to raz povie. A hlavne teraz, keď je Ivan...“ nedopovedal, pretože sa bál, že by sa znovu vrátila k svojmu starému rituálu – nazerania do minulosti v kuchyni, kde sa Ivan často zdržoval...
„Tak mi napadlo, že Metoj čakal len na toto. A tiež, že vedel, že zomrie. Čo keď mu to Anna povedala?“ Len matne si spomínala na noc, keď Annini duchovia priviedli Miju a Miseaga do jej starej chatrče. Tam im povedala, čo spolu prežijú a zatiaľ sa väčšina vecí splnila. Zapríčinili pád Ľudu mieru. Okradli spoločenstvo o kvapuľu. Víly okradli o vír. A potom spomenula veštbu. Jej poslednú veštbu, ktorá sa bude týkať Miji. Tú však vysloví vtedy, keď Mija stratí dve milované osoby. Prvá bola Ivan, o tom ani dlho nepremýšľala. Kto bude tá druhá? Kto? Ďalšiu podobnú bolesť by nezniesla. Najmä ak by šlo o Miseaga, Danku, Henricha, Natrigu, i ostatných... Nevedela o koho príde, ale bála sa. Deň čo deň to aj čakala. O čom ale bude posledná veštba, ju trápilo tiež. Najradšej by ju však nikdy nepočula. Tušila, že jej zmení život. A možno nielen jej. A toho sa bála rovnako.
„Musím ísť za ním!“ vyhŕkla odrazu a odlepila sa od Miseaga.
„Mija, raz ti predsa povedal, že ti to povie, keď ON uzná za vhodné. Nenaliehaj na neho, možno nenastala tá správna chvíľa,“ presviedčal ju, no bolo to rovnaké, akoby ju mal presviedčať o tom, že bzducha je silnejšia než rytier. Bola pekelne tvrdohlavá.
„Pôjdeš so mnou, alebo nie?“ spýtala sa ho priamo a už otvárala zo skrine poskakujúcu kvapuľku a vír točiaci sa a skákajúci za ňou.
„Veď vieš, že áno. Aj keď si myslím, že to nie je správne.“
„Nič nehovor a poď. Tiborovi som dala telepaticky vedieť. MaGi je už prichystané.“
/Dnes to zistím. Dnes mi to Metoj povie. Musí!/ hovorila si v mysli, keď otvárala dvere na svojej izbe. Všetky plány okolo Grigovej pevnosti museli počkať. Chcela si najprv všetko urovnať ohľadne Ivana, až potom pracovať na zničení Knihy. Možno to nebolo správne, raz si predsa povedala, že už Metoja s tým otravovať nebude. Teraz ale mala akúsi predtuchu, že ten „správny čas“ už nastal, Metoj ju však napriek tomu nezavolal.
Komentáre
|
|
